Bella noverca LX.kapitola

LX.kapitola - Dohady

Na druhý deň sa Wayne zobudil zavčas. V noci ho prenasledovali ťažké sny, v ktorých videl raz Isabellu, raz Robynne. Bol priviazaný k stromu a navyše sa všetci traja ocitli hlboko v lese. Obe sa mu vysmievali a ukazovali si naňho. Jeho najhoršia nočná mora sa splnila – spriatelili sa! Boli úplne rovnaké.
Keď sa však prebudil, uvedomil si, že už hodnú chvíľu opakuje sám pre seba, že jeho Robynne nie je taká. Ona nemôže byť taká podlá, aby sa prizerala jeho nešťastiu.
Nemusel dlho premýšľať nad tým, čo spôsobilo jeho strašný sen. Samozrejme, Isabella sa v ňom zjavila, pretože s ňou hovoril ako s poslednou. Avšak aj prítomnosť Robynne sa dala celkom ľahko vysvetliť. Všade naokolo totiž cítil jej vôňu! Zvláštny závan kvetov a nedefinovateľnej čistoty. Počas pretrvávania ich vzťahu striedali miesta, kde sa milovali. Najčastejšie to však bolo práve v jeho izbe a jeho veľkej baldachýnovej posteli. Za ten dlhý čas nasiakli plachty a posteľná bielizeň jej neodolateľnou vôňou.
Začal sa pohrávať s myšlienkou, že povie slúžke, aby ju čo najskôr vymenila, no potom si to rozmyslel. Už mu po nej takmer nič nezostalo. Aspoň takto si ju bude môcť pripomenúť.
Ležal v posteli tak dlho, až sa slnko napokon ukázalo v plnej kráse a nedovolilo mu naďalej zostať v posteli. Navyše ho prenasledovali dotieravé myšlienky, pri ktorých sa vracal ku krásnym zážitkom so svojou macochou. Zážitkom, ktoré už na vlastnej koži asi nikdy nepocítil. Potlačil ľútosť a rozhodol sa nevzdať. Všetko sa môže obrátiť dokonca aj po stanovení dátumu sobáša. Možno si to nakoniec rozmyslí sama Isabella!
„Ktovie...“ mumlal si sám pre seba, keď vychádzal zo svojich komnát, už oblečený a pripravený na rozhovor s Isabellou.
Vedel však, že na tú si ešte počká, keďže bolo skoro ráno a lady Langworthyová zásadne vstávala až po desiatej.
Uvoľneným krokom zamieril do pracovne v domnení, že aspoň tam nájde pokoj. Túžil zahĺbiť sa do práce, aby zabudol na udalosti posledných dní.
Aké však bolo jeho prekvapenie, keď namiesto prázdneho kresla uvidel Robynne, usadenú práve v ňom. Bola zahĺbená v nejakých papieroch a jeho príchod si vôbec nevšimla.
„Ro... vlastne mylady?“ Napriek prekvapeniu si spomenul na jej včerajšiu žiadosť a oslovil ju formálne. Nemal chuť ju vidieť opäť takú nahnevanú, tak jej radšej urobil po vôli.
Prudko zdvihla hlavu. Na chvíľu v jej očiach zahliadol úľak kvôli jeho nečakanému vpádu, no potom sa spamätala a do čŕt tváre sa jej vrátil chlad.
„Neučili vás klopať, mylord?!“ venovala mu odmeraný pohľad a opäť sa vrátila k svojej práci.
„Nevedel som, že ste tu. Je skoro ráno a...“
„Chcete tým povedať, že si od vás musím pýtať povolenie, aby som sem mohla vkročiť?!“ spýtala sa s prižmúrenými očami.
„N-nie. Samozrejme, že nie. Len ma vaša prítomnosť práve v tejto miestnosti prekvapila,“ pokrčil plecami a čoraz viac ho zaujímalo, prečo sem vlastne prišla.
