Bella noverca XI.kapitola

XI.kapitola – Ráno po plese

Robynne unavene klesla do veľkej baldachýnovej postele a sťažka držala viečka otvorené. Rýchlo žmurkala, aby nezaspala a stihla sa ešte vyzliecť, no veľmi sa jej to nedarilo.
Tento večer ju neskutočne vyčerpal ako psychicky tak aj fyzicky. Pretancovala takmer celú noc a k lepšej nálade nepomohol ani ten incident s mladším lordom McCaldenom. Nemohla sa sťažovať na tanečníkov, o ktorých nemala núdzu celý večer. Išli sa pretrhnúť, len aby ani chvíľku nesedela. Niekedy sa už nevládala ani zdvihnúť, no vzápätí, keď sa opäť rozkrútila v tanci, úplne sa uvoľnila a zase sa spokojne usmievala.
Presne tak ako pri tom prvom... nie! Nesmie už myslieť na zlé veci. Musí si zvyknúť na to, že v tomto dome ju nenávidí každý. Dokonca aj sluhovia sa už správajú inak, odkedy prišiel lordov syn. Zbadali totiž, že ju priam neznáša a viac-menej sa pridali k nemu. Správali sa k nej veľmi odmerane a keď ich milo podzravila, mala niekedy pocit, akoby hovorila so stenou. Iba Gerald a Darleen sa vôbec nezmenili. Aspoň na tých sa mohla spoľahnúť a...

Nevedomky zaspala nezakrytá, oblečená v slávnostných šatách a s tiesnivými predtuchami na duši.
Zobudila sa až neskoro ráno, bol už takmer deň a zubaté slnko už dávno svietilo na panstvo McCaldenovcov. Zhrozila sa, keď si uvedomila, že je ešte stále oblečená a nádherné šaty sú pokrčené. Okamžite vyskočila z postele a rýchlo sa ponáhľala si ich vyzliecť, aby sa trochu vystreli prehodené na operadle stoličky.
Potom len v spodničke docupitala do kúpeľne, aby sa poumývala a osviežila si unavenú tvár, ktorej nestačilo ani deväť hodín spánku.
Napriek tomu sa však usmiala a zamierila k skrini, ktorú keď otvorila, zbadala v nej množstvo nádherných šiat, ktoré koč priviezol len včera. Očarene sa na ne zadívala a vzápätí si vybrala tie najžiarivejšie. Boli žlté a mali síce hlboký výstrih, no dlhé úzke rukávy boli dosť teplé, aby jej nebolo zima. Širokú sukňu zdobili maličké ružové kvietky, takisto ako živôtik.
Postavila sa pred zrkadlo a od radosti sa pred ním zatočila. To, že v poslednom čase myslela len na pochmúrne veci, neznamenalo, že sa nevedela tešiť z krásnych vecí. A takými určite tieto šaty boli!
Zahryzla si do pery a rozmýšľala, čo si urobí s vlasmi. Nakoniec si ich zviazala stuhou a keďže na plecia jej zostalo trochu chladno, prehodila si cez ne jemný žltý šál.
Vo vytržení vyšla z izby a zamierila do kuchyne, aby sa ukázala Darleen a Geraldovi. Tušila, že Darleen má asi veľa práce. Určite preto neprišla, aby jej pomohla s obliekaním a s účesom. Ešte stále sa usmievajúc, vybrala sa po dlhej chodbe lemovanej svietnikmi a obrazmi predkov McCaldenovcov.

