Bella noverca XIII.kapitola

XIII.kapitola – Incident v hale

Robynne mierila do veľkého domu, no hnev z nej vyprchal tak rýchlo, ako sa dostavil. Nemohla sa na Damyana hnevať. Mala ho rada ako brata alebo ako syna, ktorým vlastne takmer bol. Veľmi sa jej však dotkli jeho slová. Z jeho správania bolo vidno, že je veľmi unavený a znechutený. Takého ho nepoznala. A čo ten zvláštny lesk v jeho očiach? Ten sa vzal odkiaľ?
Veľmi nevnímala, kam ide a tiež si nevšimla, že sa vybrala rovno do obrovských závejov pred domom a nie po cestičke.
Keď si to uvedomila, zarazene zastala a zdesene sa zahľadela na svoje nové šaty, ktoré vyzerali naozaj strašne.
„Vy teda vyzeráte!“ odfrkol si niekto pri nej a ona prekvapene zdvihla hlavu od lemu šiat a obzerala sa, kto na ňu hovorí. Zbadala Daliu McCaldenovú, ktorá na ňu hľadela s výrazom, ktorý jasne naznačoval, ako hlboko svojou macochou pohŕda. Bola oblečená zase tak stroho ako vždy. V duchu ju Robynne úprimne ľutovala napriek tomu, že ju Dalia tak nenávidela. Vedela, že táto žena bola odvrhnutá krutou spoločnosťou, ktorá ju tak zmenila. Už sa jednoducho nevedela tešiť z takých krásnych vecí, ktoré Robynne priam nadchýnali.
„Dobrý deň, mylady. Práve... som bola v parku s vaším bratom,“ uklonila sa Robynne a snažila sa zachovať priateľskú konverzáciu.
„S Waynom?“ zažmurkala Dalia prekvapene.
„Nie. S Damyanom,“ poopravila ju Robynne s prívetivým úsmevom.
„Hneď som si myslela, že vaša prechádzka s Waynom by bola absurdná!“ odsekla Dalia s nepríjemným úsmevom.
Robynne si v duchu ublížene povzdychla. Už zase ju uráža! Nuž, bude to musieť vytrpieť. Koniec koncov robí to všetko pre lorda McCaldena, ktorého si veľmi váži...
lord McCalden! Panebože, ešte ho dnes ani raz nevidela! A to si hovorí manželka??
Musí sa rýchlo vykrútiť z tohto rozhovoru!
„Prečo si myslíte niečo také, mylady?“ spýtala sa Robynne a aj keď tušila nepríjemnú odpoveď, zabolela ju.
„Myslela som si, že ste inteligentnejšia. Mne osobne stačil Waynov znechutený výraz, keď s vami včera tancoval,“ zasmiala sa nepríjemne.
Robynne zostala stáť nehybne ako kamenná socha v parku. „Ja... nechcela som mu robiť... p-problémy. Netušila som o zámere jeho lordstva,“ jachtala slová na ospravedlnenie a úplne zabudla na jej rozhodnutie byť tvrdšia.
„Vy to ešte stále nechápete?! Všetci sme tu z vás znechutení! Ste obyčajná žobráčka, ktorá sa votrela do našej rodiny! Raz som vám už ponúkla odškodné a vy ste ho neprijali. Robím iba to, čo som vám sľúbila,“ uškrnula sa.
Robynne si veľmi dobre pamätala, ako Dalia vyhlásila, že jej urobí zo života peklo.
„Vaše slová sú priveľmi ostré, aby som ich naďalej počúvala,“ vyhlásila, no vo vnútri sa celé triasla od strachu, čoho je Dalia pre majetok schopná.
„Tak to teda nie!“ zvolala Dalia a schmatla ju za lekeť. „Tentokrát neutečiete!“
„Ja predsa neutekám!“ vyhŕkla Robynne vystrašene. Hľadela do výšky na Daliu, pretože bola o mnoho vyššia ako ona.
„Vždy! Vždy utekáte! Aj vtedy ste utiekli! Nenechali ste ma dohovoriť, možno by sme sa nakoniec dohodli na cene!“ hustila do nej Dalia a Robynne už z toho bolela hlava.
„Pusťte ma!“ skríkla a Dalia ju prekvapene pustila, keď videla, že sa celá trasie. „Neprišla som sem, aby som vás okradla! Váš otec je dobrý človek!“
„Čo to s tým všetkým má spoločné?!“ okríkla ju Dalia.
„Všetko! Ste veľmi nevďačná dcéra, keď vám ide len o jeho majetok!“
„Čo si to ku mne dovoľuješ, ty malá prospechárka?!“ vykríkla Dalia rozzúrene a mala chuť sa na ňu vrhnúť.
„Doparoma, čo sa to tu deje?!“ zvolala niekto za nimi a obe sa obrátili. Stáli teraz už v strede haly, pretože Robynne pred Daliou vystrašene ustupovala.
Teraz sa mladá macocha rýchlo obrátila hľadajúc u niekoho pomoc. „N-nič. Práve som išla hore...“ snažila sa cez neho prejsť, no on sa ani nepohol a zanovito zostal stáť na poslednom schode, aby jej znemožnil prejsť.
„Prosím vás, pusťte ma!“ požiadala ho a on prekvapene zbadal, že je celá roztrasená.
„Dalia? Čo sa tu stalo?“ zamračil sa.
Tá už stihla prísť až k nim a nebezpečene sa približovala k macoche.
„Táto malá dievčinka ma obviňuje z intrigánstva!“
„To nie je pravda!“ krútila Robynne hlavou a oči mala v hrôze vytreštené.
„Aj ja som to počul,“ zamrmlal Wayne nerozhodne.
„Čo ste počuli?!“ vykríkla Robynne zúfalo. „Pravdu?! Moje slová o jej túžbe po majetku? Nebojím sa to povedať nahlas! Vaša sestra nemá rada ani vlastného otca! Ide jej len o peniaze, na ňom jej vôbec nezáleží!“
„Ako sa opovažuješ?!“ zvrieskla Dalia.
Robynne sa splašene obzerala okolo seba a nakoniec nevidela iné východisko ako to, že sa dostane do svojej izby a tam sa zamkne, kým sa Dalia upokojí. Nebola konfliktný typ a toto boli hádam najodvážnejšie slová, aké za celý život vyriekla.
Snažila sa prejsť cez Wayna, čo sa jej nakoniec podarilo ale tak, že on sám ju skryl za seba.
„Dovoľ mi, aby som jej vytrhala všetky vlasy za to, čo sa o mne opovážila povedať!“ kričala Dalia na brata.
„Upokoj sa, lebo to nedopadne dobre. Pozri sa, už prichádza aj služobníctvo!“
„To ma nezaujíma! Chcem ju zabiť a...“
„Rýchlo odíďte, Robynne,“ zašepkal tak potichu, až to skoro prepočula. Takmer zostala stáť na mieste, no našťastie sa včas spamätala a rozbehla sa do svojej izby. Počula ešte Daliin zúrivý krik, keď za sebou zabuchla dvere.
No namiesto toho, aby sa ešte viac roztriasla, nemohla potlačiť zvláštny pocit, ktorý sa jej zmocnil, keď ju Wayne po prvýkrát nazval menom.

