Domov bábik

„Ahoj zlato, ako bolo v škole?“ Spýta sa mamča len čo otvorím dvere do bytu.
„Na hovno.“ Poviem, ale ona ma očividne nepočúva.
„Lucka, chcela by som sa s tetou o niečom porozprávať.“ Oou...vážne si nespomínam, že by som v poslednej dobe niečo vyviedla. No aj tak mi myseľ pracuje na plné obrátky a snaží sa rozpomenúť si, či som včera umyla riad.
„O čo ide?“
„Šéfka ma poslala na pracovnú cestu.“ Uf, ešte že sa to netýka mňa.
„No a?“
„Je to na desať dní a vrátim sa až deň pred Vianocami.“
„No a?“ Stále nechápem.
„Je to taký hlúpy termín ale musím to vziať. Šéfka o pár týždňov odíde na materskú a musí si vybrať, kto ju bude zastupovať...a mohla by som to byť ja. Aspoň tak mi to párkrát naznačila.“
„Fakt? To je super! Takže z teba bude veľký boss, čo? A pre tú cestu sa netráp, veď na štedrý deň už budeš doma...a stromček postavím aj sama.“ Mama sa usmeje a nalepí mi pusu na čelo.
„Som rada, že ti to nevadí. Obávala som sa, ako to prijmeš.“
„Ale veď už nie som malá.“
„Ale jasné že nie.“ Odpovie mi, teatrálne obráti oči v stĺp a obe sa rozosmejeme.

„Takže budeš pred Vianocami doma sama?“ Spýta sa Baša a posunie sa asi tak o pol milimetra v rade na lístky pred kinom.
„Hm.“ Prisvedčím jej.
„To je dosť o ničom, nie?“
„Prečo? Mne to nevadí. Usporiadam nejakú tú párty, na pár dní ubytujem kamarátov s mariškou a užijeme si.“ Baša sa na mňa zaškerí, pretože dobre vie, že nie som večierkový typ. Teda, diskotéky mám rada, veď bez nich by som ani nemohla existovať ale takým tým domácim párty som nedošla na chuť.
„Jasné. A čo tak babský večierok s rôznymi zábalmi na vlasy, lakmi na nechty a podobnými gebudzinami?“ Hm, to neznie zle.
„A čo tak víkend? Prídi k nám, bude haluz keď budeme len my dve.“ Navrhnem jej a Baša hneď s nadšením súhlasí, aj keď nad naším nápadom visí veľké mračno v podobe Bašiných rodičov. Kto vie, či jej to dovolia, keď sa dozvedia, že moja mama nebude doba?! Ale vlastne...načo im to vešať na nos?
„Ahoj.“ Ozve sa mi zrazu za chrbtom. Otočím sa a prekvapene sa dívam na Michala s pukancami v jednej a kolou v druhej ruke.
„Čau, no to je náhoda.“ Po jeho boku nikto nestojí, obzerám sa ale nevidím nikoho, kto by vyzeral, že je tu s ním.
„Si tu sám?“ Nezakryjem prekvapenie v hlase.
„Nie, som tu s kamošmi.“ Otočí sa a ukáže ku skupinke chalanov pri pulte s občerstvením.
Zmôžem sa iba na úbohé „Aha.“ , neviem, čo iné by som mala povedať. Potom ma napadlo, že on a Baša sa vlastne nepoznajú. Tak som mu predstavila moju tmavovlasú priateľku a už pri prvom pohľade na ňu som vedela, že ho hodnotí viac než kladne.
„Kedy vlastne máme ďalšiu skúšku?“ Spýta sa po chvíli a ja snažím uhádnuť, či sa to pýta, aby predišiel trápnemu tichu, alebo to fakt nevie.
„Zajtra. Skúšky mávame trikrát do týždňa vždy v utorok, piatok a v sobotu o piatej.“
„Tuším si to budem musieť niekam napísať. Na tej skúške ti to išlo celkom dobre. Nerozmýšľa si, že by si išla herectvo študovať?“
„Dik. No už som nad tým rozmýšľala, ale neviem, či by som sa dokázala herectvom uživiť.“
„Stačí, ak dostaneš dobrú príležitosť. Tebe viac ani netreba, lebo na herectvo máš vážne talent.“
„No, keď to hovorí niekto ako ty...tak tomu možno budem aj veriť.“ Ale ten kompliment ma fakt potešil. Veď on sa v tom vyzná lepšie ako ja a ak ma pochváli on, tak na tom asi niečo bude, nie?
„Mala by si.“
„A ako si sa k tomu dostal ty?“ Zaujímalo ma.
„Ja som v predstaveniach hral už od malička, pretože moja mama hrala v miestnom divadle a tak keď potrebovali do scény nejaké dieťa, tak vždy doviedla mňa, no a nejako mi to zostalo.“ Mezdi tým sme sa už dostali na rad a tak sa Mišo rozlúčil. Keď sme si kúpili lístky, zamierili sme k pukancom a kole.
„Tak, hovor. Kto je to?“
„Hrá s nami v predstavení.“ Vysvetlím jej.
„Je nejaký nový, nie? Lebo ja poznám všetkých.“
„Hej, je. Marek si vyvrtol členok a tak režisér priviedol jeho. Chodí na výšku na muzikálové herectvo.“
„Do ktorého ročníka?“
„Do prvého, prečo? Chceš na neho rozhodiť svoje siete?“ Spýtam sa a nedá mi, aby som sa nad tým nezasmiala.
„To ani náhodou, pretože by to bol vopred prehratý boj.“
„Ako to myslíš?“ Spýtam sa.
„Pretože berie na teba.“ Jednoducho vysvetlí ale mne to vôbec nepríde jednoduché.
„Čo? Šibe ti?“ Vyvalím na ňu svoje orieškové kukadlá.
„To vážne nevidíš, ako na teba pozerá? Si slepá alebo čo?“ Neveriacky sa ma spýta a ja neviem čo povedať. Iba ak to, že som si niečo podobné vážne nevšimla. Už som sa aj chystala niečo jej odpovedať, ale v tej chvíli začali púšťať ľudí do sály a v tej tlačenici nebolo možné o niečom sa rozprávať.

