Domov bábik

Pondelkové ráno a ako obyčajne ma zvonenie budíka o siedmej nijako nenadchlo. Viem, že to nie je príliš skoro a tí, ktorí to školy dochádzajú mi môžu iba závidieť, ale tak vysvetlite to zhýčkanej mestskej babe. Budík neúprosne vyzváňal a ja som sa po ňom nahnevane zahnala rukou. Otvorila som oči a striasla som sa od zimy. Nos som mala úplne studený a pri predstave, že mám vyliezť z vyhriatej postele som nesúhlasne zamraučala. Ale ako obyčajne, čas je neúprosný a 7.05 na hodinkách ma donútilo predsa len vyliezť von.
„Mamííí!“ Hučala som na ňu z kúpeľne a na zubnú kefku som si vytlačila pastu. Signal white now. V tej reklama tá baba svojím žiarivým úsmevom donútila, aby jej ľudia nanosili nábytok do bytu asi na piatom poschodí. A to vďaka Signalu. Hm, že by to podobne fungovalo aj na dnešnej písomke z matiky???
„Ano?“ Vynorila sa spoza dverí v béžovej blúzke a károvanom kostýmčeku. To nové miesto šéfky oddelenia styku s verejnosťou tzv. piár manažér zobrala nejako vážne. Hneď si kúpila dva nové kostýmy, jedny topánky a neviem koľko blúzok.
„Čo je zasa s tým kúrením? Pokojne môžeš vypnúť chladničku a všetko jedlo nasťahovať na poličky do mojej izby!“ Že by sa mrazené kurča a tanier nedojedenej ryže zo včerajška vynímal na poličke lepšie ako zbierka kníh od Allana Edgara Poa? Možné to je a ešte by sme ušetrili za elektrinu.
„Ja viem, niečo pozisťujem.“
„To by bolo milé.“ Zamrmlala som si s kefkou v ústach a pokračovala v rannej hygiene. Učesala som si vlasy, trochu make-upu, obliekla som sa a vyrazila som z domu. K zastávke to mám slabých päť minút a aj to sa musím neskutočne vliecť. Odviezla som sa ku škole a s hlavou zvesenou som vstúpila na akademickú pôdu. Bože, to je ale mizerný deň! Zavzdychala som si v duchu, čižmy hodila do skrinky na chodbe a vymenila som si knihy.
A akoby nestačilo už to, že bol pondelok, hneď prvú hodinu sme mali matematiku a už zmienenú písomku. Presedela som nad tým polovicu nedele, ale nemala som pocit, že by som to vedela čo i len o desatinu lepšie, ako pred tým.
Tašku s knihami som hodila na lavicu a dosadla som na stoličku vedľa Baši. Zničene som zízala do prázdna, zatiaľ čo ona horlivo listovala v zošite.
„Čau.“ Pozdravila som ju skôr z povinnosti a podoprela som si hlavu.
„Ahoj. Ty sa do toho ani nepozrieš? Vieš to? Lebo by si mi mohla niečo vysvetliť.“ Tak strašne ma bolela hlava, až mi v nej začalo hučať.
„Pozerala som sa do toho včera skoro štyri hodiny a neviem to o nič lepšie, ako pred tým než som ten sprostý zošit otvorila.“ Baša na mňa hodila podozrievavý pohľad.
„Hej, nie je ti niečo? Máš čudný hlas a aj vyzeráš čudne.“ Heh, vážne? Nevšimla som si! No mohlo by to byť aj pre to, že ma bolí každý kúsok môjho unaveného tela, nevynímajúc hlavu v ktorej mi búšilo asi tisíc malých potvoriek s obrovskými kladivami.
„No počkaj! Teraz máš na mysli to, že som sa skoro hodinu hádala s Mišom, lebo som išla s vami na diskotéku alebo to, že som nachytala matku inflagranti s Lacovým otcom?“ Ona už o všetkom vedela, lebo som jej to za horúca zavolala hneď na druhý deň. Zničene som si zložila hlavu do dlaní. Prečo mi je tak strašne blbo?
„Skôr som myslela, že vyzeráš fyzicky čudne...tak choro.“
„Aj sa tak cítim.“ Zamrmlala som a oči sa mi ospanlivo zatvárali a keď som ich nasilu otvorila, začali ma štípať akoby mi ich nasolili. A to mi doma nič nebolo, všetko začalo v autobuse.
Baša sa mi lepšie prizrela.
