Bella noverca LVIII.kapitola

LVIII.kapitola - Beznádej

Tma. Jediné, čo vnímala, bola tma. A potom úsvit, za ktorým nasledoval východ slnka. Nič iné jej myseľ nebola schopná spracovať. Príliš ňou otriasol strašný incident, ktorého svedkom sa stala a dokonca bola jeho priamou účastníčkou.
Robynne Dawleyová, lady McCaldenová, sa ešte nikdy necítila tak zle. Možno vo chvíli, keď zomreli jej rodičia, ale bola vtedy ešte taká mladá, že si veľmi neuvedomovala následky, ktoré teraz priam bytostne pociťovala. Strata ju veľmi bolela. Nie však Wayna, ako skôr pocitu, že aspoň niekomu na tomto svete na nej záleží. Namýšľala si, že mu nie je ľahostajná, že ju možno potrebuje tak, ako ona jeho. Ako veľmi sa mýlila!
Včera, po ich ostrej výmene názorov, vybehla do svojej izby, neschopná dlhšie zadržiavajúc slzy. Vo svojich komnatách za sebou zabuchla dvere a zúfalo sa hodila na posteľ. Preplakala celé hodiny, kým už neboli jej oči také unavené, že v sebe nenašli žiadne vlhko.
Niekedy nadránom upadla do silnej apatie, z ktorej by ju iste nik neprebudil, ak by sa aj niekto pokúsil. Tá vyústila do neuveriteľnej túžby zomrieť s pocitom, že už na svete nikoho nemá. Zavrhol ju aj posledný blízky človek a ona zostala celkom sama. Vo vlastnej bezmocnosti pomaly prešla k toaletnému stolíku a vybrala z neho malé nožničky, určené na šitie. Keď si ich však roztrasenou rukou priložila k zápästiu, odhodlanie skoncovať so životom sa začalo vytrácať. Čo dosiahne tým, keď sa zabije? Spomenie si na ňu niekto? Príde vôbec niekto na jej pohreb, aby jej vzdal poslednú poctu? Vždy túžila zanechať na svete aspoň malú spomienku na seba či už prostredníctvom svojich detí alebo nejakého veľkého činu, ktorý by ju preslávil. Nič z toho však nedosiahla... možno sa tak ani nikdy nestane, ale predsa len je ešte príliš skoro odísť z tohto sveta.
Okrem toho vždy považovala za veľmi hriešne spáchať samovraždu, pretože jej tento skutok pripadal príliš zbabelý. Ona bude bojovať!
Odložila nožnice a vykročila k dverám, aby sa stretla s Waynom zoči-voči a vykričala mu do očí tie veci, ktoré nestihla v hlbokom rozrušení.
Ani toto predsavzatie sa však nenaplnilo. Ako kráčala k dverám, nohy jej oťažievali a nakoniec nebola schopná nájsť v sebe toľko sily, aby stlačila kľučku na dverách.
S hlbokým povzdychom prešla okolo zrkadla a mierila naspäť k posteli, keď tu ju na svojej hrudi niečo zaujalo. Vrátila sa k zrkadlu a dlhú chvíľu civela na svoj odraz. Nezastavil ju strašný vzhľad po preplakanej noci, ale medailón na krku. Opatrne sa ho dotkla, akoby ju mohol popáliť. Bol to darček od Wayna, ktorý jej pripol na krk v kaplnke za posvätnej štedrovečernej atmosféry. Jeho dokonalosť v nej opäť rozbúrila zlosť.
Nahnevane ho strhla z krku a s divým výkrikom ho hodila o protiľahlú stenu. Neroztrieštil sa však ako očakávala. Iba sa otvoril a zostal nepohnute ležať, priťahujúc jej pohľad ako magnet.
Nevedela čo, ale niečo ju zarazilo. Váhavo sa k nemu priblížila a až vtedy si uvedomila, čo sa stalo. Prívesok prestal hrať. Bol otvorený, avšak nevychádzala z neho melancholická melódia podobná spevu vtákov. Zmĺkol navždy. Keby bola poverčivá, možno by uverila, že medailón vycítil, že k jeho darcovi už Robynne necíti lásku, lež nenávisť. Namiesto toho ju však jeho mlčanlivosť iba ešte viac rozzúrila. Zdvihla ho zo zeme a opäť ho šmarila o stenu, tentoraz tú, pri ktorej sa nachádzal toaletný stolík. Spadol zaň a zatvoril sa. Skrytý pod stolíkom bol uchránený pred úplnou skazou. Robynne v náhlej vlne smútku, ktorá ju nečakane pochytila, naňho úplne zabudla a znova sa jej útočiskom stala posteľ.
