Domov bábik

Na sobotu poobede som bola objednaná ku kaderníčke, nech mi trochu podstrihne to moje vrabčie hniezdo a na moju smolu Baša trvala na tom, že pôjde so mnou.
„Hej, vieš čo ma napadlo?“ Spýta sa baša cestou do kaderníctva a verte mi, že v takýchto situáciách mám z jej nápadov doslova strach. No nebola to ona, kto mi poradil, nech si dám spraviť miniatúrnu ofinu? Bola! A potom som musela pol roka čakať, kým mi tá ofina prestane stáť a nevyzerá ako radar.
„Čo?“
„Že by sa ti strašne hodil blond melír. Máš také svetlo plavé vlasy ale ešte to nie je úplná blond a ten melír by ti strašne svedčal.“ Tak musím povedať, že tento raz má náhodou dobrý nápad, pretože nad touto možnosťou som premýšľala už aj ja.
V kaderníctve mi skrátili vlasy podľa želania, takže iba minimálne a stále ich mám tak zhruba po plecia. Nakoniec som sa rozhodla aj pre ten melír a musím povedať, že to fakt nebol zlý ťah. A podľa Bašiných slov mi to úplne prežiarilo tvár. Rada by som vedela, čo tým myslí...

„Tak si švihni. Ako dlho mám na teba ešte čakať?!“ Nervózne prešľapujem v obývačke a čakám, kým sa konečne Baša prichystá na disku. Trvá jej to žalostne dlho. Veď je pekná baba, nepotrebuje si na seba dávať kilá púdru, tak nechápem, čo jej trvá tak dlho.
„Veď už idem. Tebe spravila vlasy kaderníčka, mne nie. Tak sa láskavo nesťažuj.“ Vyštekne na mňa ale má pravdu. Tak teda radšej ani neokomentujem, keď sa konečne začneme obúvať a vypadneme z bytu. Cesta na disku trvá pešo asi tak 10 minút, takže sme tam vlastne hneď.
Vojdeme do preplnenej miestnosti a snažíme sa nájsť spolužiaka Maja, vlastným menom Marian, ktorý tu cez víkendy robí za barom a ochotne nám rezervoval stôl. Ale nakoniec sme ho ani nemuseli hľadať, pretože skupinku bývalých spolužiakov sme zbadali skoro hneď. Sadli sme si k nim a naša partia bola kompletná. Je nás šesť. Tri baby a traja chalani. Ale nemyslite si, že sme popárení, sme iba kamaráti. Takže okrem mňa a Baši je tam ešte Martina, Stano a Peťo, ktorí chodia na gympel a Luki chodí na elektrotechnickú.
Keď sa zvítame, dáme si niečo na náladu a hurá na parket. S Bašou a Maťou sa ladne vlníme na parkete už nejakú tú chvíľu, až kým sa nerozhodneme, že si pôjdeme trochu oddýchnuť.
Sadneme si k stolu a objednáme 3x tequilu. Tú fakt zbožňujem. Všetky to vypijeme na ex a začneme sa baviť o našej obľúbenej téme – chalani. Hľadám si pohľadom objekt, ktorý by som mohla patrične ohodnotiť, kým nezbadám pri bare sedieť Tomáša. Och, to ho vážne musím stretávať všade?! Čo vlastne ani nie je pravda, ale vídavam ho fakt často. Pomyslím si a už sa chystám, že sa pozriem inde, keď si všimnem dievča, ktoré sedí vedľa neho. Hoci bola ku mne otočená chrbtom, tú postavu by som spoznala aj v stotisícovom dave.
„Čo tu chce tá mrcha?!“ Napoly hlasno zanadávam a otočím sa.
„Čo je?“ Spýtajú sa Maťa a Baša naraz. Kývnem hlavou smerom k baru a obe sa tam pozrú.
„Saša.“ Precedí medzi zuby Baša a vidím jej záblesk v očiach.
„Čo tu, doriti, robí?! Bloncka jedna vypatlaná.“ Uľavím si a moje kamarátky si hundrú pod nos podobné oslovenia. Teda, nie že by som ja nebola blondína, som. Ale ja mám prirodzené blond vlasy, na rozdiel od nej. Och, keby som tak mohla, schytím ju za tie jej dlhé škuty a vyzametám s ňou podlahu.
My dve sa neznášame, odkedy sme sa stretli v prvom ročníku. Nie, že by mi niečo urobila, najprv to bola obyčajná nesympatia, podrazy začali neskôr. Ale aby ste mali jasno, nechodí so mnou do triedy – našťastie pre ňu.
A on! Ako sa môže baviť s tou odfarbenou chuderou?! Som si myslela, že je to celkom fajn chalan ale vidím, že je rovnaký ako ostatní.
Zoskočím zo stoličky a nazúrene kráčam k dámskym véckam, aby som to nejako predýchala. Je mi z nej zle, už len keď ju vidím a to som sa s ňou ešte ani nerozprávala, čo dúfam (pre jej dobro), že sa ani nestane.
Vojdem do nie príliš čistej miestnosti, v ktorej našťastie nikto nie je. Rozbehnem sa k zrkadlu v rohu a v rozčúlení buchnem rukou do steny.
„Áu... do psieho zadku!“ Takmer vidím pred očami hviezdičky a nadávam si do kráv a hlupáň, že sa kvôli tej fiflene uchyľujem k sebaubližovaniu.

