Bella noverca XXIV.kapitola

XXIV.kapitola – Štedrý večer

Robynne za sebou unavene zatvorila dvere a nebyť toho, že zdola začula nejaký krik, asi by sa na mieste rozplakala. To, že ju urážali predtým jej nikdy tak nevadilo ako teraz, keď ich nepekné slová na jej adresu hovorili svojmu bratovi. Teraz sa už môže rozlúčiť aj s posledným človekom, ktorý k nej bol milý a dokonca sa zdalo, že ju aj celkom rešpektuje ako lady McCaldenovú. Vedela, že keď sa mladý lord dozvie všetky tie klamstvá, ktoré o nej šírila Dalia a spojí si to s tým incidentom v záhrade, keď sa s ním tak pohádala, vyvodí si vlastné závery. Určite ju už teraz považuje za hrozného človeka, ku ktorému sa nikdy nemal správať tak mierne.
„Och, to ani nie je možné!“ zvolala zúfalo a pustila sa prechádzať z jednej strany izby na druhú. „Prečo? Prečo??“
Neustále si tíško opakovala toto slovko, aby si nikto nevšimol jej beznádej. Nechápala, prečo ju všetci tak nenávidia. Je pravda, že lord McCalden jej zanechal veľkú čiastku a všelijaké výhody, ale ona z toho predsa ešte nič nevyužila! Keby sa ju aspoň snažili spoznať! Tak veľmi sa túžila opäť zblížiť s Damyanom, ich priateľstvo jej chýbalo, a takisto aj s Daliou. Napriek jej zlomyseľnostiam ju mala rada.
Nakoniec, keď už ledva prepletala nohami, klesla na posteľ a hodnú chvíľu hľadela na nebesá postele. A potom bez toho, aby si to uvedomila, zaspala.

„Vaše lordstvo! Vaše lordstvo!“ volal niekto a ona sa strhla zo spánku a takisto zo sna, ktorý sa veľmi nelíšil od tých predchádzajúcich. Prudko sa posadila a zistila, že hľadí do vyľakanej tváre svojej vernej slúžky Darleen.
„Och, vďakabohu! Myslela som si, že... ach, mylady, ani neviete, aký strach ste mi nahnali!“ rapotala hlasno a oči mala ešte stále rozšírené od hrôzy.
„Ale prečo si sa tak zľakla?“ spýtala sa Robynne rozospatým hlasom a pokúsila sa vstať, no slúžka ju zatlačila naspäť.
„Vyzerali ste ako... nedajbože, aby sa vám niečo stalo, ale vyzerali ste ako mŕtva!“ zvolala Darleen a prežehnala sa aspoň päť ráz po sebe.
Robynne sa trpko zasmiala. „Smrť! Nemyslíš si, že by pre mňa bola skôr vykúpením ako trestom?“
„Preboha, čo to hovoríte, mylady??“ vyľakala sa opäť Darleen. „Ste taká mladá, celý život máte pred sebou! A keď som vás tu videla takú nehybnú... boli ste neuveriteľne bledá a meravá!“
„Dobre, Darleen. Už sa upokoj. Sľubujem ti, že už nikdy o smrti nebudem rozprávať. A teraz ma, prosím ťa, pusť. Potrebujem si opláchnuť tvár,“ požiadala ju Robynne a namáhavo vstala.
Slúžka nedôverčivo odstúpila a celý čas ju do kúpeľne sledovala.
„Koľko je vlastne hodín?“ spýtala sa Robynne utierajúc si tvár.
„Pol siedmej, mylady. Spali ste naozaj dlho.“
„Čože??“ zvolala.
„Čo sa stalo, mylady?“ zažmurkala Darleen prekvapene.
„Veď nestihnem tú večeru!“ zhrozila sa Robynne a ponáhľala sa do izby.
„Och, vaše lordstvo, prepáčte mi to! Ja som na to úplne zabudla. My sluhovia máme oslavu narodenia Krista až o polnoci!“ ospravedlňovala sa.
„To je teraz jedno. Nájdi mi nejaké šaty. S vlasmi nebude problém. Stačí jednoduchý uzol,“ pobádala ju Robynne netrpezlivo.
