Bella noverca LXII.kapitola

LXII.kapitola – Narastajúca nenávisť

Dni na panstve McCaldenovcov plynuli a pomaly sa premieňali v týždne, ale obyvatelia domu si stále len veľmi ťažko zvykali na zmeny, ktoré sa v ich životoch udiali.
Dalia sa nemohla zbaviť myšlienok na deň, ktorý strávila s lordom Gallagherom. V mysli neustále odbiehala k tomu okamihu, kedy nechýbalo veľa a odovzdala by sa mu. Čoskoro si jej zvláštne zamyslené správanie všimli aj ľudia, s ktorými sa rozprávala a začali sa vypytovať, čo sa deje. Preto si zvykla zatvárať sa v izbe a osadenstvo veľkého domu ju takmer vôbec nevídalo vyjsť z izby.
Jej priateľke Isabelle Langworthyovej sa nepáčilo, že má pred ňou nejaké tajomstvá, no po čase sa Daliou prestala zaoberať. Mala príliš veľa iných povinností, okrem iného sledovať lady McCaldenovú a zabrániť prípadným stretnutiam jej so svojím snúbencom. Tento vytýčený cieľ sa jej ale darilo plniť čoraz zriedkavejšie.
Naopak Wayne sa snažil o to, aby svoju budúcu manželku nevidel priveľmi často. Jej nekonečné omieľanie o prípravách na svadbu ho nudilo a navyše sa v jej prítomnosti necítil práve najlepšie. Pokúšal sa čo najviac debatovať s Robynne, no tá jeho pokusy vytrvalo odmietala a zakaždým sa jej podarilo nejako sa vyhovoriť.
A ako vrchol toho všetkého, Damyan sa opäť rozhodol žiť normálny život a začal vychádzať zo svojej izby dokonca na dlhé hodiny! Vtedy vždy vyhľadal Robynne a ako inak aj on ju obťažoval svojimi ospravedlneniami. Ani on však neuspel.
Zdalo sa však, že čím pochmúrnejšia nálada na panstve vládne, tým je počasie krajšie. Prestalo pršať a slnko vychádzalo už skoro ráno. Na oblohe nebolo ani mráčika a ako sa leto prehlbovalo, teplota vonku stúpala rekordne vysoko. Dámy si obliekali vzdušné šaty, ale ani tie nepomáhali vďaka množstvám spodničiek, ktoré museli nosiť. O nič lepšie na tom neboli muži, no tí aspoň nepohoršovali spoločnosť, keď si vyzliekli kabátec a doma sa ukazovali iba v rozopnutej košeli. Veľké sucho neprosievalo ani úrode a ľudia sa začali obávať možných následkov.
Uprostred tohto všetkého mal dobrú náladu asi len málokto. V ten deň medzi tých šťastlivcov patrila aj Robynne, ktorá sa po prvý raz po tej strašnej udalosti na plese zobudila s úsmevom na perách. Tešila sa, že jej konečne niečo vyšlo. V noci jej totiž prišiel súrny list. Jeho obsah ju veľmi potešil, keďže dokazoval, že jej angažovanie sa v správe panstva nevychádza nazmar. Dozvedela sa totiž, že lord McCalden si nevšimol niečo veľmi dôležité a ona to nevedomky napravila. Ukázalo sa, že tak zabránila menšej katastrofe.
S radostným výrazom na tvári vyšla zo svojich komnát, oblečená v krásnych jemných šatách farby slnka s hodvábnymi oranžovými kvietkami na korzete, pričom vlasy si zviazala iba mašľou.
Svižne prešla dlhými chodbami a potom aj po schodoch dolu do haly, kde vrelo pozdravila Gerarda. Potom sa vybrala do jedálne, kam jej Darleen priniesla výdatné raňajky.
Práve si natierala nátierku na chlieb, keď do miestnosti vošiel pán domu. Ani jeho prítomnosť ju však nemohla rozladiť či nahnevať. Naopak, chcela vidieť jeho výraz po tom, ako mu oznámi tú úžasnú správu.
„Dobré ráno,“ ozval sa a prisadol si, aby sa naraňajkoval, avšak nie vedľa nej, ale za vrch stola.
