Domov bábik

Náš malý výlet bol naplánovaný na päť dní a v pondelok poobede sme sa mali všetci stretnúť u Laca doma. Mama sa podujala, že nás tam s Bašou hodí autom. Áno, iba nás dve. Mišo so mnou odmietol ísť, len čo som sa zmienila, že tam budú Tomáš s Lacom a nejakí ich spolužiaci. Poriadne som sa s ním kvôli tomu pohádala. Aj keď ma presviedčal, že to nie je preto, vedela som, že klame. Nechápem, že sa nemôže kvôli mne premôcť. Veď by som tam bola ja a to by mu malo stačiť. Lenže nestačilo.
Balenie som si nechala ako vždy na poslednú chvíľu a kým som v rýchlosti hádzala oblečenie do tašky, zavibroval mi telefón. Otvorila som sms-ku od Miša a nezaujato som si ju prečítala.
Mrzí ma, že som nemohol
ísť s tebou. Dúfam, že sa
tam dobre zabavíš aj bezo
mňa. Ahoj a napíš.
Pche! No iste, vraj nemohol ísť. To určite. A nech si zapíše za uši, že si to tam poriadne užijem AJ BEZ NEHO. Čo si, dočerta, myslí?! Že je stredobodom môjho života?!
„Kretén.“ Uľavila som si a mobil som zastrčila do vrecka na džínsoch. Rýchlo som sa dobalila a išli sme pre Bašu.
Mama nás vyložila pred Lacovým domom a ponáhľala sa späť do práce. Nejakí ľudia tam už boli...presnejšie dva páriky. Vlastne sme ani nevedeli, kto presne ide. Tak sme si s Bašou sadli na múrik a čakali na ostatných.
Po chvíli vyliezol z domu aj Laco a pár minút po ňom sa k nám po príjazdovej cestičke rútilo nejaké sedem miestne auto. Z neho vyšiel ďalší zamilovaný párik, Tomáš a (na moje zdesenie) Alex. V duchu som kričala. Prečo som sa ja krava neopýtala, kto presne ide. Ale vlastne som sa mohla dovtípiť aj sama. No, to zas bude zážitok.
A ako som sa tak rozhliadala okolo, zistila som celkom znepokojivú vec. Okrem mňa s Bašou a Laca boli všetci popárení. Len som dúfala, že sa ten nevinný výletík nezvrtne na nejaké búrlivé orgie v podobe osemdesiatych rokov. A to bolo dosť pravdepodobné.
Všetkých som z videnia poznala zo školy, takže nejaké predstavovanie nebolo treba. Laco vycúval z garáže na modrom peugeote (oni majú dve autá?!) a všetci si posadali do áut. A my s Bašou sme sa museli rozdeliť. Moja vraj kamarátka si rázne vydobyla miesto v sedem miestnom volkswagene a ja som musela celú cestu pretrpieť v Lacovom aute na jednej sedačke s Alex. Ale poviem vám, že toto Baši nezabudnem. Prvá cesta bola smer hypermarket, kde sme nakúpili za spoločné peniaze jedlo a pitie a potom už hor sa do prírody.
Cesta trvala asi tak hodinu a pol a keďže som sa rázne odmietala zapojiť do rozhovoru, premýšľala som nad uplynulými troma týždňami. Mala som za sebou premiéru našej hry, ktorá dopadla nad moje očakávania a zrejme nad očakávania všetkých. Režisér bol nadšený, Mišo bol nadšení, všetci boli nadšení okrem mňa. Teda, nie že by ma to netešilo. Po niekoľko mesačnej drine sme si ten úspech zaslúžili, ale ja som bola schopná myslieť iba na Miša. Alebo presnejšie na moje problémy s ním. V posledných dňoch to s ním bolo ako na hojdačke, raz hore a raz dolu. Raz mal dobrú náladu a všetko bolo v poriadku a inokedy som sa mu radšej vyhýbala, lebo sme sa neustále hádali. A pomaly som z toho začínala byť unavená. Chodili sme spolu tri mesiace a ja som už mala ponorkovú chorobu.
„Sme tu!“ Ohlásil nám Laco čím ma prebral z apatie a začala som registrovať okolie. Odbočili sme na štrkovú cestu a po dvadsiatich metroch do kopca, sme sa dostali na obrovskú lúku s tromi chatami. A jedna bola tá naša.
Laco zastal na malom parkovisku vedľa chatky a zatiahol ručnú.
