Domov bábik

Celá zapachtená, ako najrýchlejšie viem, letím do miestneho kultúrneho strediska. Mrknem na mobil. Do riti, už dávno začali.
„Zasa meškáš!“ Vrhne na mňa mierne zúrivý pohľad režisér, len čo rozrazím dvere do skúšobne. On to normálne toleruje, je to taký ľudomil. No ale buďme k sebe úprimní – ak to niekto urobí päťkrát po sebe, tak no nasere každého.
„Ja viem, ospravedlňujem sa ale v poslednej dobe nič nestíham.“
„Všimli sme si!“ Pred odchodom som musela ešte umyť riad a to ma zdržalo. No čo už, človek sa nikdy nezavďačí všetkým. Vždy bude niekto nespokojný.
„Tak rýchlo na pľac.“ Hlavou pozdravím ostatných, hodím tašku do kúta, vyberiem si text a môžeme začať...

„Tak ako bolo?“ Spýta sa mama len čo vojdem do dverí nášho bytu.
„Meškala som...znova.“ Nemám chuť rozoberať s ňou, že z tej polovice textu, čo som sa doma pracne nabifľovala, som polovicu zabudla a že som dostala kázeň od režiséra, pretože podľa jeho slov to „v poslednej dobe nejako flákam“. To vážne nie je môj problém, čo si myslí. Do predstavenia to budem vedieť! A ak mi neverí, že to zvládnem, tak prečo teda hrám hlavnú úlohu?!
Potočím kohútikom a do čistučkej vane začne prúdiť horúca voda. Nalejem trocha peny do kúpeľa a vyzlečiem sa. Tento deň vážne nestál za nič. Zrazu začujem klopanie na dvere.
„Niekto ti volá. Mobil si si nechala v kuchyni na stole.“ Rýchlosťou blesku vystrelím z kúpeľne a schmatnem moje véčko. (Ako keby mi ho nemohla priniesť!)
„Áno?“
„No čau. Konečne. Tebe sa dovolať... prečo si mi nezdvíhala?“
„Bola som na skúške.“
„Aha. No nič. Počuj, zajtra asi nejdem do školy. Hodím sa na blic. Kochanová hovorila, že nám hodí písomku z platobného styku.“ Tak toto bola pre mňa úplná novinka.
„Čo? Kedy to hovorila?“
„Asi vtedy, keď si už dávno letela na autobus, aby si stihla skúšku.“
„No tak to je super...“
„Ja už musím padať, vrátila sa matka a zas odo mňa niečo chce. Tak pá.“ Znechutene zaklapnem mobil a ani sa neobťažujem Bašu odzdraviť. Teda ona sa nevolá Baša ale Klaudia Blažková a okrem toho, že chodíme do tej istej triedy na OA, je to aj moja najlepšia kamarátka. A to s tým blicom od nej vôbec nebol zlý nápad.
Zastavím vodu, aby som náhodou nevytopila susedov pod nami a s mierumilovným výrazom na tvári sa plížim k obývačke.
„Mami?“ Najprv musím omrknúť situáciu...či sa mi vôbec oplatí začať kúsok po kúsku mamču spracovávať.
„Áno?“ No, tak toto mi o stave jej nálady moc nepovedalo. S oslňujúcim úsmevom priplávam k sedačke a sadnem si k nej.
„Ako bolo dnes v práci?“
„Čo chceš?“ Opýtala sa a ani neodtrhla zrak od rozpozeraného seriálu.
„Prečo by som mala niečo chcieť?“ Nevinne sa spýtam.
„Pretože vtedy vždy začínaš touto vetou.“ Tak to som si nikdy neuvedomila.
„Dokelu, budem sa musieť nabudúce spýtať na niečo iné.“
„Tak? Čo to je? Peniaze na nové CD? Alebo oblečenie?“
„Nie. Vieš, volala mi Klaudia a hovorila, že máme písať zajtra písomku z ekonomiky a ja sa to už nestihnem naučiť...“
„A ja ti mám napísať ospravedlnenku.“ Doplnila za mňa a ja som musela uznať, že trafila klinec po hlavičke.
„Vieš, že v poslednej dobe nič nestíham a potrebujem si oddýchnuť. Zajtra je piatok a cez víkend sa všetko doučím.“
„Tak dobre. Ráno zavolám profesorke, že ti je zle.“ Nadšene som ju pobozkala na líce a usmiala som sa.
„Vieš o tom, že si tá najlepšia mama na svete?“
„Viem.“ Zasmiala sa a ja som sa s úsmevom na tvári vrátila do kúpeľne a ponorila sa do pariacej sa vody.

„Haló!“
„Čau Baši, to som ja Lucia. Čo máš zajtra v pláne, pretože ani ja nejdem do školy?“
„To si robíš srandu.“ Ach, ten neveriaci Tomáš...
„Nerobím. Mamča mi to vybaví u triednej. Veď ja z tej podnikovej neviem ani zaťať a naučiť by som sa to aj tak nestihla.“ V tejto chvíli by mi mohol môj víťazoslávny úsmev kadekto závidieť.
„Paráda. Tak to musíme vyraziť niekam do mesta.“
„Aj ja som na to myslela. A okrem toho, o týždeň sú Vianoce a ja nemám nič kúpené.“ Typická ja. Všetko na poslednú chvíľu.
„Tak dobre. Povedzme o desiatej na zastávke?“
„O.k. čau.“
„Čau.“

Čím neskoršie ráno vstávam, tým je to tuším horšie. So zalepenými očami som sa doterigala na zastávku, kde už čakala Baša. Do centra to síce nie je ďaleko, ale nebudeme predsa chodiť pešo, keď môžeme ísť na mestskej, nie?!
„No nazdar. Nevieš koľko je hodín? Už som si myslela, že neprídeš.“ Hneď mi vyhubovala, ani som nestihla ústa otvoriť.
„Veď som tu.“ Zašomrala som si. Určite som vyzerala pôvabne s nenamaľovanou bledou tvárou, kruhmi pod očami a strapatými vlasmi.
Keďže som nešla do školy, do noci som sa s mamčou rozprávala o jej novom objave. Nejaký Roman, ktorého stretla pred týždňom. Keď vychádzala z obchodu, vrazil do nej a tú vázu, na ktorú si brúsila zuby už nejaký ten týždeň, jej nešťastnou náhodou rozbil. Ako ospravedlnenie ju pozval na kávu, potom na druhú, na tretiu a zajtra to má byť večera. Vraj je super. No, keď si to myslí, tak jej budem veriť.
Moja matka s takýmto niečím vôbec nemá problémy na rozdiel odo mňa. Keby do mňa vrazil nejaký chalan, najskôr by si o mňa otrel topánky, keď už som na zemi. Ale ona je...akoby som to povedala...no proste kus. Má štyri roky po tridsiatke a stále vyzerá na 25. Vysoká, štíhla, dlhé gaštanové vlasy a tmavomodré oči popletú hlavu každému mužovi. Len škoda, že som gény „krásy“ zdedila po otcovi, ktorého mimochodom ani nepoznám. Ak sa pýtate prečo, tak preto, že mama otehotnela v 16 a môj „ocko“ ako „správny“ chlap nepovažoval za dôležité postarať sa o nás. Neskôr, keď vychodil školu sa niekam presťahoval a mama ho už nikdy nevidela, dokonca nemá ani jeho fotku. Ale pravdu povediac, vôbec mi to neprekáža.