Po jeho ubezpečení opäť niečo dopísala do hrubého zväzku akýchsi listín a pridala svoj podpis.
„V tom prekvapení som aj zabudol na pozdrav. Prepáčte mi moju neslušnosť. Prajem vám dobrý deň,“ usmial sa trochu kŕčovito.
„Hm,“ „odzdravila“ ho tiež, ani k nemu nezdvihla pohľad.
„Smiem sa vás teraz spýtať, čo tu vlastne robíte?“ odvážil sa opýtať.
Podráždene si vzdychla. „Stále vo vašom hlase počujem zvláštny podtón, mylord,“ obvinila ho. „Myslíte si snáď, že by som tu mohla niečo poškodiť?“
„Preboha, nie! Nerobte také unáhlené závery. Iba som zvedavý,“ uprene na ňu hľadel, očakávajúc odpoveď.
„Kontrolujem účtovné knihy, naše stavy dobytka, takisto rozsah našich pozemkov. Konečne sa oboznamujem s týmto panstvom. Je vám táto odpoveď dostatočne jasná?“
„Pravdupovediac ma mierne zaskočila. Prečo vás tieto záležitosti zaujímajú?“ zamračil sa.
„Ak máte takú krátku pamäť, radím vám, aby ste sa pozreli do závetu vášho otca,“ odporučila mu netrpezlivo, akoby chcela čo najskôr skončiť túto nezmyselnú debatu a vrátiť sa k práci.
„Čo s tým všetkým má spoločné závet môjho otca?“ čudoval sa.
Zhlboka sa nadýchla len veľmi ťažko ovládajúc svoju zlosť. Nechcela s ním byť v jednej miestnosti! Nechcela sa s ním priateľsky zhovárať! Nechcela ho už nikdy vidieť! A predsa sa jej to nepodarilo. Stretávali sa príliš často, aby stihla zabudnúť na bolestnú minulosť.
„Ak vám odpoviem, necháte ma osamote?“ spýtala sa chladne.
Jej otázka ho zarazila a snáď aj trochu zabolela. Váhavo pokýval hlavou. „Avšak iba vtedy, keď vašej odpovedi správne porozumiem.“
„Dobre. V závete vášho otca sa píše, že mám právo spravovať majetok McCaldenovcov spoločne s jeho najstarším synom, teda s vami. Po naozaj dlhej dobe som sa rozhodla túto voľbu využiť, aby som sa niečím zamestnala. Doteraz... som sa cítila nepotrebná. Chcem splniť aspoň jednu požiadavku svojho manžela.“
Slovko „manžel“ patrične zdôraznila, no on aj tak venoval väčšiu pozornosť tomu, čo mu predchádzalo.
„Iste... máte toto právo, ale musím vám povedať, že sa mi táto požiadavka veľmi nepáči. Rád vybavujem pracovné záležitosti sám a nechcem, aby sa mi niekto do nich miešal,“ prešiel do rozhodnejšieho tónu, dokonca mal pocit, že jej slovami dostal ľadovú sprchu a konečne sa spamätal.
„Nuž, nemáte na výber, mylord,“ postavila sa, akoby sa chystala do boja, rozhodnutá bojovať za svoje práva.
„Myslíte?“ pristúpil bližšie k stolu. „Dlhé roky sa starám o finančné záležitosti a takisto spravujem toto panstvo. Nedovolím vám zobrať mi aj poslednú radosť, ktorú môžem za týchto okolností prežiť!“
Jeho nahnevaný postoj ju mierne zarazil, ale raz sa už rozhodla, preto si zostala stáť pevne za svojím.
„Tie okolnosti ste si zavinili iba vy! A čo sa týka môjho rozhodnutia, nemienim ho zmeniť. Ak chcete, môžeme hneď teraz zájsť za notárom a overiť moje práva!“ vyhlásila a založila si ruky na prsiach v neústupnom postoji.
