Domov bábik

„Ahoj, tak hovor. Čo si dostala na pod stromček?“ Ťahala som mňa informácie Baša len čo som prišla na zástavku, aby sme sa odviezli k mestskej športovej hale. Nie je to síce až tak ďaleko, ale komu sa chce v takej zime ísť pešo, no nie?!
„Čauko. Ále, ako obvykle. Nejaké handry, parfum, čižmy na opätku, dve knihy a viac už fakt neviem. Nejako v tom nemám prehľad.“
„A čo hovorila tvoja mama na to sexi prádielko?“ Spýtala sa a babička, čo práve prišla a postavila sa vedľa nás, sa na ňu škaredo zamračila. Len som sa na tom zasmiala a odpovedala som jej.
„Najprv som si myslela, že ju tam na mieste klepne. A keď uvidela tie tangá, tak to bola už úplne dorazená. Ale potom povedala, citujem: „No čo, možno sa to bude hodiť.“. A vtedy skoro kleplo mňa.“ Baša sa rozosmiala a chvíľami som mala vážne pocit, že sa začína od toho smiechu dusiť. Hej, jej sa ľahko smeje!
„Nesmiala by si sa, keby o svojom sexuálnom živote začne hovoriť tvoja mama.“ Zavrčala som, ale potom som sa aj ja rozosmiala.
„Máš pravdu, to by bolo asi príliš silné kafe.“ Uznala ale aj tak sa neprestala smiať.
„A je to medzi nimi také vážne?“ Opýtala sa, keď sme nastúpili do autobusu a sadli si na zadné sedadlá.
„Netuším, ale asi áno, lebo včera mi povedala, že niekedy v priebehu tohto týždňa ma s ním a jeho synom zoznámi.“ Baša sa na mňa otočila.
„S jeho synom?! On má syna?“ Nebola o nič viac prekvapená ako ja, keď som sa to včera dozvedela.
„Hej. Včera mi to mamča oznámila. A teraz sa podrž, je tak starý ako Tomáš“
„Čože? Poznáme ho? Kto to je?“ Zakrútila som hlavou. Ako keby som to ja vedela!
„Nemám potuchy, kto to je. Veď ja ani neviem, ako sa Roman volá priezviskom. Netušila som, že je to medzi nimi už také vážne, tak som sa mamy ani nepýtala. Ale veď tento týždeň sa všetko dozviem.“
„Hm...“ Zamrmlala si Baša a na chvíľu sa zamyslela.
„Čo je?“ Spýtala som sa, keď už bola dosť dlhú dobu tichu.
„Dúfam, že bude ten tvoj budúci brat vyzerať aspoň trochu k svetu. Lebo ak áno, tak ma s ním samozrejme zoznámiš.“
„Ale nevrav! Len ak budeš dobrá.“ Vyhlásila som a uškrnula som sa. Ona je fakt nepoučitelná. Nevynechá ani jednu príležitosť, aby sa mohla zoznámiť s nejakým fešákom. Problém je len v tom, že ju zvyčajne priťahujú typy, ktoré nie sú pre ňu práve vhodné. Sú to buď sukničkári alebo úplní hulváti, ktorí sa k nej správajú ako k handre. Už najmenej stokrát som sa snažila zabrániť vzťahu, ktorý bol už od začiatku odsúdený na katastrofálny koniec, ale tak láske človek nerozkáže. A ešte ťažšie zaľúbenej Baši.
„Musím si už niekoho nájsť. Nechcem byť už sama.“
„Hlavne si nájdi niekoho, kto bude normálny a bude ťa naozaj ľúbiť.“ Zamrmlala som tak, aby to nepočula, ale mojej kamarátke asi nič neujde.
„Čo?“
„Ale nič.“
„Zopakuj, čo si povedala.“ Vzdychla som si. Nechcela som sa s ňou kvôli tomu hádať.
