Domov bábik

„Dobre ľudia, takže na dnes je to všetko. Uvidíme sa v piatok.“ Vysloví oslobodzujúce slová režisér Jano a ja sa hneď vrhnem k taške a bunde. Dnes sa nám skúška trochu pretiahla a ja som dohodnutá s Bašou na ten futbal. To zase bude rečí...
„Kam teraz pôjdeš.“ Zjaví sa vedľa mňa zrazu Mišo.
„Prosím?“ V tej rýchlosti nejako nepochopím význam jeho slov. V poslednej dobe sa mi to stáva často.
„No ja len, či by si so mnou nešla na kávu.“ Vyjadrí sa a otvára mi dvere von z kulturáku, kde na mňa čaká (podľa výrazu na jej tvári) rozzúrená Baša.
„Hm, prepáč nemôžem. Už som dohodnutá s Bašou.“
„To je v pohode.“ Odpovie ale aj tak som počula v jeho hlase sklamanie.
„Tak hádam niekedy inokedy. Čau.“
„Ahoj.“ Rozlúči sa a ja sa odvážim priblížiť sa k mojej nahnevanej kamarátke.
„No konečne! Kde si toľko bola?“ Hneď na mňa vyletí, ani ma nepozdraví. Tá je teda nevychovaná!
„Ahoj. Prepáč ale nejako sa nám to pretiahlo.“ Ospravedlňujúco sa usmejem a hodím pohľad na mobil. „To aby sme si švihli, nie?“ Zhodnotím situáciu a už si to šinieme do miestnej športovej haly.

Už som spomenula, že nemám rada futbal? Hluk, smrad a možnosť, že ťa trafí lopta je zrejme tá pravá kombináciu pre Bašu, ale pre mňa rozhodne nie. Vraj na šťastie pre mňa sme stihli zápas, kde hral aj Laco. Sadli sme si na lavičku a chvíľu sme pozorovali ako sa snažia kopnúť loptu do brány, keď si moja kamoška zmyslela, že ona chce ísť dolu k ihrisku, aby mala lepší výhľad. Ale to, že tam má aj väčšiu šancu, že ju tá besná lopta trafí, ju asi netrápi. Mňa áno.
„Nejdem, choď sama.“
„Ale to tam budem stáť sama? Veď to bude dobre trápne.“
„No tak tam teda nechoď, keď to bude trápne. Mala by si byť rada, že som sem s tebou vôbec išla.“ Odbijem ju a ďalej sa o tom odmietam baviť. Baša sa naštvane zdvihla a predsa sa len išla postaviť dole. Zrazu som si uvedomila, že keď Baša odíde, aj ja zostanem sama. No, tak to som nedomyslela.
Obzerám sa a hľadám niekoho známeho, ku komu by som sa mohla vtierknuť, ale nikoho takého som nevidela.
Zrazu uvidím na striedačke sedieť Tomáša a na moje prekvapenia sa aj on pozeral na mňa. Kývol mi hlavou a ja som sa na neho usmiala. Už som chcela otočiť hlavu na druhú stranu, keď sa zrazu zdvihol. A zamieril, och len to nie, rovno ku mne!!!
„Ahoj.“ Pozdravil a prisadol si.
„Čau.“ Tiež pozdravím ale tým to končí. Nemám chuť o konverzáciu s ním. Určite sa len tak milo tvári, aby ma nevystrašil a potom na mňa spustí, aby mi vrátil ten čokoládový incident.
„Ja, chcem sa ti ospravedlniť, že som ti zničil to tričko.“ Vyvalím na neho oči. To sa mi snáď len sníva. On sa ospravedlňuje mne?!
„Hm, nie to je v pohode. Vlastne to ja by som sa ti mala ospravedlniť, že som na teba kričala. Nebolo v tom nič osobné, mala som iba zlý deň.“ Zaskočene zo seba vykoktám.
„Tak to som rád.“
„Čo si rád?“
„Že v tom nebolo nič osobné.“
„Veď ani nemohlo.“ Usmejem sa. „Do teraz som ťa poznala iba z videnia.“
„No veď aj ja.“
„Ty si Lucia, že?“ Dodal po chvíľke ticha a ja som sa rozosmiala.
„Áno. A ty Tomáš.“
„Teší ma.“ Zaškerí sa a znova ma rozosmeje.
„Prečo vlastne tiež nehráš? Alebo si s tým už skončil?“ Spýtam sa.
„Nie, ešte stále patrím do týmu ale pred pár týždňami som mal operované koleno, takže hrať ešte nemôžem.“
„Aha. Ale budeš môcť hrať, nie?“ Zaujíma ma. Tomáš sa zahľadí na ihrisko, kde práve v tej chvíli dáva Laco gól a stav je razom 3:2 pre nás. Počká, kým sa ohlušujúci krik trocha utíši a až potom odpovie.
„Doktor mi to ešte nepotvrdil ale hovoril, že je tu istá možnosť, že už nebudem môcť hrať.“
„To by bola škoda. Ja sa teda futbalu veľmi nerozumiem ale videla som ťa hrať a podľa mňa by si sa mohol futbalom aj živiť.“ Tomáš na mňa uprie modré oči a usmeje sa hriešne zvodným spôsobom. Takéto úsmevy by podľa mňa mali byť trestné.
„Si milá.“
„Nie som milá, hovorím pravdu.“ Namietam.
„Veď hovorím, že si milá. A čo tu vôbec robíš, keď hovoríš, že sa futbalu nerozumieš?“
„Baša.“ Vysvetlím jediným slovom a prstom ukážem na tmavovlásku, ktorá bláznivo skacká a povzbudzuje dole pri trestnej lavičke.
„Kto je Baša?“ Spýta sa a pohľadom pátra po osobe, kam ukazuje moja ruka.
„Klaudia Blažková. Tá bruneta čo bola vtedy pri tom automate so mnou. To ona ma donútila ísť sem.“
„Aha, už viem kto. A ona sa tak zaujíma o futbal?“ Spýta sa a znova sa usmeje. Ja ho za ten úsmev asi raz ...
„O futbalistov.“ Upresním, čo Tomáša znova rozosmeje. Takto prekecáme celý zápas, ktorý sme samozrejme vyhrali a potom sa rozlúčime. Poberiem sa hľadať Bašu, nech už konečne ideme domov.