„Dobré ráno,“ odvetila pokojne.
Vzhliadol k nej s nadvihnutým obočím. „Len sa mi to zdalo alebo ste ma prvýkrát pozdravili bez náznaku irónie, mylady?“
„Nuž... mám jednoducho dobrú náladu,“ pokrčila plecami.
„Aha,“ zamrmlal iba a pustil sa do jedla, ktoré mu pred malou chvíľou priniesol mladý sluha.
Nastalo ticho, kedy si Wayne myslel, že Robynne nemá o rozhovor s ním záujem, kým ona až horela od nedočkavosti, aby ho konečne uzemnila a dokázala mu, že je na tomto panstve skutočne potrebná.
Nakoniec nevydržala mlčať a prehovorila: „Nechcete vedieť, prečo mám dobrú náladu?“
Opäť vyzeral prekvapene a možno aj trochu nespokojne. „Hovoríte so mnou?“
„Vidíte tu snáď niekoho iného?!“ zvolala podráždene.
„Nie, máte pravdu. Takže... prečo máte takú dobrú náladu?“
„Zrejme pre to, čo VÁS tak rozladilo. Nehovorte mi, že už všetko viete,“ zamračila sa.
„Ak máte na mysli list, ktorý vám včera pred polnocou prišiel, tak vás musím sklamať. Dostal som podobný,“ povedal Wayne zachmúrene.
„Iste ste si ho vysvetlili správne...“
„Áno! Tuším, na čo myslíte. Máte pocit, že ste svojím činom zachránili panstvo, ale ubezpečujem vás, že malá roľnícka vzbura nemôže mne ani MÔJMU panstvu ublížiť!“ zvolal tak nahlas, až sa jeho krik ozýval celou jedálňou.
„No to teda prepáčte, ale na mňa bezdôvodne kričať nebudete!“ ohradila sa Robynne okamžite.
„Nie? Tak si prestaňte namýšľať, že ste niečo viac len vďaka podpisu a nezaťažujte ma hlúposťami!“ oboril sa na ňu opäť.
„Takéto správanie si vyprosím!“ vyhlásila pobúrene a dokonca sa postavila.
Aj on vstal. „Myslím, že moje spôsoby vám nemôžu byť až také cudzie, keďže vy ste ich už dávno zaužívali! K ľuďom v tomto dome sa nesprávate inak ako nepríjemne!“ obvinil ju.
„Zrejme tým myslíte seba, však?! Ale dovoľte, aby som vám už po niekoľký raz pripomenula, že moju odmeranosť ste si zaslúžili právom!!“
„Na to by som nemohol zabudnúť! Pripomínate mi to totiž takmer každý deň, milá mylady a ja už mám toho naozaj dosť! Neznesiem, aby ste zo mňa robili nejakého pochybného muža, ba priam zvrhlíka len preto, že som sa zasnúbil s inou ženou!“
„Nikdy by som preto vami neopovrhovala, keby ste sa predtým nedvorili inej!!“
Obaja teraz už kričali a nenávistne na seba zazerali.
„Hohó... no tak to pozor! Nikdy som sa vám nedvoril! Iba som s vami spával a za to si tiež môžete sama, lebo ste sa mi nemiestne ponúkali všade, kam som prišiel!!“
Robynne v nemom úžase a zlosti otvorila ústa, no tu už by slová neboli nič platné. S veľkou zúrivosťou v očiach sa k nemu priblížila a celou silou, ktorú v sebe našla mu strelila zaucho na líce. Potom sa opäť napriahla a udrela ho aj po druhom.
„Už nikdy sa o mne nevyjadrujte ako o ľahkej žene!“ vykríkla a rozzúrene odišla, pričom za sebou nezabudla poriadne zatresnúť dvere.
Wayne však bol príliš nahnevaný a cítil sa dotknutý tým, že naňho opovážila siahnuť, preto si neuvedomoval dôsledky svojich slov. Naštvane sa hodil späť na stoličku a odhryzol si z chleba čo najväčší kus.

