Bella noverca XXXVI.kapitola

XXXVI.kapitola – Noc plná tajomstiev

Wayne horko-ťažko otvoril vŕzgajúce dvere, keďže na rukách ešte stále niesol krehké bremeno.
Zamračene sa poobzeral okolo seba, no pre veľkú tmu videl len veľmi málo. Oproti dverám sa črtali dvere do ďalšej miestnosti a v tej, v ktorej sa nachádzal, stál jeden stôl so štyrmi stoličkami, malý kozub a na stene visela akási polička.
Okamžite sa vybral k stolu so stoličkami a mal v úmysle tam macochu posadiť, lenže Robynne sa zase nehýbala a on sa veľmi obával, či nie je aj nejako inak zranená, okrem tých omrzlín, ktoré určite musela mať z toho mrazivého nočného vzduchu. Preboha, veď sa nocou predierali niekoľko hodín!
Rozmýšľal, čo urobiť a nakoniec ju uložil na masívny drevený stôl, kde zostala ležať, tak ako ju ta dal.
Rýchlo sa obrátil a prvé mu napadlo, že by mal zapáliť svetlo a potom oheň v kozube. Horúčkovito začal hľadať nejaké kresadlá, z ktorých robotníci zvykli „vyrábať“ oheň a nakoniec jedno našiel práve na malej poličke, ktorú na prvý pohľad považoval za bezvýznamnú.
Keď už oheň v kozube ako-tak horel, vzal jednu úzku palicu a zapálil ju. Chcel sa poobzerať aj v druhej miestnosti, ale nevedel, čo ho tam čaká. Čo ak v dome ešte niekto je?? Niežeby sa bál, ale nevedel, ako by iní ľudia reagovali na ich prítomnosť. Preto opatrne otvoril ďalšie dvere a vošiel do druhej miestnosti. Vzápätí sa sám sebe takmer vysmial. Bolo totiž očividné, že tu už veľmi dlho nik nebol. Jeho tušenie bolo teda správne.
Posvietil do všetkých kútov miestnosti a nevšimol si nič zvláštne. Uprostred izby, ktorá mala slúžiť ako spálňa, stála stará posteľ, na ktorej bolo pohodených zopár prikrývok. Tie však po podrobnejšej prehliadke nevzal, lebo boli prežraté moľami.
V malej skrini však našiel nedotknutú deku a na veľkú radosť aj pomerne veľkú kožušinu, ktorá bola v čomsi zabalená, akoby ju jej bývalý obyvateľ považoval za veľmi vzácnu.
Rozbalil ju a prekvapilo ho, že je dosť veľká a mäkká, aby sa na nej dvaja ľudia vyspali. Už pred malou chvíľou ho totiž napadlo, že predsa nemôže dať Robynne sem do tejto veľkej studenej miestnosti. Nie, obaja sa musia zahriať pri kozube, aj keď je to proti tým hlúpym spoločenským pravidlám.
So svojou vzácnou korisťou sa vrátil do prvej izby a videl, že macocha nezmenila polohu ani na chvíľu. Jemu však robila starosti jej telesná teplota. Z jej pokožky vyžaroval neuveriteľný chlad.
Rýchlo sa ponáhľal ku kozubu, v ktorom sa už stihol rozhorieť veľký plameň a rozprestrel pred ňou kožušinu. Pred tým ju však preložil na dva razy, aby bola vyššia a zároveň ešte mäkšia.
Potom sa obrátil k macoche a opäť ju vzal na ruky, aby ju vzápätí mohol položiť na provizórne lôžko. Nečudo, že sa tak triasla. Zistil totiž, že šaty aj vlasy má úplne mokré. Tak veľmi sa tešil z nájdenia úkrytu pred krutou fujavicou, že si ani neuvedomil, že aj on je celý premočený.
Rýchlo si vyzliekol kabátec aj košeľu, ale s nohavicami zaváhal. vedel, že by tým macochu priviedol do veľkých rozpakov, tak si to nakoniec rozmyslel.
Lenže rovnakým problémom bolo vyzliecť ju. Predstava, že sa dotýka jej tela, ktoré sa už toľkokrát zjavilo v jeho snoch, sa mu zdala nereálna bez toho, aby sa jej hneď v tom okamihu nezmocnil.
A to nechcel. Už totiž začal reálnejšie uvažovať a nebol si istý, či by sa s ňou chcel tak veľmi zapliesť. Túžil po nej veľmi, to áno, ale musel sa ovládnuť. Tu išlo aj o blaho druhých. Nemohol byť taký sebecký a myslieť len na seba a svoje túžby.
„Robynne...“ šepol, no vedel, že najprv ju musí zahriať a až potom prebudiť zo stavu, do ktorého upadla. Bolo to niečo medzi spánkom a bezvedomím.
