Bella noverca XVIII.kapitola

XVIII.kapitola – Dôvera?

Robynne už hodnú chvíľu stála pred zrkadlom a smutne sa na seba dívala. Mala totiž oblečené šaty, ktoré vyjadrovali smútok, no ten najväčší sa odrážal práve v jej očiach. Šaty mali len decentný výstrih a ako boli dlhé, tak boli aj široké. V drieku ju však neuveriteľne zoštíhľovali, takže vyzerala ešte menšia ako zvyčajne. Vlasy mala zviazané do prísneho drdolu, v ktorom sa neleskla žiadna perlička. Jedinú blýskavú vec mala na prste ľavej ruky – pečatný prsteň rodu McCaldenovcov, ktorý dostala od lorda McCaldena na svadobnom obrade.
Odrazu sa jej do očí natisli slzy a ona sa od svojho odrazu rýchlo odvrátila. Horko-ťažko tie slané kvapky potlačila a rozhodne pristúpila k dverám. Musí sa im všetkým postaviť a nie sa skrývať v izbe ako nejaký zbabelec.
Zhlboka sa nadýchla a otvorila dvere, pričom sa cítila, akoby stála pred najťažšou skúškou v jej živote.
Keď za sebou opatrne zatvorila dvere jej izby, nesmelo sa poobzerala okolo seba, akoby sa bála, že ju z rohu niekto napadne. Bola to detinská myšlienka, ale keďže bola taká vystresovaná, nemohla uvažovať racionálne. Neustále musela myslieť na slová Dalie, ktoré sa k nej vracali aj v snoch. Nie! Musí to všetkým vysvetliť! Dalia ju nemôže len tak beztrestne očierňovať a tým jej tak veľmi ubližovať!
Mierne bojazlivo vykročila smerom k schodisku, ktoré sa nachádzalo blízko jej komnát. Mala namierené práve za Waynom. A to si teda zaslúžilo poriadnu dávku odvahy! Bola presvedčená, že ten ju bude obviňovať zo všetkých najviac!
Odrazu sa jej zazdalo, že počuje nejaké zvláštne zvuky. Akési podivné smrkanie. Možno niekto... plače??
O pár sekúnd sa vynorila spoza rohu a uistila sa, že jej domnienka bola správna. Na poslednom schode od hora naozaj niekto sedel a plakal. A ten niekto bol Damyan.
Robynne zostala nehybne stáť a dívať sa na chlapca, ktorý tak veľmi prežíval všetko dobré, no aj to zlé. Akoby dovtedy žil v nejakom sne, z ktorého sa prebudil v okamihu smrti svojho otca.
Zahmlili sa jej oči, ale slzy rozhodne prehltla. Chcela ho nejako utešiť a keby sa rozplakala s ním, asi by mu to veľmi na lepšom psychickom stave nepridalo.
Potichu prešla až k nemu a vzápätí sa vedľa neho posadila.
Okamžite zdvihol tvár z dlaní a vystrašene sa na ňu zadíval.
Smutne sa pousmiala. „Neboj sa. To som len ja.“
Odpoveďou jej však nebol podobný úsmev, dokonca sa jej zdalo, akoby jeho črty ešte viac stvrdli.
Pripisovala to však jeho smútku a veľmi si túto zmenu nevšímala. „Je ti zle, Damy?“ spýtala sa starostlivo a chytila ho za plece.
Okamžite sa jej vytrhol a trochu sa na schode odsunul.
„Stalo sa niečo?“ zažmurkala. „Chápem, že teraz o ničom nechceš hovoriť a najradšej by si bol sám, ale... chcem ťa požiadať, aby si už neplakal. Tvoj otec by to nechcel,“ povedala tíško a horko-ťažko zastavila neuveriteľný smútok, ktorý sa na ňu opäť valil ako lavína.
Po týchto slovách sa však nerozplakal ešte väčšmi, ako by možno čakala, ale vyskočil na nohy a nevraživo sa na ňu zahľadel.