Tak sa stalo, že po východe slnka nehybne ležala na chrbte a civela do stropu. Cítila, že už v tomto dome nevydrží ani minútu. Takisto sa desila stretnutia s pôvodcom jej nešťastia. Čo mu povie? Ako sa len zachová? Musí odísť!
Prudko sa vzpriamila a vstala. Netušila, kam pôjde, avšak nemohla tu ani zostať, lebo by sa dozaista zbláznila. Rýchlo podišla k skrini a vytiahla odtiaľ prvé šaty, čo jej padli do ruky. Strhla zo seba krásne večerné šaty, ktoré boli také pokrčené a zničené, že by sa už nedali opraviť.
Obliekla sa, no nenamáhala sa upraviť svoj zovňajšok. Vlasy si nechala voľne rozpustené a nevnímajúc iné, než jej útek pred Waynom, vybehla z izby a ponáhľala sa dolu.
Po ceste našťastie nikoho nestretla. Iba nejaké slúžky na ňu zvláštne zízali, no tie si nevšímala. Zamierila priamo k stajniam a tam sa pokúšala nájsť Artexa. V boxe ho nevidela. Vyšla teda von. Zbadala ho obďaleč, popásal sa na sviežej tráve.
Chcela ísť za ním, keď tu ju zadržal prekvapený hlas: „Robynne! Čo tu robíš? Myslel som, že budeš ešte dospávať včerajší ples.“
Prudko sa obrátila, kto sa jej to opovažuje vysmievať. Bol to Damyan. Vyzeral spokojne, akoby ju tu chcel stretnúť. Akonáhle sa však k nemu otočila tvárou, vystrašene k nej pristúpil.
„Preboha, Robynne! Čo sa ti stalo?“ Chytil ju za ruku a očakával vysvetlenie.
Nemo naňho hľadela vediac, že keby prehovorila, asi by sa zase rozplakala.
„Odpovedz mi,“ naliehal ustarostene.
„Nechaj ma na pokoji!“ zvolala roztraseným hlasom a ruku si vytrhla z jeho zovretia.
„Ale...“
„Nepočul si ma?!“ oborila sa naňho a po líci jej stiekla prvá slza presne tak, ako očakávala.
Vydesene o krok ustúpil a ona sa zatiaľ pohla k Artexovi. Stál pomerne ďaleko a už po chvíli za sebou začula rýchle kroky.
Obzrela sa a videla, že Damyan sa ju opäť snaží zastaviť. „Robynne! Kam to ideš?“
Zrýchlila krok.
Damyan sa bezmocne rozbehol za ňou, no odrazu ho niekto predbehol kričiac: „Ro- mylady! Počkajte!“
S vyvalenými očami Damyan zistil, že rovnako zúfalo, ak nie viac, sa aj jeho brat Wayne snaží zastaviť utekajúcu macochu.
To už bolo na Robynne priveľa. V okamihu, ako začula JEHO hlas, ozlomkrky sa rozutekala k Artexovi, ktorý jej teraz žiaril v zornom poli ako posledná záchrana pred ďalším utrpením.
Našťastie sa jej podarilo dobehnúť k nemu včas. Nezadržali ju výkriky oboch mužov. Zúfalo ho schmatla okolo krku a vyšvihla sa naňho. Potom ho popchla tak silno, až sa na malú chvíľu vystrašene vzopäl, a o chvíľu už uháňal preč. Odnášal ju preč z toho strašného miesta.
Wayne sa zastavil, keď videl, že ju už nedostihne. Porazenecky zvesil plecia a díval sa za ňou, ako sa vzďaľuje. Počul, že brat zastal vedľa neho. Takisto sa mu ju nepodarilo zastaviť.
Wayne cítil, že sa ho zmocňuje zlosť zmiešaná so strachom. Prudko sa obrátil k bratovi a chytil ho pod golierom. „Kam ide?! Kam sa rozbehla?!“
Damyan vydesene vytreštil oči. „N-neviem...“
„Ako to, že nevieš?! Nevidel si, v akom je stave?! Môže si ublížiť a ty si ju mal zastaviť!“ reval Wayne na mladšieho brata.
„P-pokúšal som sa, a-ale ona sa nedala presvedčiť,“ vysvetľoval Damyan sotva zrozumiteľne.
„Čert aby ťa vzal, ak sa jej niečo prihodí!“ zlostne skríkol Wayne a rozzúrený sa dlhými krokmi pobral do domu.
Damyan za ním ohromene hľadel, potom mu pohľad padol na vír prachu, ktorý za sebou zanechala Robynne. Ponaprával si kabátec a zamračil sa. To, čo sa mu práve udialo pred očami, sa mu ani trochu nepáčilo.

Unikla som naozaj v poslednej chvíli! pomyslela si Robynne, pociťujúc obrovskú úľavu. Jediný dobrý pocit, ktorý ju dnes ovládol. Ani ten však dlho nevydržal.
