Bella noverca XLVI.kapitola

XLVI.kapitola - Odhalenie

„Naozaj o mojom bratovi nič neviete, Gerald?“ pýtala sa Dalia majordóma už po niekoľký raz.
„Vaše lordstvo, prisahám, že som mylorda nevidela už od poludnia,“ krútil starý muž hlavou.
„Takže doobeda tu bol...“ premýšľala Dalia nahlas. „Nechcete mi hádam nahovoriť, že potom sa jednoducho vyparil?!“
„Myslím, že jeho lordstvo si šlo zajazdiť. Možno koniari by vedeli viac,“ napadlo Geralda s nádejou, že jeho nekompromisná pani pôjde kričať na niekoho iného.
„Tak potom ihneď zájdem do stajní. Neželajte si ma, ak nebudú mať ani tušenia§“ varovala ho a svižným a zároveň zlostným krokom sa pobrala k vchodovým dverám, ktoré prudko rozrazila.
Keď prechádzala krížom cez park, zamračene sa dívala na zapadajúce slnko a zároveň sa nemohla zbaviť strachu. Čo ak sa jej bratovi niečo stalo? V okolitých lesoch sa potulovalo veľa zbojníkov, ktorí ho mohli prekvapiť a zajať. Striasla sa. Dúfala, že jej obavy sa nenaplnia, ale aj tak sa priam rozbehla k stajniam, aby zistila viac.
Aké však bolo jej prekvapenie, keď vošla dovnútra a nikto tam nebol! Nevidela ani živú dušu. Čo sa stalo? Že by im dal jej brat voľno, tak ako to už raz urobil? Pripadalo jej to nadmieru podozrivé a strach sa vyparil do neznáma. Tentokrát tušila, čo sa asi deje.
Potichučky sa priblížila na opačnú stranu stajní a nakukla cez pootvorené vráta von.
Najprv začula ženský smiech a potom sa jej strašidelné obavy naplnili. Naprázdno preglgla a s vytreštenými očami pozorovala dvojicu, stojacu pri žrebcoch, ktorí sa popásali na zelenej tráve.
Bol to jej brat s... macochou!
Wayne jej práve pomáhal zísť z koňa a nezabudol pritom rukou zablúdiť pod jej šaty, ktoré boli značne pokrčené a špinavé od trávy!
„Ale, mylord!“ plesla ho po ruke, predstierajúc vážnosť.
„Och, prepáčte, mylady, ale chcel som vám iba napraviť spodničku,“ napodobnil úctivý úklon.
„Vy darebák, viete, že žiadnu nemám! To vy ste ju zničili!“ obvinila ho a vzápätí sa rozosmiala, lebo už nevedela ďalej predstierať ublížený tón.
„Pokorne prosím o prepáčenie,“ uškrnul sa. „Musím vám to nejako vynahradiť.“
S lišiackym úsmevom ju zdvihol do výšky a roztočil sa s ňou.
Veselo sa smiala a držala sa ho okolo krku. Keď ju zložil na zem, pritiahol si ju k sebe.
Dalia so zovretým hrdlom pozorovala jeho počínanie a modlila sa, aby to bola iba nevinná hra.
Bohužiaľ jej modlitby neboli vyslyšané, pretože Wayne začal macochu okamžite vášnivo bozkávať. Z úst sa jej vydral vzdych a bozky mu smelo oplácala. Rukami prešiel od jej drieku až k malému zadočku a jemne ho stisol.
Zapriadla ako mačka.
Dalia sa zhrozene dívala na milencov a zlosť v nej stúpala. Ako sa opovažujú?! Ako sa tá hnusná malá štetka opovažuje vešať na JEJ brata?! Zatúžila vrhnúť sa na ňu a vyškriabať jej oči, aby sa odnaučila starať sa do jej rodiny, no na jej veľké prekvapenie zostala navonok chladná. Napriek veľkému hnevu sa tešila na pomstu, ktorú jej už dávnejšie pripravila. Veď ona ešte uvidí! Teraz by ju Wayne určite bránil, ale ona vymyslela niečo lepšie. Radšej si počká na ten krásny pohľad, kedy bude konečne rozdupaná a bude sa zmietať v bolesti ako smietka prachu na podlahe. So zaťatými zubami Dalia čakala, kedy sa prestanú k sebe vášnivo tisnúť, aby mohla vystúpiť z tieňa.

