Bella noverca LIX.kapitola

LIX.kapitola - Zúfalstvo

„Upokoj sa, Wayne a hlavne si sadni, lebo v tom drahom koberci vychodíš dieru,“ poradil svojmu najlepšiemu priateľovi lord Finley Gallagher.
Keďže stál pri okne, mohol nerušene sledovať posledné lúče zapadajúceho slnka, ktoré sa len ťažko predierali cez široké koruny stromov. Pozoroval aj služobníctvo, pokúšajúce sa dorobiť prácu na poslednú chvíľu. Všetko vyzeralo priam idylicky – rozsiahle zelenajúce sa záhrady, tryskajúce fontány, vyčistené chodníky, mramorové sochy ožiarené krvavočervenými lúčmi... Zdalo sa, že jediným nepokojným človekom bol pán tohto malého kráľovstva a práve ten sa už vyše hodinu prechádzal po pracovni tak zúrivo, až to vyzeralo, že po miestnosti priam lieta. Najprv sa trápil sám, potom sa o prijatie pokúšala jeho snúbenica Isabella, až nakoniec uspel dlhoročný priateľ, ktorý mu však v ťažkých chvíľach vôbec nepomáhal. Dokonca sa z jeho zúfalého rozpoloženia vysmieval!
„To ma teraz najmenej zaujíma,“ odsekol Wayne nepríjemne.
„Ako chceš, ale takú kvalitu už asi nikde nezoženieš...“ podotkol Finley s úškrnom na perách.
„Prestaň s tými hlúposťami, lebo vyrazím aj teba!“ pohrozil mu Wayne so zdvihnutým ukazovákom.
„Tak ako ti to urobil s lady Langworthyovou?“ zasmial sa lord Gallagher posmešne.
„Presne tak!“
Obaja sa na dlhšiu dobu odmlčali. Wayne sa zasa venoval svojmu hnevu a obavám zároveň, kým Finley sa opäť zahľadel z okna. Nič zaujímavé sa tam nedialo, preto sa myšlienkami aj slovami vrátil k priateľovi.
„Namiesto zúrivosti by si mal radšej zachovať chladnú hlavu. Nepochybne sa o chvíľu objaví,“ prešiel do prívetivejšieho tónu.
„Keby som aspoň vedel, kam mala namierené! Ihneď by som sa ju vybral hľadať,“ zvolal Wayne nahlas.
„A nebolo by to podozrivé? Ktovie čo by si o tom pomyslela tvoja snúbenica.“
„Tú mi ani nespomínaj! Najradšej by som ju vyhodil z tohto domu, aby som ju už nikdy nemusel čo i len zazrieť!“
Waynov hnev sa pomaly začal meniť na zúfalstvo. „Povedz mi, priateľ môj, je vôbec možné, aby mal človek v jeden deň všetko a na ten druhý sa mu všetky plány rozsypali, akoby ich odvial vietor?“ povzdychol si a bezmocne klesol na najbližšiu stoličku.
„Nuž... máš pravdu, je to trochu zvláštne,“ zamyslel sa Finley.
„Na čo myslíš?“ zdvihol hlavu Wayne.
„Niečo ma napadlo... čosi, čo sme predtým nezvážili.“
Wayne iba nadvihol obočie a čakal na vysvetlenie.
„Ty si na ten ples Isabellu nepozval, však?“
„Samozrejme! Pozvem svoju snúbenicu na večierok, na ktorom chcem oznámiť zasnúbenie s inou! Až taký hlupák nie som, Finley!“ rozčúlil sa Wayne.
„Len pokojne. Chcel som si to iba ujasniť. A keďže ty si jej nenapísal ani slovíčko... musel to predsa urobiť niekto iný.“
„Myslíš... nie! To nie je možné. Nikto o našom vzťahu nevedel.“
„Sám si priznal, že si sa ho nesnažil nejako úzkostlivo skrývať. Mohol vás hocikto odhaliť,“ rozmýšľal Finley ďalej.
