Bella noverca VIII.kapitola

VIII.kapitola – Mladý lord

Robynne a Theron spoločne vošli do salóna. Vyzliekol jej kabát, usadil ju na pohodlnú pohovku a sám podišiel k stolíku s alkoholom, aby si dal niečo na zahriatie. Spýtavo pozrel na Robynne, tá však pokrútila hlavou, pretože alkohol nemala veľmi v láske.
Ozval sa šuchot a dovnútra vstúpili traja súrodenci. Jej oči sa opäť stretli s Waynovými, no ten svoj pohľad hneď odvrátil. Zahryzla si do pery a uprene sa zahľadela do zeme.
Wayne okamžite zamieril k otcovi, aby si tiež nalial obľúbenú whisky a obaja tam zostali stáť a pozerať na usmievajúceho sa Damyana, tuho premýšľajúcu Daliu a Robynne, ktorá vyzerala, akoby sa odtiaľ chcela nejako vypariť. Waynov pohľad sa najdlhšie zastavil na nej. Ešte stále nemohol pochopiť, ako vôbec otec mohol poškvrniť také mladé dievčatko... zahriakol sa, lebo si spomenul, že má už devätnáť rokov. Vyzerala tak na dvanásť, vlasy mala teraz mokré od rozpusteného snehu.
„Tak ako ste sa tu mali?“ prelomil ticho, keď už nevládal počúvať len tikanie hodín a tiež pozerať sa na to dievča, ktoré mu pravdupovediac obrátilo život naruby.
„Prvé týždne nádherne! Potom už menej,“ ihneď vyhŕkla Dalia a schválne zdôraznila poslednú vetu.
„Ja som bol na tej súťaži, braček!“ ozval sa Damyan dychtivo. „Mal si pravdu! Stálo to za to. Nebyť teba, ani na to neprídem.“
„Vždy som vravel, že máš talent,“ usmial sa Wayne povzbudivo a keďže sa už nemohol pozerať na skľúčenú bytosť na pohovke, prihovoril sa jej: „Ak to ešte neviete, mylady, môj brat veľmi túži stať sa uznávaným maliarom a podľa môjho názoru sú jeho obrazy jednoducho brilantné! Videli ste už niektorý z nich?“
Jej oči sa najprv párkrát pozreli zo strany na stranu, akoby uvažovala či hovorí k nej, no nakoniec zdvihla hlavu.
„Ehm...“ jachtala a zvažovala, čo má odpovedať. „E-ešte n-nie, vaše... lordstvo.“
Začervenala sa, keď počula, ako Dalia posmešne vyprskla, keď začula jej neohrabaný prejav.
„Ale to je veľká škoda! Mali by ste sa na ne pozrieť. Môj brat to iste ocení,“ nedal sa odbyť Wayne.
„Nepreháňaj, Wayne. Zas také dobré nie sú,“ bránil sa Damyan, ktorý tiež mierne zružovel, keď ho brat takto verejne chválil.
Wayne však opäť hľadel na Robynne, ktrej hlava zase klesla o kus nižšie a jej oči sa zabodli do zeme. V duchu zanadával. Ako bude táto žena reprezentovať rod McCaldenovcov, keď sa nevie ani poriadne pozrieť na prítomných?! Všetkých ich strápni, no najmä otca!
„Kedy si hovoril, že sa má konať ten ples, otec?“ schválne sa spýtal, aby ju aspoň vyviedol z miery.
Zdalo sa, že už o tom vie a nijako ju to neprekvapilo.
„Dnes večer,“ usmial sa Theron a dobrosrdečne sa na syna zahľadel.
Robynne si vydýchla, až keď za sebou zavrela dvere svojej priestrannej izby, ktorá predtým patrila bývalej lady Vivianne McCaldenovej. Podľa rečí, ktoré počúvala od Darleen, ju starý lord veľmi ľúbil. Vraj to bola najkrajšia bytosť na svete a jej dobrote sa nijaká iná nemohla vyrovnať.
