Bella noverca XVII.kapitola

XVII.kapitola – Rodinná tragédia

Smutiace a stále neveriace vzlyky Robynne sa niesli celým domom. Vystrašili slúžky v kuchyni, sluhov vonku a tiež súrodencov McCaldenových. Damyan začul plač až do svojej izby, Dalia sa strhla, keď počula to kvílenie a Wayne sa prudko postavil, až zhodil stoličku. V prvej chvíli sa veľmi zľakol, čo sa stalo macoche a ako prvý sa ponáhľal do lordovej izby.
Dorazil tam za niekoľko sekúnd, čo sa tak ponáhľal a ťažké vekom poznačené dvere priam rozrazil. V tom okamihu sa mu však naskytol výjav, ktorému nechcel veriť. Bol si istý, že zrak ho musí klamať. Zbadal macochu kľačiacu na zemi a objímajúcu telo jeho otca. Tvár mal veľmi bledú, takmer zelenú a Robynne si niečo neustále mrmlala popod nos. Vyzerala, že sa zbláznila.
Kŕčovitým krokom pristúpil bližšie a počul zreteľnejšie jej slová.
„Vaše lordstvo... vaše lordstvo... prosím preberte sa... veľmi vás prosím... viem, že ešte máte čas... nemôžete ma tu nechať samu... čo si počnem na tomto svete sama...“
Wayne sa nečudoval nad tým, že svojmu manželovi, s ktorým spávala toľko týždňov, ešte stále hovorí „vaše lordstvo“. Počul len jej slová, ktorými sa iste snažila utešiť samu seba a zrejme tiež nechcela veriť tomu, čo sa deje.
Pristúpil k macoche tak blízko, až sa strhla. Prudko zdvihla hlavu a zahľadela sa do jeho očí, v ktorých sa usadil tvrdý a zároveň neveriaci výraz. V tých jej panoval strach a neuveriteľný žiaľ.
Trasľavo sa nadýchol, hľadiac pritom na slzy, ktoré jej stekali po tvári, a chytil ju za plecia, aby ju od otca odtiahol. Nenašiel však toľko sily, aby ju od tela odtrhol. Zvesil ruky pozdĺž tela a s kamennou tvárou sa všetkému prizeral.
Do ticha, ktoré prerušovali len jej vzlyky, sa teraz pridal aj dupot pri verách a vzápätí vpadlo do izby niekoľko osôb. Bola to Dalia, Damyan a Gerald.
Ich reakcie boli rôzne tak veľmi, ako sa to len dalo. Damyan sa chvíľu nehybne na to všetko díval a potom sa rozplakal ako malé dieťa, ktorým v podstate ešte bol. Naopak Dalia začala rozrušene vrieskať a vrhla sa k otcovi, pričom chcela Robynne nejako odtlačiť. Zatiaľ čo Geraldovi sa na tvári usadil rovnaký výraz ako Waynovi. Jediný rozdiel bol v tom, že majordómovi po tvári stekali potôčiky sĺz, kým Waynove oči zostali suché.
„Rýchlo... ešte ho môžeme zachrániť... iba upadol do bezvedomial!“ kričala Dalia a bojovala s Robynne o miesto pri tele teraz už mŕtveho človeka.
„Je mi to ľúto, sestrička...“ horko-ťažko zo seba vytisol Damyan.
„Nič ti nie je ľúto! Nie je mŕtvy, počuješ?!“ vrieskala na plačúceho brata a sklonila sa k otcovi, aby zistila, či necíti slabučký pulz.
Nič... nemohla už nič cítiť, pretože...
„To ona ho zabila!!“ vykríkla Dalia odrazu a trasúcim sa prstom ukazovala na macochu.
Tá sa na ňu zhrozene pozrela, pričom neprestávala vzlykať.
„Č-čo to hovoríte, D-Dalia?“ dostala zo seba.
„Presne tak! Vy ste ho zabili!! Chcete jeho majetok, tak je to!!“ jačala lady McCaldenová.
Potom ju celou silou odsotila od mŕtveho tela jej otca a sama ho objala.
Robynne ťažko dopadla na dlážku, len kúsok od hrany malého kávového stolíka. Mala neuveriteľné šťastie.
V jej stave maximálnej rozrušenosti sa stihla ešte začudovať nad tým, že to bol práve Wayne, kto ju zdvihol a pomohol jej na nohy. Nezbadala na jeho tvári ani stopu po slzách, no v jeho očiach videla žiaľ... oveľa väčší ako si kto mohol predstaviť. Žiaľ, ktorý rozožieral vnútro a nikdy sa navonok neprejavil.
Chcela sa poďakovať za pomoc, no zakrútila sa jej hlava a zapotácala sa. Veľký tlak a rozrušenie spôsobili, že upadla do bezvedomia a nebyť Wanya, ktorý rýchlo zareagoval, dopadla by na zem vedľa mŕtveho tela, nad ktorým sa teraz zhromaždilo aj služobníctvo, ktoré sem už stihlo dobehnúť. Videla ešte starú slúžku Janelle, ktorá nariekala rovnako ako Dalia a potom už nepočula nič... všade naokolo sa rozprestrelo milosrdné ticho...