„To je vylúčené, Fin. Nepoznám nikoho tak zákerného, kto by o mne a Robynne Isabelle napísal. Takmer nikoho tu nepozná,“ krútil Wayne hlavou a nádej, že prídu na nejakú novú skutočnosť, v jeho očiach pohasla. Opäť si zaboril tvár do dlaní.
„Ach, len aby sa jej nič nestalo!“ vzdychol si.
Avšak Finley ho už vtedy nepočúval. Pohrúžil sa do vlastných myšlienok. Wayne povedal, že nepozná takého zákerného človeka, ktorý by sa s Isabellou skontaktoval. Takisto tvrdil, že tu na panstve takmer nikoho nepozná... takmer...
V mysli sa mu okamžite vynorila spomienka zo včerajšej slávnosti: ,Isabella! Konečne si prišla! Nevedela som sa ťa dočkať a strašne som sa tu bez teba nudila!’
Tie slová predsa vyriekla Dalia McCaldenová. Znamená to teda, že lady Langworthyovú pozná. Možno sú dokonca veľmi dobré priateľky. Wayne spomínal, že do zasnúbenia ho namočila Isabella a jeho sestra! Dalia! Musela to byť ona! Všetky indície smerujú k nej. Určite by bola schopná napísať Isabelle, aby prišla, najmä ak odhalila vzťah svojho brata s nenávidenou macochou.
Teraz, keď pozná pravdu, mal by všetko prezradiť Waynovi. Lenže uverí mu vôbec? Nechcel by sa s priateľom pohádať a navyše ho napadlo niečo ešte lepšie. Uškrnul sa. Odhalené tajomstvo využije vo svoj vlastný prospech. Dalia McCaldenová sa zaprisahala, že ho už nikdy nechce vidieť. On ju však presvedčí, ba dokonca s ním pôjde dobrovoľne! Iste nechce, aby všetko vyzradil...
Odrazu oboch zamyslených mužov vyrušil dupot konských kopýt na vydláždených chodníkoch. Finley sa zahľadel z okna, kým Wayne vyskočil zo stoličky a rozbehol sa k nemu. Doslova priateľa odstrčil, aby dobre videl na prichádzajúceho.
„To je ona! Robynne!“ vykríkol, pociťujúc obrovskú úľavu a ihneď rýchlym krokom zamieril ku dverám.
„Počkaj! Kam si sa vybral?“ predbehol ho Finley a zahradil mu tak cestu.
„Predsa za ňou! Pusť ma, Fin. Musím sa s ňou porozprávať!“
„Mal by si jej dať čas, Wayne. Nie je pripravená...“
„Uhni!“ odsotil ho v ten deň už po druhý raz a prudko otvoril dvere. O chvíľu ho už nebolo.
Lord Gallagher si iba porazenecky povzdychol a pokrčil plecami. Nedokázal priateľa zadržať, ale urobil pre to všetko, čo mohol. Vzal si teda plášť a jazdecký bičík, aby bol čo najskôr doma, na svojom panstve. Veď on sa tu znova ukáže. Daliu McCaldenovú si za nič na svete nenechá ujsť.

Odhodlaná Robynne netrpezlivo zoskočila z koňa a uzdu podala mladému paholkovi. Až do stajní sa jej ísť nechcelo, ponáhľala sa do veľkého domu, kde sa chcela čo najskôr umyť a trochu si oddýchnuť. Od včerajšieho plesu totiž na to nemala čas. Akoby sa v nej niečo zlomilo. Niečo, čo jej otvorilo oči a prinútilo ju nechať naivitu ďaleko za sebou.
Rýchlo vošla do haly a rýchlymi krokmi brala aj dva schody naraz.
So sklonenou hlavou si všimla niečo nezvyčajné až vtedy, keď sa jej zježili chĺpky na zátylku a nadobudla pocit, že ju niekto sleduje. Prudko sa preto obrátila, ale nikoho v hale nezbadala. Pokračovala teda hore, no tu jej padol pohľad na drahé vyleštené topánky, ktoré ju prinútili zdvihnúť hlavu a zazrieť tak človeka, ktorý narušil jej myšlienky.