Z kinosály vyjdem s úplne dotlačeným zadkom. Sedadlá sú tam síce pohodlné, ale asi iba prvé dve hodiny a nie tri, koľko trval mimochodom film, na ktorý sme boli. Ešte by ma zaujímalo, prečo ma Baša nevarovala...asi vedela, že by som neišla, keby som to vedela.
„Lucuš?“
„Hm.“
„Čo budeš robiť zajtra?“ Chvíľu premýšľam, ale fakt iba mikrosekundu, pretože taký nabitý program zas nemám.
„Okrem skúšky nič nemám. Prečo?“
„Nešla by si so mnou na futbal?“ Asi jej už vážne šibe.
„No to si uhádla, že nešla.“ Futbalu sa rozumiem asi tak, ako jadrovej fyzike. A okrem toho je to nudná hra. Pozerať sa na pár vymetencov, ako sa ženú za loptou ma vážne nijako neláka.
„Ale no tak, nebuď zlá. Bude to v hale a to nie je také nudné, ako keď sa hrá na veľkom ihrisku. No tak, prosííím.“
„A nehrá tam len tak náhodou aj istý Laco zo 4.A.?“ Hádam, pretože viem, že kedysi futbal hral.
„Len tak náhodou áno.“ Ja som to vedela. Ale ako sa jej môže páčiť taký obmedzenec, na to som teda ešte neprišla.
„Vieš, že ho nemám rada.“
„Iba preto, že sa smial na tom, ako ťa Tomáš oblial čokoládou?“ Nepriateľsky sa spýta a hoci to nie je preto, tak z časti má pravdu.
„Nie je to preto. Už od začiatku mi je nesympatický.“
„Ale veď tebe sa nemusí páčiť, stačí, že sa páči mne. No tak Lucka, prosíííím. Urobím všetko čo len budeš chcieť, ale poď so mnou. Čo tam budem sama robiť?“
„A čo tam budeš robiť so mnou?“
„To sa ešte uvidí. Tak ideš?“
„Tak dobre.“ Kapitulujem. Ach, prečo som k nej tak nechutne dobrá?!

