Bella noverca XXXVII.kapitola

XXXVII.kapitola – Trpké prebudenie

„Čo tým myslíte, Gerald?!“ zvolala Dalia zdesene a zároveň nahnevane.
„Ehm... mylady...“
„Prestaňte mi tu koktať a povedzte mi, odkedy je môj brat nezvestný!“ prerušila ho.
„Včera večer mal na ceste nehodu. Koč sa prevrátil a jeho lordstvo sa vybralo do lesa, aby našlo nejakú chatu... Zrejme tam chcel mylord prečkať noc...“ snažil sa vysvetliť situáciu majordómus.
„Takže nehoda?“ Dalia McCaldenová vyčerpane klesla na pohovku a zahľadela sa kamsi do neznáma.
Už večer na plese si bola istá, že bratovi sa niečo stalo. Lenže ten odporný lord Gallagher ju prehovoril! Nie, radšej naňho nebude myslieť, lebo sa jej zdvíha žalúdok už len od vyslovenia jeho mena! To, čo včera urobil... to je neodpustiteľné!
V noci sa vrátila nahnevaná a na brata nemala ani pomyslenia. Až teraz ráno sa musí dozvedieť také hrozné správy...
„Prečo ste mi to nepovedali už včera?“ spýtala sa slabým hlasom.
„Nechceli sme vás rušiť, mylady. Okrem toho chlapi sa ho vybrali hľadať a všetci sme dúfali, že budú úspešní, no žiadnu chatu nenašli. Vrátili sa až nadránom... Mylady, prisahám vám, že som ich hneď poslal späť s rozkazom, nech sa bez lorda ani nevracajú!“ horlivo sa pustil do reči komorník, ale Dalia ho opäť prerušila, tentokrát kývnutím ruky.
„To stačí, Gerald. Nechajte ma teraz osamote a samozrejme o všetkom informujte aj môjho mladšieho brata. Nebolo správne už ani to, že ste nedali vedieť ani mne,“ prikázala mu a on sa ponáhľal splniť rozkazy.
Po jeho odchode Dalia sťažka vstala a podišla k oknu. Zahľadela sa von oknom. Spod ťažkej vrstvy snehu akýmsi zázrakom presvitala tráva. Zdalo sa, že včerajšia snehová búrka bola posledným úderom zimy, kým sa konečne vzdala, aby prenechala miesto jari. Dnešné ráno bolo nezvyčajne teplé, ale Daliu aj tak striasalo. Jednak sa to týkalo jej brata a jeho zmiznutia, na druhej strane myslela na včerajší večer. Už dávno neprenikol nikto tak hlboko pod jej ochrannú bariéru, ktorú si okolo seba vystavala pred mnohými rokmi. A podarilo sa to práve tomu strašnému človeku, ktorého z duše neznášala!
Nie! Už mu to nedovolí! Vzpriamila sa, rozhodnutá už nikdy sa k tomu človeku tak veľmi nepriblížiť.

Robynne sa na rozdiel od Dalie McCaldenovej zobudila celá skrehnutá. V noci sa nemala čím prikryť, keďže deka niekam zapadla pri... Bolestne privrela oči a snažila sa nemyslieť na ten strašný zážitok, ktorý jej nedal zaspať celú noc. Nevedela, čo si má myslieť. Či má považovať lorda McCaldena za necitlivého alebo niečo ešte horšie za surového muža.
Ráno už nad tým prestala dumať a nevnímajúc bolesť, ktorá sužovala celé jej telo, pokúsila sa posadiť. Keď sa jej to podarilo a rozhliadla sa okolo seba, s prekvapením zistila, že lord už dávno nespí, ale stojí pri malom okne a nehybne sa díva von. Našťastie mal už na sebe nohavice, ale aj tak ho videla polonahého a to jej pripomenulo všetky podrobnosti tej noci.
Ako tam tak stál a osvetľovali ho pritom prvé slnečné lúče, pripomínal jej poloboha. Bledohnedé, ba až zlatisté vlasy mu žiarili a v tej chvíli sa naňho nemohla hnevať. Chcela byť nahnevaná, to áno, ale na lorda McCaldena sa nedokázala. Bola presvedčená, že akonáhle zistí, že sa už prebudila, odprosí ju za všetku tu bolesť. Predsa nemohol zabudnúť na všetok ten čas, ktorý spolu strávili len tak!
Zrejme svojím zobudením spôsobila nejaký šuchot, pretože sa odrazu strhol a obrátil. Prebodol ju svojím pohľadom, ktorý ju však viac vydesil, ako podporil jej očakávania. Jeho oči boli totiž plné ľútosti a sklamania... iste z tej noci...