Ako sa však čoraz viac vzďaľovala od panstva, ešte stále netušila, kam pôjde. Zavrhovala jedno miesto za druhým, až pokým ju nenapadlo jediné zabudnuté slovíčko – domov. Nikdy panstvo McCaldenovcov nepovažovala za ozajstný domov. Musí sa v tejto ťažkej chvíli opäť zblížiť so zabudnutými spomienkami a vrátiť sa tam, kde prežila krásne roky mladosti, pokým jej rodičia neodišli z tohto sveta. Možno tam nájde odpovede a potrebnú silu, aby všetkým v tom strašnom dome čelila.
Popchla Artexa, ktorý medzitým spomalil do klusu, a ten sa rozbehol do mesta. Kôň a jeho pekná jazdkyňa prebehli po úzkom chodníčku, potom zelenajúcou sa alejou, až sa nakoniec dostali k starému opustenému domu, o ktorom sa na prvý pohľad zdalo, že v ňom nikto nebýva.
Robynne potiahla uzdu a Artex sa v okamihu zastavil. Zošuchla sa z neho na tvrdú vysušenú zem a priviazala ho k neďalekému stromu. Trávu už veľmi dávno nahradila burina, preto sa nemohol popásť. Jeho paniu však teraz nezaujímali jeho potreby.
S vlhkými očami sa zahľadela na dobre známy ošarpaný domček, ktorý kedysi tak prekvital krásou a možno veľmi dávno predtým aj láskou.
Pomaly sa pobrala k jeho zadnému vchodu. Vchádzalo sa tade do kuchyne, ktorú už dlho nik nepoužíval. Kuchárku museli prepustiť ešte vtedy, keď tu bývala aj ona pre nedostatok peňazí. Vtedy sa naučila variť, avšak pripravovala len jednoduché jedlá, aby nemusela príliš veľa míňať.
A hľa ako dopadla teraz! Žije si na veľkom panstve a necháva sa obskakovať slúžkami. Radšej by sa však vrátila do minulosti a vymazal všetky smutné spomienky, ktoré jej tak veľmi ubližovali.
Opatrne stisla kľučku na starých rozpadnutých dverách. So zavŕzganím sa otvorili a ona neisto vstúpila dovnútra. Kuchyňa sa nachádzala v žalostnom stave. Drevené skrinky na riad zívali prázdnotou a zbadala v nich vyhryzené diery, zrejme od nejakých hlodavcov. Aj teraz sa určite ukrývali po celom dome. Nemal ich kto vyhnať. Steny niekto oblial neznámou tekutinou a dlážku pokrýval hrubý nános špiny a prachu.
Nevládala sa naďalej dívať na tú spúšť, preto s privretými očami vybehla po schodoch hore a vrhla sa k dverám, vedúcim do jej izby.
Tá však vyzerala ešte horšie ako kuchyňa a celé prízemie. Hľadiac na pohovku, ktorá bola kedysi veľmi pekná a ktorú jej zanechala matka, bezmocne sa rozplakala. Bola vyžratá moľami.
Podišla k nej a jemne sa jej dotkla.
Trblietavé slzy sa jej rozkotúľali po lícach a ona sa s plačom zviezla popri stene na zaprášenú zem, nedbajúc na drahé šaty, čo mala oblečené.
Hlasné vzlyky sa ozývali celou miestnosťou, možno aj domom. Začul ich aj jeho obyvateľ a prišiel sa pozrieť, čo sa deje.
„Čo tu robíš?“ vybafla Georgia Fatchettová bez akéhokoľvek pozdravu.
Robynne neodpovedala a snažila sa upokojiť. Plač sa jej podarilo zastaviť, avšak smútok stále pretrvával.
„Niečo som sa pýtala! Si v mojom dome!“ oborila sa na ňu teta, akoby dlho čakala na chvíľu, kedy konečne na niekoho nakričí.
„Pokiaľ viem, tento dom patril mojim rodičom,“ šepla Robynne, neschopná odpovedať niečo duchaplnejšie.
„Áno, ale keďže som tvoja teta, prepísali ho na mňa za moju ochotu starať sa o teba,“ vyhlásila Georgia presvedčivo.
„Dlhé roky som sa starala o naše účtovníctvo. Myslíš, že som nenatrafila aj na tento dokument?“ povedala Robynne bezvýrazne.
„A na čo si prišla?“ naprázdno preglgla jej teta.
„Písalo sa v ňom, že je môj v okamihu, ako sa vydám. A to som aj urobila,“ povzdychla si sťažka.