Najprv sa Robynne vrútila do svojich komnát, kde sa dlho nevedela upokojiť. Slová, ktoré vyriekol, by mu už nedovolila vziať späť. Príliš ju urazil a ponížil. Jeho jediné šťastie bolo, že v miestnosti nikto nebol. Ako by, preboha, vysvetľovala, že s lordom McCaldenom, ktorý je už vyše roka zasnúbený s inou ženou, udržiavala milostný vzťah? Pochopil by niekto, že to neurobila zo zištnosti a netúžila po peniazoch? Každý by si pomyslel, že keď už získala otca, jej ďalšou korisťou sa stal syn!
Zakrútila sa jej hlava a na chvíľu si musela sadnúť, aby strávila všetky predstavy, ktoré sa mohli v jedálni udiať.
Po niekoľkých hodinách sa ako-tak upokojila a vyšla dokonca von, aby sa nadýchala čerstvého vzduchu a zajazdila si.
Keď sa vrátila, odovzdala verného Artexa jednému z koniarov a vybrala sa po peknej cestičke do parku. Veľkým oblúkom sa vyhla soche Wayna na koni a usadila sa na najvzdialenejšej lavičke. Bolo však od začiatku jasné, že dlho sama nepobudne. A tak sa aj stalo vo chvíli, ako rozjímanie o krásnej prírode niekto narušil a slnečné lúče, ktoré ju osvetľovali, zahatal dlhý tieň.
„Dobrý deň, Robynne,“ pozdravil ju Damyan McCalden s úsmevom a akousi netypickou ľahkosťou. Zrejme aj naňho teplé slnko pôsobilo blahodarne.
„Dobrý deň,“ zamrmlala neochotne. Nechcela sa s ním rozprávať, pretože netúžila po ďalších problémoch.
„Dnes je krásny deň, všakže?“ pokračoval a prisadol si k nej. Mala pocit, že podobná situácia sa už raz odohrala, no tento krát dúfala, že záver nebude ten istý.
„Veľa ľudí by s vami nesúhlasilo,“ poznamenala odosobnene.
„Pretože ľudia nevedia vychutnávať krásy prírody tak ako my. Sú príliš materialistickí,“ vyhlásil presvedčivo.
„Odkedy sa z vás stal filozof?“ pozrela naňho s nadvihnutým obočím.
Zasmial sa. „Za ten čas, čo sme sa nevideli a nerozprávali, som sa zmenil, Robynne.“
„Dúfam, že k lepšiemu!“ odsekla, mysliac na jeho výčitky po smrti lorda Therona.
„Ak máš na mysli tú dobu, kedy som sa správal ako nenapraviteľný blázon, tak za to som sa ti už niekoľkokrát ospravedlnil.“
„Niekedy ľútosť nestačí,“ pokrčila plecami.
„V poriadku. Čo chceš, aby som urobil? Mám si pred tebou kľaknúť na kolená?“
„Tvoj tón sa mi ani trochu nepáči, Damyan!“ zmrazila ho pohľadom a prešla na spôsob jeho reči.
„A mne sa zas nepáči, ako veľmi si sa zmenila, Robynne. Povedz mi, čo sa ti prihodilo? Možno ti pomôžem.“
„Nemusíš sa hrať na samaritána, Damyan. Nepotrebujem tvoju pomoc,“ odmietla ho a postavila sa.
„Chcel by som vrátiť čas... Viem, že sa to nedá, no bol by som veľmi rád, keby sme sa spolu aspoň rozprávali. Musím ti toho toľko povedať!“ naliehal.
Zneistela. Mala teraz jedinečnú možnosť konečne sa s niekým pomeriť a mať aspoň slabú podporu. Osamelosť, ktorú posledné týždne čoraz intenzívnejšie pociťovala, napokon zvíťazila.
„D-dobre. Môžeme sa niekedy spolu pozhovárať... ale nie teraz. Je to na mňa priskoro,“ súhlasila.
„Som veľmi šťastný z tvojho rozhodnutia,“ usmieval sa Damyan od ucha k uchu, keď si dvíhal jej ruku k perám, aby ju vzápätí mohol pobozkať.
Robynne sa mu po chvíli vytrhla a zamierila späť do veľkého domu a potom do svojich komnát. Potrebovala ešte veľa premýšľať. Možno by jej večer pomohol dobrý kúpeľ, premýšľala.

