Bella noverca XVI.kapitola

XVI.kapitolan – Nečakaný koniec

Nasledujúce dni a týždne sa Robynne často pozastavovala nad zmenami, ktoré sa udiali za taký krátky čas. Prvá bola tá, že sneh sa vďaka silnejšiemu slnku trochu rozpustil a preto sa teraz dalo vychádzať von bez nejakej ujmy. Ďalšou prekvapujúcou zmenou bolo správanie mladého lorda. Bol k nej naozaj veľmi milý a dokonca ju na chodbách aj zdravil! Keď to spravil prvýkrát, prikoval ju k zemi najmenej na niekoľko minút. Niekedy ho pristihla v nestráženej chvíli, ako na ňu hľadí napríklad pri obede alebo keď si v salóne čítala nejakú knihu. Vždy ju zdvorilo podzravil a odišiel. Nikdy sa nezastavil a neporozprával sa s ňou, no už len to, čo sa jej podarilo, považovala za pokrok. Jedinou neprajnou osobou v dome zostala teraz Dalia, ktorá nevynechala žiadnú príležitosť, aby ju zosmiešnila.
S Damyanom sa zmierila hneď v ten deň, kedy ju o ospravedlnenie poprosil aj Wayne.
Dayman zaklopal na dvere jej izby. Pustila ho dovnútra, ale radšej sa presunuli do pracovne, aby nevzbudili nejaké klebety. Na služobnmíctvo sa naozaj nedalo v takýchto osobných záležitostiach spoľahnúť.
„Dobrý deň, Robynne,“ pozdravil ju slušne.
„Aj tebe, Damyan,“ odvetila na pozdrav a posadila sa do kresla, kým on si sadol na pohovku oproti.
„Potrebuješ niečo?“ spýtala sa po chvíli ťaživého ticha.
„Ja...“ začal, no zdalo sa, že to, čo jej chce povedať, nevie vyjadriť slovami. Pozeral sa kamsi ponad jej plece.
„Chceš hovoriť o tom, čo si mi povedal v záhrade?“ pomohla mu.
„Ako to vieš?“ začudoval sa.
„Jednoducho,“ usmiala sa. „Tušila som, že budeš ľutovať, čo si povedal o svojom bratovi. Viem, že sa máte veľmi radi.“
„Aj o tom som chcel, ale predovšetkým som urazil teba, Robynne,“ pozrel na ňu nechápavo.
„Nie, Damy. O tom by som musela niečo vedieť.“
„Ale...“ zažmurkal a zahľadel sa jej do očí, z ktorých sálalo teplo. Panebože, ako môže byť taká nevinná a dobrá??
„Nemusíš už nič hovoriť, Damy. Ako som už povedala, ty si nič zlé neurobil. Ovládli ťa emócie,“ usmievala sa, kým on sa stále tváril nanajvýš nechápavo.
Pokrútil hlavou a povzdychol si. „Neviem čím to je, ale keď som s tebou, mám pocit, akoby som hovoril s anjelom.“
Zasmiala sa. „Nie, Damy. Od anjela mám veľmi ďaleko. To tvoja mama ním bola.“
Potom sa rozprávali už len o menej vážnych veciach, avšak onedlho sa s ním Robynne rozlúčila. Napriek ospravedlneniu a jej odpusteniu totiž mala stále pocit, že Damyan sa správa akosi inak ako predtým. Občas ho prichytila ako na ňu zvláštne hľadí a ten pohľad sa jej vôbec nepáčil.
Keď však sedela neskôr večer vo svojich komnatách, zahriakla sa za také odsudzujúce myšlienky. Damyn je predsa ako jej brat a tak sa k nej aj správa. Domýšľala si veci, ktoré nikdy neexistovali.
Večer čo večer si napriek tomu všetkému líhala do postele s lepším a lepším pocitom, pretože si začínala myslieť, že všetko sa na dobré obracia. Dalia McCaldenová sa častejšie zdržiavala vo svojej izbe, keď zistila, že nikto zo súrodencov už nie je na jej strane. Damyan jej neustále lichotil a vyzdvihoval jej krásu a Wanyne... jeho tvár jej nezmizla z očí ani keď sa ponorila do snov. Každý deň ju slušne zdravil a aj keď sa jej zdalo, že sa stráni priameho kontaktu s ňou, keďže zo svojich komnát takmer nevychádzal, vedela, že k nej už necíti nenávisť tak ako predtým a táto myšlienka ju hriala pri srdci.
Jediným čiernym mrakom, ktorý občas zakryl svetlo, ktoré rozdávala všade kam sa pohla, bol zhoršujúci sa stav lorda McCaldena. Deň za dňom chorľavel a chradol a aj keď si to odmietala pripustiť, postupne sa jej strácal pred očami. Jeho deti a ani služobníctvo samozrejme nevedeli o tom, že už onedlho zomrie. Jeho stav pripisovali nejakej chorobe, ktorá za chvíľu pominie a on sa opäť stane pánom domu.
A keďže pre Robynne bolo ľahšie veriť tejto hypotéze, nemyslela na smrť a starala sa oňho každý deň od rána do večera. Občas sa stretla s jeho deťmi, najmenej vídala Wayna, ktorý sa vždy mračil, keď ju videl vychádzať z lordovej izby. Nezistila prečo a noc čo noc sa zaoberala tým, prečo je raz celkom milý a inokedy chladný ako počasie vonku, ktoré sa vôbec nezmenilo a opäť napadlo niekoľko stôp snehu.