Na poslednom schode totiž nestál nik iný, ako pôvodca celého jej nešťastia. Zaujímavé však bolo, že už jej nebolo pri pohľade naňho do plaču, mala skôr chuť vysmiať sa mu do tváre a ukázať svoju dosiaľ skrytú vnútornú silu.
Nakoniec sa však rozhodla, že bude predsa len lepšie, keď sa s ním po takom krátkom čase zhovárať nebude. Možno ešte nie je dosť pripravená.
On mal však iné plány. „Dobrý večer, Robynne,“ pozdravil ju Wayne a v hlase mu zaznela jemná výčitka. Spôsob, akým vyslovil tie tri slová ju síce podráždil, no stála si za svojím a prešla okolo neho bez povšimnutia.
To sa mu, samozrejme, nepáčilo.
„Kde ste boli, Robynne?!“
Zastala iba na niekoľko krokov od neho. Nemohla ignorovať jeho dôvernú a povýšenú otázku. Okamžite sa zvrtla a odsekla: „To vás nemusí zaujímať!“
Zdalo sa, že ho prekvapila. Zažmurkal a ona sa za ten čas chcela čo najrýchlejšie vytratiť, no on sa medzitým zase spamätal.
„Samozrejme, že sa o vás zaujímam. To je predsa pochopiteľné vzhľadom na...“
„Na čo?!“ prerušila ho. Pociťujúc nával narastajúcej podráždenosti sa k nemu vrátila, aby mu pri odpovedi videla do očí.
„Predsa... vy a ja... je to prirodzené...“ jachtal a takmer zdesene hľadel do jej chladných očí.
„Ak narážate na náš vzťah, tak ten už od včerajšieho večera neexistuje, mylord. Máte mylné informácie,“ vyhlásila pevne.
„Informácie? Neviem, o čom hovoríte, Robynne...“
„Bola by som radšej, keby ste ma oslovovali „ mylady“. Môžem si tak aspoň namýšľať, že ku mne cítite čo i len malú úctu, ktorú ste mi nikdy neprejavili iným spôsobom.“
„Ro... dobre teda, mylady. Nikdy som sa k vám nesprával neúctivo. A podotýkam, že sme obaja chceli, aby náš priateľský vzťah prerástol do... ehm....“
„Do mileneckého? To ste chceli povedať?“ dokončila zaňho pohŕdavo. „Áno, priznávam, že sme sa obaja nechali uniesť. Vlastne nie, mylord. Len ja som sa dala unášať citmi. Vy ste so mnou počítali ako so spríjemnením chladných zimných nocí, pričom ste vedeli, že sám sa o niekoľko mesiacov oženíte s osobou oveľa vyššieho postavenia.“
„Tak to nie je a vy to viete. Dovoľte, aby som vám vysvetlil, aká je pravda,“ prehovoril k nej tento raz naliehavo a pristúpil bližšie.
„Nepotrebujem počúvať ďalšie klamstvá, mylord. Vy viete svoje a je len na vás, či o sebe môžete tvrdiť, že ste mali a stále máte čisté svedomie,“ bez najmenšieho zľutovania pokrútila hlavou a už sa otáčala, aby sa konečne vymanila z jeho blízkosti, keď ju odrazu chytil za lakeť a obrátil späť k sebe.
„Robynne, to už naozaj ku mne nič necítite? Tvrdili ste, že ma ľúbite! Naozajstná láska sa nevytratí v jednej sekunde,“ povedal veľmi potichu.
Zhlboka sa nadýchla. „Máte pravdu, mylord. Moja láska vyprchala až niekoľko minút po oznámení vašich zásnub s lady Langworthyovou. Tá správa ma najprv príliš šokovala, až potom mi začali dochádzať isté súvislosti. A teraz, ak dovolíte, mohli by ste ma pustiť. Som veľmi unavená a možno si trochu zdriemnem,“ oznámila mu odmerane. Až keď sa však pozrela na svoju ruku, pustil ju.
Vtedy sa zvrtla na opätku a o malú chvíľu jej už nebolo.
