Bella noverca XXVI.kapitola

XXVI.kapitola – Neodolateľný šarm

Wayne zostupoval dolu po schodoch v nezvyčajne dobrej nálade. Zobudil sa veľmi zavčasu, čo ho nielenže nepodráždilo, ale sa mu na tvári aj zjavil veselý úsmev. Dokonca sa v ten deň dlhšie rozhodoval, čo si oblečie! Nakoniec si vybral modré nohavice s modrým kabátcom a bielou košeľou, nazberkanou na rukávoch. Vedel totiž veľmi dobre, že tá farba sa mu dokonale hodí k očiam. Teraz kráčal do jedálne na raňajky s úsmevom, ktorý pripomínal dravca, chystajúceho sa na lov.
Takmer hneď ako vkročil do jedálne, ozval sa kdesi pred ním váhavý hlas: „Dobré ráno, mylord.“
Bola to ona, jeho macocha. Mala na sebe typické smútočné šaty, ktoré z nej robili malé dievčatko skryté v čiernych háboch. On však vedel, že je to iba klam. Toľkokrát ju videl ako ženu a nikdy nezabudol na ten pohľad, ktorý sa mu naskytol, keď ako kráľovná vošla do plesovej sály s jeho otcom po boku.
Tentokrát však na nej bolo niečo iné. Niečo, čo jej jednotvárnosti dodávalo živší nádych. V duchu sa usmial, keď si uvedomil, že to robí náhrdelník, ktorý jej dal.
„Dobré ráno, mylady,“ uklonil sa dvorne. „Vyspali ste sa dobre?“
Obaja vedeli, že je to otázka, na ktorú sa nemal pýtať a takisto si obaja pamätali, že tento zákaz porušil už viac ráz.
„Veľmi dobre, ďakujem,“ pousmiala sa.
Až teraz si uvedomil, že odkedy vošiel, stojí pri stole a ešte vždy si nesadla.
„Dovolíte?“ pristúpil k stoličke a odsunul ju.
„A-áno, pravdaže,“ zahryzla si do pery, čo bol jasný znak toho, že opäť znervóznela. Všimol si, že si ho stále premeriava a v duchu si gratuloval, že dnes zauvažoval nad výberom oblečenia.
Usadila sa a on si sadol po jej pravici za vrch stola.
Keď začali jesť, ani jeden neprehovoril, aj keď Wayne mal už niekoľko návrhov na rozhovor. Po chvíli ich však zavrhol, pretože boli buď neslušné, alebo sa mu jednoducho nepáčili.
A tak dojedli v absolútnej tichosti.
Bohužiaľ harmonické ticho netrvalo dlho. Práve keď dopíjali poslednú šálku čaju, do miestnosti sa vovalil Damyan a za ním vznešene vošla aj Dalia.
Všetci prítomní ako na povel zmeraveli a neuveriteľne dlho na seba len civeli. Nakoniec prerušila ticho Dalia povýšeným hlasom: „Och, radšej poďme, Damyan. Nechceme predsa, aby nám tu NIEKTO kazil chuť do jedla.“
Robynne naprázdno preglgla a postavila sa. „Ja už som sa naraňajkovala. Bola som na odchode,“ dostala zo seba a rýchlo vykročila k dverám.
„Nikto... rozumiete?! Nikto nebude urážať lady McCaldenovú! Nedovolím to ani najbližšej rodine!“ ozval sa odrazu zvučný Waynov hlas, ktorý sa niesol celou jedálňou.
„Ale Wayne...“ zasyčala Dalia. „Neponižuj nás pred touto tu!“
„Ešte raz to zopakujem. A podotýkam, že poslednýkrát. Už nikdy od teba alebo od Damyana nechcem počuť jediné škaredé slovo adresované jej lordstvu,“ pomaly sa postavil a teraz sa nad všetkými hrozivo týčil.
„To je v poriadku, mylord,“ šepla Robynne roztrasene. „Nechcem byť príčinou vašej hádky. Radšej odídem.“
A ako povedala, tak aj urobila. Zbadal iba mihnúť sa za rohom lem jej šiat a počul jej rýchle kroky ktoré sa vzďaľovali. Okamžite sa pobral za ňou a medzitým stihol ešte vrhnúť nahnevaný pohľad na sestru. „Počula si, čo som povedal!“
A už ho nebolo.

