Domov bábik

Koniec januára prinieslo okrem polročného vysvedčenia aj zmierenie s Michalom. Jeho správanie bolo odpustené a zabudnuté. Jediné, čo nevychádzalo podľa mojich predstáv, bol vzťah medzi Bašou a Lacom. Odvtedy ako sa Laco tak nepochopiteľne naštval, sa k sebe správali ako pes a mačka. Laco si ani raz neodpustil sarkastickú poznámku na jej osobu a ona na neho prskala ako divá šelma.
„A čo tak kino?“ Navrhla som možnú variantu zábavy, keď všetci, Baša, Laco a Tomáš záporne pokrútili hlavou.
„Nič tam nedávajú.“ Argumentoval rozhodnutie Laco a ja som rozmýšľala ďalej.
„Tak poďme do Klubu na diskotéku.“ Ozvala sa Baša. Ja by som bola za.
„Pch! Je oldieska. Ak sa ti páčia hity minulého storočia, tak pokojne choď...a pozdravuj Elvisa.“ Vyhŕkol Laco, za čo ho Baša počastovala nasupeným pohľadom.
„Si myslíš, že to bolo ako vtipné, alebo čo?“
„Rozhodne vtipnejšie, ako TVOJE poznámky.“ Odpovedal Laco.
„Pokiaľ viem, nikto sa nesmial.“ Odbila ho a odvrátila od neho tvár. „Mohli by sme teda ísť do baru, zahrať si stolný futbal.“
„Je pokazený.“ Zahundral Laco a ja som cítila niečo vo vzduchu. Neuberalo sa to dobrým smerom.
„Ako to môžeš vedieť?“ Nahnevane sa ho spýtala a keby mohol jej pohľad zabíjať, už by bolo po ňom.
„Večera som tam bol.“
„Ale majú tam aj stôl na stolný tenis, tak by sme mohli...“
„Nebodaj vieš hrať ping-pong.“ Skočil jej Laco do reči a sarkazmus v jeho hlase sa nedala prehliadnuť.
„Náhodou viem! A okrem toho, to ťa nemá čo zaujímať.“ Baša takmer zakričala a ja s Tomim sme to iba mlčky sledovali. Na jednej strane bolo celkom zábavné pozorovať, ako tí dvaja do seba ustavične rýpu, ale na druhej mi nebolo po vôli, že moja najlepšia kamarátka a môj možno nevlastný brat sa neznášajú.
„Nezaujíma.“ Odporoval jej.
„Fajn, tak buď teda ticho!“ Na chvíľu obaja zmĺkli a hádzali po sebe nenávistné pohľady.
„A čo tak kolky? Poďme na bowling!“ Nadchla sa Baša a hodila po mne prosebný pohľad. No hej, párkrát sme tam boli a je to tam naozaj super. Akurát, že sa nikdy netrafím.
„Prečo nie.“ Vyjadrila som sa a Tomi tiež prikývol. Laco ale naše nadšenie nezdieľal.
„To určite. Nejdem na nijaký blbý bowling!“
„To musíš ofrflať všetky moje nápady?!“
„Ak sú tie nápady hlúpe, tak áno.“ Nevzrušene jej odpovedal, oprel sa o operadlo stoličky a ruky si prekrížil na prsiach.
„Tak hlúpe?! Prečo teda nevymyslíš niečo ty, génius. Stále sa mi iba vysmievaš, namiesto toho, aby si pohol rozumom aj ty. Ale to chcem od teba asi priveľa, pretože máš miesto mozgu jedno obrovské prázdno.“ Baša náhle vstala a bez pozdravu sa hrnula von z kaviarne. Ešte sme začuli, ako si popod nos zamrmlala „Debil.“.
Presunula som svoj pohľad z odchádzajúcej Baši na Laca.
„Čo je?“ Spýtal sa, keď som na neho už hodnú chvíľu zazerala.
„Ty sa pýtaš čo je? Prečo sa stále do nej navážaš? Čo ti urobila?“ Namiesto toho aby mi Laco odpovedal, iba zaryto mlčal. Naštvalo ma to.
„Tak urobila ti niečo?“ Trochu som zvýšila hlas.
„Nie.“ Vyhŕkol, ale tak potichu, že som to takmer prepočula.
„Aha, v tom prípade bude problém asi v tom, však?“ Konečne prestal tupo zízať niekde na podlahu a pozrel sa mi do očí.
„V čom?“
„Že nič neurobila.“ Zase som z neho nedostala žiadnu odpoveď, tak som to vzdala.
„Fajn, tak ja odchádzam. Na toto nemám nervy. Majte sa.“
Len čo som vytiahla päty z kaviarne, brnkla som mojej milovanej.
„Ahoj, si v pohode?“ Spýtala som sa na úvod.
