Domov bábik

Stále mi nešlo do hlavy o čo Alex ide, ale po nekonečných hodinách úvah, som to nechala tak. Dala som si jeden paralen, Strepsils na hrdlo a zababušila som sa do perín. Už som bola doma týždeň, ale stále to nevyzeralo, že by mala angína ustúpiť. Unavene som podriemkavala, keď som začula zaklopanie a následne sa otvorili dvere.
„Máš tu návštevu.“ Stihla povedať mama a už sa dnu hrnula Baša.
„Ahoj.“ Prekvapene som ju pozdravila a pozrela som sa na budík na nočnom stolíku. Bolo 15.50 a pred dvadsiatimi minútami nám skončila škola. Odkedy som chorá, čas nejako nestíham vnímať.
„Vyzeráš otrasne.“ Heh, to bolo povzbudivé.
„To bude asi preto, že sa tak aj cítim.“ Sadla si ku mne na posteľ a chytila mi čelo.
„Máš teplotu.“ No vážne, siedmy div sveta! Ona je niekedy taká duchaprítomná!
„Nebyť teba, ani by som to nevedela... Tak, čo mi nesieš?“
„Ále, dokopy nič. Iba ekonomiku a literatúru.“ Hodila mi prefotené poznámky na stôl a dala sa do prepierania dnešného dňa.
„Bol za tebou Mišo?“ Spýtala sa akoby mimochodom. Už pár dní to medzi nami nejako škrípe, neviem čo sa deje.
„Hej, včera.“ Zahľadela som sa do okna. „Prvý raz.“ Dodala som a rozmýšľala som, aké to je čudné. Ani keď som bola v nemocnici za mnou neprišiel a ukázal sa až týždeň po tom, čo som prišla domov.
„To sa mi nezdá. Nemáte nejaké problémy?“ Cítila som jej pohľad na mojom profile a otočila som sa k nej tvárou.
„Ja neviem. Ako to mám vedieť, keď ho takmer nevídam?!“ Chodíme spolu slabé dva mesiace a už mám nutkanie poslať ho do horúcich pekiel. Fakt si myslí, že obyčajným prepáč všetko vyrieši? Že zmaže to, že ma nechal v štichu?! Možno som staromódna, ale čakala som, že človek, ktorému na mne záleží, bude stáť pri mne za každých okolností.
„Keď ho takmer nevídaš, tak asi v tom bude niečo, nie?!“
„Asi.“ Neurčito som odpovedala a už som toho mala plné zuby. Mala som po krk Miša a aj myšlienok na neho.
„No, radšej už pôjdem. Dnes s tebou nie je vôbec reč.“ Previnilo som sa usmiala. Baša mi darovala pusu na čelo a hrnula sa k dverám.
„Tak pa a rýchlo sa mi uzdrav, hej?!“ Horlivo som prikyvovala a zdravila ju. Keď odišla, konečne som mohla pokojne spať.

I kissed a girl, I liked it... So zatvorenými očami som schmatla mobil a bez toho, aby som sa uráčila pozrieť kto volá, som zdvihla.
„Haló.“ Zachrapčala som do telefónu a napoly som ešte spala.
„He he ahoj. Zobudil som ťa?“ Počula som smiať sa Tomáša do telefónu.
„No...tak trochu.“ Zasvietila som lampu a zažmúrila som na budík. 19.00, to som spala tri hodiny.
„Tak to ma mrzí.“ Vyznelo to celkom úprimne...čo ešte neznamená, že to tak aj bolo.
„Nemusí, vážne.“
„A ako sa máš?“
„No, nič moc. Stále mám teplotu, ale hádam to už bude lepšie.“ Sadla som si na posteli, keď mi zaškvŕkalo v žalúdku. Išla som teda do kuchyne a dúfala som, že tam bude niečo, čo by sa dalo jesť.
„Lucia!“ Zakričala na mňa mama zo spálne a hneď na to sa objavila vo dverách kuchyne.
„Počkaj chvíľu.“ Povedala som do mobilu a tázavo som sa na ňu zahľadela.
„Je ti už lepšie? Dohodla som sa na dnes s Romanom. Pôjdeme do kina a potom na večeru.“ Pristúpila bližšie, pozorne ma skúmala a skúšala mi teplotu.
„Ale ak sa necítiš dobre, tak zostanem doma.“
„Nie, to je v pohode mami, je mi fajn.“ No, zas až tak fajn mi nebolo, ale nebudem jej to predsa kaziť.
„Dobre, ale keby ti niečo bolo, keby si dostala teplotu, tak mi zavoláš. Jasné?“
„Jasné.“
„Tak ahoj.“ Stratila sa mi z dohľadu, tak som si znova priložila mobil k uchu.
„Som späť.“
„Ty budeš dnes večer doma sama?“ Spýtal sa Tomáš, keď som otvárala dvere chladničky.
„A ty si počúval?“ Karhavo som preniesla.
„Nechcela by si spoločnosť?“ V chladničke sme nič nemali. Skúsila som teda špajzu, ale tam máme v podstate iba bordel...no aj tak to vždy naivne skúšam.
„Spoločnosť? Jasné.“
„Tak donesiem nejaké dvd-čká. Som u teba do štvrť hodiny.“ Náhle ma pátranie po jedle prešlo. Do štvrť hodiny? Má on vôbec potuchy ako teraz vyzerám?! Už týždeň som v pyžame, nečešem sa a vôbec...vyzerám hrozne.
„Radšej o hodinu.“
„Dobre. Čau.“
„Ahoj.“ Stlačila som červené tlačidlo a v sekunde som bola v kúpeľni a sťahovala zo seba spotenú nočnú košeľu. Poriadne som sa vydrhla, usušila si vlasy, navoňala sa a obliekla.