„Je mi jedno, čo sa píše v tom hlúpom závete! Nechcem...“
Wayne však už nestihol dokončiť, lebo práve v tej chvíli niekto rázne zaklopal na dvere. Dotyčný sa ani náhodou nenamáhal čakať na dovolenie vstúpiť. Dvere sa rozleteli a ukázala sa lady Langworthyová.
„Počula som nejaké hlasy a... Wayne! Čo tu robíte? A s ňou?!“ v polovici vety sa zasekla a potom bez váhania začala útočiť.
„Len sa upokojte, mylady. S lordom McCaldenom sme museli prediskutovať isté dôležité záležitosti. A uisťujem vás, že za tým nič nie je,“ otrávene ju prerušila Robynne.
„Myslíte si, že uverím takým do neba volajúcim klamstvám?! Je mi jasné, že by ste s mojím snúbencom boli čo najdlhšie osamote!“ obvinila ju Isabella a dokonca na ňu ukázala prstom.
„O tom poslednom nie som až taká presvedčená. Som tu s ním iba desať minút a už ho mám dosť. Pokojne si ho odveďte, ja mám ešte prácu,“ odsekla Robynne posmešne.
Zdalo sa, že Isabella nevie, ako má reagovať. Po chvíli jej však niečo napadlo a nepríjemne sa usmiala: „Viem o vás dosť na to, aby som vám neuverila, mylady. Teraz mám však dôležitejšie povinnosti. S mojím snúbencom sme sa včera rozhodli stanoviť dátum svadby. No povedzte, nie je to jednoducho skvelá správa?“
Robynne zmeravela a pohľadom skĺzla z Isabelly na Wayna. Kým mozog spracovával strašnú informáciu, celé jej vnútro kričalo od bolesti a zároveň poníženia.
„A-áno? A... kedy by sa mala svadba uskutočniť?“ odvážila sa spýtať a dúfala, že možno o rok, aby sa s tým stihla vyrovnať.
„Už o tri mesiace! A vy nenamietajte, drahý. Sám ste predsa povedali, aby som dátum vybrala sama. Takže... o tri mesiace! Je potrebných veľa príprav a my dvaja by sme to mali ísť oznámiť všetkým na panstve! Poďte, drahý. Už sa neviem dočkať!“
Schmatla ohromeného Wayna za ruku a ťahala ho ku dverám. Ten sa však ešte stihol obrátiť k Robynne: „My dvaja sa ešte pozhovárame.“
„Ako chcete, ja však nemám o čom,“ riekla mrazivo a opäť sklonila hlavu k papierom na stole.
Wayne sa v tej chvíli nemohol cítiť horšie. Nemožno sa mu diviť. Deň sa ešte len začal a on si už stihol narobiť iba samé problémy!

O niekoľko hodín už všetci na panstve, dokonca aj v okolí, vedeli, že lord McCalden sa so svojou novou snúbenicou onedlho ožení. Snáď najväčšiu radosť z toho mala práve jeho sestra Dalia. Veď to bola ona, kto mu Isabellu dohodol za snúbenicu a neskôr ju zavolal na ten nešťastný ples.
Teraz však nechcela myslieť na nepríjemné veci. S veľmi dobrou náladou vyšla von a zamierila do veľkej záhrady, aby trochu pobudla na čerstvom vzduchu. Keď tam prišla, ovanula ju nádherná vôňa kvetov všetkých farieb a tvarov. Očarene si vzdychla a privoňala k jednej ruži.
„Máte rada červené ruže?“ vyľakal ju hlboký hlas, ktorý sa ozval za ňou.
Prudko sa obrátila a pred sebou zbadala usmievajúceho sa lorda Gallaghera.
„Čo tu robíte?!“ zvolala rozzúrene, že sa ju opovážil rušiť.
