Bella noverca XLII.kapitola

XLII.kapitola – Lady Vivianne

Robynne zostala polovicu dňa vo vnútri svojich komnát úplne ukrytá pred okolitým svetom. Dokonca aj Darleen odkázala, že by rada zostala sama, aby si trochu odpočinula. Najhoršie na tom bolo, že odkedy sa po prvýkrát v ten deň uzrela v zrkadle, naozaj nadobudla pocit, že sa nemôže ukázať ostatným obyvateľom domu.
Vlasy mala totiž celé rozstrapatené, rozčesávala ich asi dve hodiny, oči opuchnuté a unavené, avšak akosi podivne žiarili a pery tak napuchli od Waynových vášnivých bozkov, až si bola istá, že by nedokázala nikomu vysvetliť, čo sa jej v noci stalo bez toho, aby povedala pravdu.
A tak sa uchýlila vo svojej veľkej izbe, ktorá pôvodne patrila lady Vivianne a celé popoludnie upratovala. Pociťovala pritom radosť, pretože v poslednej dobe všetko nechávala na Darleen a iné slúžky a zanedbávala svoje povinnosti. Bola si však istá, že keby to počul Wayne, hneď by ju zahriakol a pripomenul jej, že je lady McCaldenová. Ona by mu však nevedela povedať do očí, že si pripadá neužitočná. Teraz, keď už netrávievala celé dni vonku, konečne si začínala uvedomovať to, o čom premýšľala len veľmi málo. Predtým sa o všetko starala ona, platila nájomné, varila, dokonca aj upratovala, skrátka mala svoj vlastný život, ktorý jej pripadal akýsi plnší ako tento.
Zhlboka si povzdychla, keď sa s nádejou pozrela pod stolík, že nájde aspoň smietku prachu, ktorú by mohla utrieť, ale zase bolo jej hľadanie márne. Darleen bola naozaj precízna ako vždy.
Robynne preto klesla na kolená a posadila sa na päty, aby popremýšľala, čo bude vlastne robiť. Nenašla naozaj nič, čomu by sa mohla venovať a Wayne sa mal vrátiť až o dve hodiny. A pochybovala o tom, že by mal na ňu okamžite čas. Zrejme sa stretnú až v noci. Trochu sa zapýrila a vrátila sa jej aspoň čiastočná dobrá nálada.
Aj tak však zostala bezradne sedieť na zemi a ešte raz nakukla pod malý stolík pri posteli. A odrazu zbadala niečo, čo si predtým nevšimla. Sklonila sa ešte nižšie a nazrela zospodu na dno skrinky. Bol tam malý výčnelok!
„To znamená, že tu niečo je...“ zamrmlala si sama pre seba, aby mala aspoň pocit, že za dnešného dňa, kedy sa v podstate s nikým nezhovárala, ešte vie rozprávať a z úst jej vychádzajú zrozumiteľné slová.
Prudko sa vzpriamila a roztvorila malé dvierka na nočnom stolíku, ktoré ho zdobili zboku. Samozrejme, že si doteraz nič nevšimla. Skrinku nepoužívala a navyše ju na dne zdobila čipkovaná výšivka. Robynne ju odhrnula a všimla si nepravidelnosť. Poklopkala po dne prstami. Zazdalo sa jej, že začula dutý zvuk.
Nazrela dovnútra a pomáhajúc si prstami nakoniec našla maličkú západku, ktorú potiahla a... vzápätí až nadskočila. Otvor na dne skrinky sa totiž prudko otvoril a hlasno pritom cvakol. Opatrne sa doňho pozrela a zbadala akúsi skrinku, ktorá tam bola ukrytá.
S trasúcimi sa rukami ju odtiaľ vytiahla a s úžasom sa posadila na posteľ. Skrinka ju prekvapila svojou nádherou, ktorá ani zďaleka nespočívala v jednoduchosti. Bola totiž vyrezaná do vzácneho kameňa - ruženínu, celá ružová, zdobená zlatom a malými ružičkami. Každú stenu tvoril iný motív – videla vtáčika, strom obsypaný zlatými jablkami a mnoho iných malých obrázkov.