„D-dobré ráno, m-mylord,“ vyjachtala, keďže už nemohla dlhšie zniesť jeho pohľad.
Pozrel na ňu s výrazom, ako pre koho dobré a neodpovedal, lež rovno začal hovoriť, čo mal na srdci pravdepodobne veľmi dlho: „Dlho som premýšľal, ako by som začal, mylady.“
Zhlboka sa nadýchol a vydýchol, akoby rozhovor s ňou bola tá najťažšia vec na svete. Nemusel však nič hovoriť. Vedela veľmi dobre, čo chce povedať a pravda ju zasiahla viac ako čokoľvek iné.
„Nakoniec som sa rozhodol,“ pokračoval po krátkej odmlke, „že by sme na to všetko mali jednoducho zabudnúť a predstierať, že sa nič nestalo.“
Táto žiadosť jej vyrazila dych. „P-prosím?“
„Samozrejme, je mi jasné, že to možno nebude jednoduché, ale... mali by sme sa o to pokúsiť.“
„A-ako?“ dostala opäť zo seba, tentoraz trochu piskľavým hlasom.
„Mylady, nepredstierajte už, že ste ma nepochopili!“ zvolal trochu podráždene. „Chcem len uviesť všetko na pravú mieru. Bola to len jedna noc! Jediná! Nemohla vás tak strašne zasiahnuť!“
Ani neviete, ako veľmi ma zasiahla! kričalo celé jej vnútro, ale navonok zostala úplne chladná. Iba očiam sa nepodarilo predstierať pokoj, vyjadrovali úľak a zhrozenie.
Otvorila ústa, no vzápätí ich zas zavrela. Nemala mu čo povedať. Túžila len ísť niekam preč, aby sa mohla horko vyplakať.
„Mylady...“ pristúpil o krok bližšie, ale potom akoby sa spamätal a vrátil sa zase späť na pôvodné miesto. „Bolo to len malé pošmyknutie. Obaja vieme, že to nebolo pre nás po prvýkrát. Nič nepredstierajte, boli ste vydatá a mne už ťahá na tridsiatku. Stačí iba zabudnúť a všetko bude zase také ako predtým.“
„Naozaj si to myslíte?“ šepla tak potichu, až ju takmer prepočul. Vlastne to skôr hovorila sebe samej ako jemu.
Neodpovedal. Iba na ňu hodnú chvíľu hľadel, potom prešiel k stoličke a obliekol si košeľu. Otočený chrbtom k nej nakoniec chladne povedal: „Oblečte sa, mylady. O chvíľu vyrazíme k miestu, kde leží náš dolámaný koč. Nechcem, aby si o nás robili starosti dlhšie, ako bude potrebné. Vaše šaty ste si nechali v spálni, kde ste sa v noci prezliekali.“
„O vás si možno robia starosti...“ zašepkala trasľavo.
Hneď na to vstala, obkrútila okolo seba deku, ktorú k sebe dosiaľ zúfalo pritískala a s hrčou v hrdle sa ponáhľala do vedľajšej miestnosti. Takže lord McCalden si myslí, že všetko bude ako predtým. Ako môže čo len vysloviť niečo také?? Nič! Nič už nebude ako predtým! S touto nocou stratila posledného človeka, ktorému mohla dôverovať a ktorý ju mal čo len trochu rád. Už nemá nikoho... je úplne sama.

Wayne sa celý trasúc priblížil k stene a celou silou do nej kopol, aby si aspoň takto vybil svoje zúfalstvo. Preboha, čo to len urobil?! Musel sa asi načisto zblázniť! Ten pohľad... to zhrozenie v jej očiach! Bude ho prenasledovať celé noci aj dni, kým načisto nezošalie.
Keby tu tak bol Finley... nie! Ten by sa len zasmial a poradil by mu, aby vyťažil zo situácie čo najviac. Lenže on už nemôže robiť nič.
Nie, nemôže si nič vyčítať. To, že ju odmietol, bolo to najsprávnejšie rozhodnutie, aké sa dalo v tejto ošemetnej situácii urobiť. Keby to pokračovalo ďalej, mohol by ublížiť rodine, blízkym a aj macoche samotnej ešte viac, ako doteraz. Až prineskoro pochopil, že sa zahráva s ohňom, keď si dovolil po nej zatúžiť...
Povzdychol si, ale pocit viny ho neprestal prenasledovať ani po všetkých tých ubezpečeniach. Skúsil sa teda nejako zamestnať, kým čakal.
