Domov bábik

Nikto nič nevedel. S Bašou sme sa pýtali všetkých spolužiakov, ale nikto nám nevedel povedať, ako na tom Tomáš je. Už som začínala byť zúfalá.
Oprela som sa o pelasť Bašinej postele a načúvala rozhovoru.
„Tak teda dík, Maja.“ Ťukla na tlačidlo s červeným telefónom a hodila mobil na posteľ. Ľahla si vedľa mňa a smutne sa usmiala.
„Ani Patrik nič nevie.“ Odpovedala na moju nevyslovenú otázku. Keď nič nevie ani Paťo, Tomášov spolužiak a brat našej spolužiačky Majky, tak už fakt neviem.
„Vraj ani Laco nič nevie a to je jeho najlepší kamarát.“ Pokračovala, ale ja som už bola mysľou niekde úplne inde. Predstavovala som si najhoršie scenáre, ako by mohol skončiť od amputovania nohy až po smrť na operačnom stole.
„Héj, tak čo je?“ Jemne ma buchla Baša do nohy a ja som pohodila hlavou. Na čo to vôbec myslím? Prečo by mu mali odrezať nohu?! Okamžite s tým musím prestať, lebo inak mi z toho preskočí. Karhala som sa a vzdychla som si.
„Počúvaj, čo ty a Laco?“ Zámerne som zmenila tému. Toto bolo oveľa bezpečnejšie teritórium.
„Ach, vôbec nič. Vždy, keď ho stretnem, ako by som bola neviditeľná. Nechápem to! Veď tá Zuza, čo s ňou chodil, je oveľa škaredšia ako ja. Asi by som to mala vzdať a priznať si porážku.“ Zamumlala do vankúša. A ja som ju pohladila po hnedých vlasoch a iba neochotne som jej musela dať za pravdu.
„Aj keď ma to mrzí, asi máš pravdu. Úprimne, Laco sa mi nezdal pre teba príliš vhodný a okrem toho, minule som ho videla, ako sa viedol za ruku s nejakou babou. Takže asi zase s niekým chodí.“ Baša na mňa uprela zelené oči plné smútku.
„Ale ja som sa do neho asi zamilovala.“ Zafňukala a ja som na ňu vytreštila oči. Ona ešte nikdy nepovedala slovo milovať v súvislosti s jej frajermi. Vždy hovorila, že ich má rada, ale ani jedného nemilovala. O to väčší šok to pre mňa bol.
„Ako, že si sa zamilovala? Veď ho poriadne ani nepoznáš, nevieš čo je zač.“ Neveriacky som zo seba vytisla.
„Myslíš, že na to, aby sa človek zamiloval potrebuje o tom druhom vedieť aj číslo topánok? Mýliš sa. Už len keď ho vidím, roztrasú sa mi kolená a desím sa toho, že by na mňa prehovoril ale zároveň to je to jediné, po čom túžim.“ Ako, všimla som si, že keď je zmienený človek na blízku, Baša sa správa naozaj čudne. Myslím, viac čudne ako obvykle. Ale láska? Tým ma vážne dostala.
„Myslím, že by si na neho mala zabudnúť. Vieš predsa, že je to sukničkár. To vieme obe, ani ho nemusíme dobre poznať. Nechcem, aby sa s tebou len na chvíľu pobavil a potom ťa odkopol.“ Za tie slová som sa nenávidela, lebo som vedela, že jej nimi ubližujem, ale musela som to povedať. Pre jej dobro.
„Možno máš pravdu. Ale iba za predpokladu, že by si ma vôbec všimol.“ Pritakávala mi so slzami na krajíčku. Netrvalo dlho a vzlykala do vankúša.
„To bude dobré Klaudi, uvidíš.“ Oslovila som ju menom, ktorým som ju nenazvala minimálne od škôlky. Pokúšala som sa ju upokojiť, ale veľmi sa mi to nedarilo. Až po nejakej pol hodine konečne prestala plakať a ja som pohľad preniesla na hodiny na jej mobile, ktorý stále ležal vedľa nej na posteli. Sakra! O necelú hodinu sa bude konať tá slávna večera, na ktorej mi mama predstaví toho jej Romana. A ja sa ešte musím osprchovať, hnevala som sa sama na seba, že už zasa nič nestíham. Rozlúčila som sa s Bašou a najrýchlejšie, ako sa v tej poľadovici dalo, som si to šinula do nášho útulného panelákového bytu.
