Domov bábik

Neochotne som nasadla do tmavomodrého BMW na miesto spolujazdca a zapla si bezpečnostný pás. Laco naštartoval, hladko vycúval z dosť úzkeho priestoru medzi autami a vyšiel na hlavnú cestu. Všetku svoju pozornosť venoval riadeniu, ja som mala hlavu otočenú do okna, nejako som nemala odvahu pozrieť sa na neho. Všetky moje myšlienky sa sústredili na jedinú vec: Prosím, nech mlčí celú cestu. Nech sa na nič nepýta a hlavne, nech nehovorí o tom trapase (alebo skôr trapasoch) v reštaurácii.
Myslíte si, že ma niekto vyslyšal? Osud mi zjavne nie je naklonený a úprimne, aj keby to osud chcel, prekazil by mu to Laco, pretože on si jedinečnú príležitosť rozhodne nemienil nechať ujsť.
„Pekne si to tam roztočila.“ Ozval sa zrazu do hrobového ticha v aute, až som sa mykla. Na chvíľu som hlavu otočila smerom dopredu, aby som tak mohla periférne vidieť jeho tvár. Trochu som sa k nemu pootočila, aby som lepšie videla a potom som sa vrátila do pôvodnej polohy. Ten darebák sa smial. Síce sa to snažil trochu maskovať, ale neutajil to. Viac som sa pritisla k dverám auta, aby som čo najväčšmi maximalizovala vzdialenosť medzi nami a tú poznámku som sa rozhodla nechať nepovšimnutú. Hrdosť mi nedovolila niečo mu na to povedať... Ále čo hrdosť, mala by som sa priznať sama sebe. Jednoducho som nevedela, čo na to povedať, aby som sa ešte viac nezhodila a tak som zvolila strategické mlčanie. A okrem toho som dúfala, že ak mu nebudem odpovedať, prestane rozprávať aj on.
„Vieš, chvíľu som si naozaj myslel, že sa ti niečo stalo, keď si sa dusila tou minerálkou.“ Prevrátila som oči v stĺp. Nech je ticho!
„Ešte že ti tú sanitku nemuseli zavolať. Ale aspoň si trochu oživila tú ponurú atmosféru, aj keď nie každému sa to páčilo, že?!“ Zvolal pobavene a ja som vedela, že naráža na tú odpornú namachlenú ženskú, ktorá sa sťažovala, že ju ruším pri jedle. No verili by ste tomu?!
Keď mu došlo, že odo mňa sa odpovedi nedočká, pokračoval.
„Tvojej mame síce bude chvíľu trvať, kým ten fľak od červeného vína vyperie, ale pozri sa na to z druhej stránky. Takisto sa ti mohol rukáv košele náhodou chytiť od sviečok a to by sa len tak nevypralo.“ Bľabotal tie svoje absurdnosti a ja som nechápala o čo mu ide. Čakala som, čo ďalšie ešte vypustí z úst, no stále bolo ticho. Sláva! Aspoň niečo z časti dobré na tomto dni.
„Fakt som nečakal, že na mňa zareaguješ tak vášnivo.“ Prudko som sa vystrela na sedadle a vycivene som na neho hľadela.
„Čo?“ Vyhŕkla som hlasom o oktávu vyšším, než bežne hovorím.
„No, ja som celkom zvyknutý, že sú zo mňa baby hotové ale v takom rozpoložení som ešte ani jednu nevidel.“ Zasmial sa a mňa skoro porazilo.
„Nejako si veríš, nie?“ Znechutene som zamrmlala a potom som mu dôrazne vysvetlila, ako to bolo. „To, čo sa stalo, nemalo ani tú najmenšiu spojitosť s tvojou osobou, tak láskavo netrep blbosti. Bola len obyčajná náhoda, že si sa tam zjavil práve v tej chvíli.“ Zatiahla som s najväčším sebaovládaním, akého som bola schopná. Dobre, trochu som klamala, že to nemalo s ním nič spoločné, ale určite nie tak, ako si namýšľal on. Ale to by som mu pri jeho želatínovom mozočku asi ťažko vysvetlila.
„Prečo to popieraš, keď som to videl?! Tak si priznaj, že sa ti páčim.“ Chvíľu som na neho neveriacky civela. Nemohla som uveriť tomu, čo počujem. On si snáď myslí, že po ňom ide každá alebo čo.