Nakoniec sa odhodlal k činu a s trasúcimi sa prstami jej pomaly odopol gombíky na chrbte. Keď jej ich však chcel zvliecť úplne, na jeho prekvapenie sa vystrašene mykla a posadila sa. Je možné, aby podvedome vycítila, čo zamýšľa??
Vyvaľovala naňho oči tak dlho, až nakoniec zrozpačitel: „Prepáčte... myslel som, že... že ste v bezvedomí...“
„Chceli ste ma vyzliecť?!“ vyhŕkla neveriacky a ešte viac sa od neho odtiahla.
„Áno, ale... malo to byť pre vaše dobro,“ odvetil nesúvisle.
„Naozaj?“ ďalej sa naňho nedôverčivo dívala.
„Povedzte, nie je vám zima? Mal som v úmysle zachrániť vás pred chladom, ktorý vás sužuje, mylady. Tie mokré šaty vám v tom sotva pomôžu.“
„Ach,“ spamätala sa odrazu a naozaj si uvedomila, že je celá mokrá.
„Myslím, že by ste sa mali prezliecť, mylady,“ navrhol jej.
„Tu?? Pred vami?!“ zdesila sa. Zrejme si vôbec neuvedomovala, že ju práve zachránil!
Musel sa veľmi ovládať, aby neprevrátil očami, aj keď sa mu tá predstava zdala nesmierne lákavá. Ako asi vyzerá jej marhuľová pokožka, keď sa po nej kĺžu tiene plameňov?
„Vedľajšia miestnosť je takisto opustená. Vyzlečte sa a zakryte sa do tejto deky,“ prikázal jej a ona sa bez slova pobrala do vedľajšej izby.

„Ako ste sa opovážili!“ zasyčala Dalia, keď ju lord Gallagher pred zrakmi všetkých priviedol do stredu parketu a donútil ju postaviť sa tak, aby mohli hneď začať tancovať.
„Nuž, nemal som chuť pozerať sa na vás, ako tam tak sama stojíte, slečna McCaldenová,“ uškrnul sa, jednu ruku jej položil okolo pása a začal s ňou krúžiť po celej sále.
„Tak ste sa mali odvrátiť!“ odvrkla a dávala si veľký pozor, aby nespadla a neurobila si ešte väčšiu hanbu.
„Som gentleman,“ povedal, akoby sa tým všetko vyriešilo a nezabudol sa pritom tváriť nanajvýš samoľúbo.
„Ha! Vy a gentleman? Nepoznám dve slová, ktoré by sa jedno s druhým tak odpudzovali!“ vyprskla.
„Pozor, slečna, aby som nezačal robiť veci, ktoré sa vám ani najmenej nebudú páčiť,“ varoval ju so zvláštnym výrazom v očiach. „Potom už nebudem gentlemanom.“
Preglgla a radšej sa sústredila na kroky tanca a na to, aby sa nepotkla.
„Prečo sa neuvoľníte?“ žmurkol na ňu, keď sa už piaty raz po sebe pozrela dolu na nohy, či sa nepomýlila v krokoch.
„Žartujete, však?! Uvoľniť sa vo vašej prítomnosti znamená to isté, ako skočiť do studne,“ vyhlásila posmešne.
„Taký trpký koniec... nuž, musím vám teda ukázať, aká je moja spoločnosť výnimočná,“ uškrnul sa.
„Neopovážte sa niečo urobiť!“ prižmúrila oči.
„Ani toto nesmiem?“ zatiahol a pritiahol si ju k sebe trochu bližšie.
„Čo to robíte?!“ zapišťala potichu, zatiaľ čo on sa tíško smial ako blázon.
„To, čo ste chceli. Nemali ste byť ku mne hrubá, slečna McCaldenová. Teraz za to zaplatíte,“ odvetil sladko.
„Ak ma okamžite nepustíte tak...“
„Tak?“ zatiahol a prisunul si ju k sebe tak blízo, až boli telo na tele.
Dych sa jej zrýchlil, zatiaľ čo ohromene hľadela do tváre muža, ktorý sa k nej odvážil byť taký bezočivý.
„Však sa vám to páči, slečna McCaldenová?“ zašepkal jej pri uchu, až sa strhla.
„N-nie...“ jachtala, ale dýchanie sa jej nie a nie ustáliť. Vystrašene sa poobzerala okolo seba, ale zdalo sa, že ľudia si ich už NAŠŤASTIE prestali všímať.
„Bohužiaľ, prezradilo mi to vaše telo, keď to už nechcete pripustiť vy,“ vyzývavo hľadel dolu a ona sa tam tiež pozrela.
V hrôze zmeravela, keď sa tam pozrela tiež. Mal pravdu! Jej vlastné telo ju zradilo! Jej vystupujúce bradavky sa strácali medzi perličkami, on si ich však aj tak všimol. Rýchlo pozrela hore a videla, že hľadí na jej prsia akýmsi, pre ňu, neznámym pohľadom.
