Domov bábik

„Som v koncoch. Fakt neviem čo jej mám kúpiť.“ Posťažovala som sa Baši, keď sme prechádzali okolo darčekového obchodu.
„Tak jej kúp nejaké sexi spodné prádlo.“ Navrhla mi a zasmiala sa. Nadvihla som obočie. Kupovať matke sexi spodné prádlo? To je...no čo ja viem. Je to také čudné. Ale zas na druhej strane...
„No, keď tak nad tým uvažujem, možno ho aj bude potrebovať, lebo z toho jej Romana je celá preč.“
„Hej, no čo ty vieš, možno z toho bude aj niečo viac.“
„Ako niečo viac?“ Zamračím sa.
„No začne s ním chodiť, zasnúbia sa a potom svadba.“
„Trochu predbiehaš udalostiam, nezdá sa ti?“ Ale v každom prípade by to bola zmena. Mamča už poriadne dlho s nikým vážne nechodila a podľa jej častých výkyvov nálad to potrebuje ako soľ.
„Možno, ale stať sa môže všetko. Tak poď, nájdeme jej niečo krajkové, červené a hriešne zvodné.“ Poslušne som kráčala za priateľkou a keď tak nad tým uvažujem, také niečo by sa hodilo aj mne, aj keď ja to nemám veľmi komu ukazovať...

„Čaute!“ Slušne pozdravím vospolok v rátane režiséra, ktorý mi naposledy tak nepekne vyčistil žalúdok za neskoré príchody. Všetci odzdravia a ja sa pred nimi môžem popýšiť, že mám ešte päť minút k dobru. Veď som si na tom aj dala patrične záležať!
Okamžite sa postavím na svoje miesto a v duchu si opakujem repliky z môjho textu.
Nacvičujeme drámu Domov bábik. Dej sa odohráva počas Vianoc v byte šéfa banky Helmera. Jeho manželka Nora (ja) si totiž krátko po svadbe požičala peniaze na liečenie Helmera na falošnú zmenku a podpísala ho na meno svojho mŕtveho otca. Vedel o tom jeden úradník, ktorého ide Helmer prepustiť, a ten vydiera Noru, aby ho nevyhodili. Helmer sa to dozvie, úradník to vyzradí a Helmer jej to vyčíta. Nora nakoniec napriek ospravedlneniu úradníka, ktorý aj zašle falošnú zmenku, opúšťa rodinu.
Zatiaľ je to len v plienkach a do predstavenia zostávajú ešte asi tak tri mesiace, ale ide nám to celkom dobre.
„Vážení, musím vám niečo oznámiť.“ Rozľahne sa režisérov hlas po miestnosti a ja zaškrípem zubami. Neznášam slovo vážení. Všetci mu okamžite venujú svoju plnú pozornosť, teda aj ja a po jeho boku sa odnikiaľ objaví akýsi chalan.
Sadla som si na stoličku na provizórnom pódiu, pretože som čakala dlhší preslov.
„Stala sa taká nepríjemná vec. Volala Marekova mama, že si dnes na hokeji vyvrtol členok, takže nebude môcť hrať.“
„Čože?“ Okamžite vyletím zo stoličky akoby mi horelo pod zadkom. „A kto bude môj manžel?“ Spýtam sa ale hneď si uvedomím, akú sprostosť som povedala.
„Teda...kto ho bude hrať?“ Opravím sa a smiech ostatných ignorujem.
„To je druhá vec, ktorú vám chcem oznámiť. Michal,“ ukáže na blonďavého chalana po jeho pravici „ho bude zastupovať. Chodí prvý rok na vysokú školu muzických umení a študuje muzikálové herectvo, takže o hraní toho už niečo vie.“ Oznámi nám, akoby sa nechumelilo a ja podvedome zblednem. Ako sa, dočerta môžem rovnať niekomu, kto herectvo študuje? Veď budem vyzerať ako totálna chudera! No ešte toto mi chýbalo. Kým sme tu boli všetci viac-menej amatéri, bolo všetko v pohode a on sem dotiahne študenta herectva. To chce aby sme vyzerali ako neschopáci, alebo čo?!
Celú skúšku doslova pretrpím a snažím sa k blonďavému modrookému Mišovi správať bez predsudkov. A ku koncu mi to celkom začalo ísť. Možno sa z nás dokonca stanú priatelia.
Doma si sadnem pred telku a takto strávim celý zvyšok piatku a polovicu soboty. Druhú polovicu potom strávim snažením sa niečo si natlačiť do hlavy, lebo tú písomku z podnikovej mi Kochanka určite neodpustí. Zrazu začujem známu melódiu No one od Alicie Keys, odtrhnem pohľad od otvoreného zošita a natiahnem sa po mobil.
„Áno?“
„Čau, čo robíš?“
„Učím sa a ty by si sa tiež mala.“ Sucho pripomenie Baši.
„V sobotu? Veď mám ešte nedeľu.“
„Jasné, lenže ty sa v nedeľu nikdy neučíš.“
„To je vlastne pravda. Ale volám ti preto, aby som ťa pozvala do kina.“
„A čo dávajú? Hm...vlastne to je jedno, ja si pozriem hocičo. A kedy sa to má konať?“ Spýtam sa jej.
„Lístky majú volné už iba na pondelok, inak je všetko obsadené.“
„Dobre.“
„O.k. Maj sa.“ Rozlúči sa a ja sa znova ponáram do bezodnej priepasti podnikovej ekonomiky - bléé.