Tiež sa postavila. „Čo je s tebou, Damy?“ spýtala sa ustarostene.
„Čo by bolo?! Len ma poburuje, ako sa stále môžeš tváriť tak nevinne! Nie je v tebe ani kúska hanby?!“ vyhŕkol a hlas sa mu pritom triasol.
„O čom to hovoríš?“ vyvalila oči, pretože ju jeho tvrdé slová vystrašili.
„Nikdy by som si nepomyslel... veril som ti a ty si ma zradila!“ vykríkol a zdesene od nej ustupoval.
„Ale... ja naozaj neviem...“ bránila sa bezmocne, keďže netušila, čo ho mohlo tak rozrušiť. Navyše v jej stave, kedy prežívala obrovský smútok, bolo racionálne uvažovanie takmer nemožné.
„Smrť môjho otca nebola náhoda!“ zvolal a teraz sa už celý triasol.
Zostala stáť ako prikovaná na mieste a veľmi pomaličky si uvedomovala, že to, čoho sa najviac bála, sa naozaj stalo – Damyan uveril Daliiným obvineniam! Neuveriteľné! Po tom všetkom, čo spolu zažili od svadby!
„Damy, teraz ma počúvaj. Ak ti niekto niečo nahovoril...“ snažila sa mu všetko vysvetliť, no on nechcel.
Prudko krútil hlavou a hľadel na ňu s doširoka otvorenými očami. „Nie! Nebudem ťa počúvať! Si len obyčajná klamárka a zradkyňa! Otec ti veril a ty...“
„Nikdy by som tvojmu otcovi nič nespravila. Mala som ho rada!“ zvolala Robynne zúfalo.
„To nie je pravda! Chcela si ho len pre peniaze!“ vykríkol. „Už nikdy s tebou neprehovorím! To ti prisahám!!“
A rozbehol sa preč do svojej izby.
Nekričala za ním, aby sa vrátil, pretože vedela, že to nemá zmysel. V tej chvíli musela myslieť iba na to, že stratila posledného človeka, s ktorým predtým aspoň trochu rátala.
Klesla späť na schod a položila si tvár do roztrasených rúk. Z celej sily potláčala plač, lebo tušila, že Damyana muselo byť počuť až von.
Na počudovanie sa však zdola nikto nevalil, aby zistil, čo sa stalo. Zrejme ňou všetci tak opovrhovali, že im bolo jedno, čo sa s ňou stane po takých strašných obvineniach.
Odrazu však predsa len začula nejaký jemný šuchot a vŕzganie. Zdvihla hlavu a mierne sa obrátila, aby zistila príčinu hluku. Zrak jej ihneď padol na vyleštené topánky, ktoré sa nachádzali iba kúsok od nej. Naprázdno preglgla a pohľadom pokračovala vyššie a vyššie, až sa jej oči stretli s prenikavými modrými očami, ktoré ju priam prebodávali.
Nevedela od nich odtrhnúť zrak, nebola schopná sa postaviť. Nakoniec sa k tomu predsa len dopracovala a rýchlo sa zdvihla zo zeme.
„D-dobrý deň, mylord,“ vyjachtala a konečne od neho odtrhla zrak a zahľadela sa niekde ponad jeho plece.
„Dobrý deň,“ odvetil na jej pozdrav. Jeho pohľad jej pripadal neuveriteľne nevyspytateľný.
Nastalo ťaživé ticho, ktoré nechcela prerušiť, pretože nevedela, čo má povedať. Našťastie jej uľahčil situáciu a prehovoril on: „Rád by som s vami hovoril. Nepôjdeme do pracovne?“
Zahryzla si do pery, ako to mávala vo zvyku a poobzerala sa zo strany na stranu, akoby sa chystala utiecť.
„Pravdaže,“ počula sa hovoriť, aj keď by odtiaľ najradšej zutekala. Netušila, kde sa v nej odrazu berie toľko strachu, keďže len pred chvíľou s ním chcela sama hovoriť.