Nebyť toho, že skrinka sa dala bez ťažkostí otvoriť, stačil by Robynne iba jediný pohľad na tú nádheru. Bola tu skutočne majstrovská práca.
„Ale čo je vo vnútri?“ šepla so zatajeným dychom a otvorila ju.
Nebolo v nej nič šokujúce. Našla zopár podobizní, na ktorých boli zobrazené nejaké deti, mladý muž a nakoniec aj sama žena, ktorej skrinka nepochybne patrila. Zbadala tiež ružu, ktorú si dotyčná nechala vysušiť a zlisovať, aby si ju uchovala, ďalej jednoduchú retiazku so srdiečkom a nakoniec farebné stužky.
Robynne sa usmiala a všetko chcela poukladať zase späť, keď tu ju jedna z podobizní zaujala. Zažmurkala a pozorne sa zadívala na malého chlapca, ktorému na tvári pohrával jemný úsmev a vo výraze mal niečo autoritatívne a zároveň podmanivé... niečo, čo už zahliadla. Ale kde?
A keď prekvapene vytreštila oči, lebo si uvedomila, koho maľbu to drží, dvere sa prudko otvorili a do miestnosti vstúpil lord McCalden.
„Dobrý deň, Robynne,“ usmieval sa.
Srdce sa jej zase vrátilo do normálneho stavu, aj keď pocitu, že ju pri niečom prichytili, sa stále nezbavila.
„D-dobrý deň,“ dostala zo seba a naprázdno preglgla.
„Čo sa deje?“ zamračil sa Wayne, keď si všimol, že nereaguje tak radostne ako očakával. Jeho predstavy sa úplne líšili od skutočnosti. Celý deň sa so všetkým ponáhľal, aby videl šťastný výraz v jej tvár, že ho po dlhom dni konečne vidí. Predstavoval si, že sa rozbehne k nemu a požiada ho, aby sa s ňou hneď a zaraz pomiloval, no rozhodne nečakal prekvapenú macochu, ktorá sa navyše tvárila ako nejaký zločinec.
„Č-čo? N-nič...“ jachtala neisto a zvierala v rukách malý obrázok chlapca.
„Kedy sa už zbavíte toho zlozvyku?“ nadvihol obočie a zrazu vyzeral celkom pobavene.
„Och, keď vy ste ma tak vystrašili!“ vyčítala mu.
„To som nechcel, ale tiež som si namýšľal, že vás môj návrat aspoň trochu poteší... Ranny,“ obočie mu teraz už celkom zmizlo vo vlasoch.
„Prepáčte, samozrejme, že som rada...“ usmiala sa trochu kŕčovito a uvedomila si, že opäť čaká na to, čo od nej žiadal aj ráno.
Vstala a podišla k nemu. Ruky mu položila okolo krku. „Tak ešte raz – dobrý deň, Wayne,“ usmievala sa a jej tón bol podstatne veselší.
Objal ju okolo pása a priložil pery k jej ústam. Keď sa dotkli, bol by schopný takto nekonečne dlho stáť, len aby cítil jej teplo a podmaňujúcu vôňu.
„Teraz mi už konečne poviete, čo sa stalo?“ spýtal sa potichu, keď sa od nej odtrhol, ešte stále ju držiac okolo drieku.
„Mhm...“ súhlasila neprítomne s hlavou položenou na jeho hrudi.
„Robynne...“ upozornil ju a ona sa sťažka vzpriamila.
„Táto izba patrila vašej matke, však?“ spýtala sa nečakane.
„No... áno... áno, patrila, ale čo to má spoločné...?“
„Niečo som našla. Som si istá, že to patrilo jej, možno si spomeniete,“ usmiala sa jemne.