Darleen sa rýchlo ponáhľala splniť rozkazy a onedlho už pred ňou stála so šatami, ktoré mala oblečené, keď ju jej manžel predstavoval šľachte – modré so striebornými hviezdami.
„Preboha, Darleen!“ povzdychla si Robynne tak hlasno, až sa slúžka prikrčila. „Mám predsa smútok!“
„Ale mylady... tie čierne šaty vám vôbec nepristanú!“
„To je jedno! Nechápeš, že by to bola urážka môjho nebohého manžela??“ pokrútila Robynne hlavou.
Darleen smutne zvesila hlavu a ponáhľala sa vytiahnuť najslávnostnejšie čierne šaty s hlbším výstrihom. Robynne najprv namietala krajčírke, aby jej také výstrihy nerobila, ale tá sa nedala a tvrdila, že je to veľmi v móde. Nuž, nemala na výber.
Keď bola Robynne oblečená v čipkovaných šatách, ktoré mali výstrih lemovaný jemnučkou bielou čipkou, chcela jej Darleen vyčariť nejaký slávnostný účes, avšak ona to razantne odmietla. Trvala na uzle, ktorý spomínala. Pre koho by sa mala parádiť?
A tak tentoraz Darleen vyzerala smutnejšie ako ona, akoby si myslela, že ju dostatočne nedoceňujú.
Keď bola so všetkým hotová, hodiny práve odbíjali siedmu hodinu. Robynne vybehla zo svojej izby tak rýchlo, až za ňou vlečka viala a ponáhľala sa dole. Zbehla po mramorových schodoch a trochu pomalším krokom, aby nabrala dych, kráčala do jedálne, ktorá bola na druhej strane chodby.
Pred dverami sa zhlboka nadýchla a otvorila ich. Miestnosť vyzerala veľkolepo. Robynne si ju veľmi nepamätala, keďže ju videla iba raz v živote. Bolo to vtedy, keď sa konala svadobná hostina. Odkedy sa lord utiahol do svojich komnát a potom zomrel, nejedla inde len v svojej izbe. Preto bola teraz taká ohromená. Jedáleň bola vyzdobená mnohými horiacimi sviečkami, ktorých plamienky sa odrážali od sklených dvierok skriniek a poličiek. Uprostred stál obrovský stôl, na ktorom bolo prestreté práve pre štyroch. Okrem tanierov, príborov a čiaš tam trónili ozdobné venčeky a rôzne iné vianočné ozdoby.
Všetci členovia rodiny už stáli pri svojich miestach. Zdalo sa, že čakajú iba na ňu. A to tiež nie s najväčšou radosťou.
„Dobrý večer, mylady. Už sme sa báli, že neprídete,“ ponáhľal sa k nej lord McCalden. Vzápätí jej pobozkal ruku. Pobozkal! Neubránila sa začervenaniu, keďže nikdy predtým sa jej ani nedotkol. Podľa etikety mal pobozkať iba vzduch nad jej rukou.
Jemne si vyslobodila ruku z jeho zovretia a vyjachtala: „P-prepáčte, že m-meškám. Ehm... zaspala som a...“
„Nemusíte sa ospravedlňovať. Radi sme na vás počkali,“ prerušil ju a trochu výhražne pozrel na svojich súrodencov – Dalia zazerala a Damyan sa vyhýbal priamemu pohľadu na ňu.
„Ale poďte si sadnúť,“ pobádal ju lord a viedol ju k stoličke, ktorá stála pri tej jeho. Odsunul ju a ona sa trochu bojazlivo usadila. Ešte stále nechápala, prečo je k nej taký milý.
Wayne sa potom obrátil k svojej sestre, aby aj jej pomohol, no tá si už dávno sadla z druhej strany jeho stoličky. Damyan sa posadil vedľa nej.
Takto mala Robynne všetkých pred sebou a ten výhľad na odmietavé tváre sa jej ani trochu nepáčil.
„Gerald! Noste jedlo!“ prikázal Wayne majordómovi, ktorý stál pri dverách. Ten sa okamžite zvrtol a zamieril do kuchyne.
