Domov bábik

„Myslíš, že na mňa niečo chystá?“ Spýtam sa Baši, keď sa cez prestávku na chodbe takmer zrazím so Sašou.
„No, neviem ale na jej mieste, by som sa ti rozhodne chcela pomstiť.“ Hm, to ma nepotešilo. Teda, nie že by som bola nejaký zbabelec ale...nechcem mať problémy. A koniec-koncov ona si začala.
„Už sa teším.“ Poviem s nepopierateľnou dávkou irónie a šuchcem sa ďalej po chodbe k bufetu. Nemôžem si pomôcť, ale celou cestou hľadám pohľadom Tomáša. Nechcem sa s ním teraz stretnúť. Vlastne, nechcem sa s ním stretnúť ani inokedy.
„Hej, čo ti je?“ Drgne do mňa Baša a takmer dostanem infarkt, ako sa zľaknem.
„Nič. Čo by mi malo byť?“
„No ja neviem, len si stále ticho a to ti nie je podobné.“ Posunieme sa o kus dopredu a vypýtam si od tety bufetárky jedny čipsy a mentolové orbitky. Bez žuvačiek by som to tu asi neprežila. Sú dobré na nervy.
„Ozaj, a čo Mišo?“ Spýta sa a medzitým si už razíme cestu von z malinkého bufetíku.
„Čo, čo Mišo?“ Nechápem.
„Je s ním niečo nové?“
„Veď som ti už všetko povedala. Boli sme včera v kine a bodka. Čo by si ešte chcela vedieť? Veď odvtedy neprešlo ani 24 hodín.“ Odpoviem a kráčam k nášmu miestu pri automate. Tam si sadneme na lavičku a ja mám čím ďalej, tým horšiu náladu. Hrozne ma štve, že sa mi včera Saša vyhrážala a Tomáš tam iba tak stál a nič nepovedal. Och, ale čo, on mi môže byť ukradnutý. Veď ho takmer nepoznám.
„Viem, ale neposlal ti sms-ku, ani ti nevolal?“
„Nie a neviem, prečo by to mal robiť.“ Odvrknem a už sa nedokážem tváriť milo. Jednoducho som chcela, aby mi dala pokoj. Niekedy som strašne náladová.
„No, ja neviem ale myslela som, že sa mu páčiš a on ti ani len sms-ku nepošle. To je nejaké čudné, nemyslíš?“ Opýta sa ma ale ja jej na to nemám čo povedať. Veď nikde nie je napísané, že niečo také musí bezpodmienečne urobiť.

Aj celý utorok som mala zlú náladu, ani vlastne neviem prečo. V stredu, po tretej hodine som sa s Bašou vybrala, že navštívime školské vécka...fúj. Ale keď musíš, tak musíš. Vojdem do kabínky a Baša ma zatiaľ čaká pri umývadlách. Trvá mi to vážne iba mikrosekundu a hneď som vonku. Podídem k umývadlu, napumpujem si mydlo do rúk a strčím ich pod tečúcu vodu. Potom zdvihnem hlavu, aby som sa pozrela do zrkadla a zrak mi padne na relatívne veľký nápis na béžovej stene. Čiernou fixkou tam stálo: LUCIA ANTALOVÁ JE ŠTETKA!
Najprv zblednem ako stena a následne na to vyzerám zase ako paradajka.
„Tá...tá...“ Od zlosti ani neviem aká nadávka by ju dostatočne vystihla a začínam si myslieť, že akákoľvek nadávky by bolo pre ňu škoda. Pre ňu musím vymyslieť nejakú novú.
„hnusná kur..“ Dokončí za mňa Baša a aj jej je jasné, kto to tam napísal. Zo záchodov vystrelím ako namydlený blesk. Prirútim sa do triedy, schmatnem čiernu fixku a s Bašou v závese idem späť. Zafarbím moje meno s priezviskom a mám strašnú chuť napísať tam niečo na Sašinu adresu, ale rozmyslím si to. Veď ja jej to vrátim nejako inak.

