Bella noverca XIX.kapitola

XIX.kapitola - Závet

Robynne omámene vkročila do svojej izby a ešte vždy si akoby neuvedomovala, čo sa pred chvíľou stalo. Skutočnosť bola naozaj neuveriteľná! Lord McCalden jej verí!
Spomínala si, že ráno si rozhovor s ním ani nevedela predstaviť. Bola presvedčená, že ju prinajmenšom vyhodí z domu! A keby nechcel zachádzať do takého extrému, bola si takmer istá tým, že jej do očí vykričí tie najhoršie veci. Samozrejme, ráno vyšla z izby práve s cieľom sa s ním pozhovárať, aby to mala čo najskôr za sebou a mohla vymýšľať niečo, čím by ostatných presvedčila o svojej nevine. Nevine! Nechápala, prečo by ju vôbec NIEKTO mal považovať za vinnú! Všetkým predsa muselo byť jasné, že lord McCalden zomrel kvôli strašnej chorobe, ktorá ho sužovala už vyše roka. Vari im to lekár nepovedal??
Vyčerpane, ale najmä zronene klesla na posteľ a vtedy sa na ňu zosypala strašná ťažoba všetkých obvinení a ona sa potichu rozplakala. Najviac ju však zasiahlo Damyanovo správanie. Chápala, že sa ocitol v ťažkom rozpoložení a iste nevedel, komu by mal veriť a na koho sa obrátiť, no nie je to ten istý Damyan, ktorý len pred niekoľkými dňami vyhlasoval, že o nej nikdy nemal pochybovať a rozhodne sa už takej chyby nedopustí?
Jeho brat lord McCalden, nikdy nič také nepovedal a predsa sa k nej správal najprívetivejšie zo všetkých! Jeho dôvera ju hriala pri srdci viac ako čokoľvek iné. No aj keď sa snažila nemyslieť na všetky nepríjemnosti, ktoré sa stali od lordovej smrti, do popredia sa stále drala jedna strašná myšlienka, ktorá jej nedala ešte dlho zaspať – myslia si hádam všetci, že lordovi úmyselne ublížila na zdraví??

Keďže v zime sa veľmi rýchlo stmievalo, vonku bola už dávno tma, aj keď hodiny odbíjali ešte len siedmu hodinu. Wayne sedel za stolom a pri svetle dohasínajúcej sviečky písal ďakovné listy všetkým, čo vyjadrili úprimnú sústrasť k smrti váženého lorda McCaldena. A tých listov bolo naozaj hodne! Veľa šľachticov sa rozhodlo, že aspoň na pohrebe mu budú venovať pozornosť, keď to už nebolo za života. Pravda bola v skutočnosti taká, že starého lorda odsúdili kvôli svadbe s chudobnou meštiačkou, ktorá dokonca nemala žiadny významných predkov!
Wayne prerušil prácu a na chvíľu sa mu zazdalo, akoby opäť videl pri dverách stáť macochu, ktorá mu trasľavým hlasom vravela tie prekvapujúce slová – podobáte sa na svojho otca viac, ako by ste si možno mysleli. Ešte stále nechápal, ako to myslela. Sám si bol totiž istá tým, že sa otcovi nikdy nevyrovná. Je pravda, že život v kráľovom vojsku ho naučil byť tvrdým a neústupčivým, no do otcovej dokonalosti mu ešte veľ chýbalo.
Z myšlienok na minulosť a tie žiarivé veľké oči ho vyrušilo zaklopanie na dvere pracovne.
„Vstúpte!“ zavolal mierne otrasený tým, že aspoň štvrťhodinu dokázal nečinne sedieť a myslieť na slová, ktoré vyslovila otcova manželka.
Dovnútra vstúpil sluha, ktorý sa vzápätí hlboko uklonil. „Prepáčte, že vás vyrušujem, vaše lordstvo,“ ospravedlňoval sa a opäť sa uklonil.
Wayne pokrútil hlavou nad jeho správaním. Už začínal zisťovať, že postavenie pána tohto domu nie je až také lákavé, ako by sa možno niekomu zdalo. Neustále sa mu všetci klaňali a ponižovali sa pred ním, akoby ich mal každú chvíľu vyhodiť pre nedostatok úcty.
„Dobre,“ zavrčal Wayne. „Čo sa stalo, Harold?“
„Priniesol som list, vaše lordstvo. A keďže ho písal vážený pán Hemmer, dovolím si predpokladať, že sa týka závetu.“ Harold sa už po tretí raz uklonil.
„A ja ti zase radím, aby si nič nepredpokladal,“ tvrdo naňho pozrel Wayne, až sluha o krok ustúpil.
„Chvíľu počkaj, aby som mohol poslať odpoveď,“ dodal a začal čítať:

Vaše lordstvo,
najprv by som sa chcel ospravedlniť, že Vám píšem v túto neskorú nočnú hodinu, no nemohol som viac čakať, aby som Vám okamžite neprejavil tú najúprimnejšiu sústrasť.
Keď som sa dozvedel o smrti Vášho otca, veľaváženého lorda McCaldena, okamžite ma to zasiahlo a pocítil som veľký smútok.
Takisto som ihneď vytušil, že budete potrebovať moje služby, ktoré Vám samozrejme bez váhania poskytnem.
Avšak napriek tejto strate Vám s ľútosťou musím oznámiť, že pozajtra odchádzam do iného mesta, kde ma tiež potrebujú. Toto mesto je odtiaľto vzdialené niekoľko desiatok míľ a tak dúfam, že pochopíte, že im pomoc nemôžem odmietnuť.
Pevne verím, že túto zložitú situáciu vyriešite a pošlete mi odpoveď čo najskôr
Váš oddaný priateľ G. Hemmer.