Wayne si ľútostivo vzdychol a sťažka sa oprel o stenu. Takú veľkú bezmocnosť už dávno necítil. Čo sa to len stalo?? Je vôbec možné, aby sa z takého milého a nežného stvorenia stala bezcitná a chladná žena, ktorá o citoch a láske nechce ani počuť?
Je to len tvoja chyba, šepkal mu akýsi vnútorný hlas a on mu dal smutne za pravdu. Každým dňom sa všetko menilo k horšiemu. Vedel len jedno – toto nie je jeho Robynne. Tá Robynne, ktorá sa s ním smiala, tancovala, dokonca aj hádala. Z tejto lady McCaldenovej vyžaroval chlad a odstup. Nespoznával ju.
„Wayne!“
Nemilosrdný hlas ho vrátil z premýšľania zase do reality a on len neochotne otvoril oči. Ukázalo sa, že to nebol ten najlepší nápad, lebo na konci chodby zbadal svoju snúbenicu, ktorá k nemu kráčala rozhodným krokom, až napokon zastala úplne pri ňom.
„Wayne!“ zopakovala rovnako hlasno, čo spôsobilo, že okrem výčitiek ho opantala aj bolesť hlavy.
„Nemusíte tak kričať. Nie som hluchý,“ odsekol nepríjemne.
Prekvapene zažmurkala, akoby už zabudla na popoludňajší spor, kedy ju rovnako chladne vyhodil zo svojej pracovne.
„Dobre, nemusíte sa hneď takto správať,“ zatiahla.
„Máte pravdu,“ nadýchol sa. „Takže... čo chcete, Isabella?“
„Čo chcem?! Už od včerajšieho večera netúžim po ničom inom, ako sa s vami konečne porozprávať, Wayne!“
„Už zase kričíte,“ upozornil ju, nie práve jemne.
„A čudujete sa mi?! Vyhýbate sa mi, nechcete ma ani vidieť... pokiaľ si dobre spomínam, pred nejakým časom ste sa ku mne správali oveľa milšie,“ urazene našpúlila pery.
Mala pravdu. Keď pred rokom oznámili zasnúbenie, bol najprv veľmi nahnevaný. Avšak ešte v ten večer prišla Isabella do jeho izby iba v priesvitnej nočnej košieľke a s rozpustenými vlasmi. Ktorý muž by odolal takej lákavej ponuke, navyše ak kvôli vojne už veľmi dlho nemal ženu? Neskôr svoj neuvážený čin síce oľutoval, ale Isabella si aj tak začala namýšľať, že sa na ich svadbu teší rovnako ako ona a so všetkým sa zmieril. A on mohol len ďakovať Bohu, že nezostala tehotná. Nastali by totiž ešte väčšie komplikácie.
„Pripomínam vám, že ste len využili moju slabosť, mylady,“ schladil ju ľadovým pohľadom.
Prižmúrila oči. „Myslím, že som vám dala dosť času, aby ste si zvykli, Wayne. Preto som prišla. Žiadam, aby sme stanovili pevný dátum svadby!“
Pozrel na ňu, akoby sa zbláznila. „Isabella...“
„Ak sa budete aj naďalej vyhovárať, všetkým prezradím, že sme už spolu strávili svadobnú noc. Viete, aké vyvolám pohoršenie?“
Obaja na seba hodnú chvíľu hľadeli. Odhodlanie z nich sršalo, no každý mal iný cieľ. Hľadiac do Isabelliných chladných očí sa nakoniec Wayne rozhodol podvoliť. Práve teraz nemal chuť sa hádať. Po tom, ako sa sklamal v Robynne, ho lady Langworthyová zlomila celkom ľahko.
Sklonil hlavu a takmer nebadane prikývol.
„Mám to chápať ako súhlas?“ spýtala sa okamžite s nádejou.
„Áno. Zajtra všetko dohodneme. Dnes som priveľmi vyčerpaný,“ riekol potichu.
Zoširoka sa usmiala a na tvári sa jej zjavila priam zvrátená radosť.
„Sľubujem, že to neoľutujete, Wayne,“ usmievala sa.
„To už som urobil,“ zamrmlal nečujne a zamieril do svojich komnát.