Bella noverca XXVIII.kapitola

XXVIII.kapitola – Nezbedný útek

„Dopekla, aj so ženskou!“ zaklial Wayne, keď ju zbadal ako sa vzďaľuje na Artexovi. Ona sa dokonca pustila do cvalu! Ale to jej nedovolí! Nebude z neho robiť blázna!
Rozbehol sa do stajne a vpadol do boxu, v ktorom stál Cryos a práve sa kŕmil.
„Poď, na ostatné bude čas neskôr,“ zamrmlal Wayne a vzal žrebca za uzdu. Nevšímal si nespokojné fŕkanie a vyviedol ho von. Nedbal dokonca ani na to, že kôň nie je osedlaný. Vysadol naňho a pustil sa po stopách tej „bláznivej ženskej“.

Robynne si veľmi dobre uvedomovala, že ju lord McCalden asi bude sledovať, no okrem rýchlej jazdy sa mu nesnažila ukryť. Tak či tak by našiel Artexove stopy v snehu. Preto si vychutnávala svieži vzduch a očarene sa obzerala okolo seba.
Zamierila totiž rovno do lesa, ktorý sa začínal neďaleko stajní a v ktorom nikdy predtým nebola. Vedela, že práve touto cestou sa ide k niektorým panstvám, no aj lord ich len zriedka navštevoval. Boli veľmi ďaleko a ich obyvatelia len zriedka usporadúvali plesy alebo oslavy.
Aj tak však bola prekvapená krásou tejto cesty. Lemovali ju obrovské stromy, ktoré vyrástli dosť nahusto. Boli obsypané snehom a sem-tam z nich nejaké vločky aj spadli. Sneh vržďal pod konskými kopytami, no pre vysoké záveje nebola jazda taká ľahká. O
chvíľu musela zmierniť rýchlosť, pretože Artex bol už dosť unavený.
Neprešla však ešte ani kúsok cesty, keď sa za ňou ozval dupot kopýt nejakého iného koňa, na ktorom určite sedel...
„Och, nie! Tak rýchlo?“ zamrmlala si pre seba, keď tu zbadala malý otvor v inak nepriestupnej hradbe stromov.
Potešená týmto objavom potiahla uzdu a zoskočila. Potom viedla koňa priamo medzi stromy. Keby sa lord zjavil aspoň o niečo neskôr, určite by sa mu neschovávala.
„Je to jeho chyba,“ uškrnula sa a samu seba nespoznávala. On jej však sám kázal, aby so sebou nenechala zametať. Sám si za to môže.
Kôň sa stále približoval, až sa nakoniec mihol okolo ich úkrytu a mieril ďalej. Robynne prekvapene zažmurkala a čudovala sa tomu, že dokáže cválať takou rýchlosťou aj v tom vysokom snehu. Veď sa vlastne ani niet čomu diviť, Cryos bol asi dvakrát väčší ako Artex.
„Poď,“ šepla a poobzerala sa okolo seba. Vedela, že lord onedlho zistí, že sa kamsi stratili jej stopy a iste sa vráti naspäť. Preto pokračovala ďalej, vedúc žrebca medzi stromy.
O chvíľu prišla na dosť širokú cestičku a opäť naňho vysadla. Keď ho opäť popchla do klusu, rozosmiala sa. Cítila sa taká voľná ako už dávno nie. Aj keď si to málokedy priznávala, život na panstve ju väčšmi zväzoval, akoby jej dával pohodlie. Pravdaže, žila si ako kráľovná, ale nebolo to také ako predtým. Často túžila po úplne obyčajných činnostiach, ako nakupovanie v meste alebo dokonca malá prechádzka. Lord McCalden ju však nikam nepúšťal, pretože sa v poslednom čase po okolí objavovali hŕstky banditov, ktoré len čakali na tú správnu príležitosť.
Kým rozmýšľala, veľmi nevnímala cestu okolo seba a tak sa veľmi prekvapila, keď si uvedomila, že sa za ten čas dostala na nejaké obrovské priestranstvo. Zrejme to bola lúka, avšak teraz nebol vidieť ani kúsok zelene. Mohlo to byť pokojne aj pole.
Veľmi dobre si uvedomovala, že by ju tu mohol hocikto zbadať, keď ju už nechránia stromy pred zvedavými pohľadmi. No len čo si to pomyslela, objavil sa na druhom konci priestranstva jazdec na bielom koni, nepochybne lord McCalden, a kým sa stihla spamätať a obrátiť sa späť do lesa, popchol Cryosa a hnal sa šialenou rýchlosťou až k nej. Vystrašene sledovala, ako žrebcovi odfrkuje spod kopýt sneh a bola si istá, že je poriadne nahnevaný.
Naprázdno preglgla a v panike obrátila koňa, aby sa mohol rozbehnúť späť.
Bola to neuveriteľná naháňačka. Keď začula, že kôň sa stále približuje, zaryla sa nohami do Artexových bokov, aby tiež pridal. Ten sa na chvíľu vzopäl na zadné a vyrazil vpred. Priam leteli ďalej a ďalej. Netušila, kde sa nachádza, v očiach ju štípali slzy od ostrého vetra, ktorý ju navyše šľahal do tváre. A lord McCalden sa nezadržateľne blížil.