Postavil stoličky na pôvodné miesto. Uhasil posledné iskry v kozube a chcel zbaliť aj kožušinu, no odrazu si na nej všimol čosi zvláštne. Bola na nej škvrna, ktorú si predtým nevšimol. Dotkol sa tmavej tekutiny, ktorá bola na jeho prekvapenie ešte čerstvá! Naprázdno preglgol a zadíval sa poriadne. Bola to krv!
Znehybnel a v mysli sa mu vynorili všemožné riešenia, ktoré mohli tejto škvrne predchádzať. Panebože, hádam macoche neublížil tak veľmi, že začala krvácať?? Bol v noci vášnivý, to áno, ale určite nie až tak!
Klesol na kolená a s tlčúcim srdcom premýšľal. Ak jej ublížil, prečo mu nič nepovedala? Prečo ho neupozornila? Nechápal...
„Môj Bože...“ osvietilo ho zrazu a celého ho striaslo. „Božemôj, prosím ťa, nech... nech len nebola...“ šepkal si sám pre seba zhrozene.
„Mylord? Už som oblečená, môžeme ísť,“ prerušil ho odrazu jej hlas a on vydesene zdvihol hlavu. Hľadel na ňu a popritom akosi podvedome krútil hlavou. Vlasy mala rozstrapatené, krásne šaty úplne zničené a celkovo pôsobila dotrhaným dojmom. Tento raz si však všimol aj jej výraz, ktorému sa počas ich rozhovoru vyhýbal. V očiach sa jej zračila porážka a akýsi zvláštny druh zúfalstva.
„Mylord?“ prihovorila sa mu, ale nepristúpila bližšie. Držala sa v čo najväčšej vzdialenosti od neho.
V duchu sa prehováral, že predsa nemôže byť pravda to, čo si myslí, ale jej oči mu hovorili čosi celkom iné. Cítil sa ako tyran.
„Je vám niečo?“ zamračila sa, keď na seba hodnú chvíľu iba hľadeli.
„Mylady...“ pokúsil sa prehovoriť, aj keď mu hlas zlyhával. „Myslím, že... že by sme sa mali pozhovárať...“
Zarazila sa, no po chvíli zdvihla bradu a stisla ruky do pästí. „Prepáčte, mylord, ale podľa môjho názoru sme sa zhovárali práve dosť. Ak... ak tu musíte ešte niečo urobiť, tak ja vás počkám vonku.“
Potom rýchlo vyšla von, nasádzajúc si teplú pelerínu.
Privrel oči a pokúsil sa vstať. Vzápätí skrútil kožušinu a vrátil ju do skrine. Zostal na nej však fľak, ktorý mal neustále pred očami. Pri kozube sa ešte poobzeral dookola a vyšiel von, kde už stála macocha, otočená k nemu chrbtom.
„Môžeme ísť?“ spýtal sa. Mlčky prikývla.
Vykročil prvý, ale ani jeden sa už neobzrel.

Z panstva McCaldenovcov sa v tom čase vydal na cestu dlhý konvoj. Ako prvé kráčalo mužské služobníctvo, hneď za nimi sa držalo zopár slúžok, ošetrovateliek, a úplne na konci hrkotal koč s emblémom rodu McCaldenovcov. V ňom sa viezol Damyan a Dalia McCaldenovci.
„Som strašne nervózna. Ktovie, čo sa mu stalo...“ kňučala Dalia celú cestu, kým jej brat sedel pri okne a všetko dianie vonku pozoroval.
„O ňu sa nestrachuješ?“ vyriekol otázku, ktorá vyznela skôr ako konštatovanie.
„Prosím ťa, Damyan! Koľko ráz sme už o tejto téme hovorili?!“ vyrútila sa naňho okamžite a prestala sa ovievať vejárom. „Hádam jej len nechceš odpustiť?!“
„Ale čo vlastne odpustiť, Dalia? Jej jednoducho niet čo odpustiť, pretože nič nespravila,“ pozrel na ňu zamračene.
„Nemôžem uveriť, že ti zase musím vysvetľovať, prečo...“
„Ty si jednoducho nahnevaná, že jej otec zanechal viac majetku ako tebe.“
„Kde si prišiel na takéto... ty si sa s ňou stretol?! Odpovedz mi, Damyan!“ rozčúlila sa jeho sestra.
„Sedím v izbe už tak dlho, úplne odrezaný od sveta, že som sa s ňou nemusel stretnúť, aby som pochopil, že chceš zo mňa urobiť bábku,“ odfrkol si.
„Och... ale... to je jednoducho smiešne!“ vyhlásila, zatínajúc zuby.
„Porozprávame sa neskôr, Dalia. Teraz je našou prioritou nájsť brata,“ odbil ju a ďalej zamračene sledoval okolitú prírodu.