Robynne sa ponáhľala, ako to len šlo. S prekvapením zistila, že ju nohy nenesú do jej komnát, ale von do sychravého počasia. To ju však nezastavilo, takmer utekala ďalej. Až keď sa ocitla v malom parku, ktorý si tak obľúbila, konečne si vydýchla.
Nestihla však urobiť ani ďalší krok, keď sa za ňou ozval hlas: „Mylady! Počkajte!“
Zmeravela. Bol to lord McCalden a očividne sa ponáhľal za ňou. Vedela, že by radšej mala vziať nohy na plecia, no už ráno s ním chcela hovoriť, len sa neodvážila. Možno je teraz tá správna príležitosť.
„Mylady!“ dobehol až k nej a ona prekvapená zbadala, že nesie jej teplý plášť. „Myslel som si, že by vám ten chladný vzduch nemusel urobiť dobre. Smiem?“ spýtavo nadvihol obočie a ona ešte stále vyjavene pomaly prikývla.
Prehodil jej plášť cez plecia, no pritom sa jej dotkol prstami na zátylku a ona stuhla. Pri jeho dotyku jej zvláštne zovrelo hrdlo a nanajvýš zhrozená zistila, že túži po tom, aby sa jej dotkol opäť!
„Ď-ďakujem,“ vyjachtala a odmietala pozrieť mu do očí.
„Nie je za čo,“ vyhlásil a poobzeral sa okolo seba. „Vyzerá to tu ako v raji, však?“
Bola to pravda. Všade naokolo bol sneh, ktorý v podobe jemných vločiek padal zo stromov, kde sa stihol usadiť za noc. Všetko vyzeralo ako z cukru.
„Áno,“ zašepkala rozochvene. Potom však opäť obrátila pozornosť k nemu. „Ne-neprejdeme sa?“ spýtala sa bojazlivo.
Zdalo sa, že ho to prekvapilo, ale ihneď sa spamätal a ponúkol jej rameno. Zavesila sa doňho a zahryzla si do pery. Zdalo sa, že to neuniklo jeho pozornosti.
„Viete, už ráno som sa chcela s vami pozhovárať,“ začala neisto.
„Naozaj?“ nadvihol obočie.
„Alebo skôr poďakovať sa, to je asi výstižnejší výraz,“ dodala.
„Nechápem, prečo,“ povedal zľahka.
„Ale áno. Veľmi dobre viete, že ten... darček... ste mi nemali dávať,“ konečne sa vyjadrila.
Zastal a premeral si ju. Pohľad mu padol na náhrdelník, ktorý však bol priveľmi nízko, aby si nevšimol jej výstrih.
„Ehm...“ odkašľal si a konečne odtrhol zrak od jej marhuľovej pokožky. „Veľmi vám pristane. Ešte stále neviem, prečo je tento druh daru taký nevhodný. Snáď sa vám nepáči?“
„Och, je nádherný!“ vyhŕkla okamžite, rozhodnutá vyviesť ho z omylu. „A som vám veľmi vďačná za... vašu pozornosť, ale problém je v tom...
„Tak už sa ma nenapínajte, mylady,“ prezeral si každý kúsok jej tváre a to ju znervózňovalo.
„Nuž takéto dary zvyknú dostávať... od mužov... iba isté ženy...“ nedostala zo seba viac a zapýrila sa až po korienky vlasov.
Keby nebol taký prekvapený, hádam by sa aj rozosmial. „Vy si myslíte... obviňujete ma, že tým náhrdelníkom vám navrhujem...“
„Ale pravdaže nie!!“ prerušila ho zdesene. „Ako som povedala, je to len čisto teoretická úvaha!“
Zdalo sa, že sa uvoľnil, keď to dopovedala. „V tom prípade, mylady, by sme sa týmito teoretickými otázkami už mali prestať zaoberať. Ak si to neželáte, nikomu neprezradím, že ten dar je odo mňa. A prestaňme už konečne s týmito vážnymi vecami. Nemáte chuť si zajazdiť na koni?“ navrhol a v hlase mu zaznel nezvyčajný odľahčený podtón.
„Je mi to ľúto, mylord, ale...“ opäť sa začervenala, no tentokrát našla odvahu pokračovať ďalej. „Bohužiaľ, nikdy som na konskom chrbte nesedela. Viete, kým neprišiel lord... môj manžel... žila som iba so svojou tetou v meste. Nemala som príležitosť...“
„Tak čo keby sme to napravili?“ žmurkol na ňu, čo ju načisto vyviedlo z rovnováhy. Čo zapríčinilo jeho dobrú náladu?? Nech to bolo čokoľvek, lord McCalden sa jej odrazu javil ako úplne iný človek.
„Chcete povedať...“
„Pravdaže! Poďte, zájdeme do stajní...“