Bella noverca XXII.kapitola

XXII.kapitola – Skryté túžby

Dni ubiehali akosi pomalšie ako predtým a Robynne si už takmer zvykla na každodenný kolobeh. Ráno vstala, obliekla sa do čierneho a zišla dolu, kde mala väčšinou o desiatej nejakú hádku s Daliou a potom konečne mohla ísť von a vydýchnuť si. Vrátila sa dosť neskoro a opäť na ňu čakali Daliine narážky a Damyanovo chladné správanie. Vždy sa radšej utiahla do svojej izby alebo do pracovne, kde zvykla sedieť a čítať knihy, ktorých tam bolo naozaj hodne. Teraz bola veľmi vďačná svojmu manželovi, že jej umožnil naučiť sa čítať. Nevedela, čo by teraz robila. Určite by sa nenudila, ale musela by počúvať ešte viac výčitiek ako doteraz.
Odkedy odišiel lord McCalden, situácia v dome sa veľmi zhoršila. Dalia mala pocit, že v tom závete mala prsty aj jej macocha a myslela si, že schválne lordovi poradila, aby ju zahanbil. Damyan si zase bral príklad od sestry a aj keď Robynne nenadával, jeho pohľady hovorili za všetko. Často videla súrodencov spolu. Damyan sa tváril nanajvýš nervózne a Dalia mu niečo naliehavo šepkala. Robynne nepochybovala o tom, že ho proti nej hucká!
Radšej sa vždy poponáhľala, aby sa s nimi nestretla. Vonku mala dosť času na premýšľanie. No čoraz viac ju znepokojovalo, ako často myslí na lorda McCaldena. Najprv to pripisovala tomu, že odišiel tak narýchlo a ona tak prišla o človeka, ktorý jej veril, ale potom zisťovala, že sa akýmsi zázračným spôsobom dostal aj do jej snov. Ak sa aj ponorila do spánku, bol nepokojný. Hľadeli na ňu jeho modré oči a dokonca videla aj jeho pery, ktoré sa stále približovali! Niekedy bol na svojom koni a cválal krajinou alebo sa k nej prihováral a jeho hlas bol priveľmi nežný, aby si uvedomovala, čo hovorí.
Preto sa vždy zobudila spotená a vystrašená a už nechcela viac spať. Radšej sa posadila do kresla pri okne a až do svitania pozorovala hviezdy. Kvôli tomu však mala každé ráno viditeľné kruhy pod očami a celkovo pôsobila čoraz unavenejším dojmom. Niekedy, keď sa zazrela v zrkadle, mala pocit, že na ňu hľadí prízrak.
Išla sa z toho všetkého zblázniť a zatiaľ čo sa toto všetko dialo, pomaly sa blížila poriadna zima. Vzduch vonku sa ochladil a opäť napadlo asi pol metra snehu. Chýbalo už len niekoľko dní do Vianoc a ešte stále nedostali žiadny list od lorda McCaldena. Robynne sa od Darleen dozvedela, že často písal domov, keď bol tak dlho preč, no teraz tomu bolo už mesiac a nič. Nijaká správa.
Všetci sa tomu čudovali, avšak určite po jeho liste neprahli tak ako Robynne.
Keď ju napádali takéto myšlienky, ktoré si zakázala, väčšinou sa utiahla do parku a maľovala. Nikto v dome o tejto ukrytej záľube nevedel a ona ani nechcela, aby sa to niekto dozvedel. Napriek veľkej zime si postavila stojan, zababušila sa do kabáta a maľovala najprv panstvo a neskôr aj sochu. Sochu, bez ktorej si ten malý park, ktorý jej prirástol k srdcu, ani nevedela predstaviť. Dennodenne tam chodievala a keď práve nemaľovala, aspoň sa nekonečné minúty dívala na sochu, jedinú, ktorá ju naozaj očarila.

