Bella noverca LII.kapitola

LII.kapitola – „Milujem vás“

Wayne poslednýkrát prirazil a vzápätí vyčerpane klesol na Robynne, ktorá rovnako ako on práve v tej chvíli dosiahla svoje vyvrcholenie.
„Wayne... nemôžem dýchať...“ vytisla zo seba rovnako unaveným hlasom.
„Aha,“ zamrmlal len a odkotúľal sa z nej na posteľ.
Obaja ležali na chrbtoch a civeli do stropu. Neboli schopní ani premýšľania.
„Netušil som, že...“ začal Wayne, no nedokončil. Hlas mu vypovedal službu.
S námahou sa zasmiala a pritúlila sa k nemu. Natiahol ruku a pritiahol si ju na hruď.
„Bolo to naozaj... intenzívne,“ súhlasila potichu.
„Je mi tak dobre, Ranny... dokázal by som s vami celé hodiny preležať v posteli,“ vzdychol.
„Iba preležať?“ zatiahla šibalsky.
„Dobre teda. Tak nielen to. Vlastne ležanie a spanie by zabralo podstatne menej času,“ zasmial sa a pobozkal ju do vlasov.
„Wayne?“ ozvala sa Robynne po chvíli mlčania.
„Áno?“ nežne ju hladil po chrbte, kým ona občas zavzdychala od slasti. Takéto maznanie sa jej páčilo dokonca viac ako milovanie.
„Už dlhšie vám chcem čosi povedať,“ zašepkala rozochvene.
„Tak von s tým,“ nadvihol jej bradu, aby sa jej mohol uprene zahľadieť do očí.
„Milujem vás,“ vyriekla nahlas dve slovíčka, o ktorých netušila, že jej v tej chvíli obrátia celý svet naruby.
Cítila, že pokoj z neho vyprchal, rovnako ako dobrá nálada. Prestal ju hladkať a celý stuhol. Potom sa, na jej veľké prekvapenie, od nej odtiahol a posadil sa.
„Čo ste tým chceli povedať?!“ oboril sa na ňu zostra.
Ohromila ju jeho zmena. Zmätene sa zamrvila a tiež sa posadila, pritískajúc si prikrývku na prsia. „T-to, čo som povedala...“ jachtala.
„To snáď nemyslíte vážne?!“ nahnevane vstal, rýchlo si navliekol nohavice a potom sa začal nepokojne prechádzať po izbe.
„Č-čo sa stalo, Wayne?“ odvážila sa spýtať.
„To by ste mali vedieť vy, keď tak neuvážene vypúšťate z úst... také slová!“ zvolal.
„Aké také? Iba som vám vyjavila to, čo ste už dávno iste tušili,“ obraňovala sa vystrašene. Nechápala, čo sa robí. Prečo ho jednoduché „milujem“ tak veľmi rozrušilo?
„Predstavte si, že nie! Vôbec neviem, prečo ste s tým museli začínať!“ kričal na ňu ako zmyslov zbavený, kým ona naňho neveriacky civela.
„Ale ja... nechápem...“ krútila hlavou.
„Naozaj?! Od začiatku ste predsa museli tušiť, čo sa medzi nami dvoma deje!“
„T-to áno. Veľmi dobre si uvedomujem, že sme spolu, lebo sa máme radi,“ tvrdila.
Takmer hystericky sa rozosmial. „Prosím vás prestaňte tárať, Robynne! Nás dvoch spája iba obyčajná vášeň! Nič viac, iba túžba.“
Zmeravela a jej mozog sa snažil spracovať tie tvrdé slová, ktoré pred chvíľou vyriekol.
„Čo to hovoríte? T-to nie je pravda. Ja vás ľúbim!“ zvolala s bolesťou v hlase, keď si uvedomila, že on zrejme jej city ani zďaleka neopätuje. Naopak, akoby sa jej odrazu štítil.
„Hlúposť! A ak aj áno, čo ste si mysleli, že po tomto vašom vyznaní urobím?! Mal som vás hneď požiadať o ruku alebo čo?!“ kričal už poriadne hlasno na to, aká večerná hodina to už bola.