„Tak a teraz ma dobre počúvaj. Ja by som si s tebou nezačala, ani keby si bol posledný ľudský tvor opačného pohlavia v tejto galaxii. Nikdy by ma nikto neprinútil s tebou niečo mať, ani keby mi ponúkali milión. Je ti to jasné?!“ Mierne zvýšeným hlasom som mu vysvetlila, ako sa veci majú a on sa stále iba tupo usmieval. Už mi to liezlo na nervy. Ako keby tým úsmevom chcel povedať „ja viem že klameš“, čo je úplne absurdné, pretože som hovorila čistú pravdu.
Naštvane som odvrátila pohľad od jeho tváre, keď som si všimla, že z hlavnej cesty odbočil na naše sídlisko a mieril si to rovno k našej ulici. Odkiaľ dočerta vie, kde bývam?! Musela som však zostať v nevedomosti, lebo som s ním odmietala komunikovať.
„Tu zastav.“ Prikázala som mu, keď už bol takmer pred naším panelákom. Vystúpila som z auta, zabuchla dvere a už som bola rozhodnutá, že odídem len tak bez pozdravu, ale zvíťazila niekoľko ročná tvrdá drezúra matkiných pravidiel správania sa. Otočila som sa k nemu a chvíľu som na neho ponad strechu auta upierala (dúfam) znechutený pohľad. Už som otvárala ústa, že ho odmerane pozdravím, ale predbehol ma.
„Takže ty hovoríš, že ma nechceš a že by si ma nechcela ani keby som bol posledný muž v galaxii...“ Povedal to, akoby nad tým premýšľal a ja som zas premýšľala nad tým, o čo mu ide.
„Konečne si to pochopil.“ Zvolala som.
„Ale si si tým istá? Lebo ja som mal iný pocit.“ Prevrátila som očami.
„Absolútne istá.“
„Dobre. Tak už iba jedna otázka.“
„A to?“ Popoháňala som ho.
„Ako sa ti páčil?“
„Kto?“ Nechápavo som sa spýtala a ani mi nenapadlo, že tým zrejme myslel svojho otca.
„Môj zadok.“ Stuhla som. Aha, tak asi tým nemyslel otca. Prebleslo mi hlavou a nevedela som, či som sa začala červenať najskôr od hanby a potom od zlosti alebo naopak, alebo to všetko dohromady.
Laco sa iba nahlas zasmial nad mojím rozpoložením, nasadol dnu do auta a skôr než by som stihla povedať hanba ho už nebolo.

Na druhý deň som sa zobudila s obzvlášť zlou náladou. Koniec-koncov niet sa čomu čudovať. Hneď po prebudení som skočila do sprchy a potom som si vzala texty našej hry, aby som ich úplne nezabudla, lebo cez prázdniny sme skúšky nemali. Popoludní som sa prihlásila na icq, kde sme sa s Bašou dohodli, že si dáme zraz v caffé bare.
Na počudovanie som to nebola ja, kto meškal a čakala som na ňu dobrých desať minút.
„Ahoj, prepáč, že meškám. Nejako nestíham.“ Dychčala a sadla si na stoličku oproti.
„Hm...“ Zamrmlala som.
„Hovorila si, že máš zlú náladu, ale že by to bolo až také zlé?“ Pozorovala som ju, ako si vyzlieka vetrovku, šál a rukavice a najradšej by som sa videla pekne doma, zalezená v posteli.
„Tak, čo sa stalo na tej večeri? Už som strašne zvedavá.“
„Mala by si sa radšej spýtať, čo sa nestalo.“
„Prečo?“ Zasmiala sa. Neznášam, keď má ona dobrú náladu a ja nie.
„Pretože som pohnojila čo sa dalo.“ Znova sa jej zdvihli kútiky úst.
„Určite to nebolo také strašné, ako hovoríš. Ale na začiatok mi povedz, ako sa ti páčil ten Roman a jeho syn.“ Odpila som si zo zmrzlinovej kávy. Ja viem, je trochu divné dávať si do kávy zmrzlinu, keď je zima, ale musela som si nejako uhýčkať nervy.
„Roman je super. Hneď ako som ho videla sa mi zdal sympatický a k mame je úžasný, takže k nemu nemám vôbec výhrady. A navyše je prachatý. Má nové BMW a pozval náš do nóbl reštaurácie.“ Baša sa zachichotala.
„Takže keby sa náhodou zobrali, tak budeš bývať v obrovskej vile s veľkým bazénom a nádhernou záhradou, čo?“ Uškrnula som sa. To nie je taká zlá predstava.
