Bella noverca L.kapitola

L.kapitola - Nezhody

Dalia prudko rozrazila dvere, vedúce do vlastných komnát, a priam vletela dnu. Vzápätí sa začala rozzúrene prechádzať hore dole, mrmlúc si pritom občas nezrozumiteľné zhluky slov.
„Ten hnusný... ach, čo by som dala za to... odporný... nikdy ho nechcem vidieť!“
Samozrejme, myslela práve na lorda Gallaghera, ktorého by už po včerajšku najradšej nikdy nevidela. Odrazu sa zasekla, dych sa jej zrýchlil a hnev nahradil celkom iný pocit. Včera sa k sebe rozhodne nesprávali až tak nepriateľsky.
„Dopekla aj s ním!“ vykríkla, keď si uvedomila, čo sa s ňou zase udialo.
Prečo sa to len muselo stať?? Vyčerpane klesla na zem priamo uprostred izby a položila si tvár do dlaní. Bolo jej zle z toho, čo tomu odpudzujúcemu lordovi dovolila. Myslel si o sebe už aj tak veľa a rozhodne mu pridalo na sebavedomí, keď sa mu priam vrhla do náručia. Plecia sa jej roztriasli a pocítila obrovskú túžbu rozplakať sa.
Vzápätí jej aj to prišlo smiešne, lebo neplakala už najmenej päť rokov. Považovala to za prejav slabosti a rozhodne nemienila svoje drahocenné slzy prelievať kvôli takému hulvátovi!
Pomaly zdvihla hlavu a s nenávistným výrazom sa postavila. Nie, nedovolí mu, aby si s ňou robil, čo chce. Teraz pekne zíde dolu a ak sa s ním stretne, povie mu presne to, čo si o ňom naozaj myslí!
Ako sa rozhodla, tak aj urobila. Vyšla zo svojich komnát, v ktorých nepobudla ani päť minút a zbehla po schodoch do haly. Dokonca začala túžiť po tom, aby sa dnes znova stretli! Mala neuveriteľnú chuť streliť mu poriadnu facku za to, čo si k nej včera dovolil.

Zatiaľ čo Dalia bojovala takpovediac sama so sebou a vlastným svedomím, Robynne ešte len vstávala z postele a obliekala sa. Ráno totiž nezostala vo Waynových komnatách, ale premiestnila sa do svojich a znovu zaspala. Druhýkrát sa prebudila až okolo poludnia a to už bol naozaj neskorý čas na to, aby volala slúžku, ktorá by jej so šatami pomohla. Pre tento deň si vybrala peknú ružovú róbu s vyšitými kvietkami, ktorá sa Waynovi tak veľmi páčila a vlasy si zviazala ružovými stuhami. Už dlho si ich nečesala do uzla. Waynovi sa to nepáčilo a ona mu chcela urobiť po vôli.
Odrazu sa zarazila. Koľko vecí už urobila len preňho? Niekedy mala pocit, že už nežije po svojom, lež sa snaží mu vyhovieť, aby mal radosť. Zasmiala sa pri tej absurdnej myšlienke. Neboli predsa manželia ani snúbenci, aby sa tak správala. A možno táto istota, že ju neopustí, jej tak veľmi chýbala.
Rýchlo dokončila posledné úpravy na svojom zovňajšku. Potom sa ponáhľala do jedálne, aby sa naraňajkovala a zároveň aj naobedovala. Kvôli Waynovej žiadostivosti, ktorá, ak sa to vôbec ešte dalo, sa ešte stupňovala, schudla niekoľko kíl. Vstávala neskoro, takže polovicu dňa zvyčajne prespala a večer už nič nejedla od vzrušenia, čo ju čaká. Bude sa musieť nad svojou životosprávou naozaj zamyslieť, myslela si, keď schádzala dolu schodmi.
Nečakala však, že podobné plány bude mať aj Dalia a tak sa s ňou takmer zrazila, keďže ani jedna si nevšimla tú druhú.
„Nemôžete dávať pozor?!“ vyrútila sa na ňu okamžite.
Robynne prekvapene vyvalila oči, pretože vina teraz mala padnúť práve na Daliu, ktorá ju skoro prevalcovala.
„P-prepáčte. Zamyslela som sa,“ zľahčila Robynne situáciu. Už zase jej ustúpila! Na druhej strane, komu sa chce hádať, keď je taký pekný deň? Nabudúce jej už niečo povie. Ani si neuvedomila, že presne tieto isté slová si v duchu vravela už mnoho ráz predtým v podobných situáciách.
Zdalo sa však, že Dalia má práve chuť hádať sa. „Tak nech sa vám to nabudúce nestane! Och, v tomto dome narážam na samých nechápavých a nezodpovedných ľudí!“
„Č-čo tým chcete povedať?“ zažmurkala Robynne prekvapene.
„No nehovorím?! Nemáte v sebe ani štipku inteligencie, aby ste si to domysleli?“
„Totiž... myslím, že táto situácia nemá s inteligenciou nič spoločné,“ zarazene sa ozvala Robynne.
