Bella noverca XXIX.kapitola

XXIX.kapitola – „Nevinná“ zábava

„Čo tu robíte?“
Prekvapený lord McCalden prudko vstal z kresla pri kozube, v ktorom predtým sedel s pohárikom v ruke.
Robynne si vlastne až teraz uvedomila nerozvážnosť svojho konania. Veď sem vošla sem uprostred noci a jeho pohľad, ktorý si ju premeriaval od hlavy po päty, dokazoval, že je naozaj sporne oblečená. Odrazu sa cítila ako nahá.
Lenže jeho prudký pohyb aj ju upozornil naňho. Našťastie, mal na sebe ešte stále nohavice, ale košeľa bola do polovice hrudníka rozopnutá. Očervenela až po korienky vlasov, keďže ešte nikdy nevidela takto odhaleného muža.
„P-prepáčte... vyrušila som vás...“ jachtala a pozerala všade, len nie naňho. Veľmi túžila po tom, aby sa mohla zvrtnúť a rýchlo za sebou zabuchnúť dvere.
„Nuž, myslím, že ste ma nevyrušili pri ničom dôležitom,“ ubezpečil ju a čoraz zvedavejšie si ju premeriaval. Najčastejšie sa hádam pristavoval na jej vlasoch. Uvedomila si, že v jeho prítomnosti ich ešte nikdy nemala rozpustené. Veď prečo aj??
Neodpovedala na jeho poznámku a cítila sa čoraz bezmocnejšie. Panebože, čo ju to len napadlo?!
„Som si však istý, že by ste neprišli v takejto neskorej nočnej hodine, keby ste na to nemali dobrý dôvod,“ spýtavo na ňu pozrel a ona váhavo prikývla.
Odkašľala si, aby sa jej vrátil stratený hlas a zahryzla si do pery. Týchto prejavov nervozity sa ešte vždy nestačila zbaviť. „Máte pravdu. Dôvodom je... dnešné popoludnie.“
Tak a je to vonku! Ibaže čo jej teraz odpovie??
„Akiste myslíte váš útek...“ uvoľnil sa, keď zistil, že nejde o nejakú závažnejšiu záležitosť.
„Práve útekom by som to nenazvala!“ ohradila sa bleskovo.
„Nie? A ako teda?“ zatiahol a z jeho hlasu bolo cítiť pobavenie.
„Urobila som si nečakaný výlet,“ vyhlásila a konečne naňho pozrela, „ktorý vás tak pohoršil.“
„Pohoršil?“ nadvihol obočie. „To nie, mylady. Mýlite sa.“
„Ale... boli ste nahnevaný a...“ nedokončila, pretože bola ešte zmätenejšia ako v to spomínané popoludnie.
„Nebol som nahnevaný, mylady. Mal som strach,“ vzpriamil sa.
„Strach?“ zopakovala zarazene.
„Strach o vás, mylady,“ prezradil jej potichu a odrazu si uvedomila jeho blízkosť a tiež tiene, ktoré spôsobovali plamene v kozube. Táto situácia jej pripadala až príliš dôverná. Možno by aj trochu zo slušnosti cúvla, keby sa nebála, že ho urazí. Priam cítila teplotu jeho rozhorúčeného tela.
„A-ale t-to ste nemuseli... mylord,“ dodala, v tom okamihu také nepodstatné oslovenie.
Akoby sa v tej chvíli spamätal a odstúpil od nej. Na tvári sa mu zase usadil nepreniknuteľný výraz, tak ako vždy.
„Asi ste si neuvedomili, aké nebezpečenstvo vám hrozí. Určite ste už počuli o banditoch a zlodejoch, ktorí sa tu všade potulujú. Mojou povinnosťou je starať sa o vás. A práve táto starostlivosť o vás mi pripadla po smrti môjho otca a zároveň vášho manžela.“
Netušila prečo, ale keď spomenul lorda McCaldena, pocítila akúsi prázdnotu vo svojom vnútri. Tou poznámkou prerušil akúkoľvek doterajšiu dôvernosť. A navyše nazval ich stretávanie sa povinnosťou...