„Len som povedala, že dúfam že si nájdeš niekoho, kto ťa bude ľúbiť a bude to fajn chalan.“
„A nebude to taký magor, ako tí pred ním, však?“ Naštvane dodala, lebo vedela, aký názor na nich mám. Najhoršie na tom však je, že ona si to nechce priznať. Vždy hľadala vinu len na svojej strane, čo oni samozrejme využívali a obviňovali ju takmer zo všetkého zlého, čo sa stalo. Nakoniec to dopadlo tak, že po rozchode sa s Baši stala totálna emocionálna troska. A dávať ju dokopy bolo čoraz ťažšie.
Našťastie už autobus prišiel na našu cieľovú zástavku a tak sme tento rozhovor nechali nedokončený. Do haly to bolo odtiaľ iba kúsok, takže sme tam boli v priebehu piatich minút. Keď sme prišli dnu, prekvapilo ma, koľko je tam ľudí. Väčšinou to boli moji rovesníci, čo je pochopiteľné, keďže hrala naša škola proti Fándlyho gymnáziu, ale sem-tam sa našli aj nejakí dospeláci. Tento turnaj sa koná každý rok, ale ja som na ňom ešte nebola. Prečo asi, že?!
Najprv sme išli do menšej telocvične, kde sa predávalo občerstvenie a neskôr, ako som sa dozvedela, tam bude diskotéka. Baša mi kúpila sľubované pukance, cukrovú vatu a colu, niečo tiež pre seba a išli sme si nájsť miesto vo veľkej hale, kde sa mal o pár minút konať zápas.
Predierali sme sa davom, až sme nakoniec našli dve voľné miesta. Cestou sme sa zdravili so spolužiakmi a pár ľuďmi z gymnázia, ktorých sme poznali z diskotéky.
Sadli sme si na sedadlá a zápas sa začal. Najprv nastúpili pred nás do radu všetci hráči z oboch družstiev. Letmo som ich prebehla pohľadom, ale zrazu sa môj pohľad stretol s párom temne modrých očí. Zostala som ako obarená. Ako to, že hrá? Veď mu operovali koleno! Nemohla som od neho odtrhnúť zrak, aj keď som to naozaj veľmi chcela. Bolo to také...ja neviem, ako by som to opísala. Ale vydesilo ma to. Ako keby ma zhypnotizoval a prisahala by som, že keby mi vtedy povedal, nech niečo urobím, nech by to bolo čokoľvek, urobila by som to. A to so mnou riadne zamávalo. Ako by som ani nemala vlastnú vôľu, alebo čo.
„Hej, čo ti je?“ Drgla do mňa Baša, a tak prerušila náš zrakový kontakt.
„Ja...nič. Nič mi nie je.“ Habkala som dosť vykoľajená.
„Vyzeráš čudne.“ Vyhlásila a ja som sa zmohla iba na chabé „Hm.“ Baša tiež preletela pohľadom všetkých hráčov, ale z iného dôvodu ako ja. A keď ten dôvod našla, usmiala sa ako nejaká maškrtná mačka, ktorá práve našla kúsok nedojedenej čokolády.
„Aha, už chápem.“ Povedala, keď aj ona zbadala Tomáša oblečeného v červeno-žltom drese.
„Nehovorila si, že má niečo s kolenom?“
„Hovorila.“
„Tak prečo hrá?“ A prečo sa to pýta mňa?! Čo ja s ním mám?
„Ako to mám vedieť?“ Odvrkla som.
„No, ja len, či ste sa o tom nebavili.“
„Aha, a kedy? Medzi tým, ako sme sa hádali o tom, či je Saša stelesnením dobroty alebo nie?!“ Vybehla som na ňu, čo ma zamrzelo hneď, ako som to vypustila z úst. Ona za tú hádku predsa nemôže. Vážne by som si mala najprv všetko pekne rozmyslieť, kým niečo poviem.