Chytila ho za ruku a odviedla k posteli, kde ho prinútila, aby si na ňu sadol.
Potom opatrne vzala skrinku a položila mu ju na kolená.
Zažmurkal, keď ju zbadal a vzápätí sa na Robynne nedôverčivo zadíval. „Čo je to?“
„Myslím si, že patrila vašej matke,“ odvetila tíško a čakala na jeho reakciu.
Ešte stále sa mračiac, zdvihol veko a naskytol sa mu pohľad na všetky veci, ktoré si už Robynne stihla obzrieť, ale nič jej nehovorili.
Chvíľu na ne neveriacky civel a potom vytiahol obyčajný prívesok, ktorý ona predtým považovala za nepodstatný.
„Božemôj,“ šepol dojatým hlasom. „Skutočne patril jej.“
Robynne sa nežne usmiala a kľakla si k jeho nohám. Pozorovať ho v takejto chvíli ju neskutočne fascinovalo a zároveň hrialo pri srdci.
„Tento prívesok som jej daroval ja,“ prezradil jej.
„Naozaj? Boli ste vtedy ešte malý chlapec?“ spýtala sa zvedavo.
„Mal som desať rokov. V tom roku tiež zomrela...“ zamrmlal si pre seba, no ona to aj tak začula.
„To je mi ľúto. Určite bola taká krásna a láskavá, ako ju všetci opisujú,“ zašepkala.
Zdvihol hlavu a uprene sa na ňu zahľadel. Po chvíli mlčania pomaly prehovoril: „Ste ako ona, Robynne. Taká krásna a taká čistá a nevinná.“
Začervenala sa od rozpakov. „Tak nehovorte...“ bránila sa chabo, ale on už sa opäť venoval cennostiam ukrytým v skrinke.
A odrazu to nebol Wayne, ktorého poznala. Úplne sa totiž vžil do svojich spomienok a každú chvíľu sa mu rozžiarili oči, lebo si spomenul na niečo, o čom mohol vedieť iba on.
Robynne ho sledovala s rozšírenými očami a prekvapene sa usmievala. Tak veľmi sa v priebehu niekoľkých sekúnd zmenil! Napriek tomu, že si boli tak intímne blízki, nikdy sa jej celkom neotvoril a ona si v tom okamihu uvedomila, aký je jej tento muž neznámy a ako málo o ňom vie.
„Ako ste vedeli, že patril matke?“ pozrel na ňu, keď odložil aj poslednú farebnú stužku.
„Spoznala som vás na tej podobizni, aj keď ste boli ešte malý chlapec,“ nežne ho pohladkala po kolene a on sa k nej sklonil, aby jej dal bozk na čelo. „Ale vaša sestra ma úplne očarila. V mladom veku bola veľmi krásna.“
„Dalia je krásna aj teraz,“ povzdychol si Wayne sťažka. „Ale nerád by som sa teraz o nej vyjadroval v súvislosti s... radšej to nechajme tak.“
Postavil sa a zdvihol ju so sebou. „Ďakujem vám, Ranny. Tú skrinku si zoberiem k sebe. Je veľmi vzácna.“
Robynne chápavo prikývla, ale odrazu sa zarazila a obzrela sa ponad plece na dvere.
„Božemôj, Wayne! Vošli ste do mojich komnát za bieleho dňa!“ zdesila sa, keďže sa konečne spamätala z očarenia z jeho blízkosti.
Rozosmial sa a opäť ju objal. „Nebojte sa. Nikto ma nevidel. Musel som vás totiž vidieť.“
„Ale...“
Umlčal ju krátkym bozkom, ktorý zďaleka nebol posledný. „Zajtra zostanem na panstve a niekam sa vyberieme,“ sľúbil jej vášnivo, keď jej nedočkavými prstami rozopínal gombíky na šatách.

„Damyan! Už nemôžeš ďalej trucovať!“ zlostila sa Dalia na svojho brata.