Zobudila sa až oveľa neskôr a to na nejaké jemné cinkanie. Pomaly otvorila oči a pred očami sa jej okamžite zjavili ružové ruže na striebornom pozadí. To znamenalo, že je späť vo svojej izbe. Ale ako sa sem dostala? A čo sa vôbec stalo?
Trochu sa nadvíhla a zbadala slúžku, ktorou bola nepochybne Darleen a ktorá stála pri stolíku v rohu miestnosti a niečo tam ukladala. Keď trochu poodstúpila, videla, že je to malý džbánik so šálkou.
„Darleen?“ dostala zo seba Robynne.
Slúžka ju počula napriek nezrozumiteľnému šepotu. „Och, mylady! Aká som rada, že ste sa už prebrali!“ zvolala s radosťou v hlase a ponáhľala sa k nej.
„Č-čo sa stalo?“ spýtala sa Robynne a opäť spadla na vankúše, pretože ju neznesiteľne rozbolela hlava.
„Vy neviete?“ zľakla sa Darleen a oči sa jej zahmlili slzami.
„Ja...“ Robynne nedokončila, lebo práve vtedy sa jej pred očami zjavil ten strašný obraz lorda ležiaceho nehybne na zemi a hovoriaceho o smrti.
„Nie!! Nie, Darleen, povedz mi, že to nie je pravda!“ opäť sa posadila a na bolesť už nedbala. „Povedz mi, že to bol len sen!“
„Ach, vaše lordstvo,“ vzlykla Darleen a v očiach sa jej zjavil bezmocný výraz. „Bohužiaľ, nemôžem vás nijako utešiť. Jeho lordstvo... včera zomrelo.“
„Ako to myslíš včera?!“ zvolala Robynne zdesene. „Ako to myslíš, že VČERA zomrel?!
Darleen sa nehybne dívala na svoju paniu, ktorá v tej chvíli vyzerala, že sa asi zbláznila. Veľké oči sa jej opäť naplnili slzami a počiatočný nával hnevu sa v okamihu zmenil na obrovský smútok.
„Čo sa mi stalo po... potom?“ spýtala sa zrazu. „Pamätám si iba lady McCaldenovú a.... ďalej nič.“
„Omdleli ste, vaše lordstvo,“ odpovedala Darleen trchu vystrašene. „Jeho lordstvo vás odnieslo až sem a príkázalo mi, aby som sa o vás postarala.“
Robynne vyvalila oči a napriek veľkému smútku sa nesmierne začudovala, že sa Wayne tak o ňu postaral. Vlastne sa divila už len tomu, že ju tam nenechali ležať na zemi ako prašivého psa, keďže Dalia už určite zasiala do nich pochybnosti ohľadom smrti starého lorda. Zrejme sa celý ten čas, čo bola v bezvedomí, snažila presvedčiť ostatných, že to ona ho zabila!
„A kde je teraz, lord McCalden?“
„V pracovni. Vybavuje všetko potrebné okolo... poslednej rozlúčky s jeho lordstvom,“ preglgla slúžka a do očí jej opäť vyhŕkli slzy.
„Ďakujem ti, že si sa o mňa starala, Darleen,“ smutne sa pousmiala Robynne. „Môžeš už ísť...“ prepustila ju.
„Ako si želáte, mylady,“ zdvihla sa a pomaly zamierila k dverám.
„Ach, ešte o niečo ťa poprosím, Darleen,“ zavolala ešte za ňou Robynne.
„Áno, mylady?“ obrátila sa slúžka okamžite.
„Priprav... priprav mi pred odchodom nejaké čierne šaty. Viem, že aj tie mi krajčírka poslala,“ požiadala ju Robynne a zo všetkých síl sa snažila potlačiť slzy.
„Prepáčte mi moju opovážlivosť, pani moja, ale nemali by ste ešte dnes ležať v posteli? Predsa len ste omdleli a...“
„Neboj sa, Darleen. Som úplne v poriadku a navyše sa musím s niekým pozhovárať,“ povedala zamyslene. Keď však zbadala slúžkin spýtavý pohľad, dodala: „Ešte ma totiž čaká rozhovor s jeho lordstvom.“
Nevšímala si slúžkin prekvapený výraz a potichu čakala, kým jej Darleen nevyberie nejaké smútočné šaty.
Áno, rozhovoru s Waynom by sa predsa nevyhla tak či tak. Zostáva jej len dúfať, že ju pochopí.