„Načisto sa zbláznila?!“ zahrešil Wayne, keď videl, že len čo ho zbadala, obrátila sa späť do lesa.
Hnal sa k nej, aby ju konečne prinútil zastaviť, kým si niečo urobí. Preboha, veď na koni sedí druhý raz v živote! No nebola to celkom pravda, ale doteraz nikdy nebola takto vonku. Artexa môže vyľakať divá zver a čo potom urobí?? Zhodí ju a... nechcel na podobnú možnosť ani myslieť. V tejto šialenej rýchlosti by sa jej nemusel vyplatiť ani pád do snehu.
Už-už ju doháňal, keď popchla koňa ešte viac. Mal pocit, že ešte nikdy necválal tak rýchlo. Hádam si nemyslí, že mu ujde?!
Teraz sa už ale naozaj nahneval. Tak ona si bude robiť z neho posmech?! Odbočil do lesa a šiel skratkou, aby ju obišiel.

„Uf! Zdá sa, že sme sa ho striasli,“ vydýchla si Robynne a zmiernila tempo. Vďačne pohladila Artexa, ktorý už nevládal.
Usmievala sa od ucha k uchu, že ju nakoniec nedobehol.
Bohužiaľ neočakávala, že lord by mohol nájsť aj inú cestu. Inak si nevedela vysvetliť jeho zjavenie sa oproti nej.
Vytreštila oči, keď ho zbadala. Stál uprostred cesty a s prižmúrenými očami na ňu čakal.
„Ale nie...“ zatiahla žalostne, no nemala na výber.
Keď sa pokúsila o ďalší útek, začula jeho hlas: „Mylady, prisahám, že ak sa pokúsite zase ujsť, nebudem mať zľutovanie!“
Zažmurkala a zostala stáť. Trochu sa bála k nemu priblížiť.
„Poďte sem!“ prikázal jej a čakal tam s nekompromisným výrazom na tvári.
Keď sa nehýbala, vzpriamil sa: „Prikazujem vám to!“
Ešte nikdy jej nerozkazoval. Takto sa s ňou rozprával po prvý raz. Zahryzla si do pery a bojazlivo sa k nemu priblížila.
„M-mylord,“ hlesla a pokúsila sa o úsmev, no schladil ju jediným pohľadom.
„Ako- ste- sa- opovážili?!“ sekal slová a prísne na ňu hľadel.
„Ja...“
„Viete čo? Radšej mi ani neodpovedajte, pretože tu sú slová zbytočné. Teraz sa so mnou okamžite vrátite. A nechcem počuť ani jedinú námietku!“ dodal, keď videl, že otvára ústa.
Obrátil Cryosa a vyrazil dopredu. Keďže cestička bola úzka, museli ísť za sebou, až kým sa nedostanú na tú väčšiu, kade už mohol prejsť aj koč.
Robynne už ani nenapadlo, že by mala opäť utiecť. Mrzelo ju, že lord nepochopil jej pohnútky. Len sa teraz bála, čo sa stane, keď sa vrátia.