„V tom prípade vám ďakujem, že ste ma zachránili,“ dostala zo seba.
„Som si však istý, že ste sa mi mohli poďakovať aj zajtra. Nebolo vhodné, aby ste sem dnes večer chodili, mylady. Myslím, že by bolo lepšie, keby ste si šli ľahnúť,“ prehovoril nekompromisne.
Naprázdno preglgla, keď počula jeho slová. Vyhadzuje ju!
„Máte pravdu. Prajem vám dobrú noc a ešte raz sa vám ospravedlňujem za to, že som vás vyrušila,“ šepla a kým na to stihol niečo povedať, už jej nebolo.

Robynne sa ponáhľala do svojej izby so slzami v očiach a do popredia sa v jej vnútri neustále dral pocit krivdy. Prečo bol k nej taký nepríjemný? Veď predsa sám povedal, že nie je nahnevaný!
Keď za sebou zabuchla dvere svojich komnát a unavene klesla na posteľ, akoby si ešte stále neuvedomovala, čo sa stalo. Nechápala jeho zmenu nálady, veď predsa ráno sa jej zdal taký uvoľnený a... jednoducho neverila, že jeho hnev spôsobila len ona svojím útekom. Iste ho trápi ešte niečo... ale čo??
Asi po dvoch hodinách od vyčerpania zaspala.
Na druhý deň sa prebudila pomerne neskoro. Už dávno bolo svetlo a nepochybovala o tom, že všetci obyvatelia domu sú už na nohách.
Rýchlo sa teda prebrala, umyla sa a obliekla si typické čierne šaty. Vedela, že spoločnosť nevyžaduje, aby nosila smútok tak dlho, ale ona cítila, že jej lord McCalden ešte stále veľmi chýba a bola by to voči nemu veľká neúcta, keby v jednej chvíli zabudla, že bol niekedy jej manželom.
Lord McCalden bol veľký človek, myslela si, keď schádzala dolu po veľkých schodoch a dávala pritom pozor, aby sa nepotkla o šaty.
Na jej obrovské prekvapenie, však v hale skoro do niekoho vrazila. Trochu sa zľakla a prudko vzhliadla dohora. Zažmurkala a opätovala lordovi McCaldenovi, samozrejme mladšiemu, dosť neistý pohľad.
„Dobrý deň, mylady,“ pozdravil ju a dvorne sa uklonil.
„Dobrý deň,“ zamrmlala. „S dovolením,“ chcela bez ďalších slov prejsť popri ňom, ale zastavili ju jeho zarazené slová: „Hádam som vás niečím urazil? Hneváte sa na mňa, keď tak rýchlo odchádzate?“
Zastavila sa a pomaly sa otočila k nemu. Neveriacky naňho hodnú chvíľu civela, kým sa zmohla na slovo: „N-nie, ale... myslela som... že to práve vy sa na mňa hneváte!“
„Nemám na to žiadny dôvod,“ odvetil pokojne. „Včera sme si predsa všetko vyjasnili... alebo sa mýlim?“
Preglgla. „Nuž... nie, nemýlite sa. Pravdaže s vami súhlasím, ale... rada by som sa najedla. Je dosť neskoro,“ prešla radšej na inú tému, lebo pri jeho narážkach na minulú noc, nevedela kam z konopí.
„Ak ste hladná, tak poďme do jedálne a potom mám pre vás prekvapenie.“
„Prekvapenie?“ neverila vlastným ušiam. „Nevedela som...“
„To už by predsa nebolo prekvapenie, keby ste o ňom vedeli,“ venoval jej letmý úsmev a prvý vkročil do jedálne.
Ešte stále vyvedená z miery ho nasledovala.

„Tak ako, mylady? Už sa tešíte?“ spýtal sa ako malý chlapec, keď ju viedol cez park, popri stajniach, stále ďalej od domu.
„Po pravde neviem, čo mám očakávať, takže...“
„Nebojte sa. Bude sa vám to páčiť,“ ubezpečoval ju a ona ho s radosťou sledovala.