Wayne dočítal očividne narýchlo napísaný list a zamračil sa, keď mu došlo, čo vlastne toto na prvý pohľad nepodstatné oznámenie znamená. Bude musieť posunúť deň čítania závetu... a inak ako v deň pohrebu sa to zariadiť nedá!
Mračil sa čoraz viac a nevedomky pritom hľadel na sluhu, ktorý si celý vyľakaný myslel, že lord sa zlostí naňho.
„V-vaše lordstvo?“ pípol vystrašene.
Wayne sa po tom tichučkom zvuku strhol a s nevôľou sa teraz už naozaj zahľadel na sluhu.
„Nebudem už písať ďalší list. Mám toho nadnes už naozaj dosť,“ vyhlásil Wayne, akoby sa s ním sluha preto hádal. „Teraz ma počúvaj, Harold. Pošlem odpoveď ústne. Po tebe.“
Sluha sa opäť úctivo uklonil, zrejem bol už zase vo svojej koži.
„Dobre si všetko zapamätaj...“

Robynne už oľutovala, že si ľahla tak skoro. Ani na chvíľu totiž nezažmúrila oka a navyše, keď sa pozrela na hodiny, zistila, že je iba deväť hodín večer.
S námahou vstala a uvedomila si, že kvôli neprestávajúcemu plaču sa ani nevyzliekla zo smútočných šiat. Iba vlasy mala rozpustené a tie jej teraz v kučerách padali na plecia. Ani sa nemusela pozerať do zrkadla a aj tak vedela, že oči má určite červené a opuchnuté.
Napriek tomu, že s takým výzorom a odetá v čiernom pôsobila odstrašujúco, rozhodla sa, že pôjde do kuchyne a niečoho sa napije.
Takmer mechanicky vyšla z izby a vydala sa na cestu do kuchyne. Už sa nervózne neobzerala na každom rohu. Bola si istá, že nikoho nestretne. Všetci boli unavení a určite si šli ľahnúť skôr, keďže sa mal zajtra konať pohreb. Túto informáciu sa dozvedela od Darleen skoro ráno. Taktiež jej slúžka prezradila, že lord McCalden sa tak ponáhľa, pretože ho kráľ opäť zavolal do Londýna. Zrejme mu tiež chcel vyjadriť úprimnú sústrasť. Robynne netušila prečo, ale táto informácia sa jej dotkla viac, ako očakávala.
Trasľavo sa nadýchla a radšej sa sústredila na to, aby sa v tej tme, ktorá všade panovala, niekde nepotkla.
Odrazu začula hlasy a vzápätí uvidela svetlo, ktoré nepochybne vychádzalo zo zle zatvorených dverí pracovne.
„Dobre si všetko zapamätaj...“ začula hlas lorda McCaldena, až sa strhla.
Vedela, že by nemala načúvať, ale zároveň cítila, že je to niečo dôležité. Pristúpila teda ešte bližšie k dverám a zatajila dych, akoby aj ten mohol niekto začuť.
„Vážený pán Hemmer,“ začal Wayne a podľa jeho hlasu, ktorý bol raz hlasnejší a raz zase tichší, Robynne usúdila, že sa začal prechádzať po miestnosti.
„Som zarmútený rovnako ako Vy a preto nemám síl napísať Vám list alebo čo len krátku správu. Ďakujem za vyjadrenie úprimnej sústrasti a tiež za rýchlu správu, podľa ktorej sa musím zariadiť. Vzhľadom na Vaše neodkladné záležitosti počas nasledujúcich dní som sa rozhodol pre jediné rozhodnutie, aké sa dá v tejto neľahkej situácii urobiť. Iste ste si už domysleli, na čo myslím, preto Vás chcem požiadať, aby ste sa pripravili na to, že čítanie závetu môjho otca sa uskutoční zajtra. Je uložený v trezore, do ktorého mal prístup on a nepochybne aj Vy.
Vopred ďakujem za Vaše služby. S pozdravom lord McCalden.
Myslím, že to by malo stačiť. Zapamätal si si to všetko, Harold?“ spýtal sa lord nakoniec.
„Samozrejme, vaše lordstvo,“ odvetil sluha a to bolo to posledné, čo Robynne počula, pretože vzápätí zdesene ustúpila dozadu, až narazila na zábradlie, ktoré sa pri pracovni začínalo.
Panebože, ako mohla byť taká nevedomá?! Ako mohla na túto podstatnú vec zabudnúť?? Rozbúchalo sa jej srdce, pretože si okamžite spomenula na lordove slová, keď ju ubezpečoval, že bude žiť v prepychu aj po jeho smrti.
