Anjel pomsty

Alyson Richmondová sa nepokojne pomrvila na sedadle koča, smerujúceho do Londýna. Cesta bola dlhá a už ju z večného rachotu a natriasania poriadne rozbolela hlava. Pritisla si prsty na spánky a jemne ich masírovala. Oprela sa o sedadlo a zatvorila oči. Chcela len tak sedieť a nad ničím nepremýšľať, konečne si po dlhej dobe na chvíľu oddýchnuť. No akoby sa jej mozog nedal vypnúť. Stále jej v hlave vírili myšlienky a ona to nevedela zastaviť.
Premýšľala nad svojou žalostnou situáciou a zdalo sa jej to také neuveriteľné, až si takmer začala namýšľať, že sa to netýka jej, ale nejakej jej známej, alebo kamarátky. Realita však bola krutá. Nemalo zmysel niečo si namýšľať, tým sa problém predsa nevyrieši.
Zodvihla hlavu z operadla a pozrela sa von oknom. Prekvapilo ju, že už nevidela zelenú prírodu, ale domy a obchody s množstvom ľudí. Nemohla uveriť, ako rýchlo jej cesta ubehla. Kým sa stihla spamätať, koč zastal pred majestátnym sídlom markízy Elizabeht Waringovej. Vzápätí sa dvere koča otvorili a kočiš je podával ruku, aby jej pomohol vyjsť. Alyson sa chytila jeho ruky a vystúpila. Chvíľu len tak stála a pozerala na dom. Kochala sa pohľadom na majestátnosť prepychového domu v tej najlepšej časti Londýna. Potom sa otočila a dala pokyn kočišovi, aby jej batožinu odniesol zadným vchodom do domu. Ona zatiaľ vyšla po schodoch lemovanými snehobielymi gréckymi stĺpmi k vchodovým dverám.
Po chvíľke čakania jej otvoril zachmúrený komorník v čiernom pracovnom obleku. Pustil ju dnu so slovami, že madam ju už očakáva. Viedol ju cez veľkú vstupnú halu, po chodbe až k veľkým vyrezávaným dverám. Zaklopal a vstúpil dnu. Alyson mu bola za pätami.
„Madam, lady Richmondová je už tu.“ Ohlásil ju. Postaršia pani sa otočila na vyšívanom bielo-modrom kresle a zabodla pohľad najprv na sluhu, potom na ňu. V okamihu, ako sa ich pohľady stretli, je teta sa na ňu usmiala a oči jej zažiarili nehou. Hoci vyzerala vdova po Josephovi Waringovi chorľavo a unavene, svižne vyskočila z kresla a takmer utekala v ústrety svojej neteri. Zastala oproti nej a dlho jej stískala ruky a objala ju.
„Tak dlho som ťa nevidela. Som rada, že si prišla.“
„Aj ja som rada, že som tu.“ Usmiala sa Alyson a nervózne sa poobzerala po miestnosti.
„Poď si sadnúť. Viem, že si unavená z takej dlhej a úmornej cesty. No chcem si s tebou aspoň chvíľu pohovoriť.“ Alyson prikývla a obe si sadli.
„Dobson, prines nám prosím čaj a pomôž kočišovi s batožinou.“ Sluha odpovedal a odišiel plniť si povinnosti.
Do hrobového ticha, ktoré nastalo sa ozvala prvá Alyson.
„Ďakujem, že som sem mohla prísť. Ani nevieš, ako mi bolo samej v tom veľkom dome smutno.“
„Ale drahá, veď to je prirodzené. Si moja najbližšia príbuzná a nemohla som ťa predsa nechať úplne samú ako prst. A okrem toho, už dlhé roky žijem sama. Po smrti tvojho strýka mi tvoj otec ponúkol, aby som žila s vami ale ja som to odmietla. Hoci nemám deti a vedela som, že mi možno bude občas smutno, nechcela som odísť z Londýna. Mám radšej ruch mesta ako vidiek.“ Alyson prikývla.
„Áno, otec mi niečo o tom vravel.“ V miestnosti sa ozvalo zaklopanie a na to vošiel do salónu Dobson. Čaj a koláče položil na stolík a nehlučne vyšiel z izby.
„Je mi ľúto tvojho otca. Viem si predstaviť, ako strašne ťa bolela jeho strata.“ Ozvala sa nečakane Elizabeth. Alyson zdvihla hlavu a z pohľadu sa jej vytratila všetka radosť.
