Bella noverca XXXIV.kapitola

XXXIV.kapitola – Zajatí v snehovej búrke

Robynne zarazene vyvaľovala oči, ale len malú chvíľu. Jej prekvapenie trvalo iba dovtedy, kým si sama zvykla na chuť lordových pier. Pritískal si ju k sebe neuveriteľne silno a aj keby chcela, nemohla by sa z jeho objatia vymaniť. Ona však nechcela, uvoľnila sa v jeho náručí a trochu povolila pery, ktoré stislo ohromenie.
Okamžite využil príležitosť, ktorá sa mu núkala. Stuhla, keď zacítila jeho jazyk, ktorý jej najprv jemne prešiel po perách a potom jej vnikol do úst. Zarazilo ju to, keďže takto skutočne ju ešte nikto nepobozkal. Vlastne ju ešte nikdy v živote nepobozkal žiadny muž, lord McCalden bol prvý.
Kým si stihla uvedomiť, čo sa deje, jeho jazyk bol už vo vnútri a nežne a zároveň túžobne jej plienil ústa. Nesmelo sa k nemu pridala a o chvíľu sa už ich jazyky preplietali v krúživom tanci.
Nakoniec sa však všetko krásne musí skončiť a presne tak sa aj stalo, keď sa zrazu z ničoho nič zarazil a prudko sa od nej odtiahol, akoby mala nejakú strašnú chorobu.
Hľadel na ňu so zdesením. Preboha, čoho sa to dopustil?! Keď sa rozprával s Finleym v pracovni, rozhodne to nemyslel až tak strašne vážne, aby ju hneď na druhý deň začal bez váhania bozkávať.
Stála pred ním zmätená s rozstrapatenými vlasmi, ktoré jej uvoľnil, keď ju vášnivo bozkával a s vlhkými perami, následkom ich bozku.
„M-mylord...“ hlesla hľadiac mu do očí.
„Prepáčte...“ zamrmlal a potom sa rýchlo pobral preč ako ten najposlednejší zbabelec namiesto toto, aby sa pokúsil o nejaké vysvetlenie a postavil sa jej tvárou v tvár.
Robynne tam zostala meravo stáť a keď sa jej stratil z dohľadu, neveriacky si siahla na pery. Zostala stáť nehybne ešte hodnú chvíľu, kým sa meravým krokom nepobrala dovnútra. V ústach pritom neustále cítila sladkú chuť jeho jazyka.

Nasledujúci deň Robynne márne dúfala, že niekde stretne lorda McCaldena, aby sa s ním porozprávala a uistila sa, či sa jej ten bozk na cintoríne iba nesníval. Bohužiaľ, zdalo sa, že sa prinajmenšom pod zem prepadol. Radšej sa naňho nikoho nevypytovala, aby sa nakoniec nestala obeťou klebiet, ale aj tak by rada vedela, čo také dôležité má na práci. Zdalo sa jej od neho strašne kruté najprv ju takto poblázniť a potom bez slovka vysvetlenia odísť. Občas sa akosi podvedome dotkla pier, ale ako hodiny plynuli, zdal sa jej ten bozk čoraz nereálnejší.
Často vídavala aj Daliu, ktorá sa teraz išla pretrhnúť, aby vyzerala dokonale na plese. Na rozdiel od nej, Damyan z izby vychádzal čoraz zriedkavejšie. Toho nevidela už od jedného pamätného rána, keď na chvíľu vykukol zo svojej izby a ona akurát išla okolo. Zachytila však jeho pohľad skôr, ako sa stihol utiahnuť naspäť, a prekvapilo ju, že bol úplne vychudnutý a v tvári nemal farbu. Veď ako inak by mohol vyzerať po niekoľkých týždňoch zavretých v izbe? Keby sa tak na ňu nehneval a mohla mu všetko vysvetliť! Ale čo vlastne vysvetliť? Ak si myslí, že zámerne ublížila jeho otcovi, potom s ním nemá o čom diskutovať. V tom prípade to už nie je Damyan, akého poznala predtým.
