Bella noverca XIV.kapitola

XIV.kapitola – Manželia?

Robynne sa už radšej nepokúšala vyjsť z izby, lebo sa priveľmi bála toho, že Dalia na ňu striehne v niektorom kúte. Vedela, že je to absurdná myšlienka, pretože jej „dcéra“ mala určite iné starosti ako vysedávať pred jej izbou a čakať, kým sa objaví. No aj tak už v ten večer z izby nevyšla. A keď si ľahla do mäkkej postele, ešte dlho nemohla zaspať, pretože myslela na popoludňajší incident. Ešte nikdy sa takto nesprávala a rozhodla sa, že to staršiemu lordovi McCaldenovi zajtra vysvetlí. Určite musel počuť ten hluk, ktorý dole narobili. Nezniesla myšlienku, že si o nej myslí zlé veci. Radšej vyjde s pravdou von a vysvetlí mu, že sa nechala uniesť emóciami.
Keď sa takto rozhodla, hneď sa jej lepšie zaspávalo.

Zobudila sa o niečo skôr ako minulé ráno z časti aj preto, že teraz nedospávala prehýrenú noc. Ihneď sa rozhodla, že si na seba opäť dá niečo pekné. S úsmevom sa opäť priam ponorila so tej záplavy farieb a všelijakých látok a nakoniec si na tento deň vybrala tmavozelené zamatové šaty s bielym lemom a krajkami. Vlasy jej tentokrát prišla učesať Darleen.
Kým jej vyrábala zložitý účes na hlave, Robynne k nej prehovorila: „Včera som ťa vôbec nevidela, Darleen. Mala si veľa práce po plese?“
„Ach, mylady, keby ste vedeli!“ povzdychla si slúžka. „Toľko práce, toľko práce! Takmer celý deň som len umývala riady!“
„Hádam si to všetko neumývala sama!“ zhrozila sa Robynne.
„A čo som mala robiť, mylady? Ostatní mali ešte horšiu prácu. Museli sme predsa včera upratovať aj dom. Bola sobota.“
„Keby som vedela, čo sa deje, pomohla by som ti namiesto toho, aby som sa hádala s lady McCaldenovou,“ smutne vzdychla Robynne.
„Prepáčte mi moju opovážlivosť, mylady, ale lepšie ste urobili! Mylady potreboval niekto usadiť. Povedali ste len pravdu,“ zašepkala Darleen všetečne.
„Takéto reči!“ krútla Robynne hlavou, no hneď s tým prestala, aby mohla slúžka dorobiť posledné úpravy. „Je to predsa tvoja pani!“
„Nikdy nebola mojou paňou. Našťastie som sa o ňu nikdy nemusela starať. Robila to chuderka Jane a pozrite, ako dopadla!“
„Ako?“ spýtala sa Robynne zvedavo.
„Mylady ju vyhodila len preto, že ju trochu poťahala za vlasy, keď ju česala. A mohla by som vám vymenovať niekoľko slúžok, ktoré mali podobný osud,“ prikyvovala Darleen a prizdobovala účes jemnými bielymi perličkami.
„Tomu neverím!“ vyhlásila Robynne a vstala, keď bola slúžka hotová.
„Nikdy by som vám nemohla klamať, mylady!“ ohradila sa Darleen dotknuto.
„Prosím ťa, radšej sa venuj práci a nie klebetám,“ poradila jej Robynne trochu tvrdšie, ako najprv mienila. „Už môžeš ísť. Viem, kde je lordova izba.“
Slúžka sa zamračila, no inak nedala najavo svoje podráždenie, že mylady neocenila jej dobré rady.