„Nás obe to veľmi bolelo...a bolí. Vieš, niekedy bola tá samota strašná. Dom akoby zrazu spustol, zosmutnel, akoby sa nad ním usadilo tmavé mračno, ktoré ho zahalilo do temnoty... Niekedy som si myslela, že sa z toho zbláznim.“ Dodala Alyson a prázdnym pohľadom sa zahľadela kamsi do diaľky. Myslela na nešťastie posledných mesiacov. Na to, ako sa jej život zmenil od základov zo dňa na deň.
„Ale nerob si starosti“, dodala Elizabeth veselým tónom,“ budeme chodiť na všelijaké opery a plesy a sľubujem ti, že na smútok nebudeš mať veľa času. Už sa teším, ako ťa predstavím londýnskej smotánke. Som presvedčená, že tvojich nápadníkov budem musieť odháňať metlou.“ Alyson sa cez potláčané slzy zasmiala a neveriacky sa na svoju uletenú tetu zadívala.
„Ale to je hlúposť. Ja pre nich predsa nie som vôbec zaujímavá.“
„Nesúhlasím s tebou.“ Krútila hlavou, až si Alyson myslela, že sa jej perfektný účes zmení na kopu neposlušných chumáčov. „Je samozrejmé, že nevieš, aká si pre mužov príťažlivá. To určite preto, že si dosiaľ v meste nebola a žila si len v ústraní. No ja som presvedčená, že muži sa o teba pobijú.“ Tak to určite pomyslela si v duchu.

Alyson bola jej novým domovom nadšená. Všetko bolo pre ňu také nové. Rušné mesto ju úplne uchvátilo, hoci niekedy zatúžila za pokojom lesov na Richmondovskom panstve. Najviac jej však chýbala voľnosť, ktorú cítila vždy, keď si vyšla zajazdiť so svojou kobylou. Ale sľúbila si, že hneď ako to bude len trochu možné, pôjde na pár dní späť domov. Vlastne aj tak by tam musela ísť, pretože ju tam čaká ešte pár nevyriešených záležitostí, pomyslela si, keď si prechádzala kefou s pozlátenou rúčkou po hustých čiernych vlasoch. Vyzliekla si župan a zazvonila na slúžku. Poobzerala sa po izbe a usmiala sa. Naozaj sa vej veľmi páčila. Bola to izba hodná princeznej a ona musela uznať, že sa je krajšia ako tá, v ktorej bývala doma. Páčilo sa jej, aká bola priestranná a presvetlená. Žiadne detské, pastelové farby ale biela, zlatá a béžová. Presne podľa jej vkusu.
Keď už bola oblečená do bledo modrých šiat, dala sa aj so slúžkou do vybaľovania jej vecí. Ani zďaleka si nezobrala všetko, iba tie najnutnejšie veci. Veď aj preto sa plánovala čo najskôr vrátiť na panstvo. Keď už boli v polovici s vybaľovaním, prišiel do jej izby majordóm s tým, že ju prišla navštíviť istá lady. Nechcel jej však prezradiť meno, pretože mu to vraj zakázala. Alyson si celú cestu do salónu lámala hlavu nad tým, kto to môže byť, keď tu takmer nikoho nepozná, nehovoriac o tom, že ešte nik nevie, že je v Londýne.
Otvorila veľké na bielo na treté dvere a tvár sa jej rozžiarila šťastím. Prebehla miestnosťou a hodila sa do náruče jej najlepšej priateľke.
„Alyson! Bože, nemôžem uveriť tomu, že si tu! Odkedy sme odišli zo školy tak si mi neposlala jediný list. Už som si myslela, že sa nikdy neuvidíme.“
„Och, prepáč Claudia. Všetko ti hneď vysvetlím. Stalo sa toho veľmi veľa.“ Vyjachtala cez slzy Alyson. Na zakašlanie jej tety sa strhla a až teraz si všimla, že v miestnosti nie sú sami. Bola tam ešte jedna dáma, ktorú jej predstavili ako Claudinu mamu a mimochodom aj Elizabethinu priateľku. Tak odtiaľ vietor fúka, pomyslela si Alyson. Určite jej teta povedala o jej príchode Claudiinej mame a tak sa to dozvedela aj Claudia. Alyson sa chcela s priateľkou rozprávať osamote a tak prešli do zimnej záhrady. Alyson si aj trochu poplakala, keď Claudii rozprávala o nešťastnej smrti jej matky a o pár mesiacov aj jej otca.