Bella noverca XXXV.kapitola

XXXV.kapitola – Svetielko nádeje

„Pozor na ten kameň!“ skríkol Wayne, avšak v poslednej chvíli a kočiš už nestihol zabrzdiť.
Koč nadskočil a vzápätí dopadol na zem, pričom sa odlomilo jedno koleso, ktoré náraz nevydržalo. Všetci sa prevrátili nabok a Wayne spadol do hlbokého snehu. Mladý kočiš zostal zakliesnený a tak sa rýchlo ponáhľal mu pomôcť.
Vtedy vrhol nanajvýš zdesený pohľad na prevrhnutý kočiar a okamžite sa s búšiacim srdcom prebrodil snehom, aby sa dostal dovnútra. Nebolo to však jednoduché, pretože sa spustila obrovská fujavica. Sneh mal v očiach, za golierom, v topánkach... jednoducho všade.
„Robynne! Robynne!“ kričal jej meno a snažil sa otvoriť dvere, ktoré sa zasekli. Nakoniec sa mu to s vynaložením obrovskej sily zmiešanej so zúfalstvom podarilo. So strachom, čo nájde vo vnútri, nazrel dnu.
Zbadal ju. Ležala na podlahe a nehýbala sa.
„Panebože, Robynne!“ zvolal s obrovským strachom a vzal ju do náručia. Potom odstúpil čo najďalej od koča a kľakol si na zem.
„Robynne...“ zašepkal a snažil sa ju nejako prebrať. Prezrel ju, či nie je vážne zranená, no v tej tme sa mu veľmi nedarilo. Našťastie po prezretí vlasov, ktoré sa jej pri náraze rozpustili, zistil, že nekrváca.
Neuveriteľne sa mu uľavilo. „Robynne, preberte sa,“ kriesil ju.
„Mylord?“ ozval sa mladíkov nesmelý hlas kdesi za ním.
Wayne na nič nečakal a ihneď vydal rozkazy: „Choď na panstvo a povedz, čo sa stalo. Nech pre nás niekto príde. Ja sa zatiaľ pokúsim nájsť chatu, ktorá by sa mala nachádzať niekde tu blízko. Ráno budeme obaja, aj s lady McCaldenovou, čakať pri koči. Nech nás teraz v noci nehľadajú. Ubezpeč všetkých, že sme v poriadku.“
„Á-áno, mylord,“ prikývol mladý muž s hrôzou v očiach a potkýnavo sa rozbehol späť na panstvo, aj keď bolo viac než jasné, že v tejto snehovej búrke tam trafí prinajmenšom za štyri hodiny.
Wayne však toľko času nemal. Vedel, že Robynne by nezvládla takú namáhavú cestu, a spomínaná chata bola jeho jediným svetielkom nádeje. Kým sa však pustí na cestu, musí macochu zobudiť.
„Robynne... prosím zobuďte sa,“ triasol ňou a po niekoľkominútovej námahe sa mu to nakoniec podarilo.
„Č-čo sa stalo?“ dostala zo seba s námahou.
„Potom vám všetko rozpoviem,“ prihovoril sa jej nežným upokojujúcim hlasom plným úľavy. „Teraz sa musíme dostať do tepla. Pomôžete mi však?“
„Ak budem môcť...“ hlesla.
„Môžete kráčať?“ spýtal sa, no už vopred vedel, že asi nie.
Síce sa pokúsila vstať, ale hneď sa jej zase podlomili nohy. „Nedokážem to...“ spadla mu opäť do náručia.
„Nevadí. Ponesiem vás, aby ste sa nenamáhali,“ povedal a vstal aj s ňou. Na jeho veľké prekvapenie bola ľahká ako pierko. Jej hmotnosti pridávala len ťažká pelerína. Nemohol ju však nechať zmrznúť, pretože bez nej by sa tak určite stalo.
Ťažkým krokom sa pobral tým smerom, kde sa podľa jeho pamäte mal nachádzať opustený robotnícky domček.
„J-je mi to tak ľ-ľúto,“ zasmrkla po chvíli, keď sťažka vydýchol od námahy.
„Neplačte, Robynne, veď to predsa nie je vaša vina. Dôležité je, aby sa vám nič nestalo,“ chlácholil ju a potom jej dal upokojujúci bozk na čelo.
Celá sa rozochvela a pritúlila sa k nemu ešte bližšie.

„Ach, čo sa len mohlo prihodiť?“ mračila sa Dalia stojaca na kraji tanečného parketu v obrovskej sále Eppersonovcov.