Wayne sedel v pracovni a vyplňoval dokumenty a správy, ktorými sa jeho otec pre svoj vek už nemohol zaoberať. Keď však natrafil na v poradí už desiaty list, ktorý sa týkal posledného plesu a opäť čítal tie isté chvály, zapochyboval o svojom presvedčení. Možno by to otcovi zdvihlo náladu. Rozhodol sa, že mu ich neskôr odnesie.
Jeho činnosť prerušilo zaklopanie na dvere.
„Ďalej!“ zavolal.
„Dobrý deň, mylord,“ pozdravila slúžka. „Mám pre vás odkaz od lorda McCaldena, mylord.“
„Aký odkaz?“ spýtal sa Wayne zatiaľ čo písal odpovede na listy.
„Jeho lordstvo vás žiada, aby ste prišli za ním. Prosí vás o rozhovor,“ oznámila mu.
„V poriadku. Prídem tam za chvíľu,“ prepuustil ju Wayne.
Úctivo sa poklonila a vyšla z miestnosti. Wayne zatiaľ pohľadal všetky listy o plese a pobral sa za otcom.

Robynne ihneď zamierila do lordových komnát. Nachádzali sa až úplne v ľavom krídle domu a Robynne niekedy uvažovala, prečo sa odsťahoval tak ďaleko. Vedela, že najprv obýval komnaty vedľa komnát panej tohto domu, ktorou bola predtým Vivianne McCaldenová. Darleen jej však prezradila, že sa presťahoval takmer ihneď po jej smrti. Zdalo sa jej to nepochopiteľné. Žeby svoju manželku tak miloval, že nemohol byť tak blízko jej izieb?
Pokrútila hlavou, aby si podobné myšlienky vyhnala z hlavy a voľným krokom si vykračovala až do najzabudnutejších kútov tohto domu. Nedalo jej, aby sa po ceste nezastavovala a postupne neprezerala portréty bývalých generácií McCaldenovcov.
Keď sa už na meter priblížila k lordovým komnatám, do oka jej padol portrét starého lorda McCaldena, ktorý za mlada pripomínal Wayna a nádhernej ženy, ktorej na perách pohrával jemný úsmev. Očarene sa na ňu zadívala. Z jej výrazu sršala dobrosrdečnosť, napriek tomu, že bola len namaľovaná. Mala krásne dlhé gaštanové vlasy a prenikavé modré oči. Oči, ktoré už niekde videla... panebože! Veď toto je Vivianne a tie oči... Wayne McCalden ich určite musel zdediť práve po nej!
„Mylady?“ ozval sa niekto tesne pri nej a ona sa až strhla. Obrátila sa za hlasom a videla, že z lordovej izby práve vychádza stará slúžka s plným podnosom jedla.
„Ach, len som si prezerala obrazy!“ vysvetľovala Robynne,akoby si ani neuvedomila, že hovorí len so slúžkou.
„Lady Vivianne,“ zašepkala starena s úctou.
„Bola nádherná,“ usmiala sa Robynne.
„To áno, ale hlavne zvnútra. Nikdy som ju nepočula povedať zlé slovo. Jej deti ju milovali. No najmä mladý pán Wayne,“ prezradila jej slúžka.
„Naozaj? To som netušila.“
Takže preto je k nej taký nepriateľský! Zrejme má pocit, že sa na ňu hrá a chce zastať jej miesto, lenže to nie je pravda! Nikdy by nemohla byť taká výnimočná ako táto žena na obraze.
„Prišli ste za jeho lordstvom, mylady?“ spýtala sa starena po chvíli ticha.
„Áno. Už vstal?“
„Pravdaže. Zveril sa mi, že by vás rád videl. Zrejme máte rovnaké myšlienky,“ usmiala sa slúžka a s hlbokým úklonom odišla.