Tieto starosti ju sužovali v každú dennú hodinu, dokonca aj neskoro večer, keď sa prehadzovala v posteli a nevedela zaspať.
Vtedy sa jej pred očami zjavoval obraz lorda McCalden, ktorý sa s tými zmyselnými perami čoraz častejšie približoval k jej tvári. Zvyčajne sa po takej noci zobudila neskoro ráno.
Na tretí deň ju však Darleen prišla zobudiť včaššie. Ráznym krokom vstúpila do miestnosti a keď za sebou nešetrne zabuchla dvere, sebavedome prešla k oknu a prudko roztiahla závesy. Denné svetlo Robynne oslepilo a ona nespokojne zastonala.
„Darleen! Čo ťa to napadlo?!“ zvolala pobúrene. Jej slúžka si k nej dovoľovala čoraz viac.
„Deje sa to, že vás už nemôžem vidieť toľko ležať v posteli, keď by ste dnes mali byť čulá ako rybička. Popoludní vás pekne učešem a oblečiem do tých nádherných šiat, ktoré práve priniesol posol od... slečny Cantwellovej,“ dodala trochu zamračene.
„Už ich priniesli? Ach, ale aj tak to nie je dôvod budiť ma takto skoro. Popoludnie je ešte ďaleko!“ mračila sa Robynne a zakrývala si tvár pred svetlom.
„Ja som sa však rozhodla, že ich hneď a zaraz musíte vidieť. A okrem toho sa nepatrí, aby dáma toľko spala. Keď ste prišli do tohto domu, chceli ste predsa, aby som vás zaúčala do etikety,“ rapotala Darleen veselo.
„Lenže odvtedy prešlo niekoľko mesiacov!“ zívla Robynne a za stáleho rozprávania svojej slúžky bola nakoniec nútená vstať z postele a pomalým krokom zamieriť do kúpeľne.
„To mi vôbec neprekáža, mylady,“ odvetila Darleen radostne. „Ochotne som sa zhostila úlohy byť vašou slúžkou!“
„Radšej sa venuj svojmu skutočnému povolaniu a priprav mi niečo na oblečenie,“ uzemnila ju Robynne, keď si opláchla unavenú nevyspatú tvár.
„Ale čo vaše nové šaty?“ čudovala sa slúžka.
„Hádam si nemyslíš, že tu budem celý deň pobehovať vo večerných plesových šatách?!“ vyrútila sa na ňu Robynne.
„Dnes ste akási podráždená,“ neodpustila si urazená Darleen, keď jej konečne zo šatníka vyhrabala nejaké šaty.
„Ktovie prečo,“ zamrmlala si Robynne popod nos. Veď nečudo, že nemala náladu na zhováranie, v noci spala asi štyri hodiny!

Celý deň prebehol bez nejakých ťažkostí. Väčšinu času strávila vo svojej izbe a kochala sa šatami, ktoré si mala na ples obliecť. Boli naozaj neskutočné a nechcelo sa jej veriť, že patria jej, že práve ona si ich dnes oblečie.
Dokonca vzdala pátranie po zmiznutom lordovi. Určite sa večer stretnú, keďže mal povinnosť ju, ako lady McCaldenovú, odviesť na ples a robiť jej celý večer spoločnosť.
Ktovie ako sa zatvári, keď ju uvidí v tých šatách! Podľa nej mali totiž nehorázne hlboký výstrih.
Konečne nastalo popoludnie a ona si ich mala skutočne obliecť. Ako každá žena bola vo vytržení, pretože boli naozaj krásne. Naposledy sa takto tešila, keď si obliekala tie pamätné tmavomodré so striebornými hviezdami. Už nikdy si ich neoblečie. Príliš by jej pripomínali lordovu stratu.
„Ach, mylady, ste taká krásna!“ vydýchla Darleen ohromene, keď jej robila posledné úpravy na šatách.
