Domov bábik

Titanic som videla už najmenej sedemkrát a aj tak ma Baša donútila znova si ho pozrieť. Asi na ňu lezie nejaká depka alebo čo. Ani rozprávať sa s ňou poriadne nedá.
„Nemôžeš to už vypnúť?“ Bol takmer koniec filmu, Baše pomaly ale iste začínali stekať slzy po lícach a pritom to videla viac ráz než ja. Rada by som vedela, čo ju na tom ešte stále baví, keď to pozná naspamäť.
„Teraz? Práve v tom najlepšom?“ Pozrela sa na mňa akoby som nemala všetkých pokope a ďalej fňukala.
„Prečo musel zomrieť?!“ Fňuk. „Oni sa tak milovali!“ Fňuk, fňuk. „Nechal ju úplne samu.“ Fňuk, fňuk, fňuk.
„Bože, prestaň, veď je to len film!“
„Nie je to len film, je to skutočnosť.“ No, presviedčať ju o opaku by zrejme aj tak nemalo zmysel, tak som to doslova pretrpela až do konca.
„A čo teraz?“ Spýtala sa Baša a pritom si utierala mokré líca. Natiahla sa po diaľkovom a vypla televízor.
„Neviem. Mohli by sme ísť niekam von. Vnútri sa mi už nechce byť.“
„Fajn, tak poď.“

Práve som si doma užívala pokoj a ticho vo vani plnej voňavej peny, keď domov prišla mama. Zo sladkého nič nerobenia a premýšľania o hlúpostiach ma prebral jej hlas.
„Lucia!“ Povzdychla som si. Vedela som, že som bola príliš spokojná na to, aby to vydržalo dlho.
„Som vo vani.“ Zakričala som a začula som na chodbe kroky. Vytušila som, že stojí za dverami.
„Tak z nej rýchlo vylez lebo aj ja sa potrebujem umyť. Roman nás pozval k sebe na večeru.“ Ó nie. Dúfam, že tam nevyrobím žiaden škandál ako minule.
„Už idem.“ Skríkla som a už som liezla z vane. Asi som bola príliš horlivá alebo čo ale nejakým nedopatrením som sa vo vani šmykla a nebyť umývadla, ktorého som sa na poslednú chvíľu zachytila, tak neviem ako by to bolo dopadlo. Ale jedno viem zaručene. Určite by som skončila v nemocnici, len nie je isté či na ortopédii alebo na patológii.
Omotala som si okolo seba osušku a vyšla som z kúpeľne, pričom som sa takmer zrazila s mamou, ktorá ma vystriedala. Vysušila som si vlasy, s oblečením som nemala žiaden problém. Natiahla som na seba rifle, bielu košeľu a hnedú pletenú vestu. Potom ešte jemný make-up a mama ma už hnala k autu.

Cesta nám netrvala dlhšie než nejakých päť minút. Roman býval na okraji mesta, na menšom kopci, ktorý osídľujú tí najbohatší z mesta. Mama vyhodila smerovku a zišla na cestičku lemovanú nejakými stromami. V biológii som nikdy nebola dobrá, tak som netušila čo je to za druh. Keď sme vyšli z aleje stromov, zostala som ako obarená.
„Páni.“ Vykĺzlo mi z úst a mama sa usmiala.
„Je to tu pekné, však?“ Musela som jej dať jedine za pravdu. Naše auto zastalo, z jednej strany veľká biela fontána, teraz pokrytá snehom a z druhej nádherná poschodová vila pieskovej farby. Vystúpila som z auta a zostala som prekvapene stáť. Ani som si netrúfala odhadnúť, koľko to tak mohlo stáť prachov. Na chvíľu ma dokonca napadlo, či Roman nie je mafián. To by celkom sedelo. Obrovská vila, nové BMW...