„Ale, Wayne...“ protestovala Robynne.
„Čo sa deje?“ zamrmlal, bozkávajúc jej krk.
„Niekto nás môže uvidieť...“
„Na tom mi nezáleží,“ odbil ju, pritískajúc si ju k sebe ešte pevnejšie.
„Naozaj nie?“ pozrela naňho so zmesou prekvapenia a radosti.
Zarazil sa a nahliadol do jej očí. Potom sa od nej okamžite odtiahol. „Máte pravdu. Nechcem, aby nás odhalili. Tak radšej poďme do domu,“ navrhol a odviedol kone ku stajniam, aby sa o ne koniari mohli postarať, samozrejme až keď sa vrátia.
Hoci Robynne jeho správanie trochu zarmútilo, nedala na sebe nič znať. S mierne sileným úsmevom čakala, kým kone priviaže.
„Tak a môžeme ísť,“ priblížil sa k nej práve vtedy, keď sa z tieňa pri poslednom boxe ozvalo: „Wayne!“
Obaja nadskočili a prudko sa obrátili. Stála tam Dalia McCaldenová a prebodávala ich zlostným pohľadom.
„Dalia?“ dostal zo seba Wayne a myseľ mu začala pracovať na plné obrátky. Ako dlho sa tam už skrýva? Koľko toho mohla vidieť? Dočerta! zahrešil v duchu.
„Dobrý deň vám prajem,“ usmievala sa na nich, no v očiach nemala ani náznak srdečnosti. Prekypovala zúrivosťou.
„D-dobrý deň,“ zakoktala sa Robynne a zahryzla si do pery, čo len dokazovalo jej úľak.
„Hľadala som ťa, Wayne,“ oznámila mu Dalia sladko, zatínajúc ruky v päsť, aby sa ovládla a nevrhla sa na tú odpornú ženskú.
„Si tu už dlho?“ odvážil sa spýtať Wayne.
„Och, dlho nie. Videla som ťa, ako sa staráš o kone... dúfam, že som vás pri niečom nevyrušila?“ zažmurkala, predstierajúc nevinnosť.
„Samozrejme, že nie! Práve sme sa vrátili z prechádzky,“ horlivo sa Wayne chopil skvelej príležitosti, ako všetko vysvetliť. Nečujne si vydýchol. Bolo to o vlások. „Takže čo si chcela?“
„Rada by som sa s tebou porozprávala osamote, ak dovolíš,“ prižmúrila oči.
„Tak teda poďme,“ schmatol ju za lakeť a ťahal preč od Robynne. Cítil takú úľavu, že sa mu vôbec nezazdalo čudné, nechať tam macochu.
„To tu necháš našu „milovanú“ macochu samu?“ spýtala sa nahlas, aby to začula aj Robynne. Vyslovila tak vlastne to, na čo úplne zabudol.
„Poradí si,“ zamrmlal Wayne netrpezlivo, aby Dalia predsa len nezačala niečo tušiť a dlhými krokmi sa od nej obaja čoraz viac vzďaľovali.
Robynne tam zostala stáť sama, neschopná pohybu. Je možné, že sa na ňu Wayne takto vykašľal?! Zhlboka sa nadýchla a potom zase vydýchla. Musí mu to v noci pripomenúť a donútiť ho, aby už niečo podobné nerobil.

Wayne medzitým odviedol Daliu do jedálne. Keď sa spýtala, prečo práve tam, vysvetlil jej, že je veľmi hladný. Sluhovia mu priniesli pečené bažantie mäso so zeleninou a vínom.
„Už môžeme hovoriť?“ nadvihla Dalia obočie. Sedeli pri stole bez jediného slova. On hltal vynikajúci pokrm, kým ona počúvala jeho mľaskanie.
„Mhm,“ prikývol s plnými ústami.
„Takže... dnes popoludní som sa od Damyana dozvedela veľmi znepokojivé správy,“ začala.
Zdvihol hlavu od jedla. „Aké?“ sťažka prehltol.
„Vraj si mu tvrdil, že usporiadaš oslavu. Oslavu mojich narodenín.“
Zažmurkal. „A čo je na tom zlé?“ nechápal.