Takmer okamžite nastalo ťaživé ticho. Zrejme ani lord nevedel, ako ho má prerušiť. Poklopkával prstami po stole a Robynne sa uspokojila s tým, že si ho mohla nerušene premeriavať. Bohužiaľ, vnímala aj Daliin pohľad, ktorý bol viac než vražedný.
„Takže, mylady,“ pozrel na ňu lord odrazu, až sa strhla, pretože dovtedy naňho uprene hľadela.
„Á-áno?“ zažmurkala.
„Hm... ako ste sa vyspali?“ spýtal sa a všetci pri stole zmeraveli. Bola to nadmieru neslušná otázka, avšak Robynne vedela, že lord už nevie, čo by mal povedať. Pred súrodencami sa zrejme nechcel s ňou veľmi rozprávať. A ona by bola tak rada, keby jej povedal o svojom stretnutí s kráľom!
„Noo... veľmi dobre, ďakujem za opýtanie,“ dostala zo seba, ale zvláštne, že už sa nešla od hanby a neistoty pod zem prepadnúť. Celá situácia sa jej naopak zdala veľmi smiešna.
„Mali ste pekné sny?“ pokračoval a pozoroval ju pritom svojimi magnetizujúcimi modrými očami.
Dalia si hlasno odfrkla, no nepovedala ani slovo. Damyan ďalej zaryto hľadel kamsi ponad bratovo plece.
„Och, už sa nepamätám,“ odvetila smutne, pretože by mu rada povedala niečo zaujímavé.
Nakoniec sa však nemuseli trápiť s rozhovorom, keďže Gerald otvoril dvere a sluhovia začali nosiť dovnútra jedlo.
Robynne ešte nikdy nevidel toľko slávnostných pokrmov pokope. Stôl sa onedlho prehýbal pod množstvom diviny, múčnikov, ovocia a zeleniny, čerstvých zemiakov a iných pochúťok.
Ani nevedela, odkiaľ má začať. Samozrejme, najprv sa pomodlili a potom dodržali všetky vianočné tradície. Nepripíjali si, keďže to budú robiť až neskoro v noci, keď bude oslavovať aj služobníctvo. Vtedy si budú všetci rovní a budú sa tešiť z narodenia Pána. Tak to vždy bývalo.
Po večeri sa Robynne zdvihla a rozlúčila sa. Zamierila do svojej izby, no zastavil ju lord McCalden, keď už stála na prvom schode.
„Mylady, vy už odchádzate?“ pýtal sa.
„Nerada by som tu zostávala dlhšie, aby sa aj vaši súrodenci mohli tešiť z tohto sviatku,“ odpovedala popravde. Načo mu klamať?
„Tak to vám nedovolím,“ vyhlásil. „Je to ich chyba. A navyše tým, že vinia nevinného človeka, sami majú veľký hriech. Bol by som nerád, keby ste sa dnes o polnoci neukázali na polnočnej omši.“
„Ja... nevedela som, že... Nebývam tu ešte tak dlho,“ začervenala sa.
„Chápem,“ usmial sa a ona prekvapene vyvalila oči. Nikdy predtým ho nevidela sa usmievať! Jeho črty sa teraz trochu vyhladili a oči akoby ešte viac zmodreli. Boli také žiarivé!
„Nechcem zradiť vašu dôveru, mylord. Veľmi rada prídem,“ odvetila okamžite úplne omámená jeho pohľadom a výrazom.
„Ani neviete, ako ste ma potešili. A teraz, ak ste unavená, choďte si zdriemnuť. Omša zvyčajne trvá aj dve hodiny,“ poradil jej.
„Sladké sny, mylady,“ opäť jej pobozkal ruku a tentoraz na nej pery pridržal ešte dlhšie! Nevedela, či jeho správanie má niečo spoločné s množstvom vína, ktorého dnes vypil naozaj hodne alebo sa jednoducho od návratu z dvora tak zmenil.
„Ď-ďakujem, mylord,“ vyjachtala a tackavo sa vybrala do svojej izby, pričom samozrejme nemohla zaregistrovať jeho upretý pohľad.