Odkedy vyšli z domu, celý čas sa mierne usmieval, čo mu dodávalo ešte mladistvejší vzhľad. Dvakrát sa dokonca pristihol pritom, ako ju chce chytiť za ruku. Zrejme chcel byť čo najrýchlejšie na mieste.
„Som si istá, že áno,“ opätovala mu úsmev a o chvíľu sa už obom naskytol nádherný výhľad na bielu krajinu.
Uprostred zasnežených stromov bolo malé jazierko, samozrejme úplne zamrznuté, ale jeho povrch už nebol taký hladký. Pretínali ho akési ryhy.
Prostredie to však bolo veľmi krásne a Robynne sa veľmi tešila, že jej to tu lord McCalden ukázal.
„Och, je to tu naozaj čarovné,“ vyhŕkla omámene.
„Však? Aj ja som si to pomyslel, keď som to tu pred dvadsiatimi rokmi objavil,“ poznamenal.
„Pred dvadsiatimi rokmi??“ vytreštila oči.
„Mylady, nezabúdajte, že som tu vyrástol,“ žmurkol na ňu.
Žmurkol! Nevedela, či jeho dobrá nálada pramení z tohto miesta alebo z niečoho iného.
„Ach, samozrejme. Na to sa nedá zabudnúť, ale povedzte... prečo ste ma sem priviedli?“ opýtala sa zvedavo.
„Povedal som, že kvôli prekvapeniu. Len poďte,“ ponúkol jej rameno a viedol ju priamo k jazeru.
Keď však chcel vkročiť na hladinu, vydesene cúvla. „Mylord, myslím, že to nie je najlepší nápad!“
„Je skrz-naskrz premrznuté, mylady,“ upokojoval ju a ona si pri jeho zmenenom zamatovom hlase ani nevšimla, že už sú asi desať metrov od okraja.
„Môj Bože!“ zvolala, keď si to všimla. Vzápätí sa však tak šmykla, že keby sa nezachytila lorda, asi by sa vystrela na ľade.
„Dávajte si pozor, mylady,“ zašepkal veľmi blízko jej tváre, keď ju len tak-tak stihol zachytiť a ona cítila, že sa červená.
„Prepáčte.“
„Tak a sme tu!“ zvolal nadšene, keď ju doviedol až do stredu jazierka.
Obzerala sa dookola, no pravdupovediac netušila, čo by malo byť tým prekvapením. Nakoniec sa pozrela aj popod nohy a zistila, že stojí pri nejakých topánkach, ktoré však boli na koncoch zaostrené a vytŕčali z nich všelijaké šnúrky a spony.
„To je to prekvapenie? Topánky?“ spýtala sa s nadvihnutým obočím.
„To nie sú topánky, mylady,“ vysvetlil jej s úsmevom, „sú to korčule.“
„Kor... ako?“
„Kor-ču-le,“ vyslabikoval. „V podstate sú to topánky, ale dokážete s nimi chodiť po ľade.“
„A... na čo je to dobré?“ nechápala stále.
„Pre zábavu, mylady. Pre zábavu.“
„Myslela som, že aristokracia sa nezabáva,“ nezbedne sa usmiala.
„Tak sa mi zdá, že by som vás mal vyviesť z omylu. Šľachta totiž nerobí nič iné, len sa zabáva a vymýšľa všelijaké pochabosti, ako napríklad tieto korčule.“
„Aj vy ste ten typ šľachtica?“ spýtala sa s predstieranou zvedavosťou.
„Ale samozrejme,“ doberal si ju a jej sa tento spôsob reči okamžite zapáčil. Cítila sa tak uvoľnene v jeho prítomnosti.