„Takže je to pravda!“
„Nepopieram, ale neviem, prečo ťa ten návrh rozladil.“
„Wayne, naozaj nechápeš, čo by táto slávnosť pre mňa znamenala?! Ľudia prídu len preto, aby ma potom mohli ohovárať!“ tvrdila.
„Preháňaš,“ pokrútil hlavou.
„Naozaj?! Už sa nepamätáš, ako to dopadlo v ten deň, keď ste sa s macochou stratili v snehovej búrke a ja som zostala na tom prekliatom plese, ktorí usporiadali Eppersonovci, sama? Vravela som ti, že si na mňa všetci otvorene UKAZOVALI! Akoby som bola nejaký kus zhnitého mäsa, ktoré sa nejakým nedopatrením dostalo na stôl pre šľachtu alebo...“
„Prosím ťa, sestrička. Snáď mi nechceš tvrdiť, že nemáš rada oslavy?“ zvraštil obočie.
„To nie, ale... nechcem sa zase ponižovať, Wayne,“ zamrmlala. „Muži sa na mne budú zabávať a ženy o mne klebetiť, aká som už stará!“
„Budeš mať iba dvadsaťpäť,“ prevrátil oči. „Vy ženy ste nenapraviteľné. Osobne si myslím, že si mohla mať veľa nápadníkov, keby sa nestalo... veď vieš, o čom hovorím,“ uprene sa na ňu zahľadel.
„Nehovorme o tom!“ prudko sa postavila. „Ak na tej oslave tak veľmi trváš, môžeme ju usporiadať, ale nechcem ťa už počuť rozprávať o tej... udalosti,“ preglgla a roztrasene sa otočila, aby odišla.
„Prepáč, sestrička. Nechcel som ti to pripomenúť,“ stihol za ňou ešte zavolať, kým rýchlo vybehla z miestnosti a ponáhľala sa do svojich komnát.

Wayne si zhlboka povzdychol a dlho sa díval na dvere, ktorými jeho sestra tak náhlivo vybehla. Chápal jej pocity, no zároveň mal pocit, že by sa už mala spamätať. Predsa len... bolo to tak dávno.
Vstal od stola a zamyslene prišiel až do haly. Jeho pozornosť upútali veľké vchodové dvere, ktoré boli trochu pootvorené, aby dovnútra prúdil čerstvý vzduch.
„Gerald!“
„Áno, môj pane?“ okamžite pribehol majordómus.
„Dohliadnite na to, aby bolo všetko dobre pozamykané. V poslednej dobe sa počet banditov v okolí zvýšil a nechcem, aby sa prihodilo niečo nečakané. Nechcem už vidieť tie dvere otvorené takto neskoro večer!“ prikázal Wayne. Hoci jar bola už v plnom prúde, predsa len sa ešte vždy stmievalo skoro.
„Samozrejme, vaše lordstvo. Hneď sa o všetko postarám,“ prikyvoval Gerald a čakal, kedy sa mu lord stratí z dohľadu, aby sa mohol vzdialiť a splniť jeho rozkazy.
Wayne vyšiel po schodoch a absolútne automaticky zamieril do macochiných komnát. Stlačil kľučku a vstúpil dovnútra. Poobzeral sa okolo seba. Zbadal ju stáť pri okne. Pozorovala mesiac, oblečená iba v bielej čipkovej nočnej košeli. Tvár mu na chvíľu skrášlil nepatrný úsmev, zatvoril dvere a vykročil k nej, vyzliekajúc si kabátec.
Keď ho hodil do neďalekého kresla, s úplnou samozrejmosťou jej položil ruky okolo pása a pritiahol si ju na hruď. Nezľakla sa. Zrejme ho očakávala.
Priložil svoje pery na jej krk a vdychoval jej nežnú vôňu.
„Myslel som, že už budete dávno spať,“ prihovoril sa jej potichu. „Deň bol dlhý...“
Zamrvila sa, no neprehovorila.
„Čakali ste na mňa?“ usmial sa a perami skĺzol nižšie.