Vtedy Robynne pochopila, prečo ju v tomto dome tak zle prijali. Zrejme mali, okrem iného, pocit, že im chce zasahovať do života. Lenže ona tú svadbu ani nechcela! Ako im to má vysvetliť, keď ju lord McCalden zaprisahal, aby mlčala??
Rotrasene podišla k posteli a unavene sa na ňu zvalila. Jej oči behali zo strany na stranu, aby si už po niekoľký krát poobzerali tú nádhernú prepychovú izbu, ktorú dostala. Steny boli v ružovej farbe, ktorej sa hovorilo aj popol z ruží a tiež vo farbe striebornej. Zrejme nechceli, aby izba takej láskavej ženy akou bola Vivianne, bola v takých chladných farbách, akými boli farby McCaldenovcov, tak jednoducho modrú vymenili za ružovú.
Napravo od dverí trónila obrovská posteľ, tiež v ružovom a vedľa nej nočný stolík. Ešte tu bolo zopár kresiel aj s pohovkou. V stene boli zabudované dvoje dvere – jedny viedli do kúpeľne a druhé do pracovne, v ktorej ju Dalia pred niekoľkými dňami tak ostro vypočúvala.
Odrazu Robynne z premýšľania vyrušilo zaklopanie a keď zavolala „ďalej“, dovnútra sa vovalilo aspoň zo desať slúžok, pričom veľa z nich ešte nikdy nevidela.
Ihneď jej vysvetlili, že pomáhajú krajčírke a už-už ju aj vyzliekali, aby všetko stihli, keď tu niekto zaklopal na dvere. Robynne sa zľakla, keďže bola len v kratučkej spodničke. Darleen ju však ubezpečila, že klopajúceho dovnútra nevpustí a vyšla von, aby zistila, čo sa deje.
Vrátila sa s trochu rozpačitým úsmevom.
„Mylady...“ uklonila sa jej a pristúpila bližšie.
„Čo sa stalo, Darleen?“ pýtala sa Robynne.
„Mylord McCalden s vami chce okamžite hovoriť,“ oznámila jej slúžka.
„V poriadku. Hneď pôjdem za ním a aj mu poviem, že som veľmi rada, že ma chce tak skoro predstaviť spoločnosti,“ usmiala sa Robynne, aj keď vo vnútri taká sebavedomá vôbec nebola.
„Nie, mylady. Nepochopili ste ma. Vašu návštevu očakáva jeho lordstvo, pán Wayne McCalden.“
Robynne zbledla a úplne onemela. Preboha, čo do nej chce?! Snáď sa dopustila niečoho zlého??
„Ale nie som oblečená a...“
„Nebojte sa, mylady. Oblečte si zatiaľ vaše staré šaty a vlasy vám zviažem do drdolu,“ navrhla Darleen a už sa aj ponáhľala to urobiť.

O niekoľko minút bola oblečená v jej starých čiernych šatách a pomaly vykročila k pracovni, v ktorej ju mladý lord očakával.Pred dverami na chvíľu zastala, aby chytila dych, ktorý, ako sa jej zdalo, sa strácal dvakrát rýchlejšie ako obyčajne. Potom jemne zaklopala.
Začula jeho hlas, ktorý ju vyzýval, aby vstúpila.
Otvorila teda dvere a vošla do už trochu známej pracovne, o ktorej naisto vedela, že sa stala jej najneobľúbenejšou miestnosťou v dome.
„Dobrý deň, mylady,“ pozdravil ju Wayne McCalden, ktorý stál pri okne, a ani raz sa na ňu nepozrel. Dokonca ani keď vstúpila. Zrejme vedel, že nepríde nikto iný ako ona.
„D-dobrý deň,“ zamrmlala a neisto zostala stáť pri dverách.