„Tak poď, ideme.“ Popohnala ma mama a kráčali sme po schodok k domu. Dvere nám otvoril Laco a zaviedol nás do obývačky. Sadli sme si na krémovú pohovku, oproti horel v krbe oheň a odkiaľsi hrala príjemná hudba, proste pohoda. A zrazu sa domom rozoznel strašný rachot sprevádzaný hlasnými nadávkami. S mamou sme až nadskočili a prekvapene sme sa na seba pozreli. Pokrčila som plecami a mama sa rozhodla preskúmať situáciu. Chvíľu sa nič nedialo, a potom som začula, ako sa Roman s mamou smejú. Nechápavo som pokrútila hlavou a ďalej som si prezerala miestnosť.
„To bol tvoj frajer?“ Začula som hlas a o chvíľu na to, si ku mne prisadol Laco.
„Čo?“ Prekvapene som sa na neho pozrela.
„Ten, čo si s ním sedela v bare.“
„Ach, jasné, dobre, že si mi to pripomenul. Čo to malo znamenať?“ Spýtala som sa s mierne nahnevaným tónom hlasu. Skúmavo som ho pozorovala. Odvrátil odo mňa tvár, zahľadel sa do ohňa a pokrčil plecami.
„Čo myslíš?“
„Netvár sa, že nechápeš. Len tak ti to neprejde.“ Tiež som sa od neho odvrátila, oprela som sa a prekrížila som si ruky na prsiach.
„Hej? A čo mi chceš urobiť?“ Spýtal sa a ani neskrýval výsmech v hlase. A to ma naštvalo ešte viac. On si myslí, že táram len tak do vetra?
„Veď uvidíš!“
„Ale veď to bola iba sranda.“ Uškrnul sa a snažil sa o nevinný výraz. Celkom mu to išlo, ale ja som sa nedala oklamať.
„Možno pre teba.“ Odvrkla som a naďalej som civela do ohňa, aj keď som cítila, že ma prepaľuje pohľadom.
„Takže spolu naozaj chodíte.“
„Možno.“ Vyhýbavo som odpovedala. „A čo ťa je vôbec do toho?“ Hnevala som sa, ani neviem prečo.
„Musím predsa vedieť, s kým sa stretáva moja ségra.“ Povedal úplne samozrejme a ja som po ňom šibla naštvaným pohľadom.
„My nie sme súrodenci, tak mi tak nehovor.“
„Ale je dosť pravdepodobné, že budeme. Budeš si na to musieť zvyknúť. A okrem toho veľký brat predsa musí chrániť svoju malú sestričku.“
„Preboha.“ Prevrátila som očami a radšej som mlčala. V tej chvíli prišli do obývačky aj mama a Roman a posadili sa k nám.
„Večera by mala prísť každú chvíľu.“ Vysvetlil nám, hladným krkom, prešiel k oknu, otvoril ho a zapálil si. Kým Roman dofajčieval cigaretu, mama spovedala Laca a ja som len tak ticho sedela. Potom ma napadlo, že to čo povedal Roman, je blbosť. Vraj večera príde každú chvíľu. Čo si myslí, že z tej kuchyne príde po svojich alebo čo?
Z premýšľania ma vytrhol prenikavý zvuk zvončeka. Roman sa odlepil od okna, zahasil cigaretu a išiel otvoriť. O malú chvíľu sa znova objavil, v rukách tri krabice od pizze.
„Myslela som, že budeš variť ty.“ Prekvapene som nadvihla obočie a vdychovala som lákavú vôňu pizze.
„Veď hej, pôvodne to tak malo byť, ale nejako sa mi tá večera nepodarila.“ Pokrčil plecami a položil jedlo na stôl, načo sme sa na neho hneď všetci vrhli.

Pomaly sa blížil koniec prázdnin, zima naberala na intenzite a tak som sa viacej zababušila do vetrovky a popravila som si šál. Energickým krokom som si to šinula do nemocnice. Párkrát som na klzkom chodníku pokrytom samým ľadom zabalansovala, ale prešla som ho bez pádu. Otvorila som dvere na budove nemocnice a vkĺzla som dnu. Hneď ma zaplavil príval teplého vzduchu a uľahčene som si vydýchla. Aj keď mám toto ročné obdobie celkom rada, takúto veľkú zimu v obľube nemám.