„A vy ma chcete naučiť chodiť na týchto... karčoliach?“
„Korčuliach,“ opäť ju opravil. „Ale áno, máte pravdu. presne to mám v úmysle.“
Po pol hodine však Robynne všetok smiech prešiel. Lord McCalden bol už zdatný a vedel sa korčuľovať, no ona sa stále šmýkala buď po zadku, alebo po bruchu. Lord ju už ani nestíhal zachraňovať a tak nečudo, že väčšinou končila na zemi. Rozčuľovalo ju však, že je zase tá neschopná. Dokonca sa pristihla pri myšlienke, že to lord robí naschvál, aby jej ukázal, koľko činností ovláda a ona nie, presne tak ako to bolo s jazdením na koni. Potom sa však za takéto zmýšľanie zahriakla, pretože krivdiť mu naozaj nemohla. Chcel jej len ukázať uvoľnené popoludnie a rozhodne nie je jeho chyba, že je taká nemotorná. Kto by však nebol, keby na sebe mal toľko sukní a spodničiek, v ktorých by sa ani hýbať nemohol, však?!
„Kto to vlastne vymyslel?“ dychčala, keď sa už aspoň po desiaty raz dvíhala zo zeme.
„Myslíte túto zábavu?“ prikorčuľoval k nej bližšie.
„Nie, toto utrpenie,“ zašomrala si popod nos.
„Toto „utrpenie“ si vymysleli veľmi znudení ľudia. Aby mali čo robiť,“ vysvetlil jej s úškrnom a pomohol jej postaviť sa na nohy, pevne uviazaných v remienkoch.

V to popoludnie však zavítal na panstvo McCaldenovcov ešte niekto. Dotyčný vystúpil zo zlatom pokrytého koča s impozantným erbom, na ktorom bol vyobrazený biely jazdec na cválajúcom koni, a vzápätí zabúchal na veľké dvere.
Tie sa okamžite otvorili a zjavil sa v nich postarší majordómus.
„Och, vaše lordstvo!“ uklonil sa ihneď a otvoril dvere dokorán, aby mohol muž vstúpiť.
„Dobrý deň, Gerald,“ pozdravil. „Je pán tohto všetkého doma?“ spýtal sa trochu žartovne, keď sa tromi dlhými krokmi ocitli v hale.
„Jeho lordstvo je vonku. Myslím, že som ho zahliadol s lady McCaldenovou,“ ponáhľal sa sluha s odpoveďou.
„Aha, tak to by som ho asi nemal rušiť,“ žmurkol na zmäteného sluhu, ale predsa len prešiel o pár krokov ďalej. „Tak čo s tým urobíme, Gerald? Ponúknete mi niečo alebo sa mám obslúžiť sám?“
„Ale samozrejme, že vám niečo prinesiem...“
„Gerald?“ ozval sa odniekiaľ nepríjemný ženský hlas.
„Áno, mylady?“ sluha sa zvrtol k prichádzajúcej a uklonil sa takmer až po zem.
„Kto prišiel? Začula som koč,“ pýtala sa Dalia McCaldenová povýšene.
„Jeho lordstvo...“
„Lord Gallagher, k vašim službám, slečna McCaldenová,“ podišiel k nej Finley s úškrnom a vystrúhal jej dosť ironickú poklonu.
„Lord Gallagher,“ zatiahla Dalia afektovane. „V tom prípade vás nebudem zdržiavať. Iste sa chcete pozhovárať s mojím bratom, aj keď som vždy pochybovala o tom, že by ste vy dvaja mali niečo spoločné,“ odfrkla si a chystala sa dôstojne odísť.
On jej však dramatický odchod prekazil ďalšími slovami: „Ale hádam by ste ma neopustili, slečna McCaldenová! Po takých milých slovách by som rád v našom rozhovore pokračoval. Určite si neželáte, aby sa o vás šírili reči, ako o zlej hostiteľke.“
Dalia stuhla na prvom schode a bleskovo sa zase obrátila k lordovi. Jeho darebácky úsmev a navonok milá anjelská tvár ju rozčuľovali, lebo vedela, že ten chlap je hotový diabol. Vždy sa jej totiž všetci viac-menej stránili, pretože sa stala veľmi skoro starou dievkou, no on bol iný. Otvorene sa na nej zabával a vedel z každej vážnej veci urobiť vec veľmi zábavnú alebo pre dotyčného aj urážlivú. Nikdy ho nemala v láske. Ba čo viac neznášala jeho prítomnosť!