„Možno.“
„A čo ten jeho synáčik?“
„Práve s ním súvisí moja zlá nálada a moje, mierne povedané, faux pas na tej večeri.“ Videla som, ako okamžite zbystrila pozornosť. Jej mozog zrejme prahol po nechutných detailoch.
„Prečo? Kto je to? Poznáš ho?“ Rýchlo sa spýtala.
„Práve že poznám. A aj ty ho poznáš.“
„Bože, tak ma už nenapínaj a povedz mi, kto to je.“
„Laco.“
„Čože?“ zvreskla, až sa po nás všetci otáčali. Tiež by sa mohla trochu upokojiť. Nepotrebujem ďalšie verejné poníženie. „Lucia, teraz mi nehovoríš pravdu, že?“ Spýtala sa tónom, ktorý som u nej ešte nepočula.
„Prečo by som ti klamala? Je to pravda. A ver mi, ja som včera nebola o nič menej šokovaná. Takmer som sa zadusila minerálkou, keď som ho zbadala.“ Baša a úplne vedená z miery oprela o operadlo stoličky.
„Ó bože.“
„Presne.“
„To je sila.“
„To veru je.“ Pritakala som jej.
„Nikdy by som si nemyslela, že sa môže stať taká veľká náhoda. Práve Laco!“ Na chvíľu zmĺkla.
„A čo sa teda stalo?“ Spýtala sa ešte stále trochu mimo.
„To ti nestačí, že som sa takmer zabila obyčajnou vodou?! To je už dosť veľký trapas, nieto ešte ostatné veci.“
„Aké ostatné veci?“ Nedala sa odradiť. Zažmúrila som na ňu. Vážne si myslí, že to mám chuť prežívať znova?!
„Nepýtaj sa.“
„Ale no tak hovor. Som tvoja najlepšia kamarátka a mám právo to vedieť.“ Fakt „pádny“ dôvod. Rozmýšľala som, či bude jednoduchšie všetko jej vyklopiť, alebo sa najbližšie hodiny vyhýbať jej nepríjemným otázkam. Asi to prvé.
„Tak dobre. Okrem toho, že takmer zapríčinil moju smrť na následky udusenia, prichytil ma ako na neho čumím, teda lepšie povedané, ako čumím na jeho zadok. Taká som bola vystresovaná, že som mamu nechtiac obliala červeným vínom a čerešničkou na torte môjho znemožnenia bolo, keď som si jedlo miesto osolenia trochu prisladila. Keď som ucítila, aké je to mäso sladké, skoro ma vystrelo.“
Baša sa chvíľu naozaj držala, ale aj tak sa rozosmiala na celé kolo. Zradkyňa jedna, neviem čo by ona robila na mojom mieste, keby som sa jej začala smiať. Ja potrebujem podporiť.
„Téda dievča, nikdy by som neverila, že sa toľko prúserov môže stať jednej osobe a ešte za tak krátky čas. Ty lámeš rekordy!“ Aj vy máte také milé kamarátky ako ja?
„Ha ha fakt vtipné. Ale neviem, či sa budeš smiať keď ti poviem, že si Laco myslí, že po ňom idem.“ Dobre, ja viem, že som zlá, ale mala som chuť malinko sa jej pomstiť. A zabralo to, prestala sa smiať.
„Čo???“ Zvrieskla po druhý raz.
„Ja som sa mu to snažila vyhovoriť, ale argumentoval to tým, že videl, ako mu pozerám na zadok. Tak neviem, čo si teraz myslí.“ Baša skoro vyletela zo stoličky.
„Ja ťa zabijem! To sa nevieš ovládať? A vôbec, čo ty máš čo pozerať na zadok MÔJMU Lacovi.“ Akoby ho vlastnila.
„Len mi tam náhodne padol zrak a práve vtedy sa na mňa díval. Ja za to nemôžem.“ Bránila som sa. Síce som jej trochu klamala, lebo to nebolo náhodou, ale načo robiť zlú krv, nie?! Aj tak sa mi Laco nepáči a jej by som chalana v živote neprebrala.
„A čo teraz budem robiť? Čo ak sa mu páčiš?“ Spýtala sa ma smutným hlasom a ja som razom oľutovala, že som jej niečo hovorila.
„Ale čo blbneš. Samozrejme, že sa mu nepáčim. Taká hlúposť. A okrem toho, skoro chodím s Michalom.“
„Hm...“ Zamrmlala zronene. Ja som ale kača! Zasa som povedala niečo, čoho dôsledky som si nepremyslela.