Otvoril dvere, ktoré sa nachádzali za nimi a odstúpil od nich, aby mohla prejsť prvá. So zatajeným dychom prešla popri ňom do tej nenávidenej miestnosti, v ktorej si už toľko toho vypočula.
„Sadnite si,“ prikázal jej a ona nemala silu neposlúchnuť jeho rozkaz.
Usadila sa na pohodlnej stoličke vyšívanej zlatými niťami, zatiaľ čo on si sadol do kresla oproti nej. Od seba ich delil len stôl.
„Pred chvíľou som počul zvonka nejaký hluk,“ začal a uprene ju pozoroval.
„Och, áno... ja... rozprávala som sa s vaším bratom,“ vykoktala a snažila sa vyhnúť jeho pátravému pohľadu.
„Myslím si, že rozprávať sa nie je to správne slovo,“ nadvihol obočie.
„Prečo si to myslíte?“ pozrela naňho takmer vzdorovito. Bola pripravená na to, že každú chvíľu jej povie nepekné veci. Možno ešte horšie ako Damyan!
„Môj brat sa k vám správal neodpustiteľne hrubo,“ vyhlásil a postavil sa. Potom sa zadíval von z okna a zdalo sa, že o všetkom premýšľa.
Čakala by všetko, len toto nie. Bola si istá, že bude s Damyanom súhlasiť, dokonca ju urazí ešte väčšmi!
„Nechápem, mylord,“ hlesla omráčene.
Začula slabé odfrknutie a vzápätí sa obrátil k nej. „Tušil som, že ste ešte nezabudli na moje predošlé správanie k vám, keď sme sa zoznámili. Dôkazom je váš prekvapený výraz.“
„Prepáčte mi moju drzosť, mylord, ale mala som pocit, že tento krát so svojím bratom súhlasíte,“ odvážila sa povedať to, čo mala na jazyku už dávno.
„Nuž, mýlili ste sa,“ chcel sa otočiť späť k oknu, no zadržala ho jej poznámka: „Stále nerozumiem, mylord.“
„Čomu nerozumiete?“ zamračil sa.
„Prečo si myslíte úplný opak ako váš brat,“ zamrmlala a vyzerala byť celá nesvoja.
Trochu prižmúril oči, ale nie nevraživo. Hľadel jej do očí s nevyspytateľným výrazom na tvári a so zvláštnym svitom v očiach.
„Môj otec vám veril, preto vám verím aj ja. A napriek všetkým obvineniam, ktoré padli na vašu hlavu, vidím na vás, že za ním veľmi smútite. Navyše neverím, že by ste boli schopná niečoho zlého, mylady,“ poslednú vetu si len zamumlal popod nos. Takmer ju prepočula, no keď sa jej už raz dostala do uší, nemohla sa jej nijako zbaviť. Neustále sa vracala späť... znova a znova.
Vstala, pretože už nemala silu na ďalšie slová.
„Je to všetko, čo ste mi chceli povedať?“ spýtala sa unavene.
Zdalo sa, že ho prekvapilo, že po jeho vyznaní tak rýchlo odchádza.
„Áno... chcel som sa vám iba ospravedlniť za bratove slová a trochu poopraviť vašu mienku o mne,“ odvetil a sadol si za stôl, kde chcel trochu rozčarovaný pokračovať v tom, do čoho sa pustil práve vtedy, keď zvonku začul tú strašnú hádku.
Zarazilo ho však, že nepočul žiadny ďalší zvuk, či už kroky alebo zatváranie dverí. Zdvihol hlavu a prekvapene zistil, že macocha je ešte stále tam. Stála pri dverách a uprene ho pozorovala. Oblečená v tých čiernych šatách v spojení so smutnými veľkými očami pôsobila neuveriteľne krehko a žalostne. Aj tak z nej však sálala akási vnútorná sila.
„Podobáte sa na svojho otca viac, ako by ste si možno mysleli,“ zašepkala a kým, sa stihol spamätať, už jej nebolo. Tak či tak zostal omráčený a po chvíli si uvedomil, že mu väčšiu poklonu ani nemohla dať.