Wayne sa zobudil veľmi neskoro a mal pocit, akoby mu niekto tresol kladivom po hlave. Zastonal a prevrátil sa nabok. Zistil, že leží na pohovke v pracovni a zrejme v noci zaujal zlú polohu, pretože ho neskutočne bolel krk.
Podarilo sa mu rozlepiť oči a posadiť sa. Zmätene sa obzeral okolo seba a miestnosť, v ktorej sa nachádzal, vôbec nespoznával. Na zemi ležalo plno skla, on sám stískal v ruke polovicu rozbitej karafy a po ruke mu tiekla krv v malých pramienkoch. Pustil ju na zem, kde sa roztrieštila úplne a s námahou vstal.
Všimol si, že má na sebe len nohavice a rozopnutú košeľu. Netušil, kam mohol dať zvyšok oblečenia, no teraz ho to veľmi nezaujímalo. Radšej rýchlo prešiel pomedzi sklo k dverám a otvoril ich.
Ihneď však dostal šok, pretože sa takmer zrazil so svojou novou macochou, ktorá žiarila ako slniečko, čo ho nadmieru podráždilo, keďže on sám sa cítil ako najposlednejší žobrák.
Zdalo sa, že sa zľakla rovnako ako on. Na rozdiel od neho sa však tvárila aj vydesene a vyvaľovala oči niekde na jeho hruď.
Pozrel sa tam a videl, že košeľu má úplne rozopnutú. Pohŕdavo si odfrkol. Už zase sa správa, akoby mala dvanásť a v živote nevidela muža!
„Čo tak zízate?!“ vyštekol nepríjemne a videl, že sa od toho hlasného zvuku strhla.
„Ja... prepáčte... nechcela som...“ jachtala a snažila sa pozerať radšej na zem.
On však na ňu uprene hľadel a so záujmom si prezeral jej štíhly driek a prsia. V tej chvíli bol však ešte dosť omámený alkoholom, pretože inak by mu určite takéto vulgárne myšlienky ani na um nezišli. A určite nie v súvislosti s tou ženou!
„Správate sa, akoby ste ešte nikdy nevideli nahého muža!“ oboril sa na ňu, pretože si potreboval vyliať na niekom zlosť a zároveň ho rozčuľovala jej hraná nevinnosť.
„Totiž...“ začala, no ďalšie slová z jej úst nevyšli. Stála tam v rozpakoch oproti nemu a opäť si zahryzla do pery, ako to mávala vo zvyku.
Uškrnul sa. „Alečo! Chcete povedať, že s mojím otcom sa za svetla hanbíte?“ rozrehotal sa.
Mlčky strpela aj túto urážku, no triasol sa jej hlas, keď znovu prehovorila: „P-prepáčte, ale poprosím vás, aby ste sa už do mojich súkromných záležitostí nestarali!“
Boli to hádam jej najodvážnejšie slová, aké za celý život vyriekla. On to však neocenil. Jeho úškrn sa ešte viac rozšíril.
„Mylady, prisahám vám, že ja o vás nikdy ani len nezavadím pohľadom. Ste spokojná?“
Začervenala sa až po korienky vlasov. „Myslím si, že nemusím počúvať takéto... reči,“ zvolala s ublíženým výrazom na tvári.
„Na rozdiel od môjho otca...“ pokračoval, „... si totiž viem vybrať! Nikdy v živote by som sa neoženil s takou ženou ako ste vy! Nikdy!“
Do očí jej vyhŕkli slzy, keď o nej tak otvorene vyhlásil, že je nepekná. Nikdy o sebe nemala vysokú mienku ohľadom krásy, no ani v tom najhoršom sne by si nepomyslela, že jej to niekto vykričí do očí!
„Plačete?“ odfrkol si pohŕdavo.
„N-nie. Iba mi niečo spadlo do o-oka,“ zamrmlala a sklonila hlavu čo najnižšie, aby jej nevidel do tváre.
Vzápätí prekvapene vytreštila oči, keď zbadala, že na zemi je mláčka krvi, ktorá sa navyše neustále zväčšuje!
Úplne zabudla na hanbu a poníženie a pohľadom hľadala miesto, odkiaľ červená tekutina tečie.
„Ale veď vy krvácate!“ zvolala a ani si nevšimla jeho prekvapenie, keď tak z ničoho nič ožila.
„To nič nie je,“ zamrmlal a strhol sa, keď vzala jeho ruku do svojich dlaní.
„Panebože! To je nebezpečné. Mala by som vám to obviazať, aby sa tam nedostala infekcia!“ starala sa a obzerala si ranu zo všetkých uhlov.
„Nechajte to tak!“ vyštekol, pretože jej jemné ruky ho zneisťovali.
„Ale musím to vyčistiť...“ snažila sa ešte.
„Povedal som, aby ste mi už raz a navždy dali pokoj!!“ zreval a pustil sa na opačnú stranu chodby do svojej izby.
Nechal ju tam stáť so smutným výrazom na tvári. A to si myslela, že tento deň nebude až taký zlý!