„No dosť, že si sa uráčila prísť. Už som ti chcela volať, že kde si.“ Vybehla po mne mamča, ktorej som sa cestou do kúpeľne ospravedlňovala. Ale koniec koncov...čo ma nepozná?!
Rýchlo pod sprchu, usušiť vlasy a nejako normálne si ich učesať, iba trochu šminiek (nechcem predsa vyvolať mylný dojem cestnej pracovníčky) a ešte obliecť sa. Zvolila som jednoduché čierne saténové nohavice a k tomu bielu blúzku so zlatou pletenou vestou. Ešte nové čižmy, ktoré som dostala pod stromček a bola som prichystaná. Práve vo chvíli, keď som sa snažila natlačiť nohavicu do druhej čižmy a zapnúť si ju, rozozvučal sa bytom zvonček. Hodila som pohľad na mobil. Presne 20.00. U mňa sa teda dochvíľnosť cení, ale iba v prípadoch, keď všetko stíham aj ja. A keďže som už bola vlastne prichystaná, tak mi nevadilo, že prišiel presne. Keby to bolo inak, museli by na mňa ešte dobrých desať minút čakať.
Mama utekala k dverám, že ide otvoriť, hoci ja som stála hneď vedľa nich. Ale čo, nech má radosť. Ešte pred tým, než otvorila dvere, som jej musela odprisahať, že jej to sluší a že nikdy nevyzerala lepšie. No vážne je ako tínedžerka!
Len čo otvorila dvere, dnu sa nahrnul vysoký chlapík s tmavohnedými vlasmi a príjemnou tvárou. Už na prvý pohľad mi bol sympatický a keď som uvidela, ako mu zažiarili oči, len čo nimi spočinul na mame, iba som sa v tom utvrdila. Zľahka ju pobozkal na tvár a potom sa otočil ku mne.
„Á, tak toto je tá slečna, o ktorej stále rozprávaš. Ja som Roman.“ Uškrnula som sa. To si viem predstaviť, aké koniny mu mama navykladala. Naťahoval ku mne ruku a ja som mu ju bez váhania potriasla.
„Dúfam, že len v dobrom. Lucia.“ Usmiala som sa a on mi, čo sa týka úsmevov, tiež nebol nič dlžný.
„Do teraz sa o tebe vyjadrovala vždy iba v superlatívoch.“ Jasné, že som mu neverila. Skepticky som si pohľadom premerala moju matinku.
„Tomu sa dá len ťažko uveriť, keďže ju poznám, ako svoju vlastnú dlaň.“ Vyhŕkla som a zaslúžila som si za to od nej buchnát do chrbta.
„No tak kočky, pohnite si. Už by sme mali ísť. Rezervoval som stôl na štvrť na deväť.“ Oznámil a tak som sa navliekla do bundy a mame som podala krátky červený kabát.
Keď sme vyšli pred panelák a zastali sme pred tmavomodrým BMW, chvíľu som zostala stáť s ústami otvorenými dokorán. To musí byť nejaký pracháč, pomyslela som si, keď som nastupovala do auta takého nablýskaného, až som si myslela, že ho kúpil len pred hodinou. Celou cestou sa o niečom bavili, ale nevenovala som tomu nejakú veľkú pozornosť. Stále som rozmýšľala nad tým, kde je ten jeho slávny syn a odpoveď som dostala hneď, hoci som to nečakala.
„Môj syn príde za nami neskôr.“ Vysvetlil a v spätnom zrkadle na mňa upieral zrak. Neprítomne som prikývla a premýšľala som už iba nad jednou vecou. On vie čítať myšlienky?!