Klop, klop. Zaťukala som na otvorené dvere na Tomášovej izbe. Neprítomne hľadel do okna a na zaklopanie sa obrátil k dverám a usmial sa.
„Lucka...ahoj.“ Ja som sa tiež usmiala a vošla som dnu.
„No čau.“ Odzdravila som ho a začala si vyzliekať šál, rukavice a bundu. „Tak ako sa ti darí?“ Jeho vysmiatu tvár pomaly vystriedal mierne zamračený pohľad.
„Včera si neprišla.“ Podotkol s jemnou výčitkou v hlase a uprene ma pozoroval. Sadla som si na vedľajšiu, stále prázdnu posteľ a pokrčila som plecami.
„Nemohla som.“ Jednoducho a popravde som mu odpovedala. Aj keď sa už ďalej nepýtal, vedela som, že chce vedieť viac. Videla som to na ňom. „A okrem toho, som tu každý deň. Malá pauza neuškodí.“
„Hm.“ Zamrmlal na odpoveď a chvíľu ani jeden z nás neprehovoril. Potom sa na mňa zamyslene zadíval. „Chýbala si mi.“ Pozrela som sa mu do očí trochu prekvapene, zmätene, zarazene...potešene? No každopádne, musela som priznať, že to bolo vzájomné. Ale mlčala som. Ticho som sa pozerala do zeme, až som k nemu po chvíli zodvihla pohľad. Slabo som sa usmiala a on mi hlavou naznačil, aby som išla bližšie. Sadla som si k nemu na posteľ a on si ma celkom nekompromisne pritiahol vedľa seba. Takto som vedľa neho ležala už veľakrát, keď sme boli sami. Bolo to takmer ako rituál. Občas som prišla vtedy, keď tam boli ešte jeho rodičia a tak som si k nim sadla a rozprávali sme sa, alebo som kecala na chodbe s Ľubicou, jeho sestrou, a spolu sme čakali, kým vyjdú z nemocničnej izby.
„Och, skoro som zabudla. Priniesla som ti ten mp3 prehrávač.“ Vytiahla som z vrecka strieborný prehrávač a položila ho na nočný stolík.
„Ďakujem, si zlato.“
„Neviem presne čo počúvaš, tak som ti tam dala z každého niečo. Keď sa ti to už zunuje, dám ti tam niečo iné.“ Súhlasne zamrmlal a stíchol. Tiež som iba mlčky ležala, hlavu položenú na jeho ramene, zatvorila som oči. Milovala som chvíle ako táto. Keď sme boli vedľa seba a rozprávali sa o všetkom možnom, alebo sme iba tak mlčky ležali vedľa seba ako teraz.
„Asi by sme sa mali porozprávať.“ Prerušil ticho Tomáš a jeho hlas sa mi zdal byť trochu čudný...nervózny.
„Dobre. O čom?“ Znela moja otázka, na ktorý som ale nedostala odpoveď hneď. Tomáš bol chvíľu ticho a keď som si už myslela, že si to rozmyslel, prehovoril.
„No...vieš, už dosť dlho...“ „Tomáš!“ Ozval sa zrazu škrekľavý výkrik odo dverí a obaja sme sa tam vyľakane pozreli. Nestál tam nikto iný, ako jej výsosť Saša. Prekvapeným a rozzúreným pohľadom preskakovala od jedného k druhému a späť.
Okamžite som zliezla z postele, a postavila som sa.
„Ahoj.“ Priškrteným hlasom som ju pozdravila, ale odignorovala to. Cítila som, že by som odtiaľ mala čo najrýchlejšie vypadnúť a to som aj urobila. Schmatla som svoje veci, a blížila sa k dverám.
„Tak, ahoj.“ Rezignovane som sa rozlúčila a vrhla som na Tomáša trochu smutný pohľad. Bozk na čelo, ktorý som mu zvykla vždy dať na rozlúčku, som radšej vypustila. Ešte by sa na mňa tá fúria vrhla...kto vie, čoho všetkého je schopná.