„Samozrejme, že nie! Túžila som len po tom, aby ste to vedeli,“ po líci jej stiekla prvá slza.
„Len nezačnite plakať, lebo tu už naozaj nevydržím ani minútu! Hádam len ste si nemysleli, že sa zoberieme?!“
Zažmurkala a vzpriamila sa. „A čo by na tom bolo zlé? Na sobáši?“
„Pretože na to ani náhodou nepomýšľam,“ precedil pomedzi zuby.
„Takže vy ste ma celý ten čas považovali za cundru, ktorá sa vám votrela do postele?! A keď sa v blízkosti ocitne nejaká urodzenejšia a najmä bohatšia dáma s titulom, tú by ste s radosťou požiadali o ruku, však?!“ hlas sa jej roztriasol.
„Sme iba milenci! Ešte raz vám opakujem, že na svadbu s vami som ani nepomyslel!“ prižmúril oči od zúrivosti.
„A-ale bolo by to predsa normálne, nie?“ prešla do prosebného tónu. „Náš vzťah už trvá pomerne dlho, Wayne...“
Odrazu mu neskutočne vadil spôsob, akým vyslovovala jeho meno. „Ihneď stíchnite a dobre ma počúvajte.“
Pristúpil tesne k nej. „Pred oltár ma nedoženiete! Rozumeli ste?!“ zreval jej do tváre.
Potom schmatol košeľu, prehodenú na kresle a s dupotom vyšiel z izby, pričom za sebou nezabudol poriadne zatresnúť dvere.
Po jeho odchode Robynne bezmocne klesla na posteľ a horko sa rozplakala. Nechápala, ako tú krásu dôvernú situáciu mohli tak veľmi narušiť dve obyčajné slová, ktoré však znamenali tak veľa.
Ako sa to celé mohlo tak zvrtnúť? A hlavne prečo reagoval Wayne tak zúrivo? Plač naberal na intenzite a o malú chvíľu už hlasno vzlykala. Vo vzduchu ešte jasne cítila vôňu ich milovania, takisto Waynova vôňa sálala z podušiek a prikrývok, na ktorých ležala.
„Och, čo sa to len stalo?“ pýtala sa sama seba.

Dalia McCaldenová sa pomaly vyzliekala, lebo myšlienky mala úplne inde ako vo svojich komnatách. Blúdili kdesi pri stajniach a opäť sa vracali k slovám, ktoré vyriekol lord Gallagher. Ako to len povedal?
„Nikdy ste neboli škaredá... iba tie otrasné háby vás potláčajú... mal som chuť vás na tom plese pobozkať,“ tvrdil.
A potom ju zase bozkával. Tentoraz ešte vášnivejšie, ako pri prvom raze. Netušila, čo sa to s ňou deje pri tom mužovi, ale desilo ju to. Veď ho z duše nenávidela a vlastne ešte stále nenávidí! Ale zdá sa, že jej telo si myslí niečo iné. Prečo by inak reagovalo tak ohnivo?
Vyzliekla si aj poslednú spodničku a zostala stáť úplne nahá. Zhlboka sa nadýchla a pristúpila k zrkadlu. Nikdy doteraz jej nenapadlo sa nejako zvlášť obzerať. Chcela však vedieť, prečo odporného lorda Gallaghera tak veľmi priťahuje. A najmä tak odrazu.
Pozrela na seba a mala chuť sa znechutene odvrátiť. Pred plesom pribrala neuveriteľných päť kíl a teraz nevedela, ako ich má zhodiť. Cítila sa taká objemná! Zväčšili sa jej prsia, to áno, ale takisto aj brucho! Striasla sa a pomyslela si, že lord Gallagher je ešte menej normálny, ako bol doteraz.
V opačnom prípade by ju nepovažoval za príťažlivú a nechcel by ju bozkávať, keď sa môže vyspať takmer s každou ženskou, dokonca aj s vydatou.
Rýchlo si obliekla dlhú nočnú košeľu, zapla si ju až kuk krku a po celý ten čas sa snažila vymazať z hlavy obraz lorda a ešte hnusnejšej lady Saintmorovej. Stránila sa jej odvtedy, čo ju na plese tak znemožnila a rozhodne ju nechcela už nikdy stretnúť.
