Bella noverca XX.kapitola

XX.kapitola – Posledná vôľa

Robynne zmeravela a vyzeralo to tak, že jej telo akosi odmietlo poslušnosť. Chcela sa pohnúť alebo aspoň otvoriť ústa, aby sa pustila do vysvetľovania, no raz nevedela čo má povedať, alebo skôr čo si má vymyslieť a navyše ju priveľmi hypnotizovali tie modré oči, ktoré jej pripomínali rozbúrený oceán. Teraz až neuveriteľne stmavli a kým inokedy mali farbu trniek, teraz boli skoro čierne.
„Pýtal som sa vás, čo tu robíte!“ ešte raz zopakoval svoju otázku, ktorá však po druhýkrát znela ako rozkaz.
„Ja... prepáčte... ehm...“ koktala a dych sa jej zrýchlil, keď si uvedomila, ako asi vyzerá. Ešte stále totiž stískala brko, ktoré viselo nad pergamenom. A dokonca sedela v jeho kresle!
„Nemáte slov?!“ zvýšil hlas, teda ak sa to ešte dalo. „Pevne dúfam, že nezostanete ticho, pretože inak by som si musel túto situáciu vysvetliť po svojom!“
Hľadel na ňu tak chladne, až ju celkom zmrazil. Cítila chlad na celom tele.
„Netuším, čo by som... vám mala povedať...“ do očí sa jej drali slzy, pretože si veľmi dobre uvedomovala, čo znamená jeho tón. Stráca posledného človeka, ktorý jej dôveruje!
„Neplačte a vysvetlite mi, čo tu robíte. Žiadam od vás len niekoľko slov, aby ste mi všetko objasnili,“ zdalo sa jej, akoby ju prosil, aby ho presvedčila, že naozaj nerobí nič zlé. Ona sa však nedokázala pohnúť, nieto ešte povedať niečo, čo by dávalo zmysel.
„Ja... nemám... vysvetlenie,“ šepla smutne naňho hľadiac.
Zhlboka sa nadýchol a prešiel tých niekoľko krokov k stolu. Vzápätí jej vytrhol pergamen, na ktorom mala položenú ruku, aby sa opäť nezvinul. Stačilo mu, aby videl prvú vetu a jeho pohľad stvrdol sťa kameň.
„Závet môjho otca?“ hlesol, no nečítal slová, ktoré sa na papieri nachádzali. Namiesto toho sa obrátil a pohľad mu padol na otvorenú truhlicu, z ktorej ešte trčal malý kľúčik. „Nemôžem uveriť, že... môj otec vám tak dôveroval,“ stále na ňu neveriacky hľadel. „Ja som vám dôveroval...“ dodal sklamane.
Po týchto slovách sa konečne vzchopila a dokonca sa postavila, aj keď jej to veľmi nepomohlo, keďže ju prevyšoval najmenej o hlavu.
„Mylord, prosím vás, dovoľte, aby som vám všetko vysvetlila,“ povedala naliehavo.
„Myslím, že ste pred chvíľou povedali, že žiadne vysvetlenie nemáte,“ pozrel na ňu a ona konečne zbadala na jeho tvári stopu po nejakých citoch. Bohužiaľ, sa jej vôbec nepáčili, pretože odrážali iba chlad.
„Ja... zmenila som názor. Chcem vám to vysvetliť!“ zvolala, napriek neblahému tušeniu, že všetko je zbytočné, pretože už stihol uveriť tomu, čo videl.
„A čo by ste mi povedali? Že to, čo som pred chvíľou videl, bol iba klam?! Že som uveril svojej predstavivosti?! Že som nebol iba korunovaný hlupák, keď som vám veril?! Chceli ste prepísať poslednú vôľu môjho otca! Zdá sa vám, že vám zanechal primálo?!“ kričal.
Bol to pre ňu šok, keďže nikdy na jeho tvári nezbadala nejaké emócie alebo obyčajnú ľudskosť. A teraz... dokonca na ňu kričal! Bol z nej sklamaný!
„Mylord...“ vzlykla neschopná zo seba vydať ďalšieho hláska.
„Okamžite odíďte a už nikdy sa ma nesnažte presvedčiť, že by vo vás mohlo byť niečo dobré!“ zvolal a ukázal na dvere.
Pochopila, že v tejto chvíli musí odísť a aj keď ju nevýslovne bolelo, že sama premrhala šancu mu všetko vysvetliť, otvorila dvere a zmizla lordovi z dohľadu bez ďalších slov či prosieb.
Wayne potom ešte dlho hľadel na dvere, ktorými odišla. Spamätal sa, až keď si uvedomil, že ešte stále drží v ruke otcovu poslednú vôľu. Zamieril k truhlici, ktorá stála na kozubovej rímse a opatrne do nej zvitok vložil. Ihneď ju zatvoril a kľúčik si vopchal do vrecka na veste. Vzápätí sa prudko obrátil a zúrivo vrazil päsťou do steny. Pocítil ostrú bolesť, ktorú však, takisto ako krv rinúcu sa z hánkov, ignoroval.