Robynne sa pousmiala nad jej obdivom, pretože sa sama predtým videla v zrkadle a sama nemohla uveriť, že je to ona. Možno to spôsobilo nosenie čiernej farby, že ju aj takáto tmavá látka neuveriteľne oživila. Šaty jej sedeli ako uliate, tvarovali jej útly driek a zvýrazňovali jej prsia, z ktorých viac ukazovali ako skrývali. Rukávy boli úzke až po lakte, kde sa elegantne rozširovali a boli prizdobené čiernou čipkou. Sukňa sa od pása rozširovala a takisto ju zdobila čierna čipka.
Boli neskutočné! Avšak ani ona za nimi nezaostávala. Darleen jej učesala vlasy do vysokého účesu, z ktorého sa vyplietlo niekoľko jej neposlušných kučier a ktoré jej teraz lemovali tvár a krk. Uši zdobili jemné ametystové náušnice, ktoré jej poslal lord McCalden spolu s náhrdelníkom, teraz už spočívajúcom na jej hrudi. Bol to jediný prejav pozornosti, aký za posledné dni od neho dostala.
„Tak a ste hotová! Och, ale ja sa tuším rozplačem!“ vzdychla Darleen teatrálne.
„Prečo?“ usmievala sa Robynne.
„Vyzeráte tak úchvatne!“
„Prestaň s tým už,“ zasmiala sa lady McCaldenová. „Radšej už idem, aby na mňa mylord nemusel dlho čakať.“
Pobrala sa k dverám a otvorila ich. Darleen sa však predsa len ešte ozvala: „A mylady?“
„Áno?“ obrátila sa ešte na chvíľu.
„Nezabudnite sa pekne usmievať, určite sa nájdu nejakí nápadníci, ktorí neodolajú vašej kráse,“ podotkla slúžka šibalsky.
„Dávaj si pozor, aby si tu po mojom návrate ešte pracovala,“ varovala ju Robynne a usmievala sa nad slúžkinou opovážlivosťou.
Rýchlo však zamierila dolu, aby neboli z jej meškania ďalšie problémy. Ponáhľala sa síce, no keď sa dostala až ku schodom, spomalila. Rozhodla sa lorda McCaldena trochu potrápiť. Ak ju na cintoríne skutočne pobozkal, jej zmena ho nenechá chladným.
Zhlboka sa teda nadýchla, vyšla spoza rohu a vystúpila na prvý schod. Dole už stál lord McCalden, sám, čo ju prekvapilo, pretože očakávala, že Dalia bude cestovať s nimi.
Avšak nevyviedlo ju to z rovnováhy a schválne trochu zašuchotala šatami, aby si ju všimol. A naozaj! Zdvihol zrak a pri pohľade na ňu úplne onemel. Mierne sa uškrnula, keď videla, že dokonca zabudol zatvoriť ústa. Takže sa jej to predsa len nesnívalo.
Aj ona si však všimla, aký je elegantný. Mal na sebe čierny kabátec s tmavofialovými nohavicami. Na krku mu žiarilo biele žabó. Vlasy mal začesané dozadu a zviazané čiernou stuhou. Vyzeral veľmi príťažlivo. A zrejme vzal úlohu jej sprevádzania vážne, keďže sa s ňou dokonale zladil.
Trochu roztrasená zostúpila až dolu a pozrela mu priamo do očí.
„Ste... ste nádherná, mylady,“ pobozkal jej ruku a ešte stále si ju očarene premeriaval.
„Ďakujem, aj vy,“ opätovala mu lichôtku a ochotne sa zavesila do ponúkaného ramena.
„Kde je vaša sestra, mylord?“ odvážila sa spýtať po chvíli, keď už vychádzali do chladného nočného vzduchu a ona sa triasla dokonca aj v teplej peleríne, ktorú mala na sebe.
„Odišla už skôr. Pravdepodobne sa nevedela dočkať,“ usmial sa a opäť na nej spočinul hĺbavým pohľadom. Cítila sa trochu nesvoja hlavne preto, že na ňu pozeral takmer neprestajne a jeho pohľad často skĺzol do jej hlbokého výstrihu.
„Viem si predstaviť jej nadšenie,“ usmiala sa jemne a už sa nevedela dočkať, kedy nastúpi do kočiara, v ktorom jej určite nebude taká zima.