„Pusť-te ma,“ zakoktala a bola úplne bezradná. Toto sa jej ešte nikdy nestalo. Pociťovala neznámy strach, ktorý ju celú opantal.
Všimol si jej pohľad vyplašenej srny a vyzývavo sa na ňu zahľadel: „A čo teraz? Nechcete mi snáď tvrdiť, že som vám úplne ľahostajný.“
„Je mi zle... chcem ísť... von,“ dostala zo seba a bola čoraz viac vystrašená. Mala pocit, že každý ju sleduje. Každý vidí jej strašné poníženie.
„Dalia...“ oslovil ju prvýkrát menom, ale ona vnímala len ticho, ktoré na chvíľu v sále nastalo.
Tanec sa skončil, ona sa mu prudko vytrhla, než stihol zareagovať a priam vybehla zo sály. Nechala ho tam stáť uprostred parketu najprv so zarazeným výrazom, ktorý sa pomaly zmenil na vševediaci úsmev.

Robynne potichučky vstúpila do malej izbičky, v ktorej už bolo celkom príjemne vďaka veselému ohníku praskajúcemu v kozube. Bola zabalená do deky a pod ňou mala iba spodničku. Nebola si istá, čo má teraz robiť. Má zostať v spálni alebo v jednej miestnosti so slobodným mužom. V druhom prípade by hrubo porušila etiketu.
„Poďte sem, mylady, nebojte sa,“ vyzval ju lord McCalden bez toho, aby sa obrátil a ona vycítila v jeho hlase chlad. Navyše si všimla, že opäť prešiel do formálneho tónu a už ju neoslovoval menom.
„Ehm... nemala by som... asi by som mala zostať v spálni...“ zamrmlala neisto.
„Tak to vám nedovolím!“ prudko sa postavil a s prižmúrenými očami sa jej pozrel do tváre.
O krok ustúpila, čo sa tak zľakla jeho náhleho postavenia sa. Ohromil ju najmä pohľad na jeho polonahé telo. Mohla si bez zábran poobzerať každý sval na jeho hrudi, každučký chĺpok či malú jazvičku. Oheň ho osvetľoval zozadu a vytváral okolo neho zvláštnu žiaru. Pripomínal jej poloboha a ona zrozpačitela a radšej sklopila zrak.
„Ale etiketa...“ vyjachtala, nevediac čo s očami.
„Tá mi je ukradnutá! Nepripustím, aby sa vám niečo stalo mojou vinou. Viem, že so mnou nechcete byť v jednej miestnosti, pretože sa bojíte, ale ubezpečujem vás, že sa vás ani nedotknem!“ vyhlásil so zvrašteným obočím a nevyspytateľným výrazom na tvári.
„Och, ale ja sa vás nebojím!“ zareagovala okamžite. „Myslela som... mala som pocit, že to vy chcete dodržiavať pravidlá...“
„V tejto situácii na ne pokojne môžeme zabudnúť. A teraz si poďte sadnúť k ohňu, aby ste sa zohriali. Vidím na vás, že vám je zima,“ ukázal na kožušinu a ona sa neisto posadila, ale čo najďalej od neho, pretože v nej pohľad na jeho telo vyvolával zmiešané pocity, ktorých sa trochu bála.
„Prosím vás, prestaňte sa tváriť, akoby som vás mal každú chvíľu zjesť a poďte bližšie,“ znechutene pokrútil hlavou.
Už len tá predstava sa jej zdala nesmierne zábavná.
„Zdám sa vám smiešny?“ zamračil sa ešte viac.
„Nie, ale... už som vám predsa povedala, že sa vás nebojím,“ usmiala sa naňho.
„V tom prípade...“ nedokončil a ukázal na voľné miesto vedľa seba.
Trochu znervóznela, ale keďže nechcela, aby ju považoval za klamárku, posunula sa viac k ohňu.
„Ešte, mylady,“ prikázal jej, no keď nereagovala, objal ju okolo pliec a pritiahol si ju tak blízko k sebe, až cítila nielen teplo ohňa ale aj jeho tela.
Trochu sa zavrtela, mysliac si, že ju azda pustí, ale on nemal v pláne dať ruku preč. Zdalo sa, že nemieni zmeniť polohu.
Po chvíli sa trochu uvoľnila, no stále bola nervózna z jeho blízkosti.
„Už je vám teplejšie?“ prerušil odrazu ticho.
„T-trochu, ďakujem,“ vykoktala.
Očividne si všimol jej nervozitu, no nemal k nej žiadne poznámky. Sedeli tam v tichu niekoľko minút, Robynne síce mala pocit, že prešli hodiny, ale dôležitejšie bolo, že sa konečne úplne uvoľnila. Oprela sa o jeho hruď a spolu pozorovali plamene, ktoré rýchlo pohlcovali drevo v kozube a vytvárali pritom podmanivú žiaru.