Damyan McCalden stál pri okne, vedľa seba mal spolovice zamaľované plátno, teraz však zakryté plachtou, a zamyslene hľadel von.
Nedostatok čerstvého vzduchu sa na ňom prejavil veľmi výrazne. Bol veľmi bledý, až príliš. Kedysi zdravá postava ochabla, mal hlboké kruhy pod očami a do tváre sa mu vryli vrásky nepokoja.
Dokonca aj ruky sa mu občas zatriasli, ako starcovi. Z izby nevyšiel už celý mesiac a nepomohol ani hnev jeho sestry, ani vyhrážky staršieho brata, že ho pošle niekam študovať, aby sa konečne vzchopil.
Dalia si znechutene odfrkla, jej mladší brat sa jej priam hnusil v tomto stave.
„Vyzeráš ako troska, Damyan!“ zvolala pravdivo, no on jej nevenoval ani jediný pohľad. ďalej upieral oči kamsi do neznáma.
„Hovor so mnou!“ nútila ho naliehavým hlasom, v ktorom však nezačul žiadnu ustarostenosť, ale zase len vlastné ciele.
„Prečo si prišla? Chceš ma zase na niečo využiť?“ obrátil sa na ňu a prebodol ju takým pohľadom, až mala chuť vziať nohy na plecia. Zdalo sa jej, že brat dospel. Ale ako je to možné, keď bol celý čas zatvorený v tejto zatuchnutej a páchnucej izbe? Dospelosť sa predsa rodí so skúsenosťami!
„O čom to hovoríš, Damyan?!“ okríkla ho. „Aj minule si ma nepekne obvinil. Vtedy som neprotestovala, ale teraz sa rozhodne nemienim dať ďalej urážať!“
„Tak odíď,“ poznamenal a ďalej na ňu upieral prenikavé modré oči, ktoré ju znervózňovali.
„Dobre... v poriadku... počkám, kým sa trochu upokojíš a potom budeme pokračovať,“ vyhlásila a usadila sa na posteli.
Damyan nedal najavo žiadnu emóciu. Ďalej na ňu nepohnute hľadel, až kým prudko nevstala a nezačala zase hovoriť. „Tak a teraz sa pozhovárame.“
„Bol som zvedavý, kedy vyslovíš svoju žiadosť,“ trochu nadvihol obočie, ale kamenný výraz mu zostal.
„Nenazvala by som to...“
„Súvisí to s Robynne?“ spýtal sa na rovinu.
Stuhla, keď začula, ako familiárne macochu nazval. Znamenalo to iba jedno – na brata sa už spoľahnúť nemôže. Malo jej to byť jasné okamžite! „Situácia sa stále zhoršuje a ja nemám dosť síl, aby som sa ju pokúsila napraviť. Náš brat a macocha...“
„Skonči, sestrička. Tvoje prehováranie je márne, pretože ja sa už nenechám obalamutiť ako predtým. Chcem, aby si to už pochopila,“ prerušil ju rázne.
„Och, ale Damyan!“ zvolala s bezmocnou zúrivosťou. Jej mladší brat jej svojím odmietavým správaním voči jej intrigám čoraz viac pripomínal Wayna.
„Dosť! Nechcem už nič počuť. Odíď!“ prikázal jej.
Na malý okamih sa mu chcela vzoprieť, no vedela, že to nemá význam. Pri dverách sa však ešte zastavila. „Nakoniec skončíš ako vyvrheľ spoločnosti. Zavretý v tejto izbe až do konca života,“ neodpustila si a až potom opustila miestnosť.
Damyan si zhlboka povzdychol a uvoľnil päste. Potom pomaly prešiel k plátnu a stiahol z neho bielu plachtu. Zhluky farieb a jemné ťahy štetcom vytvárali jediný, pre neho taký nezabudnuteľne nádherný, obraz – jeho macochu.