Wayne tu už dávno mal byť. Bola zvedavá, čo ho mohlo tak zdržať. A navyše si bola istá, že za to môže ich „milovaná“ macocha.
Bohužiaľ, Wayne bol jediný s kým by si mohla za celý večer zatancovať. Nikto sa k nej nehlásil, dokonca ju tu poznalo málo ľudí. Tí sa jej spoločnosti trochu stránili a tak zostala pri stole s nápojmi sama ako prst. Zlostne zaťala ruky v päsť. A to si myslela, aký to bude očarujúci večer! Všetci ju tu však ignorujú a ona sa cíti strašne osamelo. Doma svoje starodievocké postavenie v spoločnosti tak nevnímala ako tu, kde jej to pripomínal každý pohľad. Na panstve McCaldenovcov mala rodinné teplo a každý si ju tam vážil. Urobila veľkú chybu, keď sem dnes večer tak veľmi chcela ísť. Eppersonovci boli veľmi milí, avšak museli sa venovať aj ostatným.
„Ach, môj bože,“ povzdychla si a vzala si pohár vína, z ktorého sa okamžite poriadne napila.
„Ale ale, kto nám to sem dnes zavítal,“ ozval sa za ňou známy posmešný hlas.
Ani sa neobťažovala otočiť, len si vzala ďalšie víno. Keď myslela na spoločnosť, rozhodne netúžila práve po ňom!
„Nestojím vám ani za pozdrav, slečna McCaldenová?“ nedal sa odbiť tak ľahko.
„Nie!“ odsekla a tvrdohlavo sa odmietala otočiť.
Lord Gallagher teda jednoducho podišiel k nej a zboku na ňu pozrel. „Najprv som si nebol istý, čo ste to skutočne vy, ale po desaťminútovej obhliadke som sa predsa len odvážil.“
„Nie som nejaká výstavná opica, aby ste si ma obhliadali!“ vyrútila sa naňho a mala veľké problémy, aby mu to víno nechrstla priamo do tváre.
„Škoda, boli by ste naozaj výstavný kus tohto večera,“ zasmial sa a ona sa k nemu konečne podráždene obrátila tvárou.
„Varujem vás! Som schopná vás poriadne strápniť, mylord!“ prižmúrila oči, zatiaľ čo on si ju neskrývane premeriaval.
Mala oblečené smaragdové šaty posiate nafarbenými zelenými perličkami. Vlasy mala učesané podľa najnovšej módy a takisto v nich zbadal malé perly. Bola mierne namaľovaná a slabá červeň na lícach a perách jej dodávali príťažlivý ženský vzhľad. S hnevom v očiach sa mu dokonca páčila! Pokrútil hlavou nad tou myšlienkou.
„Vyzeráte naozaj neskutočne,“ krútil naďalej hlavou a pohľadom jej bez ostychu skĺzol do hlbokého výstrihu, ktorý odhaľoval polovicu jej poprsia a ktoré rozhodne stálo za pohľad.
„Ak okamžite nezdvihnete ten pohľad, tak vám tresnem fľašu vína o hlavu!“ upozornila ho výhražne a on prekvapene zažmurkal. Doteraz sa k nemu vždy správala v rámci slušnosti, ale teraz mu dokonca vynadala!
„Smiem vedieť, čo vás tak rozrušilo?“ spýtal sa zaujato.
„To vás nemusí zaujímať!“ odvrkla a obrátila sa zase k stolu.
„Ale mňa to zaujíma... slečna McCaldenová,“ nadvihol obočie.
„Ide o môjho brata,“ prehovorila nakoniec, zrejme len preto, že sa so svojimi obavami nemohla zveriť nikomu v tejto sále. On bol iba po ruke.
„Čo je s ním?“ nechápal.
„Ešte sa neobjavil. Obávam sa, že sa mu niečo stalo,“ zahryzla si do pery a pozrela naňho.
Bola taká neskutočná, že ju túžil mať blízko pri sebe, aby vedel, či sa v nej naozaj skrýva toľko ženy, ktorú ukázala zatiaľ iba navonok. A určite sa nestrachoval o Wayna. Pomyslel si, že priateľ sa určite niekde zdržal s macochou a možno sa mu konečne podarilo uskutočniť svoje plány.
„Nebojte sa. Wayne sa určite len zdržal a o chvíľu dorazí... aj s vašou macochou,“ uškrnul sa.