„Nikdy by som nedopustila, aby sa o mne šírili takéto klebety, ale keby to začalo, vedela by som, odkiaľ vietor fúka,“ odvrkla.
Rozosmial sa. „Och, áno, ste veľmi inteligentná, slečna McCaldenová.“
A navyše jej stále hovoril slečna! Je pravda, že nikdy nebola lady, ale sluhovia tu v dome aj hostia, ktorí sem prišli, ju zakaždým oslovovali lady McCaldenová. On však nie! Tvrdohlavo zostal pri pravom oslovení.
„Nemusíte mi to vravieť. Viem to aj sama,“ schladila ho. „Ale poďme radšej nájsť môjho brata, aby sme sa... ako by som to... aby sme nestrácali čas touto nezmyselnou konverzáciou.“
„Ja s vami veľmi rád konverzujem,“ uškrnul sa, keď spolu vyšli von a zamierili k stajniam, aby sa poobzerali po Waynovi.
„Nemáte však dôvod myslieť si, že tento pocit je obojstranný,“ odsekla a kráčala čoraz rýchlejšie, aby sa ho striasla. Nepodarilo sa jej to, dokonca sa k nej priblížil ešte viac a hovoril čoraz urážlivejšie slová, samozrejme skryté za zdvorilostnými frázami a podané veľmi humorne, tak ako to vedel iba on.

„Pozrite sa, mylord! Myslím, že som sa to už naučila!“ zvolala Robynne a v hlase jej zaznievala nepredstieraná radosť.
Wayne sedel na brehu a s úsmevom ju pozoroval. Panebože, v poslednom čase mal nutkanie stále sa usmievať! Vedel, že to spôsobila ona a jej jednoduchý postoj k životu. A samozrejme jej neodolateľná naivita.
Teraz ju však nepozoroval očami učiteľa, ale muža. Vlasy jej lietali okolo hlavy, už úplne rozpustené, šaty kedykoľvek vyfúkol vietor a ukázal kúsok spodničky alebo dokonca nohy! Ona si to však nevšímala a ďalej sa nespútane zabávala. Občas naňho niečo zakričala, lebo mala pocit, že taký unavený prichádza o všetku radosť, no veľmi sa mýlila. Bol spokojný s výhľadom, ktorý mu poskytovala.
„A teraz by som mohla trochu vyskočiť a... aaaaa!“ skríkla odrazu, keď nedopadla práve najlepšie na ľad a snažila sa udržať rovnováhu.
Prudko vyskočil a v mihu bol pri nej. „Počkajte, pomôžem vám...“
Zachytil ju, no ona sa stále mykala, keďže nohy sa jej šmýkali zo strany na stranu. Nakoniec sa to skončilo pádom na ľad. Robynne spadla na chrbát a Wayne rovno na ňu!
Obaja sa rozosmiali. Vtedy Robynne prvý raz počula jeho smiech. Bol hlboký a veľmi zmyselný. Nikdy predtým ho nepočula smiať sa.
Očarene ho sledovala a aj jeho humor po chvíli prešiel. Obaja si naraz uvedomili situáciu, v akej sa ocitli.
Ležal na nej, ona mala povyhŕňané šaty a rozpustené vlasy. Pohľad mu nevdojak zablúdil trochu nižšie a pocítil obrovské vzrušenie, keď videl, že sa jej korzet posunul dole aspoň o niekoľko centimetrov. Videl z jej pŕs rozhodne viac ako by sa patrilo.
Silné búšenie srdca mu zatemnilo rozum a jeho ruka vystrelila k jej tvári. Mal ju pod sebou, jej pery boli zmyselne pootvorené a oči trochu privreté. Keď ju pohladil po líci, vyšla tvárou v ústrety jeho ruke.
Nakoniec sa prstami jemne dotkol aj jej perí a pomaly po nich prešiel. Neuveriteľné! Snívalo sa mu to alebo naozaj zavzdychala??
Už na nič nečakal, vzal jej tvár do dlaní a pomaly sa chystal zaútočiť na jej sladké pery.