Dva a pol týždňa pred Vianocami si Robynne privstala rovnako ako to robievala už celý týždeň. Lord McCalden sa totiž začal budiť veľmi skoro ráno a ona chcela, aby bola tou prvou, ktorú uvidí. Nachvál si obliekala najžiarivejšie šaty, aby ho trochu rozveselila. Aj teraz si obliekla ružové šaty, ktoré sa skladali zo samých čipiek. Vlasy si zviazala stuhou a vyšla zo svojej izby veselo si vykračujúc. Na pol ceste k lordovej izbe jej však napadlo, že by mala lorda nejako prekvapiť. Rozhodla sa, že mu v kuchyni pripraví výdatné raňajky a preto hneď zamierila dolu schodmi a potom do kuchyne.
V kuchyni bolo zopár slúžok, ktoré pripravovali raňajky pre súrodencov McCaldenových. Robynne sa jednej spýtala, ktorá robí jedlo lordovi McCaldenovi. Tá ukázala na mladú slúžku, ktorá práve varila vajíčka.
„Prepáčte, mohla by som vás o niečo požiadať?“ prihovorila sa jej Robynne.
Slúžka na ňu najprv nechápavo pozrela a potom prikývla.
„Ehm... chcela by som jeho lordstvu urobiť raňajky sama. Teda ak je to možné,“ pokračovala slušne Robynne.
„Och... samozrejme... keď chcete...“ jachtala dievčina, odstúpila od jedla a celý čas zmätene prikyvovala.
„Ďakujem, môžeš si ísť zatiaľ oddýchnuť,“ usmiala sa na ňu Robynne prívetivo a rozbila uvarené vajíčka, aby ich mohla naaranžovať na tanier. Vzápätí nakrájala chlieb a nejakú zeleninu, ktorú potom položila na tanier.
Uvarený čaj, do ktorého pridala ešte nejaké bylinky spolu s tanierom položila na tácku.
Všetko to potom vzala a vykročila späť ku schodom, aby opatrne vyšla hore.
Do lordových komnát jej to tentokrát trvalo dlhšie ako inokedy, keďže si musela dávať veľký pozor, aby sa jej to všetko nevysypalo.
Keď sa však ocitla pred nimi, opatrne zaklopala na dvere.
„Ď-ďalej,“ ozvala sa trasľavá unavená odpoveď a ona so širokým úsmevom vstúpila dovnútra.
Úsmev jej však zamrzol na perách, keď zbadala lorda McCaldena ležiaceho na posteli, ktorý bol taký bledý, akoby mal už nadobro vypustiť dušu z tela.
„Preboha, vaše lordstvo!“ zvolala vystrašene a ponáhľala sa aj s podnosom k nemu.
„Čo je vám? Ste v poriadku? Nepotrebujete niečo?“ vypytovala sa s panikou v hlase.
„S-som v poriadku, Ro... Robynne,“ zamrmlal a s námahou sa posadil. Nič to však nezmenilo na tom, že na ňu pôsobil ako živá mŕtvola.
„Neklamte mi! Určite sa cítite zle a nechcete ma ešte viac strašiť!“ rýchlo dýchala a ustarostene naňho hľadela.
„Už som ti povedal, že som v poriadku. Prišla si skoro...“ navodil inú tému, keď videl, aká je prestrašená.
„Urobila som vám raňajky,“ usmiala sa konečne.
„Teda! Určite sú veľmi chutné. Hneď ich idem ochutnať,“ rozhodol sa a na jej veľké prekvapenie sa postavil svižne ako rybička.
„Myslela som... že je vám zle,“ jachtala, keď videla, že jej obavy boli zrejme neopodstatnené.
„A ja som ti zase tvrdil, že mi nič nie je. Vidíš, že ešte stále zvládnem také veci, ako keď som bol mládenec,“ usmieval sa, keď kráčal k stolu, na ktorý Robynne položila jedlo.
„Prepáčte mi moje správanie, vaše lorstvo,“ ospravedlňovala sa Robynne.
Ešte stále sa usmieval, keď pil zo šálky, z ktorej sa ešte parilo, keďže do nej naliala horúci čaj.
„Upokoj sa. Nič ti nevyčítam, ale aspoň vidíš, aký som zdravý. Zvládol by som dvakrát toľko...“ odrazu stíchol a celý sa roztriasol.
Zdvihla hlavu, keďže predtým ju mala zahanbene sklopenú. Naskytol sa jej pohľad, ktorý bol taký hrôzostrašný, až mu ani nechcela veriť.
Lord McCalden sa celý mykal a urputne sa snažil udržať stola. Šálka spadla na zem a rozbila sa. Rovnako dopadla aj tácka s jedlom. Lord sa zrútil na zem a so sebou zvalil aj masívny stôl, ktorého sa predtým nechcel pustiť.
„Vaše lordstvo!!“ vykríkla Robynne, ktorej sa vrátil hlas aj možnosť hýbať sa. Rozbehla sa k nemu a chytila jeho hlavu do svojich malých dlaní.
„Vaše lordstvo,“ vzlykala.
„Ro-Robynne...“ vyrazil zo seba.
„Vaše lordstvo,“ nadýchla sa trasľavo.
„Robynne... nesmúť za... mnou... t-teraz som... šťastný... idem za... mojou... milovanou.... Vivianne... Boh ťa... o-ochraňuj.... Robynne....“ vydýchol posledný raz práve vtedy, keď sa jej z úst vydral srdcervúci vzlyk, ktorý sa niesol celým domom.