„Lesknú sa ti oči akoby si vypila minimálne tri vodky bez brzdy. Nechceš sa radšej vypýtať domov?“ Jedným okom som mrkla na hodiny zavesené nad tabuľou. Ukazovali 7.55. Takže za chvíľu nadíde začiatok môjho konca, pretože ak doma oznámim, že mám nedostatočnú z polročnej písomky, tak to by bolo posledné, čo by som urobila. Asi je trochu čudné, že ju píšeme až po polročnom vysvedčení, ale tak nejako sme nestíhali, ale matikárka si ju nechcela odpustiť. A známky nám zapíše do ďalšieho polroku...jupí!
„Hej, iste ma pustia, ak triednej oznámim, že hneď prvú hodinu píšeme polročku.“ Baša iba prikývla, lebo dobre vedela, že mám pravdu a do toho sa zamiešalo zvonenie. Och, zbohom všetky radosti pozemského života, prichádza moja smrť.

„Do stredu na dvojhárok napíšte 2.polročná písomná práca, do pravého rohu meno a triedu, do ľavého dátum. Rozdám vám zadania, ale nikto nezačne písať skôr, než budú mať papiere všetci.“ Ledva som dokázala vnímať, čo hovorí a všetko som robila viac-menej automaticky.
Keď som dostala zadanie, zažmúrila som na prvý príklad. Uf, ten by som mala vedieť, bol to hneď ten prvý, čo sme počítali na hodine. Potom druhý, aj ten by mal byť v pohode.
„Môžete začať počítať.“ Zaznel profesorkin hlas, ktorý som nejako prepočula, iba som videla, že Baša začala čmárať na papier.
Zahľadela som sa na ďalší, tretí príklad...a jaj! Prečo mi tie čísla tak poskakujú?! Prižmúrila som oči v snahe zaostriť a donútiť ich, aby prestali na tom papiere tancovať lambádu.
Zavrtela som hlavou a sústredila som sa na prvý príklad a začala som počítať na papier. Všetko bolo relatívne v poriadku, už som mala vypočítanú polovicu príkladov, keď mi začali vlhnúť dlane a pero sa mi šmýkalo z ruky. Na striedačku ma zaplavovalo horko a neskutočná zima, až som sa chvíľami triasla. Na čelo mi naskočil studený pot.
Pár krát som si rukou pošúchala štípajúce oči. Už som to prestala zvládať.
„Áno?“ Prepichla ma pohľadom profesorka, keď som zdvihla ruku.
„Pani profesorka, mne nejako nie je dobre. Mohla by som ísť domov?“ Spustila na mňa lavínu výčitiek a podozrení, že klamem a chcem sa iba vyhnúť písomke, ale veľmi som ju nepočúvala. Jedným uchom dnu a druhým von. Ale nie pre to, že by ma to nezaujímalo (čo bola vlastne pravda), ale skôr pre to, že som sa na jej slová jednoducho nedokázala sústrediť.
V každom prípade mi v hlave zarezonovalo jej nekompromisné nie. Unavene som zatvorila oči a navzdory jej odporu, som sa postavila s písomkou v ruke.
„Ale pani profesorka, mne je naozaj...“

Zle. To som chcela povedať. Ale miesto toho som sa zviezla na zem ako hnilá hruška. Aspoň tak mi to opisovala Baša, keď mi cez prestávku volala do nemocnice. Vraj matikárku nikdy nevidela takú vystrašenú. A že vraj bola bledšia ako ja a to už je čo povedať, skonštatovala Baša.
Bože, to muselo byť trápne, keď po mňa prišla sanitka a polovica školy videla, ako ma nakladajú na nosítka. Ešte že som bola v bezvedomí. Profesorky sa márne snažili študentov nahnať späť do tried, no mala som celom impozantné publikum. To sa každému nepošťastí.
Mala som v nemocnici zostať iba tri dni. Hoci som mala vysokú horúčku, nebolo to nič vážne. 41 stupňovú teplotu mi zrazili pomerne rýchlo, takže som dokonca mohla rozprávať bez toho, aby ma to na nasledujúcu pol hodinu úplne nevyčerpalo. Tak som len tak podriemkavala, zatiaľ čo mama vyjednávala s primárom na tie tri dni nejaké privilégiá.