Na druhý deň ráno Robynne zobudila slúžka. Nebola ňou však Darleen, pretože, ako jej dievčina vysvetlila, tá sa musela postarať o záležitosti týkajúce sa pohrebu a občerstvenie, ktoré sa po ňom malo konať.
Robynne sa mladej dievčiny nič viac nepýtala, len sa bez slova nechala obliecť do smútočných šiat, ktoré boli trochu viac prezdobenejšie ako zvyčajné šaty. Slúžka jej vlasy začesala do zložitého účesu, ktorý sa skladal zo samých lokničiek. Robynne na to nič nepovedala, aj keď nechápala, prečo boli aj vlasy také dôležité. Ľudia predsa prídu preto, aby zložili poslednú poklonu veľkému človeku, ktorým lord McCalden rozhodne bol a nie preto, aby pozorovali jej správanie alebo výzor.
Ani nevedela ako veľmi sa mýlila. Množstvo dám totiž prehovorilo svojich manželov práve preto, aby sa pozerali na tú chudobnú úbožiačku, po ktorej lord na starobu tak veľmi zatúžil. Prečo inak by si ju bral?
A tak odbila desiata hodina, keď bola Robynne konečne pripravená. Slúžka dorobila ešte posledné úpravy na jej vzhľade, ktorého sa týkal aj čipkový závoj. Ten jej vplietla do účesu a na pohrebe si ho mala prehodiť dopredu. Slúžil na to, aby prítomní nevideli ladyine slzy. Aj táto časť sa jej videla nepodstatná. Prečo by, preboha, nemohla naplno ukázať svoj žiaľ??
Z izby vyšla narýchlo, aby sa stihla pripraviť na hostí, ktorí už pomaly prichádzali. Ako lordova manželka ich musela vítať rovnako ako mladý lord McCalden, dedič. Rýchlo zišla dole. Tak sa ponáhľala, až za ňou viali šaty i závoj. Cestou sa snažila skryť svoj strach, že na pohrebe nevydrží, ako by sa od lady očakávalo.
Do haly vošla o niekoľko minút. Lord McCalden už stál pri dverách, ktoré boli otvorené dokorán. Potichučky pristúpila k nemu, no zdalo sa, že ju zaregistroval už skôr.
„Prichádzate neskoro. Už vidím prvých hostí,“ privítal ju chladnými slovami.
„Prepáčte, mylord,“ nič viac nepovedala.
Pozrel na ňu povýšeným pohľadom, akoby ňou pohŕdal už len za to, že sa nevie sama obhájiť.
No ona sa o nič viac nepokúšala práve preto, že bola taká nervózna. S úzkosťou hľadela na prvý koč, za ktorým sa valili desiatky ďalších.
„Príde veľa ľudí?“ spýtala sa šeptom akosi podvedome.
„Môj otec si zaslúži, aby ich toľko prišlo, nie?!“ položil jej ostrú protiotázku.
Zdvihla zrak a zahľadela sa mu do očí tak uprene, až na jej prekvapenie sklopil zrak. Aj tak v jeho očiach stihla zahliadnuť malú iskierku, o ktorej nevedela, čo si má myslieť.
Nemala však čas na premýšľanie, pretože dom sa začal napĺňať hosťami. Všetkých slušne pozdravila a privítala, avšak takisto ju všetci do jedného odmenili povýšeným správaním a kradmými pohľadmi. Najprv to pripisovala rozrušeniu z lordovej smrti, no potom sa začala obávať, že niečo nie je v poriadku. Až veľmi neskoro jej konečne došlo, čo si asi ostatní aristokrati musia myslieť. Určite sú presvedčení, že vítať sa s obyčajnou chuderou z mesta je pod ich úroveň. Do očí jej vhŕkli slzy, ktoré statočne potláčala celý ten čas.