„Čo tu robila? A prečo vedľa teba ležala? Mne si to nikdy nedovolil!“ Začula som ešte na chodbe jej rozzúrený hlas a rýchlo som na seba hodila vetrovku a šál a pratala som sa odtiaľ. Ani v najmenšom som nemala v pláne načúvať za dverami. Ale aspoň by ich mohla zavrieť...
Celou cestou domov som nad tým rozmýšľala. Mala som nepríjemný pocit, že som mu spôsobila problémy. Nie, že by mi vadilo, keby bol s tou fúriou na nože, ale teraz na to nebola vhodná chvíľa. Dokonca som začala uvažovať nad tým, že jej všetko osobne vysvetlím, keby chcel.

Nerozhodne som postávala pred malou presklennou chladničkou a pozerala na všetky tie dobroty vo vnútri. Najradšej by som zjedla všetky, ale to by nešlo. Veď, kam by som to dala?
„Tak čo to bude?“ Spýtala sa sympatická čašníčka a ja som sa rozhodla.
„Jedno kapučíno a tiramisu.“ Objednala som si, zaplatila a usadila som sa späť na svoje miesto, kde ma už čakala Baša.
Odkrojila si zo svojho jahodového zákusku, vložila si ho do úst a labužnícky sa usmiala. Pobavene som ju pozorovala, zatiaľ čo mi čašníčka priniesla objednaný nápoj aj so zákuskom.
„Bola si za Tomášom?“ Spýtala sa s plnými ústami jahodovej dobroty.
„Hm.“ Súhlasne som zamrmlala a vychutnávala som si svoje tiramisu.
„A ako mu je?“ Na chvíľu som sa zamyslela a potom som pokrčila plecami.
„No, vyzerá už lepšie, ani náladu už nemá takú zlú ako pred tým, ale aj tak vidím, že je kvôli tej nohe nešťastný.“ Baša prikývla a odpila si z džúsu.
„To je škoda, že už nebude hrať. Musí to byť pre neho strašné.“ Súcitne vykladala a ja som prikyvovala. Spomenula som si na to, čo mi raz povedal.
„Vraj sa tým chcel aj živiť. A teraz, keď to padá, sa s tým asi len ťažko bude vedieť zmieriť.“
„Viem si predstaviť. A ozaj, nepýtala si sa Laca, že či spolu chodia?“ Prevrátila som očami. Koľko ráz sme to už preberali. Nebudem sa ho predsa pýtať, či Saša chodí s Tomášom. Za prvé ma do toho nič nie je a za druhé, je celkom jasné, že áno. Ani sa nemusím pýtať.
„Nie. Už som ti asi stokrát povedala, že sa ho to nespýtam. A okrem toho, dnes tam Saša za ním prišla. Mala si vidieť, ako vyvádzala, keď ma našla, ako vedľa neho ležím. To je snáď jasný znak toho, že spolu chodia, nie?“ Pozrela som sa na kamarátku a takmer som sa nahlas rozosmiala. Civela na mňa s otvorenými ústami a ani sa nepohla.
„Ty si vedľa neho ležala? Akože ležala na posteli?“ Spýtala sa a informáciu o Saše úplne ignorovala.
„No a? Zakaždým si vedľa neho ľahnem a rozprávame sa. Čo je na tom zlé? Veď je to kamarát.“ Baša sa hodila na operadlo a vydala zvuk, ktorý som nevedela identifikovať.
„Bože, ale veď on sa k tebe vôbec nespráva kamarátsky. To vážne nevidíš, alebo čo?“ Zvolala a polovica cukrárne sa po nás otáčala.
„Nemohla by si hovoriť hlasnejšie? Na druhej strane mesta ťa dobre nepočuli.“ Naštvane som zasyčala. „Správa sa ku mne kamarátsky! Neviem, čo si zasa namýšľaš, ale nech je to čokoľvek, je to blbosť.“ Baša sa urazene odvrátila.
„Fajn, ako myslíš. Ale nebuď prekvapená, keď ťa on sám vyvedie z omylu.“ Odvrkla mi a ja som jej neodpovedala. Už som sa o tom nechcela baviť. Veď je to blbosť. Má predsa Sašu!