Preboha! Bola si istá, že lord, jej manžel, jej určite zanechal až príliš veľkú čiastku, aby to mohla pokojne vysvetliť všetkým, ktorí budú pritom. Možno to spôsobili tie nekonečné obvinenia, ktorými ju všetci naokolo častovali, alebo za to mohol jej zlý psychický stav, v každom prípade sa okamžite rozbehla do svojej izby, aby našla niečo, čo sa jej najprv zdalo nepodstatné. V hlave pritom počula lordove slová: „Vezmi si tento kľúčik, Robynne. Možno sa ti zdá, že je príliš skoro na to, aby som ti ho dával, ale... chcem sa pripraviť na svoju smrť... nie! Nič nehovor. Je to kľúčik od môjho trezoru. Neodporuj mi a vezmi si ho...“
Robynne si spomínala, že vtedy vehementne protestovala a nechcela ho prijať. Teraz mu za to bola vďačná, aj keď s istotou vedela, že lordovi by sa jej počínanie vôbec nepáčilo.
V tomto okamihu však na jeho možné protesty nemyslela. Jednoducho musela ten závet nájsť!
„Aha, tu je!“ potešila sa, keď konečne stískala v dlani ten malý ozdobný kov. Ihneď sa rozbehla späť do pracovne.
Keď sa k nej už blížila a vychádzala spoza rohu, odrazu začula buchnutie dverí. Rýchlo ustúpila niekoľko krokov dozadu a vzápätí opatrne vykukla. Zistila, že z pracovne vyšiel mladý lord McCalden. Zrýchlil sa jej dych, keď si uvedomila, ako ľahko sa mohla prezradiť.
Aj tak však dlho nečakala a potom ako stíchli jeho kroky, pretože zrejme mieril do svojich komnát, potichučky docupitala k ťažkým a masívnym dverám a otvorila ich, až mierne zavŕzgali. Pocítila známe zovretie žalúdka ako vždy, keď sa ocitla v tejto miestnosti.
Dlho sa neobzerala a aj keď ju mierne zarazilo, že lord nechal v kozube horieť ešte veľký plameň, neváhala a rýchlo vykročila k truhlici, ktorá sa týčila na kozubovej rímse. Bola ručne vyrezávaná a len na niektorých miestach ju zdobili drahé kamene. Starý lord McCalden nemal rád prezdobenosť a dokonalosť videl v jednoduchosti.
Robynne sa trasľavo nadýchla a opatrne vložila malý kľúčik do zlatej zámky. Sedel ako uliaty. Otočila kľúčikom a veko truhlice sa trochu nadvihlo. So zatajeným dychom ju otvorila a vzápätí sa jej zraku naskytol pohľad na lordove najcennejšie poklady. V truhlici našla niekoľko prsteňov, jemnú retiazku, nejakú podobizeň, o ktorej nepochybovala, že zobrazuje lordovu prvú manželku a ešte mnoho iných drobností.
Avšak z toho všetkého ju zaujal iba zvitok pergamenu, ktorý vyzeral byť zatiaľ nedotknutý. Opatrne ho vzala a nevedomky sa posadila do lordovho kresla, v ktorom sedel aj pred chvíľou.
V duchu ďakovala Bohu, že starý lord svoju poslednú vôľu nezapečatil. Pomaličky ho roztvorila a bez toho, aby čítala, čo zdedia ostatná, hľadala seba. Našla svoje meno pomerne ľahko a potom už len čítala, čo všetko jej lord odkázal.
Bolo toho naozaj veľa a ona sa až nad všetkým zdesila – doživotná renta, ktorú tvorilo niekoľko desiatok libier ročne, rozhodujúce postavenie v spravovaní majetkov, možnosť usadiť sa na panstve a zostať tam tak dlho, ako uváži. A nakoniec polovicu celého lordovho majetku...
Robynne prestala čítať a vytreštila oči na poslednú vetu. Preboha! Ona tušila, že lord urobí niečo také! Teraz musela zvážiť, čo spraví. Cítila sa pod veľkým tlakom a jediné, čo bola schopná spraviť, bolo všetko vyškrtnúť.
Rýchlo vzala do ruky brko a namočila ho do kalamára, v ktorom sa skrýval elegantný zelený atrament, ktorým písal aj lord McCalden.
Na chvíľu brko zavislo nad vyrovnaným pergamenom a vzápätí prečiarklo poslednú vetu, ktorá týkala zdedenia polovice majetku.
Robynne chcela pokračovať ďalej, ale...
„Smiem vedieť, čo tu robíte?!“ ozval sa od dverí ostrý hlas.
Strhla sa a rýchlo zdvihla hlavu a jej oči sa vzápätí stretli s lordovými očami.