„Tú mi ani nepripomínajte!“ naježila sa okamžite. „A myslím, že teraz by ste ma mohli nechať opäť osamote. Bez vašej spoločnosti som sa cítila rozhodne lepšie.“
„A to vás tu mám nechať úplne samu? To gentleman nerobí, slečna McCaldenová. Preto vás hneď teraz vyzvem o tanca,“ jeho úškrn sa ešte viac rozšíril.
Vyvalila oči a trochu ustúpila. „Nežartujte. Človek ako vy, ktorého obklopujú samé mladé debutantky, by mal tancovať so starou dievkou.“
„Mne na tom nezáleží,“ presviedčal ju, avšak príliš ironickým tónom, aby prijala jeho pozvanie o tanca len tak.
„Na to zabudnite! Nebudem s vami tancovať ani keby ma nútili samotní Eppersonovci!“ vyhlásila povýšene.
„Som dobrý tanečník, slečna McCaldenová,“ zasmial sa a nastavil ruku, keď začul prvé tóny viedenského valčíka.
„Nie... nie, čo to robíte?!“ zasyčala, keď si všimla, že najmenej polovica ľudí v miestnosti si všimla, že lord Gallagher žiada o tanec starú dievku McCaldenovú.
„Zdá sa, že budete musieť tancovať,“ uškŕňal sa so šibalskými iskierkami v očiach.
„Nie...“ zakvílila Dalia, no bola nakoniec nútená podať mu ruku a vykročiť za hlasného šepotu doprostred parketu, kam ju viedol lord Gallagher.

Kým sa vysoká spoločnosť zabávala v obrovskom dome Eppersonovcov, Wayne sa brodil vysokými závejmi na rukách s čoraz ťažším bremenom. Robynne McCaldenová oťažela pred nejakým časom a on bol presvedčený, že zaspala. Pomyslel si, že je to tak asi lepšie. Nebude vedieť, čím musel prejsť a nebude cítiť vinu.
Ani v najmenšom ju totiž neobviňoval, že to kvôli nej sa čoraz viac vzďaľuje od cesty, kde by možno niekoho stretli a zachádza do hustého lesa, z ktorého by už asi po tme netrafil naspäť. Pochyboval, či by sa mu to podarilo aj vo dne. Vietor sfúkal všetky jeho stopy a jeho nádej na záchranu akoby odvial tiež.
Posledné metre sa už len tackal a s námahou pokračoval vpred, pričom žmúril do bieleho jasu, ktorý vydávali vločky nahusto padajúce na zem.
Odrazu zakopol o nejakú vyvýšeninu a neschopný udržať sa na nohách, klesol na kolená.
„Bože, pomôž mi vstať!“ zvolal a obrátil oči k nebu.
Potom mu zrak padol na krehkú ženu, ktorú držal v náručí. „Robynne?“ oslovil ju unavene.
Nepohla sa, dokonca ani keď ňou zatriasol. „Robynne!“
Sklonil sa k nej a načúval jej dýchaniu. Nebolo pravidelné!
„Preboha, Robynne!!“ skríkol a s ďalším návalom strachu sa jej dotkol.
So zdesením zistil, že je úplne meravá a studená, akoby...
„Prosím vás, Robynne, neumierajte,“ zašepkal prosebne a odhrnul jej mokré vlasy z čela, zatiaľ čo ich oboch zasypával sneh valiaci sa z oblohy.
„M-mylord?“ zamrmlala a trochu zakašľala.
„Och, Robynne! Už nikdy ma takto nesmiete vystrašiť! Prosím vás, vydržte ešte! Som si istý, že niekde tu blízko...“ nedokončil a bezradne sa poobzeral okolo seba.
„Stratili sme sa však?“ pochopila.
„Prisahám vám, že nájdem bezpečný úkryt pred týmto hrozným počasím!“ sľúbil jej a opäť sa postavil na nohy. „Ale vy musíte vydržať.“
Jemne sa usmiala a prehovorila, už keď kráčal opäť vpred: „Verím vám.“
S novou silou sa pobral hľadať onen dom, kvôli ktorému tu nepochybne zahynú.
Panebože, veď si jasne pamätal, že bol niekde tu! Tak kam sa stratil??
Prižmúril oči a priam nútil Boha, aby mu pomohol. Keď ich otvoril, pred očami sa mu zjavilo malé svetlo.
Rozbehol sa za ním a onedlho už stál pred neveľkým domčekom, ktorý tak úpenlivo hľadal.
„Konečne aspoň nejaké svetielko nádeje,“ vydýchol si šťastne a rýchlo sa pobral k dverám.