Hm...ten Michal vážne nie je až taký zlý. A ani namyslený nie je, ako som si najprv myslela. Okrem toho, že vie fakt dobre hrať, aj celkom obstojne vyzerá. Blond vlasy, modré kukadlá a štíhla postava...síce to nie je môj typ, keď vyzerá ako Ken zo sériovej výroby, ale škaredý rozhodne nie je. A je aj milý. Ale načo vôbec o ňom básnim. On je vysokoškolák a určite sa nebude zahadzovať s tuctovou druháčkou, ktorá mimochodom ani nejako výnimočne nevyzerá, ani v ničom nevyniká. Jednoducho, obyčajné dievča.
„Antalová.“ Ale na druhej strane, za pokus to stojí. Veď už by som si končene aj ja mohla niekoho nájsť. Mám takmer 17 a ešte som s nikým nechodila. Ale s kým, keď sa mi doteraz žiadny chalan nepáčil??? No, dobre...páčil, ale nie natoľko, aby som s ním niečo chcela mať.
„Antalová!“ Príliš škriekavý hlas a buchnát do ruky od spolusediacej ma prebral zo zamyslenia.
„Au...čo robíš?“ Zamračím sa na Bašu a tá len kývne smerom ku katedre, kde na mňa vyvaľuje oči naša matikárka.
„Áno?“ Neisto sa spýtam, pretože si nie som istá, či volala mňa...čo je vlastne blbosť, lebo inak by ma Baša nedrgla.
„To som rada, že ste sa vôbec uráčili ohlásiť. Neviem, kde bola vaša myseľ pred chvíľou, ale určite viem, že vyše telo vstane z lavice a presunie sa k tabuli.“ Och, to nie. Všetko, len toto nie. Matika nie je až taká ťažká a nedá sa povedať, že by som ju nenávidela ale pri tabuli je to niečo celkom iné. Tam vie človeka matikárka poriadne vydusiť.
Znechutene sa teda dovlečiem k tabuli a vyšlem útrpný pohľad smerom k Baši. Tá mi ho opätuje a ja sa trasiem ako huspenina. Nakoniec to ale nebolo také zlé, v matike som celkom dobrá a nevedela som iba pár malých detailov, takže som dostala dvojku.

„Teda dievča, obdivujem ťa.“ Vyzná sa mi zo svojich citov Baša a zahryzne do bagety.
„To je síce milé ale teraz so mnou poď k automatu.“ Poviem a už ju ťahám za rukáv von z triedy. Cez prestávku to u nás v triede vyzerá ako v cvokhause a tak vždy radšej niekam vypadneme.
Hodím do automatu 15 Sk a o pár sekúnd si vytiahnem horúcu čokoládu. Baša si sadne pri automate na lavičku a ja sa opriem oproti nej o stôl. Chvíľu sa tam rozprávame, kým k automatu nepríde partia štvrtákov a Baša len nemo hľadí na hnedovlasého típka, po ktorom pokukuje už nejaký ten týždeň. Vôbec sa s ňou nedá rozprávať, iba na neho čumí s otvorenými ústami. Fakt je to na smiech.
„Hej počúvaš ma vôbec?“ Spýtam sa jej a už dopredu viem, že ani len netuší, že som niečo hovorila.
„Čo si hovorila?“ Spýta sa úplne mimo.
„Hovorila som, že by sme mohli ísť...“ Zaseknem sa uprostred vety, keď do mňa niekto zo zadu vrazí. Nanešťastie si biele tričko oblejem čokoládou a teraz sa na ňom vyníma obrovský hnedý fľak.
„Čo, doriti, robíš?“ Vykríknem, a ani sa nepozriem, kto spôsobil tú katastrofu. Jediné na čo som schopná pozerať je moje NOVÉ tričko... A zmienila som sa už o tom, že tá čokoláda bola horúca?
„Prepáč...nevidel som ťa.“ Pozriem sa na chalana, ktorý to spáchal a spoznávam v ňom jedného zo skupinky štvrtákov, čo boli pri automate. Jeho kamaráti, ktorí stáli za ním, sa na mne dobre zabávali a ja som mala chuť vyšplechnúť im tú čokoládu poriadne horúcu do ksichtu...samozrejme, keby mi z nej niečo zostalo.
„To tvoje prepáč si môžeš strčiť. Bolo to úplne nové tričko.“ Naštvane na neho vyletím a ani nemá možnosť niečo povedať, lebo sa hneď odlepím od stola a namierim si to do triedy. Neprejdem však ani päť krokov a za chrbtom počujem, ako na mňa niekto posmešne zakričí.
„Ona mala úplne nové tričko!“ Celá partia sa rozosmiala a ja by som bola tomu dotyčnému v tej chvíli najradšej vrazila. Povedala som si, že nebudem nikomu nič dlžná a otočila som sa.
„Zavri zobák!“ Vyštekla som na neho a stratila som a za dverami našej triedy.
„Ak sa ten fľak nebude dať vyprať, zaplatí mi ho.“ Mrmlem si pre seba a oblečiem si bundu, aby som zamaskovala zničený kus odevu.