Ako namydlený blesk vletím do triedy práve vo chvíli, keď zazvoní na hodinu a ja sa celá červená a zadychčaná zvalím na lavicu. Zase som ráno zaspala. Rýchlo som sa obliekla a umyla, na desiatu som kašlala, na šminky som ani nepomyslela a hrebeň som cestou nestretla, takže teraz vyzerám asi ako spotená rajčina pred infarktom myokardu a ešte k tomu nenamaľovaná.
„Už som si myslela, že to nestihneš.“
„Ja tiež.“ Priznám sa ale nemôžem sa nejako vykecávať, pretože práve vošla do triedy Kochanka a už medzi dvermi hlási stav.
„Blažková, Antalová obidve ste dostali z písomky dvojku.“ Pozrieme sa s Bašou na seba a rozumieme si aj bez slov. Toto musíme ísť po škole osláviť veľkým zmrzlinovým pohárom.

No jasné. Po škole ideme s Bašou do cukrárne a mne sa akurát teraz musí zaseknúť skrinka. Typické. Už hodnú chvíľu s ňou zápasím a keď konečne povolí, víťazoslávne sa usmejem. Človek zase raz porazil techniku. Telesnú hodím do skrinky, rýchlo sa prezujem a bundu si obliekam cestou z budovy.
Na chodbe je už iba pár ľudí a tak nie je možné nevšimnúť si, že oproti mne kráča Tomáš, známy ako čokoládový ničiteľ tričiek. Na blízku nie je nijaké véčko ani žiadna ďalšia chodba, takže vyhnúť sa mu nemôžem. Už je iba asi len dva metre odo mňa a ja dúfam, že si ma nepamätá – niekedy som naivná.
„Ahoj.“ Prekvapene na neho pozriem, či som sa náhodu nepredávkovala cukrom z mojej obľúbenej horúcej čokolády a iba sa mi to nezdalo. No pozrel sa priamo na mňa.
„Čau.“ Nesmelo odzdravím a čo najrýchlejšie vyjdem z budovy, kde na mňa už čaká Baša.
„No konečne. Kde si toľko bola?“
„Nikde.“ Odpoviem ešte stále úplne vykoľajená.
„Čo ti je?“
„Nič. Prečo by mi malo niečo byť?“
„No lebo si nejaká čudná.“
„Nie som čudná ale prekvapená. Tomáš ma teraz na chodbe pozdravil.“ Baša na mňa vrhne prekvapený pohľad. No, to nie je sama.
„Ako, myslíš ten Tomáš – štvrták? Ten Tomáš, čo ti vylial čokoládu na tričko? Ten?“ Vážne by to nemusela až tak rozvádzať.
„Áno, ten Tomáš. A poď už.“ Ťahám ju za ruku, pretože z toho prekvapenia akosi zabudla, že niekam ideme a zostala stáť pred školou.
„No veď hej, už idem. Ale musím ti povedať, že je to fakt....no proste haluz.“
„No haluz podľa mňa nie je to správne slovo. Ale rozhodne som to nečakala po tom, čo som na neho nakričala pred polovicou školy.“
„Veď uvidíme, čo z toho bude.“
„Prečo by z toho malo niečo byť? A čo by z toho malo byť?“ Nechápem.
„To ti ešte neviem povedať. Necháme sa prekvapiť.“ Dnes je nejaká čudná.
„Niekedy ti fakt nerozumiem. Vieš o tom?“ Zamrmlem s gumičkou v ústach a rukami sa snažím moje polodlhé blonďavé vlasy nejako skrotiť.
„To je dobre.“ Zasmeje sa a otvorí dvere do našej obľúbenej cukrárne.