Strhla sa, keď ju z premýšľania surovo vyrušilo tresnutie dverí. Zvedavo sa priblížila k dverám a nakukla von. Videla len Waynov vzďaľujúci sa chrbát. Podľa rýchlosti a prudkosti jeho chôdze vytušila, že sa stalo niečo nedobré.
Po špičkách prešla k macochiným dverám, z ktorých práve vyšiel, ani sa nesnažil to zakrývať a načúvala s uchom priloženým k dverám.
Začula srdcervúci plač. Prekvapene sa narovnala a rovnako potichu sa vrátila do svojej izby, kde sa nahlas rozosmiala. Takže sa tí dvaja pohádali! Konečne! Možno ani nemusela vymýšľať toľko nástrah, aby ich oddelila a stačilo len počkať. Pamätala sa však veľmi dobre na to, aká bola sklamaná, keď jej priateľka na ples neprišla. Niesla to veľmi ťažko.
Nevadí. Pošúchala si ruky a dúfala, že tí dvaja sa tak skoro dokopy nedajú.

Wayne sa už v tú noc nevrátil. Robynne netušila, kam sa mohol vybrať a ani po ňom nepátrala. Celý ten čas preplakala. Musela na nešťastný incident neustále myslieť.
Keď už nemala z čoho plakať a líca jej vyschli, schúlila sa na posteli a tak zostala po celú noc.
Nadránom sa jej podarilo na dve hodiny zaspať, no potom sa zase zobudila. Pri pohľade do zrkadla sa síce zhrozila, ale nemala chuť na svojom vzhľade čokoľvek vylepšovať. Nech si služobníctvo klebetí koľko chce! Ju zaujímalo iba to, či sa Waynovi nič nestalo. Odišiel taký nahnevaný... dúfala, že je v poriadku!
Ale prečo reagoval tak prudko??
Nie! Už sa nebude trápiť. Počká, kým sa jej naskytne príležitosť na rozhovor. Potrebuje sa s ním porozprávať a požiadať ho o vysvetlenie!
Obliekla si pekné belasé šaty, ktoré sa mu na nej tak veľmi páčili. Nechtiac si spomenula na popoludnie pri jazere a túžila po tom, aby sa včerajšok nikdy neodohral.
Vlasy si zviazala do uzla napriek tomu, že si vyslovene želal, aby ich nosila rozpustené.
Neskôr sa odhodlala zísť dolu, aby zistila, či niekto raňajkoval. Bola však skorá ranná hodina, takže osadenstvo dom, pravdaže okrem služobníctva, ešte spalo. Popýtala sa slúžok, či lorda nevideli, no ani jedna jej nevedela odpovedať. Zašla aj za Geraldom. Ten dokonca tvrdil, že v noci von nikto z domu nevyšiel. Vraj kvôli banditom, ktorí v poslednej dobe neustále vyčíňali, zostal strážiť hlavný vchod a jeho lordstvo určite nevidel.
Robynne teda zostávala posledná možnosť. S roztrasenými nohami zase vyšla po schodoch hore a zamierila chodbou k pracovni. Wayne môže byť jedine tam.
Pred dverami nesmelo zastala. Po chvíli sa jej vrátilo trochu odvahy, tak rýchlo zaklopala, kým zase nevyprchá.
Nič. Žiadna odpoveď. Zhlboka sa nadýchla a vstúpila aj napriek tomu, že ju nik nevyzval.
Najprv sa jej zazdalo, že vo vnútri nikto nie je. Poobzerala sa okolo seba, ale keďže slnko ešte len vychádzalo, v miestnosti stále panovalo šero.
Opatrne za sebou zatvorila dvere a prešla o kúsok ďalej.
Vzápätí jej srdce vynechalo dva údery, keď ju nesmierne vyľakal hlas z rohu miestnosti: „Čo tu chcete?“
Prudko sa obrátila. Bol to on. Sedel v kresle v kúte miestnosti. V jednej ruke stískal pohár, v druhej prázdnu fľašu whisky.