Zaparkovali sme pred drahou reštauráciou, čo ma len utvrdilo v domnení, že Roman určite nie je z tých, čo len tak-tak vychádzajú s výplatou. Čašník nás odviedol ku krásne prestretému stolu so sviečkami. Teda, dal si záležať. Roman s mamou sa posadili vedľa seba a ja oproti nich. Po mojej ľavici na mňa zívala prázdna stolička a to spôsobilo, že som bola na toho dlho očakávaného „brata“ ešte viac zvedavá. Najviac ma však zaujímalo, či ho náhodou nepoznám.
Keď k nám pristúpila malá sympatická čašníčka, Roman objednal nápoje a kým nám ich priniesli, vyberali sme si z jedálneho lístka. Keď sa čašníčka vrátila s vínom pre mamu a Romana, s minerálkou pre mňa a spraitom pre môjho neprítomného spolusediaceho, zhodli sme sa, že na neho s jedlom počkáme. Vraj by mal prísť každú chvíľu. Len aby, veď už som napnutá ako guma na trenkách, pomyslela som si. Kým sme čakali, Roman sa ma snažil vtiahnuť do rozhovoru, ale keďže ten sa točil okolo školy a blížiaceho sa polročného vysvedčenia, odpovedala som mu len veľmi neochotne. Konečne má človek trochu toho voľna a aj to sa musíme baviť o škole?! Povedala som iba toľko, že v škole je to v pohode a že sa nebojím, že by som kvôli vysvedčku dostala zaracha. Moja dobrá nálada sa ako šibnutím čarovného prútika nebezpečne blížila s bode mrazu. Nechcelo sa mi počúvať prázdne reči Romana a mamy a keďže som nebola obrátená smerom k vchodu, kde bola väčšina stolov, lebo sme sedeli takmer na samom konci miestnosti, nemala som sa ani na koho dívať a proste som sa tam nudila. Čím ďalej tým som bola viac naštvaná na toho týpka, ktorý už meškal dobrú pol hodinu. Ja som tiež nedochvíľna, ale čo je veľa to je veľa! Naštvane som sa zahmýrila na stoličke a vzala som do ruky pohár minerálky. Priložila som ho k perám a kútikom oka som videla, ako sa Roman pozerá na niekoho za mnou a kýva mu.
„No konečne! Kde si bol tak dlho?“ Spýtal sa smerom k postave, ktorá sa postavila pri stôl hneď vedľa mňa. Pozrela som sa hore, aby som toho človeka konečne spoznala a v tom okamihu, ako som uvidela jeho tvár, prudko som sa nadýchla. Na tom by nebolo nič zvláštne ani nezvyčajné, keby som ešte stále nepila tú prekliatu minerálku. Prudko som do seba vdýchla vodu a v tom okamihu sa rozpútalo peklo. A to doslova. Polku toho, čo som mala v krku som vrátila hneď späť do pohára (na čo mimochodom nebol práve vábivý pohľad) a s druhou som sa snažila zápasiť formou neutíchajúceho kašľa, ktorý som striedala s dusením. Triasla som sa na stoličke s každým ďalším prívalom kašľa. Mama vyletela so stoličky ako by ju vystrelili, búchala ma po chrbte a o chvíľu sa vedľa mňa zjavili dve servírky. Ostatní zákazníci drahej reštaurácie sa po mne začali obzerať, asi ich môj zápas o holý život vyrušil pri konzumovaní exkluzívneho jedla alebo čo. Ale fakt nemuseli mať poznámky typu „už by mohla prestať!“, veď ja som sa snažila! Celkovo som dosť narušila chod celého zariadenia a keď sa ma prestrašené čašníčky pýtali, či nemajú zavolať sanitku, to ma už nadobro dorazilo.
No proste hrôza. Keď som sa ako tak upokojila a čašníčka vymenila už nepoužiteľnú minerálku za novú, oslovil ma pobavený hlas.
„Vidím, že si sa mi potešila.“ Cítila som, ako mi horí celá tvár. Nie len líca, ale úplne celučká tvár! Vlastne po tom výkone, čo som tu predviedla sa ani nie je čomu čudovať, ale jeho slová dokonale priklincovali najväčšie strápnenie môjho života. A myslíte si že to bol koniec? Ani omylom...