Na panstvo sa vrátili za nepríjemného mlčania. Robynne sa zdalo, že idú naspäť celé hodiny. Občas sa odvážila pozrieť na lordov profil a videla, že na tvári má kamenný výraz. Vedela, že jeho zlú náladu spôsobila ona, ale preboha ako mu má vysvetliť, že nechcela urobiť nič zlé?? Zrejme si teraz o nej myslí, že je strašne nedospelá a chová sa ako dieťa. Nanešťastie sa tak aj cítila po tom, ako ju nakoniec chytil a jediným pohľadom donútil vrátiť sa na panstvo. Bola si však istá, že keby odmietla, dotiahol by ju aj násilím. A tak sa ponížiť rozhodne nechcela.
Keď ich kone doklusali až k stajniam, lord McCalden mlčky zoskočil, no nenamáhal sa pomôcť aj jej. Bez slova odviedol Cryosa do jeho boxu a nevenoval jej ani jediný pohľad. Zamieril dovnútra.
Robynne s povzdychom zoskočila na zem a tiež zaviedla Artexa do jeho boxu. Keď sa ubezpečila, že mu nič nechýba, zamierila do domu a potom do svojej izby.
Nevšímala si Geraldov prekvapený výraz, keď okolo neho prechádzala, ani slúžky, ktoré civeli na jej neupravený zovňajšok.
Vydýchla si však, až keď vošla do svojej izby a zatvorila za sebou dvere. Unavene sa vyzliekla a obliekla si nočnú košeľu. Potom sa posadila za toaletný stolík a zahľadela sa do zrkadla. Vyzerala naozaj hrozne. Vlasy jej trčali na všetky strany a líca mala vyštípané od mrazu a od prudkej rýchlosti. Nepatrilo sa, aby sa dámy takto premávali a ona si veľmi dobre uvedomovala, že to trochu prehnala. Nečakala, že lord McCalden bude jej útek brať tak vážne.
„Lord McCalden,“ povzdychla si potichučky, rozpustila si vlasy a trochu si ich prečesala. Čo mu asi zajtra povie? Nevedela, ako sa k nej bude správať a či bude urazený, že ho neposlúchla a tak ľahkovážne utiekla.
Možno by bolo lepšie... keby za ním zašla už teraz!
Rozrušene sa postavila, aby sa zahriakla za to, ako rozmýšľa. No potom sa jej ten nápad už nezdal taký nezmyselný. Keď sa mu ospravedlní už teraz, možno ho viac obmäkčí.
Zahryzla si do pery a vzápätí sa rozhodla. Narýchlo si obliekla župan, vzala sviečku a potichučky vykĺzla na chodbu. Pracovňa nebola ďaleko. Vlastne sa do nej dalo dostať už z jej komnát, ale zdalo sa jej nanajvýš neslušné, aby takto vtrhla dovnútra.
Ani nevedela, odkiaľ berie tú istotu, že lord McCalden tam bude. Jednoducho to nejako podvedome cítila.
Zastala pred naleštenými dubovými dverami a takmer nepočuteľne zaklopala.
„Kto je?!“ ozval sa dosť nevrlý hlas.
Už ten ju skoro odradil od pôvodného plánu, ale nakoniec predsa len položila ruku na kľučku a nesmelo vošla.
„To som ja, mylord,“ odvetila.
„Mylady??“ prekvapene vytreštil oči.