Georgia Fatchettová pokrčila plecami, ale to bol jediný znak porážky, ktorý bola schopná prejaviť. Preto radšej pokračovala: „Tak povieš mi už, čo tu robíš? Tvoj slabošský plač počuť až do mojej izby.“
Robynne zdvihla hlavu. Ešte nikdy nerozmýšľala nad slzami ako nad prejavom slabosti.
„No čo sa na mňa tak dívaš? Nariekajú len zbabelci, ktorí nevedia ako ďalej, tak sa ľutujú,“ odfrkla si Georgia znechutene.
Jej neter si v okamihu zotrela posledné slzy. Ešte nikdy sa s tetou takto vážne nerozprávala. „Nechcela som ťa obťažovať. Mám toho však veľa a... už som to tam nemohla vydržať,“ priznala sa Robynne v nádeji, že ju jej jediná blízka osoba pochopí.
„A preto si utiekla?! Preboha, takto som ťa vychovala?!“ osopila sa na ňu teta.
„A čo som mala robiť? Potrebovala som byť sama!“ zvolala Robynne zúfalo vediac, že ďalšie slová určite budú viesť k hádke.
„Sklamala si ma,“ vyhlásila Georgia. „Ale tušila som, že to tam dlho nevydržíš. Nemáš už toho starého, aby ťa chránil. Zrejme sa ti teraz nežije až tak ľahko,“ zlomyseľne sa uškrnula.
Robynne nahnevane prižmúrila oči. „Máš pravdu! Život na panstve McCaldenovcov nie je ani zďaleka prechádzka ružovým sadom, ako si sa domnievala!!“
„Prečo na mňa kričíš? Zavinila si si to sama!“
„Áno?! A kto mi dohodol svadbu s lordom Theronom?! Ja som sa nechcela vydávať!“ kričala Robynne, úplne pritom zabúdajúc na smútok.
„Bola to skvelá príležitosť, ktorú si však beznádejne premrhala! Myslela som si, že využiješ svoje šance, ale predpokladám, že si sa namiesto hľadania kontaktov na tom panstve s niekým zaplietla, nemám pravdu?!“
„Do toho ťa nič nie je!“
„Takže je to pravda. Kto je to? Nejaký koniar alebo sluha alebo...“
„Lordov syn! Ako taká hlupaňa som sa zamilovala do jeho syna!!“ vykríkla Robynne tak hlasno, až sa jej hlas vrátil niekoľkonásobnou ozvenou.
Nastalo ticho, počas ktorého bolo počuť iba neprestajné vŕzganie starého domu, čo už nutne potreboval opraviť.
„Aha. Čakala som, že vyvedieš podobnú hlúposť,“ potichu riekla Georgia po chvíli.
„Nepopieram, že to bola hlúposť,“ šepla Robynne so zvesenou hlavou.
„Nebudem sa ťa pýtať, čo ti urobil. Ale je rovnaký ako ostatní arogantní lordi, ktorí sa s mestskými dievčatami iba pobavia a potom ich bez výčitiek opustia,“ prehovorila Georgia so zaťatými zubami. Keď zbadala neterin zaujatý pohľad, iba pokrútila hlavou. „Nebudeme sa teraz rozprávať o mojej minulosti. V tomto okamihu je dôležité iba jedno – musíš sa na panstvo vrátiť!“
„Neviem, či to zvládnem.“
„Nemáš na výber! Bojuj o to, čo ti právom patrí od tej chvíle, kedy si sa vydala za starého McCaldena!“ naliehala Georgia.
„Prečo nemôžem byť šťastná tak ako moji rodičia?“ zašepkala Robynne.
„Myslíš, že boli šťastní? Celý spoločný život takmer živorili na ulici a potom ich vzalo more, ani si nestihli vychutnať ťažko zarobené peniaze a novovybudovaný domov,“ odvetila Georgia pravdivo.
Robynne sa vzpriamila. Ešte nikdy o svojich rodičoch takto nerozmýšľala. Teta má pravdu. Načo je láska, keď si ju človek nemôže vychutnať? Aj tá sa v ťažkých podmienkach môže vytratiť.
„Idem, teta. Musím sa vrátiť na panstvo McCaldenovcov,“ vyhlásila Robynne rozhodne a pobrala sa k dverám.
„Správne,“ vyslovila Georgia hrdo, avšak tak potichu, že ju neter už nemohla začuť.
V tej chvíli v Robynne totiž nevidela dcéru Alicie Dawleyovej, ale zbadala v nej kúsok seba predtým, ako jej srdcu blízka osoba nepošliapala všetky nádeje a sny.
„Veľa šťastia,“ zašepkala neteri na rozlúčku a zo špinavého okna sa dívala na odchádzajúcu Robynne. Rýchlo sa vyšvihla na koňa a ponáhľala sa preč. Jej ladná jazda vyčarila na Georgiinej tvári slabý úsmev.