„Mylord?“ zamrmlala potichu.
„Hm?“
„Myslíte si, že nás nájdu?“ odvážila sa spýtať na niečo, čo ju prenasledovalo celý večer.
„Nebojte sa, mylady. Vrátime sa domov živí a zdraví,“ odvetil s istotou v hlase.
Robynne sa pri slovku „domov“ až tak mykla. Je panstvo McCaldenovcov naozaj jej domovom? Žila tam už niekoľko mesiacov, ale nikdy o ňom neuvažovala ako o domove.
„Na čo myslíte?“ prerušil jej myšlienky a pozrel jej do očí.
Ich tváre boli v tej chvíli priveľmi blízko. Iskry teraz nevylietali iba z kozuba.
„Myslela som na to, že by som v tomto dome zostala aj navždy. Je tu veľmi útulne...“ zašepkala hľadiac pritom do jeho prenikavých modrých očí. Zbadala v nich akúsi neistotu, ale inú, ako bola tá, ktorú pociťovala ona.
„Nie...“ zakvílil úpenlivo, keď sa ich pery začali podvedome približovať. Obaja zavreli oči, keď sa stretli a zjavne si vychutnávali túto nečakanú dôvernosť. Jeho ústa však začali byť čoraz hladnejšie. Chcel ju čoraz viac.
„Nie, prosím vás... nerobte to...“ prosil ju, keď sa od nej s obrovským sebazaprením odtrhol a on jej uprene hľadel do veľkých nevinných očí.
„Č-čo?“ vytisla zo seba.
„Nemôžeme... nesmieme...“ hovoril potichu ako zmyslov zbavený.
Prudko ju zvalil na kožušinu a opäť ju lačne pobozkal, pričom stále opakoval tie isté slová.
Nevedela, čo ju čaká. Možno keby aspoň niečo tušila, zastavila by ho. Ibaže v tej chvíli nechcela. Túžila ho mať blízko pri sebe, chcela cítiť jeho telo tak blízko, chcela opäť ochutnať tie sladké pery, ktoré ju prenasledovali aj v snoch.
Stuhla, keď pocítila jeho dravé ruky na svojom tele. Stiahol z nej deku a zavzdychal, keď ju zbadal iba v spodničke.
Snažila sa odtisnúť jeho ruky, ktoré túžobne kĺzali po jej stehnách a vyhŕňali kratučký priesvitný odev, ktorý ho tak veľmi vzrušoval.
Nevedela, čo sa odohráva medzi mužom a ženou, keď sa spolu zatvoria v spálni alebo inde. Nemal jej to, kto vysvetliť. Vedela len, že ženy o tom hovoria s nadšením a červenajú sa pritom.
Bohužiaľ, z týchto rečí nemala odkiaľ vypočuť, že prvá noc je pre ženu najhoršia. Očakávala jemné a nežné bozky. Možno by chcela aj viac, ale nie takto!
Pocítila veľký strach, keď si lord po chvíli obchytkávania, teraz už, jej nahého tela, rozopol nohavice. Nikdy predtým nevidela nahého muža. Zdesene sa snažila od neho odtiahnuť, ale on, mysliac si, že sa s ním iba zahráva, stiahol si ju pod seba a prudko do nej vnikol.
Zakvílila od veľkej bolesti, ktorá opantala celé jej telo. Nikdy predtým niečo také nezažila. Cítila ho v sebe, keď sa v nej začal rýchlo pohybovať. Nedal jej čas na prispôsobenie sa. Chcel ju tak veľmi, že zabudol na všetko ostatné.
Nevšimol si slzy, ktoré sa valili po jej lícach a ani jej nehybnosť. Bol ako zmyslov zbavený.
Po niekoľkých minútach pocítila vo svojom vnútri akúsi záplavu niečoho chladného a zároveň teplého. Počula jeho vzdychy, keď do nej posledný raz vnikol a vzápätí sa zvalil vedľa nej na kožušinu.
Schúlila sa do klbka a túžobne očakávala, že si ju pritiahne k sebe a aspoň ju objíme. Všimla si však jeho zdesený pohľad, keď sa s ňou prestal milovať. Akoby spravil nejakú chybu. Zbadala v jeho očiach ľútosť nad tým, čo spravil, ale nie kvôli jej bolesti, lež z dôsledkov. A to ju rozľútostilo ešte väčšmi.
Keď sa k nej otočil chrbtom a potom zaspal, potichu sa rozplakala. Nohy si pritiahla k brade, aby sa tak aspoň trochu upokojila, no nedarilo sa jej to. Vo svojom tele ešte stále cítila bodavú bolesť, ktorá jej pripomínala jej obrovské poníženie. Cítila sa zneužitá...