„Aj vám prajem dobrý deň,“ uškrnul sa. „Zrejme ste veľmi rada, že ma vidíte.“
„Neskutočne. Tak veľmi ako vždy,“ odsekla uštipačne.
„Samozrejme,“ zasmial sa.
„A teraz mi láskavo povedzte, čo tu robíte. Nechcem znášať vašu prítomnosť ani o minútu dlhšie.“
„Ste taká milá. Dobre, prejdem teda rovno k veci. Včera som absolvoval dlhý rozhovor s Waynom a pravda je taká, že som na niečo prišiel,“ veľavýznamne sa uškŕňal.
„A čo s tým mám ja?! Ak sa nevyjadríte, tak odí...“
„Vy a lady Langworthyová ste dobré priateľky, však?“ skočil jej do reči.
Otázka ju prekvapila. „Samozrejme. S Isabellou sa poznáme už zopár rokov.
„Wayne vravel, že to vy ste ho donútili sa s lady Langworthyovou zasnúbiť,“ pokračoval.
„Tak to zase nie! Isabella sa mu páčila. Nemohla som za to, že...“
„Takže áno,“ prerušil ju znova. „Viete čo mi včera prezradil, váš brat?“
„N-nie,“ naprázdno preglgla. Tušila, že ju ženie do pasce a nevedela, ako sa jej vyhnúť.
„Vraj nepozná nikoho tak zákerného, kto by lady Langworthyovej napísal o blížiacom sa plese,“ dokončil víťazoslávne.
„Má pravdu! Ani ja nikoho takého nepoznám!“
„Stále chcete zapierať, mylady? Viete, čo by sa stalo, keby sa Wayne dozvedel, kto mu naozaj tak veľmi skomplikoval život?“ prižmúril oči a premeriaval si ju.
„Čo chcete?!“ zasyčala veľmi potichu, aby ich náhodou nik nezačul.
„Aha. Priznávate sa, teda? Vedel som to.“
„Čo odo mňa chcete?!“ zopakovala cítiac, že je pritlačená k múru.
„Jeden deň,“ odvetil so samoľúbym úsmevom na perách.
„Č-čože? Ako to myslíte?“ nechápala.
„My dvaja spolu strávime celý jeden deň.“
„Akože... my dva a sami??“
„Presne tak.“
„Och, ale to je vydieranie!“ zvolala pobúrene.
„Nazvite si to, ako chcete. Ja som svoju žiadosť vyslovil a očakávam, že moju požiadavku splníte, pravdaže ak nemáte záujem na tom, aby sa váš brat všetko dozvedel.“
„Vy hnusný, odporný... vydierač! Nikdy by som si nepomyslela, že...“
„Naozaj nie?“ provokoval ďalej.
„Samozrejme. Čo by som mohla očakávať od... VÁS?!“
Nedopovedal, lež pokojne čakal na jej súhlas. Po chvíli ticha sa zhlboka nadýchla.
„V poriadku. Súhlasím s vašou... požiadavkou. Ako by sme mali stráviť ten deň?“ rezignovala nakoniec.
„Zajtra ráno... áno, už zajtra. Budem vás o deviatej čakať za stajňami...“
„Nechcete, aby vás niekto zbadal, čo?!“ oborila sa naňho.
„... a pôjdeme spolu na koňoch na taký malý piknik,“ nedal sa odradiť jej prerušením. „Tam budeme až do večera a potom sa vrátime. Súhlasíte?“
„A mohla by som nesúhlasiť?“ odsekla podráždene.
„Nie.“
„Prídem tam. A teraz ma ospravedlňte. Nemôžem byť s vami už ani jedinú sekundu!“
Vychytila sa a ráznym krokom odkráčala preč. Finley sa iba usmial a pošúchal si ruky. Takže zajtra. Nečakal, že všetko pôjde tak ľahko ako po masle. Teraz stačí počkať niekoľko hodín do zajtrajška a nevyzerať pritom príliš nadšene.