„Veď dobre, čo sa hneď rozčuľuješ.“
„Prepáč. Asi mi to už lezie na mozog.“
„Vidím.“ Pozorovala som, ako si chalani kopú medzi sebou loptu a následne útočia na bránku s úmyslom streliť prvý gól. Nepodarilo sa. Podvedome mi pohľad stále zabiehal k futbalistovi s deviatkou na drese a už ma to vážne štvalo. Rozčuľoval ma pohľad na neho. Nevedela som, prečo to tak cítim, ale bolo to tak. A najlepšie bolo, keď som si uvedomila, čo za číslo má na chrbte. 9. Okrem toho, že je to aj s päťkou a trojkou moje obľúbené číslo, narodila som sa deviateho septembra. Už to všetko začína byť riadne divné.
Zrazu Baša vyskočila zo sedadla, a začala ako besná kričať „GÓL!“. Hm, ani som si nevšimla a to všetko iba preto, lebo som bola zabratá do úplne zbytočných myšlienok o čísle na Tomášovom drese. Asi sa zo mňa začína stávať čudáčka. Všetci chalani sa zhŕkli do hlúčiku a hromadne niekoho objímali. Aké „prekvapenie“ pre mňa bolo, keď ho pustili a zistila som, že to bol Tomáš.
„Tomáš dal gól.“ Úplne zbytočne mi oznámila Baša.
„Ja viem.“ Zašomrala som. Už mi to tu začínalo liezť na nervy. A vrchol všetkého bolo, keď nejakí ľudia z našej školy, začali hromadne skandovať Tomášovo meno.
„Idem na vécko.“ Oznámila som Baši a zdvíhala som sa zo sedadla.
„Mám ísť s tebou?“ Spýtala sa.
„Nie.“ Razila som si cestu von z haly, kde som zamierila na dievčenské toalety. Zavrela som sa do kabínky. Vôbec som nepotrebovala ísť na vécko. To, čo som potrebovala, bolo upokojiť sa. Mohla som tam len tak sedieť asi nejakých desať minút, keď som sa rozhodla, že sa vrátim späť.
„Gympláci vyrovnali.“ Zahlásila Baša stav, len čo som si sadla.
„Hm.“ Zamrmlala som. Vážne ma to veľmi nezaujímalo. Bez záujmu som sa pozerala na priebeh hry. Laco zobral súperovi loptu, rútil sa s ňou k bránke, prihral ju Tomášovi, ktorý stál na lepšej pozícii a strieľal. Ale miesto toho, aby sa halou niesli oslavné ovácie z gólu, halou sa ozvalo hromové zhíknutie. Jeden vysoký, vychudnutý chalan v drese so súperovými farbami, mu podrazil nohu a Tomáš sa s buchotom zvalil na zem. Videla som, ako ho zasiahol tesne pod kolenom a stuhla som. Polka haly sa postavila, aby lepšie videli, mňa nevynímajúc. Ležal na zemi, držal si koleno, tvár skrivenú v bolestnej grimase. Srdce sa mi rozbúchalo neuveriteľnou rýchlosťou a v ústach mi úplne vyschlo. Ani neviem opísať, ako strašne som sa bála, že ho zasiahol do toho kolena, ktoré mu pred pár týždňami operovali. Nesúhlasný piskot a pokriky nahnevaných divákov, som ani nevnímala.
Okamžite k nemu pristúpil celý jeho tím na čele s doktorom. Dívala som sa, ako mu chytá boľavé koleno a niečo sa ho pýta.
„Ježiši!“ Zvolala Baša a ja som na ňu zmätene otočila hlavu.
„Sadni si prosím ťa! Si strašne bledá, nie že tu odpadneš.“ Stiahla ma späť na sedadlo a podávala mi jej minerálku.
„Napi sa.“ Odpila som si a vrátila jej ju. Pritom som pohľad stále upierala na dianie na ihrisku. Tomáša už odvážali na lehátku do šatní.
„Neboj, určite to nie je také zlé, ako to vyzerá.“ Pošepkala mi Baša a pohladila ma po chrbte.