Muselo prejsť veľa času, aby si Wayne uvedomil, čo vlastne macoche vykričal. Keď mu všetko začalo dochádzať, snažil sa to najprv ospravedlniť tým, že ona sa k nemu správala podobne už niekoľko týždňov. A navyše zo všetkého obviňovala iba jeho!
Neskôr ho ten incident začal mrzieť a ku koncu dňa bol taký zdesený zo samého seba, až začal behať ako zmyslov zbavený a hľadať Robynne.
Vypytoval sa služobníctva a dozvedel sa, že lady McCaldenová je zatvorená vo svojich komnatách už od skorého popoludnia.
Slúžka Darleen ho však odmietla pustiť dovnútra tvrdiac, že jej pani si neželá byť rušená a lorda už vôbec nechce vidieť.
Z časti nahnevaný a z časti zúfalý Wayne sa celý večer pokúšal dostať k nej. Pravidelne sa vracal k jej dverám a klopal na ne.
„No tak! Tvoja pani jednoducho nemôže byť taká zaneprázdnená!“ kričal na vyčerpanú Darleen, keď opäť vychádzala z Robynninej izby.
„Mylady sa kúpe. Nie je prípustné, aby ste ju teraz vyrušovali,“ odsekla nepríjemne, lebo ju už unavoval.
„Výhovorky...“ utrúsil Wayne a uchýlil sa k tomu poslednému.
Počkal, kým sa Darleen opäť vráti. Videl, že v ruke drží lavór s nejakou tekutinou a pretože ho stíska v oboch rukách, nemôže za sebou zamknúť. Wayne teda vyrazil napred a vpadol do otvorených dverí.
To, čo zbadal, mu poriadne vyrazilo dych. Na vlastné oči sa presvedčil, že slúžka vravela pravdu. Robynne ležala vo vani, z ktorej sa parilo, až sa okná izby zahmlili a vyzerala, že o niečom tuho premýšľa. Opretá o okraj vane a s mokrými vlasmi vyzerala ešte zmyselnejšie ako vždy. Naprázdno preglgol, ale to už ho zaregistrovala Darleen a od úľaku vykríkla.
„Mylord!“ zvolala vyjavene.
Robynne prudko pohla hlavou a ich oči sa stretli. Videl, že ju jeho prítomnosť najprv prekvapila, potom uvidel v jej očiach strach, až nakoniec vyjadrila hlboké pohŕdanie nadvihnutím obočia.
„Želáte si?“ oslovila ho povýšene, prepaľujúc ho pohľadom.
„Chcel som... chcel... hovoriť... s vami...“ jachtal a nehanebne si obzeral jej odhalenú pokožku.
Zaváhala, no vzápätí sa obrátila k Darleen: „Môžeš ísť. Už ťa nebudem potrebovať.“
„Och... ale pani moja...“ zhrozila sa slúžka.
„Povedala som, aby si nás nechala s pánom osamote!“ zvýšila hlas Robynne.
Darleen ešte chvíľu váhala, kým sa odhodlala odísť. Aj to sa neustále obzerala, či si to náhodou jej pani nerozmyslí.
Keď sa za ňou zatvorili dvere, Robynne sa zlomyseľne usmiala. „Keby Darleen nebola taká lojálna, neviem, ako by ste sa vyhovorili pred vašou snúbenicou.“
„Isabella musí pochopiť, že... že s vami potrebujem hovoriť,“ šepol Wayne a pristúpil o krok bližšie, čoraz viac zhypnotizovaný jej krásou.
„A o čom?“
„Chcete sa rozprávať takto?“
„Hádam vás konverzácia v tomto stave poburuje? V poriadku. Ako si želáte,“ prehovorila pomaly, kladúc dôraz na každé slovo.
Ako to vyslovila, odrazu vstala a zastala pred ním úplne nahá. Vytreštil oči a myslel si, že sa mu azda sníva. Dychtivými očami sledoval kvapky vody, stekajúce z jej mokrých vlasov stále nižšie a nižšie...
„Takže, mylord, podáte mi uterák?“ požiadala ho potichu a s výsmešným podtónom v hlase, ktorý však on nezaregistroval...