Aúúú! Môj nos vyzeral ako veľká rajčina. Celý červený, drapľavý a od nádchy ma celý bolel. S povzdychom som sa odvrátila od zrkadla. Lepšie to už aj tak nebude.
Cŕŕŕŕn. Vyštartovala som k dverám, pričom som si skoro rozrazila hlavu, keď som sa šmykla na klzkých parketách.
„Hm, ahoj.... Ty si priniesol pizzu?“ Vytreštila som na Tomiho oči.
„Áno, bez syru.“ On je vážne poklad. Nezabudol, že syr z duše nenávidím.
„Tak poď ďalej. Ako si vedel, že som hladná?“
„Povedzme...mužská intuícia.“
„A vy nejakú máte?“ Zasmiala som sa.
„No teda dovoľ! Nikdy sa neopovažuj pochybovať o mužskej intuícii a našom šiestom zmysle.“
„Jasné, hlavne keď sa sústreďujú na to, aby uhádli veľkosť ženských predností, že?!“ Vzala som si kúsok pizze a labužnícky som sa do neho zahryzla.
„Ale to si nemala vedieť! Sme odhalení.“ S predstieraným strachom na mňa afektovane vytreštil oči.
„Už prestaň.“ Smiala som sa a takmer mi zabehlo.
Zatiaľ čo bol Tomáš v kuchyni pre kolu, pozerala som si dvd-čká, čo priniesol. Á jasné, typický chlap. Valná väčšina bola buď nejaký horor alebo akčný film.
„To tu nemáš niečo sladké a romantické?“ Položil na stôl poháre a pozrel sa na mňa.
„Ako napríklad?“
„Denník princeznej...“ Skúsila som.
„To je čo?“ Prekvapene som otvorila ústa.
„Ty barbar. Nevieš čo je Denník princeznej?!“ Bezradne pokrčil plecami, tak som porozmýšľala nad nejakou inou alternatívou.
„A čo tak Pretty woman?“
„To nemyslíš vážne, že?!“ Už som dlhšie nedokázala zadržiavať úsmev a tým som sa prezradila.
„Ty potvora! Tak ty si zo mňa budeš strieľať, čo?!“ Hodil po mne vankúš, ktorému som sa úspešne vyhla. A potom ďalší a ďalší, až som tie strely nestíhala ani vnímať.
„Aú.“ Zavzdychala som, keď ma jedna pecka trafila rovno do tváre.
„Bože, prepáč. Nie je ti nič?“ Ustráchane ku mne pribehol, až som sa musela usmiať.
„Bol to iba vankúš. Nič mi nie je....Tak, pusti už niečo.“
„A čo?“
„To je jedno, čo chceš.“
Dal tam Saw trojku...veď vravím, typický chlap. Už nejakú pol hodinu som sa triasla strachom a potom mi došlo, že aj zimou, tak som si z izby vzala deku.

Prebudila som sa na to, že sa mi niečo teplé pritislo k tvári. Otvorila som oči a zistila som, že to teplé bolo Tomášove brucho, keď sa načahoval po diaľkové na stole. Ale prečo som mala hlavu položenú na jeho stehnách? A ako som sa tam dopekla dostala?
Zmätene som sa posadila a pri pohľade na Tomáša som sa, ani neviem prečo, zahanbene začervenala.
„Prepáč, nechal by som ťa spať a tie titulky boli fakt lákavé, ale už by som mal ísť domov.“
„Hm...jasné.“ Vykoktala som a bola som úplne mimo. Vyprevadila som ho k dverám a potom som si išla ľahnúť.