A aká som bola poctená, že ma prijal sám primár, najmä keď som videla, aký je to kus. Dala by som ruku do ohňa, že keby mama nemala Romana, niekam by ho pozvala. Takto sa obmedzila len na nezáväzný flirtík a spolu s tisíckou, čo mu „nenápadne“ vložila do vrecka na bielom plášti mi zabezpečila nad štandartné služby. Začínalo sa mi zdať, že mamine praktiky za nebezpečne zvrhávajú na niečo nemorálne. Musím si s ňou o tom pohovoriť.
Mama potichu vstúpila do nabielo natretej izby a ja som otvorila oči. Boli tu iba tri postele so stolíkmi a jedna stolička, inak nič viac. Naše zdravotníctvo sa zjavne na nič iné nezmôže...ale keby aspoň tie postele neboli ešte z pred vojny.
Ja som ležala pri okne a asi sto ročná babička, ktorá sem pravdepodobne prišla skonať, ležala našťastie pri dverách, teda v relatívne bezpečnej vzdialenosti odo mňa. Mama si sadla na voľnú posteľ.
„Tak, som tu.“
„Vidím....hovorila som ti, že máš s tým kúrením niečo urobiť.“ Len tak som to nadhodila, nie že by som sa na ňu za to hnevala. Vlastne ma to zachránilo od písomky. Ale počkať...veď ja som tie príklady vedela! No super a stavím sa, že náhradná písomka bude oveľa ťažšia pri mojom šťastí.
„Ja viem srdiečko, ale hlavne, že si v poriadku. Lekár povedal, že dva týždne ostaneš doma, aby z toho náhodou nebol zápal pľúc.“ Dva týždne? Nevedela som, či sa mám tešiť, že budem dva týždne ležať v posteli a oprašovať zbierku dvd-čiek alebo sa netešiť, lebo budem musieť dohnať toľko učiva.
„Hm...“ Zamrmlala som, lebo sa mi chcelo strašne spať. Asi z tej teploty.
„Môžem tu byť s tebou do obeda, potom pôjdem späť do firmy a po práci sa znova stavím. Aj tak nie sú návštevné hodiny a musela som presvedčiť primára, aby som tu mohla byť.“ Hej, veď som videla ako! Možno vtedy na chodbe nikto nebol, ale dvere na mojej izbe boli otvorené. Keby sa aspoň nepostavili presne pred ne.
„Dobre.“
„Potom mi povieš, čo ti mám doniesť z domu, teraz ti idem niečo kúpiť do bufetu. Hneď som späť“ Len som prikývla, na nejaké siahodlhé preslovy som nemala síl.

Najprv som spala, potom som sa nudila, potom som znova zaspala a potom zasa nudila...až mi mama priniesla i-pod. Aspoň nejako som sa mohla zabaviť. Prekvapilo ma, že so sebou dovliekla aj Romana, ktorý sa dušoval, že keby to nebolo zakázané, tak mi prinesie nejakú kyticu. Takto som sa musela uspokojiť iba s draho vyzerajúcim dezertom. Možno by som z neho mohla dať aj sestričkám a podplatiť ich, nech ma dajú na samostatnú izbu, lebo tie zvuky čo vydávala moja spolubývajúca sa nedali vydržať. Prečo s ňou niečo neurobia?! Nech jej niečo pichnú, aby bola ticho.
Keď mama s Romanom odišli, využila som chvíľu vzácneho ticha a unavene som zatvorila oči. Teplota človeka dokáže vyčerpať, to vám poviem.
Ležala som tak najviac pol hodinu, keď som počula kroky a tlmené hlasy.
„Hej, buďte ticho! Asi spí.“ Začula som hlas, ktorý by som spoznala kdekoľvek. Baša.
„Ako vieš, že spí?“ Pochybovačne sa spýtal Laco, ale aj tak šepkal. Laco a Baša sa dokážu normálne baviť? Žeby ich môj „boj o život“ dal do hromady? Aj keď asi iba dočasne?
„Má zatvorené oči. Nevidíš?!“ Čo to...? Čo to má, dočerta, znamenať? Aj tento hlas by som spoznala kdekoľvek a rozhodne som nebola nadšená, že ho počujem TU! Toto musí byť nočná mora. Prečo by tu inak bola?!
Zarazene a značne vydesene som otvorila oči a zistila som, že môj vycibrený sluch sa nemýlil.
„Ahojte.“ Vytisla som spomedzi zaťaté zuby a s otázkou v očiach som sa zadívala na Bašu. Ona pokrčila plecami s významnou grimasou na tvári. Ani ona nevedela, čo tu robí.