„Tak vážení, vystupovať.“ Zareval na nás, akoby sme nesedeli hneď pri ňom. Za nami asi s minútovým oneskorením zastalo aj druhé auto a všetci povyskakovali von. Bolo tu nádherne. Lúka bola ešte pokrytá tenkou vrstvou snehu, ktorá sa ale začínala pomaly topiť. Všade okolo nebolo nič iba kopce a ihličnaté aj listnaté stromy. V lete alebo na jar tu musí byť naozaj čarovne.
Zhlboka som sa nadýchla čerstvého horského vzduchu a usmiala som sa. Bolo tu také ticho, až mi behal mráz po chrbte. Tu by som si vedela predstaviť život.
Laco odomkol dvere malej chatky s terasou a všetci sme sa nahrnuli dnu.
Na chodbe sme si odložili tašky a najprv sme išli preskúmať terén. Dole sa nachádzala obývačka s veľkým krbom a dvoma pohovkami, kuchyňa, kúpeľňa a toaleta. Hore boli tri izby po dve postele a jedna štvorposteľová. Ale keď som si nás v duchu zrátala, došlo mi, že je nás jedenásť.
No nič, s Bašou sme si dali veci do jednej z dvojposteľových izieb a to, kde bude spať Laco, lebo očividne vystával, ma netrápilo.
Hneď ako sme sa ubytovali, my dievčatá ako nežné pohlavie, sme navarili niečo medzi olovrantom a večerou. Boli to len obyčajné bolonské špagety, ale keďže moja predstava labužníckeho jedla, ktoré si vlastnými silami pripravím, je dať si sójovú omáčku do instantnej polievky, rozhodne som sa nesťažovala.

Len čo som položila nohu na prvý schod, začula som zdola známy krik. Kráčala po schodoch a čím bližšie som bola k obývačke, tým boli hlasy intenzívnejšie. Zrazu Baša rozrazila dvere a s vražedným pohľadom sa rútila hore schodmi, predpokladala som do našej izby.
„Klaudia, ty...“ Neviem, čo chcel Laco povedať, ale keď ma zbadal, asi ho chuť na urážanie prešla, pretože zmĺkol.
„Á, je dobré vedieť, že je všetko po starom.“ Hodila som sa na gauč a vyložila som si nohy na stôl.
Naliala som si pohár džúsu a zadívala som sa na Laca. „Vieš, že sa správate ako starí manželia?“ Zrejme som ho tým nenadchla, lebo sa zatváril značne nebezpečne. „No naozaj. Aj napriek tomu, že sa stále hádate, tak to medzi vami iskrí.“
„Fakt vtipné.“ Zamrmlal Laco a odpratal sa niekam von. Prečo nikto nevie oceniť môj humor?!
A keď môj spoločník odišiel, zostala som náhle sama. Baša v izbe trucovala alebo si búchala hlavu o stenu a to, čo robili ostatní, som si nechcela ani len predstavovať. Náhle som si ale uvedomila, že som pod hrozbou pomalej a veľmi bolestnej smrti musela mame prisahať, že keď dorazíme, tak jej zavolám. To je nevýhoda všetkých jedináčikov - prílišná starostlivosť rodičov. To a ešte fakt, že všetky ručne vyrobené ozdoby na vianočný stromček sú vaše, takže sa nemôžete na nič vyhovoriť.
Chcela som teda splniť sľub, lenže problém bol v tom, že som nemala žiadny signál. Pobehala som všetky miestnosti o ktorých som vedela, že tam nemôžem nikoho nachytať inflagranty ale nič. Vyšla som teda na balkón, kde sedel Laco, aj keď nebolo nejako veľmi teplo a ten mi oznámil, že tu NIE JE signál.
„To si robíš srandu! Nikde?“ No chápete – ja, také moderné decko, ktoré bolo zvyknuté na všetky technické vymoženosti tohto sveta mám prežiť päť dní bez signálu?! Prečo mi to nikto nepovedal skôr?
„No, keď vyjdeš o niečo vyššie, na tamten kopec,“ ukázal prstom kamsi pred seba, „tak tam by si ho mala chytiť. My odtiaľ vždy telefonujeme.“ Aha takže to znamenalo ísť sama do hory, kde to nepoznám a kde sú tvory, s ktorými sa rozhodne nekamarátim. O.k. už sa mi to tu nezdá také idylické. Ešte že medvede cez zimu spia. Ale považuje sa koniec marca za zimu?
„Hm...fajn, tak ja to teda skúsim.“ Čo iné mi aj zostávalo...netúžila som po doživotnom domácom väzení.
Obula som si čižmy, nahodila vetrovku a na chodbe na parapetnej doske som zbadala baterku. Aj keď som nepredpokladala, že by som tam bola tak dlho, radšej som si ju vzala. A potom už iba smer nejaké miesto na nejakom kopci. Zo mňa by mali skauti teda radosť!