„Prosím ťa, Dalia, prestaň už s tými scénami!“ dohováral Wayne sestre, keď už boli bezpečene zavretí v pracovni, čo mu dalo naozaj veľa práce, pretože Dalia sa silou mocou chcela rozbehnúť za macochou.
„Nemôžem, Wayne. Počul si, ako o mne hovorila?!“ dýchala sťažka od veľkého rozrušenia.
„Je zvláštne, že je tu ešte len dva týždne a už ťa obviňuje z intrigánstva a z... povedzme úplatkárstva?“ nadvihol obočie.
„Neviem, čo tým myslíš,“ ohradila sa.
„Tvrdila, že si ju chcela podplatiť, aby odišla kade-ľahšie. Počul som to veľmi dobre. Ako mi to vysvetlíš?“ mračil sa.
„Chcela som, aby odišla. Zdá sa ti to také nepochopiteľné?!“ vyštekla.
„Ale vyhnať ju peniazmi?! Preboha, je za otca vydatá! Nemohla by odísť ani keby chcela!“ zhrozil sa.
„A to už prečo?!“ vyhŕkla Dalia nahnevane.
„Pretože je už dávno po svadobnej noci! Preto!“
„To predsa nie je žiadny problém!“ vykrúcala sa.
„Ja z teba snáď zošaliem. Keď som ju dnes videl v hale, mal som pocit, že sa mi tam zrúti k nohám od strachu, ktorý si jej nahnala!“ krútil hlavou.
„V to pevne dúfam!“ zvolala a postavila sa.
„Ty si sa asi nadobro zbláznila, Dalia! Začínam si myslieť, že hovorila pravdu. Zdá sa mi, že ti záleží len na tom, koľko ti otec zanechá zo svojho majetku!“ oboril sa na ňu so stisnutými zubami.
„Mne sa naopak zdá, že ju až prehnane ochraňuješ! Si tu ešte len chvíľu a už si z nej hotový!“
„Váž svoje slová!Som tvoj brat a rozhodne nie som taký benevolentný k tvojmu správaniu ako náš otec!“ pohrozil jej.
„Myslela som si, že ma podporíš,“ skúsila to ešte posledný krát. „Mala som pocit, že nechceš, aby zdedila celý majetok McCaldenovcov.
„Čím dlhšie o tom premýšľam, tým viac som presvedčený, že otec by nebol schopný jej dať všetko. Dokonca si myslím, že jej zanechá možno tak nejaké mesačné dávky, ale to je všetko. Nie je schopný vás vyhnať na ulicu!“
„Aha! Už som našla ten pravý dôvod! Ty už predsa svoj majetok máš! Tak prečo by si mal myslieť aj na mladších súrodencov?!“
„Nedomýšľaj si vykonštruované závery a...“
„Ako dobre, že už viem všetko! Dobrú noc, braček!“ zvolala a hlasno za sebou zatresla dvere.
S hlbokým povzdychom sa posadil a mal pocit, že ho z oboch strán zvierajú obrovské mlynské kamene. Na jednej strane chcel pomôcť súrodencom a na tej druhej si nebol istý, prečo by mal tej krehkej osôbke ubližovať. Damyan s ňou predsa veľmi dobre vychádza. Prečo by sa on k nej mal správať ako tyran?? Jej ustarostenosť po tom, ako na ňu ráno nakričal, ho presvedčila, že nie je taká, ako sa mu na prvý pohľad javila.