„Prepáčte, pane, ale nehovorili ste pred chvíľou, že neschvaľujete reformy?“ ozval sa Wayne, ktorého vyrušili kráľove popletené reči a nedalo mu, aby sa nespýtal.
„Ale pravdaže, McCalden. Ibaže moji radcovia mi vravia, že ak rýchlo tento názor nezmením, ľudia sa vzbúria,“ povzdychol si kráľ a bezradne sa zahľadel na zopár mužov, ktorí sedeli pri stole s ním.
„Prepáčte mi moju opovážlivosť, no zdá sa mi to nepravdepodobné.“
„Myslíte, McCalden?“ zamračil sa kráľ.
„Vaša vláda ľuďom vyhovuje aj bez nejakých väčších reforiem. Jediný, kto by z toho niečo mal, by bola šľachta. A myslím, že hovorím aj za pánov pri tomto stole, že tie opatrenia nie sú nevyhnutné,“ obrátil sa na ostatných.
Ozvalo sa súhlasné zamrmlanie a to spôsobilo, že kráľ sa najprv ešte väčšmi zachmúril a potom sa mu tvár rozjasnila.
„Neuveriteľné! To znamená... veľmi dobre. Zlepšili ste mi náladu, McCalden a to sa často nestáva,“ zasmial sa panovník. „Počujte, nechcete pre mňa pracovať tu na zámku? Je to veľmi výhodné miesto, boli by ste môj poradca.“
Wayne sa zasmial tomu dobrému vtipu. „Pane, veľmi dobre viete, že mi je dobre tam, kde som.“
„Mienite zostať na otcovom, prepáčte, teraz už vašom, panstve?“ zaujímal sa kráľ.
„Ešte neviem. Najradšej by som sa vrátil k sebe domov, ale nemôžem teraz odísť. Mám na starosti sestru a brata,“ odvetil Wayne unavene.
„Chápem. Staráte sa teraz aj o lady McCaldenovú? Manželku vášho otca?“
Wayne zmeravel a pred očami sa mu zjavili dve prenikavé oči, na ktoré nemohol zabudnúť ani v sne. V duchu zanadával, pretože sa mu podarilo aspoň dve minúty na ňu nemyslieť. Keby ju len kráľ nebol spomenul!
„Áno. Zostala teraz sama a...“
„Ale ja som počul, že je veľmi krásna. Avšak aj veľmi naivná,“ uškrnul sa kráľ.
„Vaše informátorky vás opäť nesklamali,“ odpovedal Wayne naschvál, pretože vedel, že dámy na dvore boli všade a nič im neuniklo.
Panovník sa po jeho slovách rozosmial. „Vaša drzosť ma niekedy prekvapuje, ale väčšinou pobaví. Preto vám ešte raz ponúkam prácu pre mňa. Myslím, bližší kontakt.“
„Ľutujem, pane, ale opäť musím odmietnuť. A dokonca by som vás chcel požiadať, aby ste mi dovolili vrátiť sa tentokrát domov skôr,“ odvážil sa Wayne.
„Kedy?“ zamračil sa kráľ.
„Už zajtra.“
„Ach, McCalden, to mi robíte naschvál. Veď viete, že mám rád vašu prítomnosť. Prečo ste sa tak rozhodli?“
„Práve kvôli spomínaným udalostiam. Vaša kráľovská výsosť ma povolala veľmi skoro, takmer hneď po pohrebe môjho otca a bojím sa, či je na panstve všetko v poriadku,“ prešiel Wayne opäť do formálneho tónu.
„Nuž... nemôžem vás tu držať, mylord. Ak chcete, máte moje dovolenie odísť,“ povzdychol si kráľ.
„Ďakujem, vaša výsosť.“
Keď sa neskôr Wayne vracal do svojich pridelených komnát, myslel len na to, ako sa čo najrýchlejšie dostať domov. Pred očami mal jej tvár a jej vyľakaný výraz, keď ju objavil na cintoríne. Jej slzy ho príliš dojímali, aby to považoval len za obyčajný súcit.

Robynne sa v ten deň zobudila veľmi neskoro. Avšak bolo to spôsobené tým, že v noci dlho čítala a zaspala až nad ránom. V poslednom čase sa ani neunúvala chodiť spať skoro, keďže vedela, že aj tak nezaspí. Preto sa snažila čo najviac cez deň vyčerpať, aby mala bezsenné noci.
Teraz si však uvedomila, že sú Vianoce. Tento sviatok doma vždy slávila s tetou Georgiou. Nedostávala iné darčeky ako výšivky alebo občas nejakú látku. Boli chudobné, no napriek tomu si bola Robynne istá, že tento rok nič nedostane. Veď kto by jej čo dával? Čím ďalej mala pocit, že vziať si lorda McCaldena bola neodpustiteľná chyba.
Jej myšlienky prerušil vpád Darleen, ktorá jej prišla zablahoželať veselé Vianoce a zároveň ju obliecť do typických čiernych šiat. Robynne si nebola istá, prečo by mala byť taká šťastná ako slúžka. Nemala na to dôvod.
Hneď potom, ako Darleen dokončila svoju prácu, obliekla si teplý plášť a okolo vlasov si omotala šál, pretože z okna zazrela, že zase sneží. Nepatrne sa usmiala a rýchlo zišla dolu, aby sa nestretla so súrodencami McCaldenovými. Veľmi dobre vedela, že Dalia tam na ňu niekde čaká. No nechcela sa hádať aj na Štedrý deň. Pripadalo jej to ako znesvätenie tohto sviatku.
Zastala až v parku pod sochou a ako vždy zostala nehybne stáť a hľadieť na ňu. Bola dokonalá, dokonca aj črty tváre boli zvraštené v typickom výraze.
Keby nebola taká veľká, možno by sa jej aj dotkla a možno by...
„Dobrý deň, mylady,“ zašepkal niekto za ňou a jej zamrelo srdce, keď si uvedomila, komu ten hlas patrí.