„Aká situácia?!“
Odrazu to všetko prišlo Robynne zábavné a na obrovské prekvapenie Dalie sa bezmocne rozosmiala.
„Je vám snáď niečo smiešne?!“ osopila sa na ňu Dalia zúrivo.
„O-ospravedlňte ma... naozaj...“ smiala sa Robynne, až sa chytala za brucho.
Vtedy mala už Dalia dosť. S hlasným „pche“ sa jej obrátila chrbtom a vyšla von do pekného slnečného dňa.
Až vtedy Robynne premohla smiech, no veselý úsmev jej aj tak zostal. Konečne sa jej podarilo rozmaznanú McCaldenovú uzemniť a to celkom jednoduchým spôsobom.
Dobrá nálada ju neopustila ani počas výdatného obeda, kedy si dopriala naozaj obrovskú porciu tvorenú jemným kuracím mäsom so zeleninou. Napila sa dobrého bieleho vína a chystala sa stráviť zvyšok dňa vonku, prípadne by pohľadala Wayna. Od Darleen sa totiž dozvedela, že si s lordom Gallagherom šli zajazdiť na koňoch.
Trvalo im to však nejako dlho, pretože od ich odchodu ubehli už najmenej dve hodiny.
Nuž čo, pomyslela si Robynne, zabaví sa sama, kým sa nevrátia. S úsmevom na tvári vyšla v ústrety krásnemu jarnému popoludniu. Nebolo tak teplo, ako predchádzajúce dni, keďže slnko občas zakrývali mraky a pofukoval mierny vetrík. Takto jej to však vyhovovalo. Jar presne taká, aká má byť.
Uvelebila sa v parku na lavičke, priamo oproti soche, ktorá znázorňovala Wayna, aj keď o tom počas sochárovej práce vôbec netušil, a neustále sa obzerala okolo seba, aby zachytila všetku krásu, ktorá sa jej dychtivému zraku priam núkala.
Kvitnúce stromy jej do lona zaviali zopár malých lupienkov a ona si ich so záujmom prezerala.
Odrazu však nadskočila od ľaku, pretože priamo nad ňou sa ozvalo: „Dobrý deň, Robynne.“
Prudko vyvrátila hlavu dohora, až ju zabolel krk. Očakávala Wayna, avšak už mladícky hlas jej napovedal, že to nemôže byť on. Zostával teda iba... jeho mladší brat.
Okamžite nasadila vážny výraz a chystala sa postaviť. Damyan ju však zadržal a prisadol si k nej. Zhlboka sa nadýchla a všetka radosť z pekného dňa vyprchala.
„Čo si želáte, mylord?“ prešla priamo k veci.
„Len si tu s vami posedieť. V tento krásny deň by bola škoda zostávať vo vnútri,“ usmieval sa.
Vycítila však, že je za tým aj niečo iné. „To vy iste viete najlepšie,“ zamrmlala si popod nos.
„Ako prosím?“ obrátil sa k nej so sileným zdvorilostným úsmevom.
„Počuli ste,“ zahľadela sa mu do očí a zbadala v nich niečo, čo tam predtým rozhodne nebolo. Netušila prečo, ale znepokojilo ju to.
„Radšej pôjdem,“ vstala a zhodila tak na zem všetky pekné lupene, z ktorých sa pred chvíľou tak tešila.
„Ale prečo?“ postavil sa tiež.
„Musím vás nechať osamote, aby ste si tento „krásny deň“ vychutnali,“ vyhlásila a chcela odísť. On ju však chytil za lakeť.
Prekvapene pozrela na jeho bledú ruku, ktorá ju zvierala a so všetkou silou sa mu vytrhla. „Už nikdy sa nepokúšajte o niečo podobné,“ zvolala pobúrene. Odkedy sa navyše začal správať aj násilnícky?
Zrejme si aj on uvedomil svoju chybu, lebo k nej rýchlo priskočil a začal sa horlivo ospravedlňovať.
Prerušila ho jediným mávnutím ruky. „Chcem odísť, mylord!“
„Musím sa s vami pozhovárať, Robynne,“ uprel na ňu prosebný pohľad.
Ona však zostala chladná. „Myslím, že tak sme práve urobili.“
„Nie! Ja chcem, aby...“
„Vy chcete?! Prepáčte, ale myslím, že vám okrem iného musím znovu pripomenúť, aby ste ma neoslovovali menom. Pokiaľ viem, už som vás o to raz žiadala. A ak ste tým rozhovorom mysleli tú dávno zabudnutú tému, ja sa k nej nechcem viac vracať... mylord...“ dokončila už trasúcim sa hlasom, keď si uvedomila, čo všetko mu povedala.
Vzápätí sa od neho rozbehla preč, nechajúc ho tam samého stáť uprostred peknej dláždenej cesty, vedúcej až k starodávnej kaplnke.
Robynne sa zastavila až pri malom rybníku, kde ju kedysi Wayne učil korčuľovať sa. Nanešťastie sa rozbehla opačným smerom a tak sa teraz nemohla uchýliť do svojich komnát, kde by o všetkom v pokoji pouvažovala, lež musela si vystačiť s upokojujúcou prírodou.