Na prázdno som preglgla. Potlačila som slzy, ktoré sa mi už-už chceli vyliať po lícach a potriasla som hlavou. Čo to so mnou, dočerta, je?! Ako to, že ma to tak zobralo? Ja mám rada Miša, nejaký Tomáš mi môže byť ukradnutý. Veď mi ani neveril, keď som mu hovorila čistú pravdu.
No napriek všetkým mojim argumentom, som nedokázala prikázať srdcu, aby mi nebilo tak splašene. Nedokázala som potlačiť obavy o neho, ani strach, ktorý ma úplne ochromil.
„Si v poriadku?“ Spýtala sa ma Baša a upierala na mňa ustarostený pohľad.
„Ja...ja, neviem. Ale, asi áno.“ Habkala som, úplne vyvedená z miery.
„Idem...idem na chvíľu von. Musím sa vyvetrať.“
„Nemám ísť s tebou? Nevyzeráš veľmi dobre.“ Zrejme narážala na moju bledú tvár, ale potrebovala som byť sama, aby som sa upokojila.
„Nie, ale vďaka.“ Usmiala som sa, ak sa to vôbec dalo nazvať úsmevom. Skôr som mala pocit, že som len skrivila pery do čudného úškrnu.
Vyšla som von z haly a chvíľu som sa prechádzala po chodbách, až som sa dostala k šatniam. Zostala som stáť na začiatku chodby. Tak veľmi som chcela vedieť, ako mu je, ale moja hrdosť bola silnejšia. Otočila som sa na opätku, keď som za sebou počula kroky. Otočila som sa a videla som, ako Laco zatvára dvere na miestnosti na konci chodby. Rýchlo som zašla za roh a utekala na ďalšiu chodbu, aby to vyzeralo, že idem do haly a že sme sa stretli len náhodou. Takmer ma prevalcoval, keď okolo prechádzal, lebo sa nepozeral pred seba.
„Och, prepáč.“ Zamrmlal.
„To je v pohode. Hm....ako mu je?“ Spýtala som sa a obaja sme veľmi dobre vedeli, o kom hovorím.
„Nie veľmi dobre. Zasiahol ho do toho kolena, ktoré mu operovali.“ Stuhla som.
„Bude v poriadku? Bude ešte môcť hrať?“ Nezmyselne som mu kládla otázky, na ktoré samozrejme nemohol poznať odpoveď. Ale musela som sa to opýtať.
„Ako to mám, doriti, vedieť?!“ Začal na mňa kričať, ale keď videl, aká som vystrašená, upokojil sa.
„Zavolali mu sanitku. O chvíľu by tu mala byť. Zrejme ho budú zasa operovať.“ Prikývla som. „Prečo nejdeš za ním?“ Spýtal sa, ale na odpoveď nečakal, lebo sa hneď pohol preč.
Zostala som sa stáť neschopná žiadneho pohybu. Bála som sa. A veľmi. Ešte chvíľu som váhala, kým som s rozbehla do posledných dverí na chodbe, ktoré patrili výhradne družstvu. Zastavila som pred nimi a ešte chvíľu som pred nimi stála, kým som položila ruku na kľučku. Zhlboka som sa nadýchla a stlačila som ju. Nevedela som, či ma po tej hádke vôbec bude chcieť vidieť. Trochu som pootvorila dvere, a už som chcela niečo povedať, keď ma zarazil dôverne známy hlas.
„Ako sa cítiš?“ Zatiahla medovým hlasom Saša a mne ten jej falošný tón až dral uši.
„Ujde to.“ Odpovedal jej.
„Ani nevieš, ako som sa o teba bála. Keď si padol na zem a ostal si tam ležať, myslela som si, že sa od strachu zbláznim.“
Potichu som zatvorila dvere. Nebudem ich predsa vyrušovať! Otočila som sa a vrátila sa späť do haly.
„Kde si bola?“ Spýtala sa Baša.
„Len sa prejsť.“ Odpovedala som a stočila zrak na výsledkovú tabuľu. 3:0 pre nás.