Keď vychádzam zo záchodov s hlavou zohnutou pomaly k podlahe, nechtiac takmer niekoho prevalcujem. Zodvihnem pohľad a prekvapene zistím, že som atakovala Miša.
„Jéj prepáč, ja som nemehlo.“ Ospravedlňujem sa a dúfam, že cez to šero mi nie je vidieť rumenec na tvári.
„To je v poriadku. Ale ty nevyzeráš byť v pohode.“ Pozrie sa mi do očí a ja musím uhnúť pohľadom.
„Ale nie. Už je mi dobre.“ Zaklamem a dúfam, že nie som taká mizerná klamárka ako kuchárka.
„S kým si tu?“ Spýta sa.
„S partiou. A ty?“
„Tiež s kamošmi.“
„Keď som ťa tu nevidela, tak som si myslela, že už ani neprídeš.“ Povie naoko urazene.
„Ale som tu. Nechceš si zatancovať?“ Spýta sa a chytí ma za ruku.
„Jasné.“ Usmejem sa a zamierime si to na parket.

„Veď som ti hovorila, že po tebe ide.“ Vyhodí mi na oči Baša, len čo prídem späť k stolu. Ach, neznášam ten jej postoj, ja som ti to hovorila.
„To, že so mnou tancoval, ešte nič neznamená.“ Mohla by si dať už pohov.
„Ale to, že sa na teba prisal ako žuvačka, áno.“ Túto jej poznámku radšej odignorujem a idem si k baru objednať niečo na pitie.
„Jeden biely strik.“ Vypýtam si od barmana a počkám si, kým mi naleje nápoj do pohára.
„Ahoj.“ Aj cez ten hluk začujem pozdrav a otočím sa, aby som zistila, kto to je. Môj pohľad prekvapene spočinie na Tomášovi. Čo tu ten chce?! A čo je dôležitejšie, kde má „Sašku“???
„Čau.“ Nezaujato odzdravím, otočím sa k barmanovi, ktorý mi podáva pohár so sladkastým nápojom a zaplatím. Prejdem okolo Tomáša, ktorý na mňa vrhne prekvapený pohľad a zamierim si to k stolu.
„Čo ti je?“ Zjaví sa zrazu vedľa mňa, zrejme sa nedá odradiť mojou ignoráciou.
„Mne? Vôbec nič.“ Sladko sa na neho usmejem a obaja vieme, že ten úsmev je falošný.
„No to určite. Tak povieš mi, čo sa stalo?“ Nalieha na mňa a to ma naštve. Nemá nijaké právo niečo odo mňa žiadať. Nie je to môj priateľ, nie je mi nič, tak nech sa nestará.
„Nič sa nestalo, nestaraj sa.“ Netrpezlivo ho odbijem a pokračujem v chôdzi, keď ma niekto chytí za ruku a donúti ma zastať. Samozrejme, že viem, že to je Tomáš.
„Urobil som ti niečo?“ Najprv sa zahľadím na ruku, ktorá silno zviera moju pažu a potom sa mu pozriem do očí.
„Pusti ma!“ Rozkážem mu tónom, ktorý nepripúšťa žiadne kompromisy. Okamžite odo mňa odskočí, ani keby som pálila ako žeravý kutáč. Otočila som sa a dúfala som, že už ma viac nezastaví.
Bohužiaľ, neprešla som ani päť metrov a znova niekto vyslovil moje meno. Zastala som a civela na dlhovlasú blondínu, ktorá na mňa čakala iba pár metrov od miesta, kam som mala namierené. To sa mi snáď len zdá, pomyslela som si a nahlas som si povzdychla. Snažila som sa okolo nej prejsť, ale tušila som, že to nebude také jednoduché.
„Lucia!“ Znova na mňa zavolala a ja sa k nej voľky-nevoľky musela otočiť.
„Saša...čo chceš?“ Spýtala som sa najmiernejšie, ako som v tej chvíli vedela.
„Čo máš s Tomášom?“ Povedala na rovinu a ja som na ňu podvedome zazrela.
„Nič, čo by som s ním mala mať?“ Odbila som ju a tým to bolo pre mňa uzavreté, ale ona mala zrejme iný názor.
„Nechaj ho na pokoji. Varujem ťa, Tomáš je môj!“ Čo si tá hlupaňa vôbec o sebe myslí! Tomáš nie je žiadna vec, ktorú môže vlastniť.
„Tak tomu neverím. Snáď si nemyslíš, že ja by som ho mohla prebrať TEBE?! Zrejme si ním nie si až taká istá, ako sa tváriš...alebo sebou.“ Rypnem si do nej a na tvári sa mi zjaví úškľabok. Tak ona má strach zo mňa! Tak toto je tá najlepšia vec, akú som sa v poslednej dobe dozvedela.
Videla som na nej, ako očervenela a v duchu som si pogratulovala. To sa mi vážne podarilo.
„Ty suka!“ Zamrmlala si popod nos, aby som to nepočula, ale ja som jej slová aj tak zachytila.
„Čo si to povedala?“ Neveriacky som na ňu vyvaľovala oči a zhlboka som dýchala. Toto nemala robiť. Všetko som zrazu videla v krvavých farbách a tú neuveriteľne veľkú zlosť, som jednoducho nemohla ovládnuť. Prvé, čo ma napadlo bolo, že ešte stále držím v ruke nedotknutý pohár a bez toho, aby som nad tým rozmýšľala, som jeho obsah vyšplechla Saše rovno do tváre. Prázdny pohár som hodila na zem. Kým sa stihla z môjho útoku spamätať, už ma nebolo. Schmatla som vetrovku a zmizla som odtiaľ. Cestou k východu som si ešte stihla všimnúť, ako ma očami pozoruje známa postava.
Len čo som vyšla von, naťukala som Baše sms-ku, že už som išla domov, aby sa o mňa nebála a keď k nám príde, nech pokojne zazvoní. Veď aj tak asi nebudem môcť zaspať.