Dalia celú cestu tskala a tvárila sa nanajvýš urazene, no nepomohlo jej to. Zdalo sa, že jej mladší brat bol zatvorený vo svojich komnatách príliš dlho a pochopil veci, ktoré jednoducho pochopiť nemal. Aspoň nie z hľadiska jej plánov vyštvať macochu raz a nadobro. A navyše, akoby už starostí nemala aj tak dosť, ju otravoval ten neslušný a odporný lord Gallagher, ktorého sa nie a nie zbaviť!
Za ťaživého ticha nakoniec po niekoľkých hodinách dorazili na miesto, kde cestu zahatal prevrátený koč. Obaja súrodenci so strachom vyšli z koča a keď videli, ako sa bratov kočiar strašne prevrátil, ich obavy to rozdúchalo ešte väčšmi. Ihneď zabudli na rozbroje a chceli vedieť, ako budú postupovať chlapi pri hľadaní lorda McCaldena. McCaldenovej.
„Nie je to jednoduché, mylady,“ vysvetľoval jeden koniar netrpezlivej Dalii. „Jeho a jej lordstvo môžu byť na míle vzdialení, pretože nikto presne nevie, kde sa ten domček, o ktorom mladý Teedy hovoril, nachádza. Ktovie, či ho našli aj mylord a mylady...“
„Prestaňte mi tu predkladať strašné vízie o nepeknej budúcnosti a snažte sa ich radšej nájsť! Nezabudnite, že...“
„Dalia! Dalia! Tam sú! Ja ich vidím!!“ zvolal odrazu Damyan a rozrušene ukazoval kamsi do lesa.
Všetci sa tam ihneď pozreli a naozaj! Zbadali dve tmavé postavy, ktoré sa so sklonenými hlavami predierali k nim. Tie si ich všimli až po Damyanovom výkriku. Okamžite zrýchlili a priam sa rozbehli k nim.
Po chvíli sa ukázalo, že je to naozaj lord McCalden s lady McCaldenovou.
„Och, Wayne!“ zvolala Dalia šťastne a rozbehla sa za ním, aby sa mu vzápätí mohla vrhnúť okolo krku. Aj Damyan sa k nemu ponáhľal a urobil to isté, čo sestra.
Nadšenie Robynne vyprchalo a zostala stáť obďaleč od nich žalostne sama.
„Mylady!“ zvolal odrazu niekto a ona sa prekvapene obrátila. Na jej veľkú radosť zistila, že je to Darleen.
„Darleen!“
Obe si padli do náručia, kým sa slúžka nespamätala a nezačala sa ospravedlňovať, že bola taká roztržitá. Ale Robynne ju zase schmatla a silno vystískala. Darleen ani netušila, koľko to pre ňu znamenalo. Bola jedinou osobou, ktorá si o ňu robila starosti.

O niekoľko hodín sa už všetci tešili z tepla rodinného krbu. Teda takmer všetci. Robynne sa ponáhľala do svojej izby tak rýchlo, ako len vládala. Lord McCalden sa s bratom a sestrou zatvorili do pracovne a o všetkom dlho do noci debatovali. Nanešťastie, pracovňa sa nachádzala hneď vedľa jej komnát.
Stála pri okne a pozorovala mesiac, ktorý bol túto noc v splne. Musela si vypočuť všetky rozradostené výkriky a smiech, ktorý spájal rodinu... ľudí, ktorí sa mali radi.
To všetko ona nepoznala. Rodičia jej zomreli, keď bola veľmi mladá a teta... tá jej nikdy neprejavovala veľa lásky. Ozaj, teta! Ach, čo len robí jej teta, ktorá sa o ňu starala po smrti rodičov? Má sa dobre? Stále jej prichádzajú peniaze, ktoré jej mal lord mesačne posielať? Dúfala v to, ale aj tak si zaumienila, že tam čo najskôr zájde. Ako len mohla zabudnúť na jedinú rodinu, ktorú na tomto svete mala??
Z premýšľania sa zrazu strhla po tom, ako niekto nečakane zaklopal na dvere. Neboli to však dvere, ktoré zamkla a cez ktoré sa dalo dostať len z chodby, ale tie z pracovne... tie nemohla zamknúť! Nemala kľúč.
Zatajila dych, no neozvala sa. Možno sa ten dotyčný vzdá a odíde.
Dúfala však márne. Osoba, ktorá za dverami stála, po dvoch zaklopaniach vstúpila dovnútra bez dovolenia.
„Môžem s vami hovoriť, mylady?“ Pri zistení, že ide o lordov hlas, sa jej zrýchlil dych.