Trochu sa od neho odtiahla, obrátila sa k nemu tvárou a uprela naňho svoje veľké tmavé oči. „Áno, bola som si istá, že prídete, ale nemyslela som na to, na čo vy,“ vyhlásila na rovinu.
Zasmial sa v snahe odľahčiť situáciu. „Takže prečo ponocujete, ak to nie je od túžby, ktorú voči mne pociťujete?“
Líca sa jej zľahka zapýrili. „Ste priveľmi sebavedomý, mylord... čo síce niekedy nie je zlá vlastnosť, ale ja som s vami chcela hovoriť o niečom inom.“
„Vyjadríte sa už dnes alebo mám počkať do rána?“ uškŕňal sa.
„Bude to takto stále? Myslím nás dvoch.“
„Ako takto?“ mierne sa zamračil.
„Dnes ste ma nechali samu... vyhovorili ste sa a odišli ste so svojou sestrou,“ obvinila ho.
„A to je všetko?“ zasmial sa a privinul si ju k sebe.
„Vedela som, čo znamená tento vzťah, ale asi som si dobre neuvedomila...“
„Psst, už nič nehovorte, Ranny,“ požiadal ju, vzal ju do náručia a uložil do postele.
Nemilovali sa. Namiesto toho ju pevne objal a dlho ju upokojujúco hladil po chrbte.
„Nebojte sa. Nedovolím, aby vám niekto zničil povesť. To vám prisahám,“ šepkal.
„Na povesti mi nezáleží,“ pokrútila hlavou, ležiac na jeho hrudi.
Usmial sa a pevne ju stisol. Potreboval cítiť jej teplo, sám sebe sa čudoval, aký je na tejto malej žienke závislý. Túžil po nej stále viac a viac, aj keď sa s ňou vyspal už nespočetne veľakrát. Pokrútil hlavou a zrak mu padol na jej prsia, ktoré vyzývavo odhaľovala nočná košeľa. V duchu sa zaprisahal, že sa s ňou už túto noc nebude milovať po zážitku pri jazere, jeho telo však malo iné plány.
Pokúsil sa teda myslieť na nič iné. Keďže mu však pohľad neustále odbiehal na to isté miesto, ktoré už nezakrývala nočná košeľa, nemohol si nevšimnúť slabé zatrblietanie sa niečoho, čo jej viselo na krku. Zamračil sa.
„Čo to tu máte?“ siahol rukou do jej výstrihu a snažil sa nevšímať si, ako dolná časť jeho tela zareagovala na jemné obšuchnutie sa o jej prsník.
Vytiahol odtiaľ pekný prívesok, ktorý jej spolu s mosadznou reťazou visel na krku. Prívesok znázorňoval bielu ružu s červenkastými okrajmi.
„Dali ste mi ho vy,“ odpovedala na jeho otázku s úsmevom.
„Takmer sa už na to nepamätám... nenosíte ho často,“ vytkol jej.
Nepokojne sa zamrvila a rýchlo odvetila: „Bojím sa totiž, že by niekto mohol zistiť, že je od vás. Čo ak...?“
„Hlúposť,“ prerušil ju a pozoroval, ako jej červenejú líca, čo bolo možné poľahky vybadať vo svite mesiaca.
„Tak teda dobre... ja... nedávam si ho, pretože...“ sklopila zrak.
„Áno?“ nadvihol obočie.
„Nechcem, aby sa s ním niečo... stalo,“ dokončila neisto.
„Prečo by sa s ním malo niečo prihodiť?“ pýtal sa prekvapene.
„Totiž... keď... k-keď sme my dvaja spolu a vy... jednoducho...“ nevedela dokončiť vetu a on si všimol, že je už červená až po korienky svojich kučeravých mahagónových vlasov.
Prstom jej nadvihol bradu a donútil ju, aby mu pozrela do očí. Keď jej z nich vyčítal odpoveď, bezmocne sa rozosmial.
Urazene si vytrhla tvár z jeho zovretia a okotúľala sa od neho čo najďalej, na najvzdialenejšiu časť postele.
„Ranny...“ pritúlil sa k nej a prudko si ju pritisol na telo, lapajúc po dychu a utierajúc si slzy smiechu. „Naozaj si myslíte, že by sa roztrhne, keď sa budeme spolu milovať? Považujete ma až za takého divocha?“
„Pravdupovediac áno!“ odsekla podráždene. Správal sa k nej ako k malému dieťaťu.