Konečne sa obrátil. Nekonečne dlho si ju znovu a znovu premeriaval. Mala pocit, akoby vykonala niečo naozaj veľmi zlé a teraz stojí pred sudcom, ktorý má nad ňou vyniesť rozsudok.
„Sadnite si,“ ukázal na pohodlnú stoličku pri stole.
Prešla tú krátku vzdialenosť a posadila sa, no on zostal stáť. Keďže vonku bolo ešte svetlo, takmer vôbec mu nevidela do očí.
„Určite viete, prečo som vás dal zavolať,“ začal chladným neosobným tónom.
Preglgla. „Nie, nemám tušenie,“ odpovedala po pravde.
„Aké milé,“ zamrmlala si popod nos.
„Prepáčte?“ pozrela naňho zmätene.
„Zaujímavé, že sa správate presne tak, ako moja sestra predpovedala. Len by som rád vedel, dokedy ešte budete skrývať vašu neuveriteľnú dôvtipnosť a ľstivosť,“ zaútočil ihneď.
„Nechápem, o čom... hovoríte,“ zahryzla si do pery a zatvárila sa nešťastne. Božemôj, to sa v tomto dome nenájde nikto, kto by ju neobviňoval z mocibažnosti??
„Veľmi dobre ma chápete! Prestaňme sa už pretvarovať a hovorme na rovinu!“ zvýšil hlas a prešiel od okna k nej. Postavil sa tak blízko, až sa nevedomky postavila aj ona.
Veľmi jej to však nepomohlo, keďže pri jeho výške pôsobila ako malé dieťa, čo vlastne aj podotkol, keď ju prvýkrát zbadal.
„Prepáčte mi to, ale...“ nedokončila. Bola vystrašená a ako sa zdalo, jej „pretvarovanie“ Wayna ešte viac dráždilo.
„Mne sa neospravedlňujte!“ zvolal nahnevane. „O odpustenie by ste mali prosiť môjho otca a nie mňa! To jeho ste využili!!“
„Mylord prisahám, že nie som taká, za akú ma všetci považujete!“ bránila sa so slzami v očiach.
Znechutene si odfrkol. „Myslel som si, že je vo vás viac. Nemôžem uveriť, že také malé dieťa ako vy je schopné takýchto vykonštruovaných situácíí!“
„Ale ja nie som malé dieťa!“ založila si ruky na prsiach a tentokrát naňho zazerala ona.
Nevyznelo to však veľmi presvedčivo, keďže mala na sebe šaty, ktoré jej ako vždy boli priveľké a navyše ju tá čierna ešte zmenšovala.
„Povedal som, aby ste sa prestali pretvarovať!“ skríkol, keďže ho už nebavilo, ako sa snaží hrať na dobrú. Žena, ktorá je ešte takmer dieťaťom, nemôže byť dobrá, keď príde ako manželka starého muža a ešte k tomu v čiernom!!
Stiahla sa pred jeho krikom a trochu sa prikrčila. Teraz naňho hľadela ako vyplašená srnka na boha hnevu.
To ho rozzúrilo ešte väčšmi. „Neverím vám, že máte môjho otca čo len trochu rada! Dôkazom sú vaše šaty! Celá chodíte v čiernom! Je to akoby ste ho už pochovali, preboha!!“
Zažmurkala a ešte väčšmi sa roztriasla. „Totiž... doteraz som šaty inej farby nemala...“ zašepkala zahanbene a sklopila zrak.
Hľadel na ňu plný pohŕdania. Po chvíli už nebol schopný o ňu zavadiť ani len pohľadom.
„Choďte mi z očí!“ rozkázal jej a opäť podišiel k oknu.
Robynne mala vlastne šťastie, lebo aspoň nevidel jej slzy. Vyšla z pracovne a trvalo jej hodnú chvíľu, kým prestala plakať. Ešte nikdy s ňou tak nezaobchádzali! Nepochybovala o tom, že Dalia a Wayne McCaldenovci si zaumienili, že ju zničia.