„Nie, nie som. To je taký idiot. Ja s ním jednoducho nedokážem existovať. Tak neskutočne ma vytáča!“
„Hm...videla som. Ale môže si za to sám.“
„Tak to si teda píš. Nechápem, čo proti mne má. Vieš, čo? Nemôžem uveriť, že sa mi mohol páčiť. Ja som vtedy nemala všetkých po hromade alebo čo. S ním by som si nikdy v živote nezačala. NIKDY!“
„Neviem, čo ti mám na to povedať. Tiež tomu nerozumiem.“
„Počuj, neurobíme si zajtra dámsku jazdu? Musím sa nejako odreagovať, lebo mi z toho magora preskočí.“ Chvíľu som premýšľala. Mišo asi nebude nadšený, keď s ním ani v sobotu nepôjdem von, ale to je jeho problém. Ja som ho dnes volala a on ma odmietol. Nech sa pretvára ako chce, vidím na ňom, že mojich priateľov nemá rád.
„Dobre, mohli by sme zavolať aj Maťu, nevidela som ju už celú večnosť.“
„Dobre, ahoj.“ Pozdrav som jej opätovala a následne som mobil hodila do tašky. Pomaly som sa šuchtala domov. Vôbec sa mi tam nechcelo. Mama mala rande s Romanom, Mišo bol niekde s kamarátmi a na mňa čakal prázdny byt. S cieľom, že celý piatkový večer presedím pred televízorom a mojou zbierkou hororov, som odomkla dvere nášho bytu a nehlučne som vkĺzla dnu. Zažala som na chodbe lampu a prvé, čo som zbadala, boli mužské topánky na podlahe vedľa botníka. Zamračila som sa. Veď byt mal byť prázdny! Čo to má znamenať. Chvíľu som tam stála a zrazu som počula nejaké hlasy. Mužský a ženský.
Hneď ma napadlo, že mama pozvala Romana na kávu alebo čo. Tak som to neriešila, vyzula som sa a už by som aj bola pokračovala v ceste, keby zrazu mama nevyšla zo spálne. Nemo som hľadela na jej sporé oblečenie, ktoré tvorilo iba jedna biela košeľa o niekoľko čísel väčšia, než by potrebovala a bola pánska. Z toho som usúdila, že nie je jej.
„Mami?“ Vykĺzlo mi, keď som sa spamätala z počiatočného šoku. Od jej červenej tváre a strapatých vlasov, som pohľadom skĺzla po celom jej tele a pristavila som sa na rukách, ktoré zvierali (predpokladám prázdnu) fľašu od šampanského a malý tanierik so zvyškami od jahôd.
Hm...niekto si tu užíval.
„Lucia?! Čo tu robíš.“ Očividne zažila väčší šok ako ja, čo som usúdila podľa toho, ako sa vydesene tvárila.
„No čo by...bývam tu, ak to nevieš.“ Nezaujato som jej odpovedala a musím povedať, že bolo celkom milé vidieť, ako tam bezradne stojí, šialene gúľala očami a červená sa ako rajčina.
„Ale, ale....nemala si byť vonku s priateľmi?“ Vyhŕkla a aj by som jej bola odpovedala, ale vo dverách do spálne sa zjavil pôvodca maminho promiskuitného výzoru. Okamžite, ako jeho pohľad spočinul na mojej maličkosti, ustrnul a nemo na mňa hľadel. Asi nevedel, čo povedať, chudák.
Musím povedať, že pre nich to bolo asi trápnejšie ako pre mňa. A keď si odmyslím to, čo tam tí dvaja robili, tak to bolo celkom zábavné. Ešte nikdy sa mi nepodarilo až takto vyviesť mamu z miery.
„Lucia?!“ Neveriaco preniesol Roman. Čo majú s tým mojím menom?
„Áno, volám sa tak.“ Povedala som čisto preto, aby som sa pobavila na jeho rozpakoch. Ale inak nie som škodoradostná!
„Ja, hm...vieš, to tu...no“ Koktal, mama bola úplne vyradená z činnosti a ja som sa musela premáhať, aby som sa tam nahlas nerozosmiala.
„V pohode, nenechajte sa rušiť. Keby niečo, som vo svojej izbe.“ Preniesla som a s ľahkosťou som sa presunula do svojho kráľovstva.

Ani neviem, kedy Roman odišiel ale každopádne, keď som sa zobudila, už u nás nebol. Po nutnej rannej očiste som s dobrou náladou vplávala do kuchyne. Bola som zvedavá, ako sa bude mama tváriť. Keď som sa zjavila medzi dvermi, otvorila som ústa dokorán. Na stole boli prichystané čokoládové šišky, chlieb, maslo, džem, kakao a nechutný bylinkový čaj, lebo doma iný nemáme.
Dosadla som na stoličku a zahľadela som sa na mamu opretú o chladničku, ako popíja rannú kávu.