Schmatol ju za plecia a donútil ju, aby si ľahla na chrbát. Potom ju zakliesnil medzi posteľ a svoje telo.
Naprázdno preglgla a uvedomila si situáciu, nehľadiac na to, že košeľu sa jej nehanebne odhrnula.
„A teraz vám niečo prezradím, Ranny,“ zmyselne sa na ňu usmial, pozorne si ju prezerajúc od hlavy až po päty. „Iste ste netušili, aké tajomstvo sa skrýva v tom prívesku.“
Zažmurkala. „Tajomstvo?“
Opäť siahol medzi jej prsia a vytiahol ho, pričom mu neuniklo, že jej od toho jediného dotyku stuhli bradavky. Zaškeril sa a vyzývavo na ňu pozrel. Znova celá zrumenela.
„Aké tajomstvo?“ súrila ho celá v rozpakoch.
Pomaly ju uvoľnil zo svojho zovretia a posadil sa s malým okrúhlym kameňom v ruke, visiacim na tenkej retiazke. Zvedavo sa nadvihla a kľakla si k nemu. Wayne stisol stred ruže a prívesok sa trošku pootvoril. Akonáhle sa tak stalo, izbu naplnila nádherná hudba, ktorá Robynne rozžiarila oči. Zdalo sa jej, že je to najkrajšia pieseň, akú kedy počula. Odrážala sa v nej clivosť, ale zároveň aj veselosť a radosť.
„Ach, Wayne... netušila som, aký vzácny dar ste mi dali!“ zvolala užasnuto a chcela si prívesok vziať naspäť, no nedovolil jej to.
Namiesto toho sa usmial a obrátil sa k nej chrbtom, aby hrajúci prívesok položil na malý stolík pri posteli. Potom sa na ňu prudko vrhol.
Využil jej úžas, vyzliekol jej nočnú košeľu a opäť ju priľahol.
„Ale... čo to má... znamenať,“ vydýchla, keď zaútočil na jej pery.
„Prisahal som, že dnes vás už nechám na pokoji, ale vy ma úmyselne dráždite, takže nie je moja vina, že robím, čo robím,“ prižmúril oči, ktoré od túžby stmavli a teraz mali farbu neokresaného zafíru.
„Ja že vás dráždim?!“ neverila vlastným ušiam a buchla ho do hrude. Nič to nepomohlo, ibaže ju navyše rozbolela ruka. „To vy ste sa na mňa vrhli!“
„Takže po mne vôbec netúžite?“ usmial sa ako dravec, ktorí chytil do pasce svoju korisť. „A čo má byť toto?“ Pomaly jej prešiel od brady, cez vyvýšené kopčeky pŕs, až po pupok a zastavil sa tesne nad jej prirodzením.
Počas tohto jediného pohybu, sa jej bradavky vztýčili, prsia rozochveli a medzi nohami pocítila vlhkosť. V duchu zastonala, akú neuveriteľnú moc nad ňou má.
„Ešte stále chcete predstierať?“ šepol jej zmyselne do ucha a nezabudol sa ho dotknúť aj jazykom.
Otvorila ústa a pokúsila sa niečo povedať, ale slová jej zamreli na perách, keď sa zahľadela do jeho očí. Bez varovania ho schmatla za vlasy a pritiahla si jeho pery k svojim.
Zavzdychal, keď mu jazykom odvážne vnikla do úst.
„Takže súhlasíte, však?“ provokoval ďalej s telom však už napätým ako struna.
„Budem súhlasiť, iba ak sa so mnou hneď a zaraz pomilujete,“ vydýchla.
Vzápätí obmotala svoje nohy okolo jeho štíhlych bokov a primäla ho, aby do nej prudko vnikol.
„Božemôj,“ hlesol. „Bol som hlupák, keď som vás považoval za plachú a nevinnú ženu. Vy ste totiž zvodkyňa, mylady!“ zvolal, keď do nej opäť prudko vrazil svoje mužstvo.
Krátko sa zasmiala, viac jej jeho vášeň nedovolila. Hudba z prívesku hrala a prerušovali ju iba občasné stony a výkriky, tlmené perami toho druhého.