„Kde len ten Kerns môže byť?! Jasne som mu povedal, že má prísť skôr!“ hneval sa Wayne, keď videl, že sa už celá trasie.
Už-už sa chcel vybrať za kočišom, keď sa zrazu odniekiaľ vynoril Gerald a ponáhľal sa k nim. „Pane! Pane, práve som bol za Kernsom!“ oznamoval už z diaľky.
„Nech okamžite príde, lebo z toho vyvodím následky!“ vyhrážal sa Wayne.
„Bohužiaľ, je chorý, mylord. Včera dostal chrípku, ale myslel si, že sa do rána vylieči,“ vysvetľoval majordómus.
„A čo mám teraz robiť?! Moja sestra si vzala oboch zvyšných kočišov! Ach, bodaj by...“ zarazil sa, keď si uvedomil, že vedľa neho stojí Robynne, ktorá bola už celá zmrznutá. „Nech privezú koč! Hádam aspoň to dokážu. Popoženiem kone aj sám, keď sú všetci takí neschopní ,“ rozhodol sa lord.
„Ale mylord...“
„Nechcem počuť žiadne námietky. Okamžite ho daj priviezť!“
Robynne sa ešte viac roztriasla, keď sa z oblohy začali sypať prvé snehové vločky.
„Poďte sem, mylady, zahrejem vás,“ prihovoril sa jej lord McCalden prekvapivo nežne, roztvoril kabát, objal ju a pritisol si ju k sebe. Napriek zime si veľmi dobre uvedomovala, že sa ocitla zase tak blízko pri ňom. Jasne počula údery jeho srdca a pritúlila sa k nemu ešte tesnejšie.
„Už je vám lepšie?“ spýtal sa tíško.
Zdvihla hlavu a zahľadela sa mu do očí, v ktorých sa odrážalo čosi veľmi zvláštne. „Oveľa lepšie,“ usmiala sa vďačne.
Po chvíli videla, že jeho tvár je zase tak nebezpečne blízko ako pred dvoma dňami. Pomaly privrela oči a čakala.
Dôvernú chvíľku však prerušil hrkot kolies a prichádzajúci koč, ťahajúci dvoma statnými žrebcami.
„Mylord! Našiel som predsa len ešte tohto mladíka! Súhlasil, že popoženie kone!“ ohlasoval Gerald zase raz z veľkej diaľky.
Lord netrpezlivo pokrútil hlavou a keď koč zastal priamo pred nimi, otvoril dvere a pomohol lady McCaldenovej nastúpiť. „Zostaňte vo vnútri,“ prihovoril sa jej upokojujúco. „Ja pôjdem s tým novým kočišom, pretože takému roztržitému mladíkovi nehodno dôverovať. Vám tu ale bude príjemne teplo.“
Zavrel za ňou a o chvíľu sa už koč pohol.
Robynne si povzdychla a zakrútila sa ešte viac do peleríny. Schúlená v, síce pohodlnom, koči sa nemohla ubrániť myšlienke, že keby teraz bol pri nej lord a ona sa mohla oprieť o jeho svalnatú a pevnú hruď, cítila by sa oveľa lepšie.

Koč sa s hrkotom rútil po ceste, avšak čoraz viac spomaľoval. Robynne vykukla z okienka, aby zistila, čo sa deje a prekvapene vyvalila oči. Z oblohy sa totiž valila biela riava, ktorá znemožňovala výhľad na krajinu a bolo nanajvýš nebezpečné cestovať v takomto nečase. Rýchlo sa zase schúlila sa sedadle a začala sa horúčkovito modliť, aby sa nič zlé nestalo lordovi, ktorý bol tam vonku.
Bohužiaľ, sa naplnili práve jej obavy. V tej chvíli ako sa domodlila druhý Otčenáš, koč akosi zvláštne nadskočil a dopadol tvrdo na zem. Jedno koleso sa zlomilo a celý sa zvalil nabok.
Posledné, čo si Robynne uvedomovala je to, že odniekiaľ prichádza strašná zima. Potom upadla do bezvedomia.