„O čom si sa bavila s Tomášom? Videla som, že ste skoro celý zápas prekecali.“ Vyzvedá Baša cestou domov. Keďže sme zmeškali autobus, tak sme boli donútené ísť pešo.
„Ale tak rôzne.“ Vyhýbam sa odpovedi.
„Napríklad?“
„Napríklad sme sa bavili o tebe a Lacovi. A že Tomáš niečo vymyslí. Vraj sa s ním skúsi porozprávať a opýta sa, čo na teba hovorí. Potom mi to príde povedať a ja to poviem tebe.“ Baša zrazu zastane a vyvaľuje na mňa zelené kukadlá veľkosti tenisovej loptičky.
„Však iba žartuješ?“ Prosebne sa spýta a ja nemám to srdce ďalej ju naťahovať.
„Jasné, že si robím srandu. Také niečo by som ti urobila, iba keby ma poriadne naštveš.“ Odpoviem a Baša si poriadne vydýchne.
„Tak o čom ste sa to bavili?“ Po chvíli znova dobiedza, drzaňa jedna.
„Tak ty nedáš pokoj?!“ Naoko sa nahnevám a už sa s ňou nerozprávam, aj keď prosíka, aby som povedala aspoň niečo.

Mamča šialene pobehuje po byte s pocitom, že si určite niečo zabudla zbaliť. Aj keď podľa mňa je to zdraví rozum, čo si niekde zabudla, pretože takáto je už od včera.
„Mami, všetko máš, nič si nezabudla. Veď som to dvakrát skontrolovala!“ Napomeniem ju a snažím sa o karhaví tón, ale aj tak sa na nej musím smiať.
„No dobre, aj tak už musím ísť.“
„Tak pekne len choď.“ Beriem jej tašku a nastúpime do výťahu.
„Takže žiadne bujaré večierky, nezaspi do školy a neurob mi hanbu.“ Dáva mi rozumy a ja obrátim oči v stĺp.
„Mami, už budem mať 17 a nie 10. Viem sa o seba postarať.“
„Ja viem, len sa chcem uistiť.“
„No to určite.“ Neverím jej.
Otvorím dvere výťahu a odprevadím mamu k autu. Tam mi dá pusu na čelo a odfrčí... Dokelu, veď ja ani neviem, kam to vlastne ide.

„Ideš hneď ku mne alebo pôjdeš ešte domov?“ Spýtam sa Baši na poslednej hodine, čo je občianska. Podľa mňa úplne zbytočný predmet, ale tak vysvetlite to niekto ministrovi školstva...
„Pôjdem ešte domov. Odložím si tam školskú tašku a zoberiem si veci na prezlečenie. Prídem až keď budeš mať po skúške.“
„O.k.“ Súhlasím a ďalej si kreslím Barta a Lízu na obal zošita.
Po vyučku letím kúpiť pizzu, pretože moje kuchárske schopnosti sú dosť obmedzené a keď nechcem zabiť Bašu mojimi kulinárskymi pokusmi, musím sa uchýliť k takýmto opatreniam. Kúpim ešte nejaké instantné polievky, paštéty a pečivo, že by sme cez víkend neumreli od hladu. Nákup doma vybalím a letím do sprchy, nech to stihnem ešte pred skúškou.

Po skúške ma Mišo znova pozval na kafčo, ale musela som odmietnuť, lebo Baša bola už zrejme na ceste k nám. No keď som videla jeho sklamaný výraz, musela som niečo urobiť.
„Ale ak chceš, tak prídi zajtra na diskotéku do Klubu. Určite tam budem.“ Navrhnem a jemu oči zasvietia ako 12Woltová žiarovka.
„O.k.“ Nadšene súhlasí a keďže asi polovicu cesty máme spoločnú, ten kúsok ma odprevadí.

Práve dávam pizzu do mikrovlnky, keď sa ozve zvonenie zvončeka. Utekám k dverám.
„Kto je?“ Kričím už z diaľky.
„Domová obhliadka.“ Ozve sa spoza dverí a na mojej tvári sa zjaví úškrn. To sú nápady...
„No poď ďalej.“ Otvorím dvere a ťahám priateľku dnu. „Dala som zohriať pizzu. Dáš si, že?“ Zoberiem jej z ruky batoh a hodím ho do mojej izby.
„Že sa pýtaš...“ Odpovie a práve v tej chvíli sa ozve pípnutie mikrovlnky.