Oprela sa o hrubý kmeň stromu a sťažka dýchala. Netušila, kde sa v nej nabralo toľko hnevu. Kedysi o sebe uvažovala ako o nekonfliktnej osobe, ktorá nemá rada hádky a najradšej všetko rieši s pokojom a rozvahou. Zdá sa však, že mesiace na panstve McCaldenovcov ju zmenili! V prvom rade sa stala vdovou, potom z nej Wayne urobil ženu a nakoniec sa k tomu všetkému pridala aj výbušná povaha. Možno však jej správanie sa voči Damyanovi nazvať výbuchom? Určite mu povedala len veci, ktoré si myslela už predtým. Nikdy predtým sa však nehrnula do otvorených konfliktov a práve pred niekoľkými minútami tak urobila! Je možné, že jej zmena súvisí s pobytom na panstve alebo dokonca so vzťahom, ktorý udržiava s Waynom??
Nevedela. Cítila sa bezmocná. Nenašla žiadne vysvetlenie. Možno len to, že zo všetkého najviac nenávidela zradu a hádam nikdy by ju nedokázala tolerovať.
Usadila sa na okraj rybníka a rukou jemne rozčerila vodu. Musí na to prestať myslieť. Ak by sa v nej aj niečo zlomilo, je to až také zlé, že sa vie konečne brániť? Raz jej Wayne predsa tiež poradil niečo podobné. Pamätala si jeho slová veľmi dobre: Radím vám, aby ste bojovali za svoje práva a necítili sa stále ako vyhnanec. Ste predsa vdova po lordovi...
A možno mal pravdu. Koniec koncov ako takmer vždy. Pousmiala sa a do tela sa jej vrátilo aspoň trochu duševnej rovnováhy.

Dalia McCaldenová premrhala pol dňa tým, že kričala najprv na slúžky, potom na macochu a aj tak si stále potrebovala na niekom vyliať zlosť. Vedela, že jediným spôsobom, ako nájsť pokoj a túto noc sa konečne poriadne vyspať je poriadne to vytmaviť tomu drzému lordovi. Bohužiaľ, akurát vtedy, keď sa tak rozhodla, nevedela ho nikde nájsť. S jej bratom si síce vyšli na koni, no boli vonku už štyri hodiny a ona sa začínala strachovať. Čo ak sa Waynovi niečo stalo? Lord Gallagher jej bol ukradnutý, toho by mohli aj zastreliť a vôbec by ju to nezasiahlo, ale...
„Dobrý deň, sestrička. Tuším sme sa dnes ešte nevideli,“ začula bratov hlas a okamžite sa k nemu obrátila. Objal ju a ešte raz jej zaželal pekný deň.
„Och, Wayne! Vieš, že som sa už o teba začínala báť?“ vytkla mu ihneď.
„Prečo? Boli sme si len zajazdiť,“ nadvihol obočie a bezstarostne sa usmieval.
„Veď to! Hovoríš v množnom čísle a to sa mi ani trochu nepáči. Určite ťa na tú dlhú prechádzku nahovoril on!“
„Ak si tým myslela lorda Gallaghera...“ veľavýznamne sa odmlčal, „tak máš pravdu. Vonku je predsa pekne. Mala by si sa aj ty ísť nadýchať čerstvého vzduchu. Určite by ti to pomohlo.“
„Čo tým chceš povedať?!“ vzbĺkla okamžite. „Myslíš si, že nie som schopná racionálne uvažovať?!“
Zažmurkal a prekvapene sa rozosmial. „Pokiaľ viem, nič také som nepovedal. Prestaň už prekrúcať moje slová a upokoj sa. Ach, bože, čo si v tomto dome musí človek vytrpieť!“ povzdychol si.
Prebodla ho vražedným pohľadom. Neodpovedala na jeho jasnú provokáciu. Už ju nebavilo, že sa na nej všetci zabávajú! Ona má pravdu!
„Ehm... mimochodom, nevidela si lady McCaldenovú? Dnes som ešte nemal možnosť sa s ňou porozprávať,“ pýtal sa opatrne a snažil sa pôsobiť ľahostajne.
To je vrchol! Tak on sa odvažuje o nej hovoriť v jej prítomnosti a ešte aj klame?! Nepochybne spolu zase strávili noc, ale bude sa pokojne tváriť ako neviniatko!
„Myslím, že som ju videla vychádzať von,“ odvetila so zaťatými zubami.
„Aha, tak... tak ja pôjdem. Spomenul som si, že som sa dobre nepostaral o Cryosa,“ vyhováral sa, hneď sa s ňou rozlúčil a div si nohy nezlámal, tak rýchlo vybehol veľkými vstupnými dverami.
Dalia chvíľu zostala stáť ako obarená a len mlčky soptila. Potom nazúrene vyšla za bratom a rozhodla sa dnešný zámer dotiahnuť do konca. Lord Gallagher ešte zaplatí za to, ako sa k nej zachoval! Rozbehla sa k stajniam s očakávaním, že ho tam nájde.