Robynne sa zhlboka nadýchla a zaklopala. Vzápätí vošla. Do očí jej ihneď padol interiér izby. Nebol vôbec prezdobený, ako by sa na pána domu patrilo. Stálo tu len niekoľko strohých kusov nábytku a obrazov. Všetky zobrazovali jedinú ženu – Vivianne McCaldenovú. V rohu sa skvela jediná krásna vec v miestnosti – ručne vyrezávaný klavír. Obloky boli pozatvárané a svetlo sem prenikalo len cez malé okienko v rohu, ktoré jediné nebolo zakryté závesom.
„Robynne! Prišla si tak rýchlo!“ zvolal lord McCalden.
„Práve som váš šla pozrieť, vaše lordstvo,“ usmiala sa Robynne.
„To som veľmi rád. Ale posaď sa,“ ukázal na kreslo oproti.
On sám sedel za písacím stolom a čítal nejaké dokumenty.
„Nemali by ste ležať, vaše lordstvo?“ spýtala sa.
„Nestačí ti, že som tu celé dni zavretý ako vo väzení?“ povzdychol si starý muž.
„Máte pravdu. Potrebovali by ste sa prejsť a nadýchať čerstvého vzduchu,“ uvažovala Robynne nahlas.
„Za tento názor by ťa môj lekár a moje deti iste ukameňovali,“ zasmial sa.
„Chcete povedať, že vás tu držia??“ zhrozila sa.
„Upokoj sa, dieťa. Som už starý a veľmi dobre vieš, prečo... prečo sme sa vzali,“ pozrel na ňu smutnými očami. „Môj lekár sa iba stará o to, aby oddialil moju smrť.“
„Tak nehovorte!“ odmietavo pokrútila hlavou a postavila sa, aby aspoň trochu odhrnula závesy.
Okamžite sa dovnútra vovalilo svetlo, ktorého zdrojom bolo neduživé zimné slnko.
„O niekoľko dní bude december,“ uvedomila si.
„Ktovie, či sa ešte dožijem Vianoc,“ zhlboka sa nadýchol.
„Prečo stále hovoríte o smrti?!“ zvolala trochu nahnevane a pozrela mu do tváre.
„Nemám o čom inom,“ pokrčil plecami. „Avšak chcel by som s tebou hovoriť aj o niečom inom.“
„Čo máte na srdci, vaše lordstvo?“ spýtala sa už prívetivejšie.
„Ide o včerajšok. Počul som z haly nejaký krik a neskôr mi moja verná Janelle prezradila, že si sa pohádala s mojimi deťmi. Čo mi o tom povieš?“ nadvihol obočie.
„Och, ja...“ zrozpačitela. „Nič sa nestalo. Bola to iba priateľská výmena názorov.“
„Mňa neoklameš. Tá hádka nemohla vzniknúť kvôli takej banálnej veci, pretože by som ju určite nepočul až sem,“ naliehal.
„Neklamem. Naozaj to bolo tak ako hovorím,“ zahovárala a v duchu sa karhala za to, že lorda klame. Na druhej strane však vedela, že teraz ho nemôže rozrušovať, aby sa mu ešte nepriťažilo.
„Vieš, keby si mala problémy s mojmi deťmi, môžem sa s nimi porozprávať. To privilégium mi ešte stále zostalo,“ pozeral na ňu vážnym pohľadom.
„Nebojte sa, vaše lordstvo. Ak budem niečo potrebovať, obrátim sa na vás,“ usmiala sa naňho a podišla k nemu, pretože jej to naznačil rukou.
„Veľmi by som si prial, aby bola Dalia taká ako ty,“ zašepkal a postavil sa.
Vzápätí ju pevne objal. Robynne mala pocit, akoby ju objímal otec. Veď koniec koncov lorda McCaldena za svojho otca aj považovala.
Zrazu začuli zaklopanie a kým sa stihli spamätať, do izby vošiel Wayne, ktorý nečakal na vyzvanie.
„Dobrý deň, otec. Chcel si so mnou...“ nedokončil, pretože ich zbadal. Zdalo sa, že ho zarazilo, že ich vidí v objatí.
„Prepáčte, že vás ruším!“ zvolal a z jeho hlasu ktovie prečo sálal hnev.