Domov bábik

Na konci februára som už bola zdravá ako rybička a látku som mala ako-tak dobratú, takže sa všetko začalo vracať do starých koľají. A to doslova.
Cez prestávku som s Bašou ako obyčajne sedela na lavičke pri automate na kávu, keď okolo nás prechádzal Laco. Pozdravili sme sa a na chvíľu sa pri nás pristavil.
Bol už na odchode, keď sa zarazil a vrátil sa späť.
„Skoro som zabudol. Plánujeme ísť s pár kamarátmi cez jarné prázdniny na otcovu chatu. Ste samozrejme tiež pozvané.“ Obrátil hlavu na mňa a dodal: „Môžeš zobrať aj toho...neviem ako sa volá.“
„Mišo.“ Poučila som ho. „A to je posledný marcový týždeň?“ Overovala som si, pretože prvého marca sme mali mať premiéru našej divadelnej hry a ďalšie dva týždne sme ju mali každý druhý deň hrať v okolitých mestách.
„Áno. Tak potom dajte vedieť, či idete.“ Znova sa otočil na odchod, ale tento raz ho zastavila Baša, ktorá dovtedy mlčala. Ešte stále sú pohádaní na smrť a ani Baša ani ja netušíme prečo.
„To pozvanie malo platiť pre obe?“ Spýtala sa pohŕdavým hlasom, ktorým sa s ním rozprávala vždy.
„Neuveríš, ale áno.“
„Prečo?“ Chcela vedieť a úprimne, aj mne to vŕtalo v hlave. Prečo pozýva aj ju, keď ju neznáša?
„Pre zábavu. Vieš, aby sme ušetrili na striptérke. A myslím, že aj tebe sa to bude páčiť, budeš tam mať dosť objektov na pretiahnutie.“
„Laco!“ Šokovane som vyhŕkla a vytreštila som na neho oči.
„Ty....ty...“ Baša na neho zdesene zazerala a hruď sa jej prudko dvíhala a klesala. Očividne ju tak vyviedol z miery, že nevedela, čo povedať.
A on sa iba zasmial a zaliezol do triedy. Keď odišiel, nastalo nepríjemné ticho a ja som nevedela, čo povedať. Baša za ním chvíľu neveriacky hľadela a potom si položila tvár do dlaní. Videla som, ako sa jej trasú plecia v tichom plači a objala som ju okolo ramien.
„No tak, nič si s toho nerob. Každá škola má svojho psychotického kreténa a Laco je náš.“ Nemyslím, že som ju tým nejako upokojila, ako som v to naivne dúfala.
Ale aspoň NIEČO som povedala.
„Toto mu zrátam.“ Zamrmlala cez slzy a tiež odišla do triedy.
Síce som nemala predstavu, ako to chce urobiť, nasledujúcu prestávku som mala možnosť vidieť to. A poviem vám, nezávidela som mu.
Po dejepise sa Baša so mnou v závese vybrala späť na naše miesto. Nevedela som, čo má v pláne, ale nič mi nechcela povedať.
„Vieš o tom, že Laco o mne šíri po škole, že vleziem do postele s každým?!“ Povedala s hnevom a trpkosťou v hlase.
„Čože?“ Neverila som vlastným ušiam. Vedela som, že je to magor, ale že by zašiel až tak ďaleko? A kvôli čomu vlastne?
„Tomu sa hovorí nefalšované stredoškolské intrigy.“ Frustrovane ťukala do automatu a po chvíli z neho vytiahla veľkú kávu.
„Ja sa s ním porozprávam, sľubujem.... Odkedy piješ kávu?“ Bola som prekvapená, pretože my uznávame kofeín iba v podobe kofoly.
„To nie je pre mňa ale pre Laca.“ Podozrievavo som sa na ňu zahľadela, ale ona to ignorovala a kráčala k....Lacovej triede.
„Zlato, čo chceš robiť?“ Nevedela som, či mám ísť za ňou, alebo ju stiahnuť späť, alebo volať na poplach. Tak som iba zostala stáť vo dverách 4. a triedy a čakala som, čo sa bude diať.
Prešla cez celú miestnosť až k poslednej lavici, kde sedel aj so svojimi kumpánmi. Baša mu, na moje prekvapenie s oslnivým úsmevom, poklopkala po ramene. Ani som sa nad jeho prekvapeným a zarazeným výrazom nepozastavovala.
„Čo chceš?“ Premeriaval si ju od hnedých natočených vlasov, cez bielu blúzku s ružovou vestou až po rifle zastrčené v hnedých semišových čižmách.
„No vieš, premýšľala som a na niečo som prišla. Na tú chatu ma pozývaš preto, že ma chceš pretiahnuť TY.“ Povedala ako by sa nechumelilo a mne oči takmer vypadli z jamôk.
„Ale nehovor.“ Laco sa neveselo zasmial a ďalej ju nespúšťal z očí.
„Ale hovorím, hovorím. A vieš čo?“ Urobila krátku odmlku a podľa jej výrazu si to zjavne vychutnávala, čomu som nerozumela.
„Čo?“
„Ja ti to dovolím, ak...“ Lacovi vyletelo obočie až niekam ku korienkom vlasov a zasmial sa.
„Ak...?“ Baša mu venovala ďalší úsmev a pokračovala. „Ak budeš mať čím.“ Dokončila a pri poslednom slove mu začala liať horúcu kávu do rozkroku. A poviem vám, ten rev čo Laco spustil, by zobudil aj mŕtveho. Myslela som si, že ju tam na mieste zabije...alebo aspoň prizabije. A tak som ju radšej za hurónskeho jasotu a potlesku 4.a triedy odvliekla z jeho dosahu. Smiali sme sa celou cestou do jazykového laboratória. Nemohla som uveriť, že to urobila!
„Na...“ Baša mi podávala papierovú vreckovku a ja som si ju od nej vďačne vzala, aby som si poutierala slzy.
„Už ma bolí brucho.“ Chytila som sa za zmienenú časť tela, ale ani to mi nezabránilo v tom, aby som sa smiala ďalej.

„Takže to asi znamená, že na tú chatu nejdeš, však?“ Spýtala som sa kamarátky po vyučovaní cestou domov.
„Prečo? Jasné že idem...teda, ak ideš aj ty.“ Pokrútila som nad ňou hlavou. Teda ja na jej mieste by som rozhodne nemala toľko guráže byť s Lacom pod jednou strechou. Najmä potom nie, čo sa istá podstatná časť jeho tela stala jej vinou disfunkčná.
„To ešte neviem. Najprv sa musím spýtať mamy a ktovie, čo mi na to povie.“

A čuduj sa svete, povolila mi to. A vraj iba preto, že tam bude aj Laco a dozrie na mňa. No verili by ste tomu? Má na mňa dozerať najväčší mladistvý delikvent na našej škole?! Zjavne ho ešte vôbec nepozná. Veď ona rýchlo prehodnotí svoj názor na neho. Je iba otázkou času, kým sa prejaví.