Keď otváram dvere do bytu, už mám pomstu premyslenú do detailov. Len čo hodím tašku vedľa písacieho stola, zapnem počítač a dám sa do práce. Naťukám stránku našej školy, nájdem fotku 1.B triedy a uložím ju. Potom si prezerám fotky pekných a hlavne prírodou dosť obdarených dievčat vo veľmi skromných odevoch. Vyberiem si dlhovlasú opálenú čiernovlásku v slušivej čiernej latexovej súpravičke. Tento obrázok si tiež uložím a dievčine odstránim sympatickú hlavičku a nahradím ju Sašinou, ktorú vystrihnem z ich spoločnej školskej fotky. Ešte porobím malé úpravy, aby to vyzeralo vierohodne a po pol hodine trápenia musím uznať, že jej to vážne sekne. Celé to prenesiem do wordu na A4 a pridám tam ešte malé info: ZAVOLAJ A NEOĽUTUJEŠ! 0905 321 587
Tak a teraz je to dokonalé. Urobím tri kópie a spokojne ich vložím do tašky, aby som ich zajtra náhodou nezabudla. Hm, tá hlupaňa bude ešte ľutovať, že si so mnou začala. Potom vytiahnem zošit z podnikovej a literatúry a idem sa vzdelávať. Veď aj učiť sa musím niekedy. Naozaj sa snažím natlačiť si tie drísty do hlavy, ale myseľ mi ustavične odbieha niekam úplne inam. Spomeniem si na včerajšiu skúšku a sama pre seba sa usmejem.
Bolo to trochu čudné ale aj milé, keď sme okolo seba chodili po špičkách a ani jeden sa k ničomu nemal. Po skúške ma ale pozval na pizzu a ja som s radosťou prijala, pretože naša chladnička zíva prázdnotou a zrejme by som si pizzu objednala aj tak. A keď mám možnosť zjesť ju v príjemnej spoločnosti, namiesto prázdneho bytu, tak je asi celkom jasné, čo si vyberiem. Keď sme sa vracali domov, dokonca ma odprevadil až k paneláku, hoci si to dosť nadišiel a pred odchodom sme sa pobozkali. Nebolo to nič svetoborné, iba sme sa zľahka obtreli perami ale aj tak bolo pre mňa niečo nové.
Zamračím sa a znechutene odložím zošit z literatúry. Takto sa toho veľa nenaučím. Asi nemá zmysel sa o to pokúšať, keď mi aj tak stále odbiehajú myšlienky niekde úplne inde.
Vezmem si moje ťažko zarobené úspory, oblečiem sa a vyrazím z bytu. Ešte som nekúpila Baši darček a pre mamču mi ešte tiež niečo chýba. Takže idem smer obchodné centrum a cestu autobusom hneď odmietnem. Potrebujem sa trochu prejsť a je to zdravšie pre telo a ducha =D. Tuším sa zo mňa stala nejaká čudáčka. Veď ja som vždy dávala prednosť dopravným prostriedkom pred vlastnými nohami.
V obchodnom centre hneď zamierim do Dráčika. Tam pre Bašu určite niečo nájdem. Už na prvý pohľad ma očaria malé hodiny na nočný stolík z ružovej keramiky s krásnou princezničkou. Bez váhania ich hodím do košíka a po dlhšom hľadaní k tomu pridám aj kľúčenku s nápisom: SEXI KOČKA. Zaplatím a poberiem sa ďalej. Po dlhom pátraní a pobehovaní po všetkých obchodoch pre ňu kúpim ešte súpravu nohavičiek a tielka na ramienka v bláznivých farbách. Pre mamču objavím úžasné saténové sako a k tomu pridám ešte bielo-zlaté náušnice. Tak, to by bolo. Ovešaná taškami sa pešo vraciam domov a samozrejme sa nezabudnem zastaviť v cukrárni a chvíľu tam posedieť. Človek si musí aj trochu oddýchnuť a doplniť cukry.
Doma všetky darčeky zabalím do darčekových papierov a pri pohľade na hodiny v kuchyni, učenie hneď zamietnem. Už je neskoro na to, aby som sa trýznila učivom z podnikovej. Zapadnem teda do postieľky, chvíľu pozerám telku a potom zaspím.

Keďže si večer zabudnem nastaviť budík, ráno samozrejme zaspím. Keď vrhnem pohľad na mobil a uvidím na ňom 7:20, vyskočím za postele ako keby ma naháňal minimálne dvojmetrový pitbul a splašene pobehujem po byte. Za rekordných pätnásť minút som hotová a rýchlosťou rakety skríženej s triskáčom sa rútim na zastávku. Autobus stihnem len tak-tak a zadychčane si sadnem na sedadlo.
Prvú hodinu doslova pretrpím a modlím sa, aby ma Ďurišová nevyvolala. Druhá hodine je úplná pohoda, veď telesná je pre mňa totálny relax. Tretiu hodinu máme pre nedostatok učiteľov voľnú a práve teraz nastáva môj čas. S Bašou sme sa už dohodli, že na konci tretej hodiny vyvesíme plagáty na tri hlavné nástenky. Vtedy býva na chodbe vždy najviac ľudí, pretože sa tam dáva suplovačka na ďalší deň.
Päť minút pred zvonením na prestávku sa obidve zdvihneme z kresiel pri bufete a ja vytiahnem z tašky vzácne plagáty. Stihneme ich vyvesiť so sekundovou presnosťou. Práve prišpendlujem posledný špendlík, keď zazvoní. Rýchlo utekáme do triedy, aby nás tam náhodou niekto nenačapal...to by sa len veľmi ťažko vysvetľovalo. To som zvedavá, ako sa zatvári Saša, keď to uvidí.