Po malom občerstvení, ktoré slúžilo na to, aby si hostia trochu oddýchli, pobrali sa všetci von. Zamierili k rodinnému cintorínu, kde ležalo množstvo predošlých generácií lordov a ich manželiek.
Počasie akoby sa tejto smutnej chvíli vysmievalo. Svietilo slnko a roztápalo sneh naokolo, aj keď bol ešte len začiatok decembra, spod snehových závejov vykúkala zelená tráva.
Robynne kráčala úplne vpredu vedľa rakvy, ktorú nieslo zopár šľachticov. Medzi nimi bol aj lordov priateľ lord Gallagher a dokonca sám lord McCalden. Všetci sa tvárili vážne a Robynne počula, že niektoré dámy predstierali slzy a žalostný nárek sa niesol celým parkom. Ona sama nebola schopná jedinej slzy napriek tomu, že mala závoj, ktorý by jej žiaľ skryl. Cítila iba tupú bolesť a strach... strach, čo sa s ňou teraz stane.
Na cintorín prišli o malú chvíľu a všetci mierili k vykopanej jame, kam mali lordovo telo v rakve položiť.
Robynne však mala pocit, akoby na pohrebe ani nebola. Celý ten čas sa dívala na strom, ktorý stál neďaleko. Zvláštne bolo, že bol celý zelený. Obrástol ho totiž mach a tým vyvolával dojem, že neopadal na jeseň takisto ako ostatné.
Z myšlienok ju vytrhol až akýsi hluk. To sa šľachtici pobrali späť do domu, aby sa po obede mohli vrátiť čo najskôr domov. Onedlho na cintoríne zostala sama. Videla, že lord McCalden na ňu podozrievavo hľadí, no odišiel spolu s ostatnými.
Robynne tam ešte dlho nepohnute stála a vzdávala lordovi McCaldenovi, jej manželovi, poslednú poklonu. Takmer po hodine sa pobrala dovnútra, práve vtedy keď už všetci odchádzali. Nelúčila sa s nimi. Nevšímavo k okoliu sa pobrala do svojej izby. Tam si sadla do kresla pri okne a z neho civela na vzdialený vŕšok, na ktorom sa nachádzal cintorín.

„Vaše lordstvo... vaše lordstvo...“ Niekto ňou jemne triasol a ona sa vyľakane posadila.
„Čo sa stalo?“ pýtala sa ihneď mladej slúžky. Darleen mala zrejme stále veľa práce aj po odchode hostí.
„Všetci vás hľadajú, vaše lordstvo. O chvíľu sa bude čítať posledná vôľa jeho lordstva, nech odpočíva v pokoji. Pán Hemmer už milostivo ráčil prísť,“ vysvetľovala dievčina.
Robynne sa prudko postavila a uvedomila si, že asi musela zaspať. Ako mohla spať v takejto chvíli?! Veľmi si vyčítala, že uprednostnila svoje vlastné potreby pred vlastným manželom.
„Kde sú?“ zavolala ešte za slúžkou, keď odchádzala.
„V pracovni, vaše lordstvo,“ odvetila slúžka trochu vydesene.
Robynne sa tam ihneď rozbehla vôbec nedbajúc na to, že je možno neupravená a ľudia sa môžu jej vzhľadu aj zľaknúť, keďže si pred spánkom trochu poplakala.
Vrazila do miestnosti ako víchor ešte skôr, ako si stihla pripomenúť dobré spôsoby. Okamžite sa na ňu uprelo niekoľko párov očí. Neisto sa poobzerala a napravila si závoj, zatiaľ čo ľudia v pracovni si ju odsudzujúco premeriavali – bol tam samozrejme lord McCalden a jeho dvaja súrodenci, nejaký pán, ktorého nepoznala, ale zrejme to bol ten pán Hemmer, a čo ju prekvapilo majordómus Gerald a slúžka Janelle, ktorá sa o lorda starala takmer celý život.
„D-dobrý deň. P-prepáčte, že idem neskoro... bola som len vo svojej izbe,“ vykoktala niečo na ospravedlnenie a rýchlo si sadla na voľnú stoličku ďaleko od ostatných.
„Samozrejme. Inak vám prajem dobrý deň, vaše lordstvo,“ uklonil sa pán Hemmer úctivo. Bol to malý objemný chlapík, na ktorom sa už začínal prejavovať jeho vek. Mal také veľké brucho, až sa zdalo, že gombíky na veste mu popraskajú. Z vrecka mu viseli ťažké zlaté hodinky. Na tvári mal však prívetivý výraz, malé očká sa leskli a občas si uhladil svoje už aj tak dokonale upravené fúziky.
Robynne sa slabo usmiala a snažila sa ignorovať pálčivý pohľad Dalie, ktorú od predvčerajšieho dňa nevidela. Damyan tiež vyzeral, akoby chcel splynúť s tapetou za ním.
„Takže, keď sme už všetci kompletní, myslím, že by sme mohli začať. Teda ak dovolíte, vaše lordstvo,“ obrátil sa na lorda McCaldena, ktorý prikývol.
„Ďakujem,“ opäť sa uklonil a vzal do ruky pergamen, ktorý Robynne videla minulú noc a na ktorej stihla prepísať iba jedinú vetu. Pomaly ho rozprestrel, dôležito si odkašľal a začal čítať:

Vážení prítomní,
ak pán Hemmer číta tieto riadky, znamená to, že som už mŕtvy. V prvom rade by som Vám teda chcel povedať niekoľko viet na úvod.
Prežil som plnohodnotný život, v ktorom mi napomáhala moja milovaná manželka Vivianne a neskôr Robynne. Po narodení mojich troch detí som sa stal najšťastnejším človekom na svete. Snažil som sa, ako som vedel, aby sa mi ich dobre podarilo vychovať. Čo sa mi aj podarilo a na staré kolená som bol na ne veľmi hrdý.
Preto Vás prosím, aby ste za mnou nesmútili a tešili sa, že som sa konečne mohol pobrať svojou cestou, na ktorú sa raz vydá každý z nás.
Myslím, že som sa už rozpísal viac, ako bolo potrebné. Takže prejdem k môjmu majetku, ktorý chcem rozdeliť takto:
- mojej dcére Dalii zanechávam pozemok spolu s panstvom pri Londýne, kam tak rada chodieva a mojím želaním je, aby sa postarala o rodinné klenoty. Ako posledné jej zanechávam veno, ktoré zahŕňa niekoľko šperkov a desaťtisíc libier
- môjmu synovi Damyanovi odkazujem malý kaštieľ na vidieku pri škótskych hraniciach, pretože ho veľmi uchvátila tamojšia príroda a verím, že maľovaniu sa venovať neprestane
- manželke Robynne by som chcel zabezpečiť dobrý život tým, že jej odkazujem doživotnú rentu v podobe dvesto libier ročne, rozhodujúce postavenie v spravovaní mojich majetkov spolu s mojím najstarším synom, možnosť usadiť sa na panstve a zostať tam tak dlho, ako uváži
- môjmu najstaršiemu synovi Waynovi zverujem do opatery celé panstvo, zanechávam mu titul lorda McCaldena, zvyšnú časť celého majetku, všetky polia, ktoré našej rodine patria a spolu s mojou manželkou rozhodujúce postavenie v spravovaní majetku
- nakoniec nesmiem zabudnúť ani na ľudí, ktorí možno hrajú menšiu úlohu v tomto doťahovaní sa mocných. Avšak som si istý, že na mňa nezabudnú, keď sa dozvedia, že Geraldovi, majordómovi na panstve, darujem jeho dom a malý pozemok, ktorý ma doteraz iba v prenájme a Janelle , ktorá sa do mňa do posledného dychu starala, zanechávam doživotnú rentu – päťdesiat libier ročne
Tak toto je moja posledná vôľa a dúfam, že pán Hemmer sa postará, aby sa splnila do bodky.
Teraz už nekonečne pokojný
Lord McCalden.

Síce sa pán Hemmer trochu zastavil pri Robynne, keď videl, že je tam niečo preškrtnuté, ale našťastie nakoniec o polovici majetku nepovedal ani slovo.
Aj tak sa na ňu však obrátilo množstvo pohľadov, keď pán Hemmer dočítal, najmä lordov pohľad bol akýsi podozrievavý.