„Čo sa, preboha, deje? Oslavujeme niečo?“
„Prečo by sme mali niečo oslavovať?“ Spýtala sa moja milujúca matinka, ako by nevedela, že naposledy mi spravila raňajky, keď som mala asi tak desať rokov. A aj to boli nejaké jej nechutné žbrndy ako ovsené vločky a tak. Odvtedy u nás zavládla samoobslužná demokracia s heslom Kto si čo uchmatne z chladničky..., samozrejme za predpokladu, že tam je niečo poživateľné .
„Lebo si urobila raňajky.“ Mama to nijako nekomentovala, iba sa s vážnou tvárou presunula na stoličku oproti.
„Vieš, Luci, to, čo sa včera stalo,...“ Na chvíľu zmĺka, očividne nevedela, kam z konopy. Rozhodla som sa ju teda netrápiť.
„Nemusíš mi nič vysvetľovať. Myslím, že som dosť stará nato, aby mi došlo, čo sa tam dialo. A nevadí mi to. Roman je fajn, mám ho rada a okrem toho, do toho čo robíte, ma nič nie je.“ Mama na mňa uprela skúmavý pohľad.
„Takže nie si nahnevaná?“
„Jasné že nie. Nemám na to dôvod.“ Tým som ju upokojila.
„A čo máš dnes v pláne?“
„Nič. Budem sa len tak váľať pred telkou a večer pôjdem von. Prečo?“
„No, naplánovali sme si s Romanom, že pôjdeme do kina. Tak si sem pozvi Klaudiu alebo koho, aby si nebola sama.“ Och, od toľkej starostlivosti som bola normálne dojatá. Bolo vidieť, že má zlé svedomie...
„Fajn, len choď. Ja sa nejako zabavím.“ Mama vyčarila na tvári široký úsmev, schmatla z linky mobil a zúrivo vyťukávala sms-ku. No, komu asi?!

Do Klubu, kde sa konala diskotéka sme dorazili okolo desiatej. Nebolo tam vtedy tak veľa ľudí, ale pomaly sa to začalo rozbiehať. Našli sme si stôl a na začiatok objednali tri vodky s džúsom. A keďže sme tam boli samé baby, nijako sme sa nebrzdili a vyprázdňovali jeden poldecák za druhým.
„Aha, nie je to Patrik?“ Drgala do mňa Baša, kým som bola zahĺbená do debaty s Martinou.
„Aký Patrik? Ja žiadneho nepoznám.“ Odbila som ju a ďalej som sa chcela nerušene baviť.
„Ten Peťov starší brat. Šak sa pozri.“ Len aby som jej urobila radosť, nasmerovala som pohľad tam, kam ukazovala jej ruka.
„Hm, je to on. A čo?“
„Ty brďo. Nejako sa zmenil. Ako dlho sme ho vlastne nevideli?“ Nepochopiteľne sa spýtala. Bože, čo ma je po nejako Patrikovi. Veď sme ho ani len nepoznali osobne. Pár krát sme sa s ním stretli, keď sme boli u Petra, to áno, ale nič viac.
„Ja neviem. Asi odkedy vyšiel zo základky, takže asi tri roky.“
„Poriadne sa zmenil, čo?!“ Zapojila sa do debaty Martina.
„To teda hej, je taký...“ Baša lovila v tej svojej hlavičke vhodné slovo.
„Sexi.“ Dokončila za ňu Martina a obe na neho viseli pohľadom.
„Ste otrasné.“ Zahundrala som a obe ma počastovali zamračeným pohľadom.
„Ale ty už chlapa máš, my nie. Tak sa láskavo nesťažuj.“ No čo, Maťa mala pravdu. Ale že by som bola z Miša až taká nadšená, to povedať nemôžem.
„Idem za ním.“ Vytrhla ma Baša z úvah, zrazu sa postavila s úmyslom obťažovať toho človeka svojou opilou prítomnosťou.
„Šibe ti!“ Zahriakla som ju a stiahla ju späť na pohovku.
„Pusti ma.“ Nekompromisne mi prikázala, vytrhla si ruku z môjho zovretia a ráznym krokom si to nasmerovala k nemu.
Neverila som svojim očiam. Prišla k nemu, začala na neho hádzať oslnivé úsmevy a do jednej minúty jej kupoval drink.
„No ja žasnem.“ Polohlasne som si zamrmlala a Martina sa uškrnula.
„Je opitá, v triezvom stave by to nebola urobila. Zajtra si to možno ani nebude pamätať.“ Úprimne, tiež som bola toho názoru. Myšlienky na Bašu mi ale rýchlo vyfučali z hlavy a z Martinou sme vyrazili na parket.
Asi po dvoch hodinách nepretržitého tancovania, sme obe dopadli na našu pohovku ako zabité. Takmer sme si ani nevšimli, že máme spoločnosť. Pohľadom sme zavadili o dvojicu, ktorá by očividne dala prednosť tomu, keby mali súkromie.
S Martinou sme si vymenili pobavené pohľady a nechali sme Bašu, nech si to s Patrikom užije a taktne sme sa vytratili.