„Čau.“ Odzdravili ma a hrnuli sa ku mne cez miniatúrnu izbu. Baša si sadla ku mne a ostatní v zložení Laco, Tomáš a Saša...áno dobre čítate SAŠA (ani ja som to nechápala), si sadli na vedľajšiu posteľ.
„Tak čo je maród? Ako ti je?“ Spýtal sa Laco a prezeral si ma.
„Celkom fajn. Až na to, že mám stále teplotu a bolí ma hlava, tak to ujde.“ Kútikom oka som nenápadne pozorovala moju nepriateľku číslo 1, ako sa váľala po Tomášovi a snažila sa ho pobozkať. On sa tomu úspešne vyhýbal.
Ježiš! O čo jej ide? Prišla sa sem predo mnou pretŕčať?
„Priniesli sme ti vitamíny...a čokoládu, aby ti to ovocie neuškodilo. Veď vieš, všetko s mierou.“ Baša mi zašušťala pred nosom igelitkou s nápisom Lidl (Lidl je lacný!!! – preletelo mi hlavou) a potom ju hodila na nočný stolík.
„Vieš, že za posledných osem hodín sa z teba stala stredoškolská celebrita? Si takmer taká slávna, ako ten chalan, čo minulý rok takmer vytopil chalanské záchody.... Kto to bol?“ Laco sa zamračil, ako úporne premýšľal nad menom onoho takmer výtržníka.
„Myslím, že sa volal Marcel, nie?“ Vložila sa do debaty Saša. OK to Barbiovské meno mi už vážne lezie na nervy, takže od teraz ju volám jej pravým menom, teda Alex (aj keď je pôvodne Alexandra ale to sa mi nechce vypisovať). Takže Alex sa s otázkou nie? obrátila na Tomáša.
„Tuším...neviem, ale asi.“ Bolo vtipné, ako sa snažil nepozerať na ňu, keď s ňou hovoril. Očami preskakoval z jedného kúta miestnosti do druhého a vyzeral, že biela stena naproti ho zaujíma viac, ako jeho partnerka...čo ma samozrejme potešilo. A pocítila som takmer zvrátenú škodoradosť.
„Hej, aby som nezabudla, matikárka mi povedala, že ti opraví tie príklady, čo si vypočítala a z toho ti dá známku.“ Vytreštila som na Bašu oči.
„Nebudem musieť písať opravný test?“ Jednoducho som tomu neverila.
Baša pokrútila hlavou. „Nie, asi má výčitky svedomia, že ti tak vynadala a že ti neverila, keď si jej povedala, že ti je zle.“ Chacha, nech sa len škvarí vo vlastnej šťave!
„Ako dlho tu vlastne budeš?“ Spýtal sa Tomáš a ako som si všimla, ďalej úspešne odrážal Alexine nájazdy na jeho osobu. Chudák!
„Vraj iba tri dni. Ale som vypísaná na dva týždne.“ Víťazoslávne som sa usmiala a ostatným takmer spadla sánka až na podlahu.
„Dva týždne? Ty sa máš.“ Závidela mi Baša a vzdychla si. „Čo by som ja za to dala.“
„Veď mám nejaké konexie, nie?“ Dôležito som preniesla, za čo mi na oplátku vyplazila jazyk.
Takto sme sa rozprávali ešte asi hodinu, pričom Alex len znudene pozerala von oknom. Stále mi nebolo jasné, čo tým sleduje. A potom ma napadlo, že možno chce, aby to vyzeralo, že sme sa udobrili...kvôli Tomášovi. Bola to jedna z možností a v jej prípade celkom pravdepodobná. Veď pretvárka je jej stredné meno.
Asi o pol šiestej sa všetci postavili, že už musia ísť, pričom Laco zahlásil, že sa musí učiť. Že učiť! Akoby som ho nepoznala.
So všetkými som sa rozlúčila a sledovala som, ako sa zberajú na odchod, keď som si všimla, že Alex za nimi trochu zaostáva. Ostatní už boli pri dverách a ona sa ešte stále obliekala pri mojej posteli. Keď otvorila ústa, pochopila som prečo.
„Nemysli si, že som na tie tvoje svinstvá zabudla. My dve máme nevyrovnané účty.“ Namyslene zdvihla nos, že by jej do neho mohlo napršať a majestátne odkráčala. Krava!