Bella noverca LXIV.kapitola

LXIV.kapitola – Spomienky

Robynne sa hodnú chvíľu snažila lapiť dych a znovu sa upokojiť, no aj tak sa jej to úplne nepodarilo. Niet divu! Najmenej zo všetkého si totiž želala, aby sa ešte niekedy ocitla na tomto prekliatom mieste!
Najprv s vyvalenými očami civela na malú chalúpku, potom sa vyplašila a zvrtla Artexa, aby sa čo najskôr dostali od toho hrozného, nie práve peknými spomienkami, pamätného domu. Už po niekoľkých žrebcových krokoch však opäť zatiahla uzdu a on zastal. Iba s veľkým sebazaprením sa opäť obrátila a zahľadela sa na chatrč. Nie, nemôže len tak utiecť, bolo by to priveľmi zbabelé a tak by zrúcala aj posledné múry, ktoré si prednedávnom okolo seba horko-ťažko vybudovala. Bola si istá, že práve osud ju sem zaviedol, aby posilnil jej sebavedomie a dodal jej istotu.
Avšak napriek presvedčeniu sa všetko v jej vnútri búrilo proti tomu, aby sa priblížila bližšie, kým jej rozum rázne namietal proti strachu a prinútil ju, aby vzápätí zoskočila z koňa a podišla až k malým vchodovým dverám. Artexa uviazala o neďaleký kmeň stromu, stúpila na prah domu a stisla kľučku.
Dvere sa so zavŕzganím odchýlili a odhalili tak vnútrajšok chalupy. Keď Robynne zbadala známy krb, starý stôl so stoličkami a nakoniec aj vchod do druhej izby, opäť nadobudla pocit, že by sa odtiaľto mala čím skôr vytratiť. Aj tak však opatrne vstúpila dovnútra a so stiahnutým hrdlom postúpila ďalej. Vtedy zafúkal nečakaný vietor a dvere sa s hlasným buchotom zatresli. Robynne nadskočila od ľaku a prudko sa zvrtla. Keď sa uistila, že nikto v miestnosti nie je, dych sa jej pomaličky vrátil do normálu a ona mohla pokračovať v obhliadke.
Ako vo sne vykročila ku krbu a zastala pri kožušine, ktorá jej bola dôverne známa. V tej chvíli nebola schopná racionálneho uvažovania. Objala sa rukami a neprítomne sa zahľadela do neviditeľných plameňov, ktoré tu počas tej strašnej snehovej búrky plápolali.
Odrazu sa jej z toho všetkého zakrútila hlava a zostalo jej zle. Nohy ju sklamali, podlomili sa jej a ona bezvládne klesla na mäkkú kožušinu, kde zostala nehybne ležať...

********************************************************
„Prosím vás, prestaňte sa tváriť, akoby som vás mal každú chvíľu zjesť a poďte bližšie,“ znechutene pokrútil hlavou Wayne.
Už len tá predstava sa jej zdala nesmierne zábavná.
„Zdám sa vám smiešny?“ zamračil sa ešte viac.
„Nie, ale... už som vám predsa povedala, že sa vás nebojím,“ usmiala sa naňho.
„V tom prípade...“ nedokončil a ukázal na voľné miesto vedľa seba.
Trochu znervóznela, ale keďže nechcela, aby ju považoval za klamárku, posunula sa viac k ohňu.
„Ešte, mylady,“ prikázal jej, no keď nereagovala, objal ju okolo pliec a pritiahol si ju tak blízko k sebe, až cítila nielen teplo ohňa ale aj jeho tela.
Trochu sa zavrtela, mysliac si, že ju azda pustí, ale on nemal v pláne dať ruku preč. Zdalo sa, že nemieni zmeniť polohu.
Po chvíli sa ako-tak uvoľnila, no stále bola nervózna z jeho blízkosti.
„Už je vám teplejšie?“ prerušil odrazu ticho.
„T-trochu, ďakujem,“ vykoktala.
Očividne si všimol jej nervozitu, no nemal k nej žiadne poznámky. Sedeli tam v tichu niekoľko minút, Robynne síce mala pocit, že prešli hodiny, ale dôležitejšie bolo, že sa konečne úplne uvoľnila. Oprela sa o jeho hruď a spolu pozorovali plamene, ktoré rýchlo pohlcovali drevo v kozube a vytvárali pritom podmanivú žiaru.
„Mylord?“ zamrmlala potichu.
„Hm?“
„Myslíte si, že nás nájdu?“ odvážila sa spýtať na niečo, čo ju prenasledovalo celý večer.
„Nebojte sa, mylady. Vrátime sa domov živí a zdraví,“ odvetil s istotou v hlase.
Robynne sa pri slovku „domov“ až tak mykla. Je panstvo McCaldenovcov naozaj jej domovom? Žila tam už niekoľko mesiacov, ale nikdy o ňom neuvažovala ako o domove.
„Na čo myslíte?“ prerušil jej myšlienky a pozrel jej do očí.
Ich tváre boli v tej chvíli priveľmi blízko. Iskry teraz nevylietali iba z kozuba.
„Myslela som na to, že by som v tomto dome zostala aj navždy. Je tu veľmi útulne...“ zašepkala hľadiac pritom do jeho prenikavých modrých očí. Zbadala v nich akúsi neistotu, ale inú, ako bola tá, ktorú pociťovala ona.
„Nie...“ zakvílil úpenlivo, keď sa ich pery začali podvedome približovať. Obaja zavreli oči, keď sa stretli a zjavne si vychutnávali túto nečakanú dôvernosť. Jeho ústa však začali byť čoraz hladnejšie. Chcel ju stále viac.
„Nie, prosím vás... nerobte to...“ prosil ju, keď sa od nej s obrovským sebazaprením odtrhol a uprene hľadel do jej veľkých nevinných očí.
„Č-čo?“ vytisla zo seba.
„Nemôžeme... nesmieme...“ hovoril potichu ako zmyslov zbavený.
Prudko ju zvalil na kožušinu a opäť ju lačne pobozkal, pričom stále opakoval tie isté slová.
Nevedela, čo ju čaká. Možno keby aspoň niečo tušila, zastavila by ho. Ibaže v tej chvíli nechcela. Túžila ho mať blízko pri sebe, chcela cítiť jeho telo tak blízko, chcela opäť ochutnať tie sladké pery, ktoré ju prenasledovali aj v snoch.
Stuhla, keď pocítila jeho dravé ruky na svojom tele. Stiahol z nej deku a zavzdychal, keď ju zbadal iba v spodničke.
Snažila sa odtisnúť jeho ruky, ktoré túžobne kĺzali po jej stehnách a vyhŕňali kratučký priesvitný odev, ktorý ho tak veľmi vzrušoval.
Nevedela, čo sa odohráva medzi mužom a ženou, keď sa spolu zatvoria v spálni alebo inde. Nemal jej to, kto vysvetliť. Vedela len, že ženy o tom hovoria s nadšením a červenajú sa pritom.
Bohužiaľ, z týchto rečí nemala odkiaľ vypočuť, že prvá noc je pre ženu najhoršia. Očakávala jemné a nežné bozky. Možno by chcela aj viac, ale nie takto!
Nevšimol si slzy, ktoré sa valili po jej lícach a ani jej nehybnosť. Bol ako zmyslov zbavený.
Po niekoľkých minútach pocítila vo svojom vnútri akúsi záplavu niečoho chladného a zároveň teplého. Počula jeho vzdychy, keď do nej posledný raz vnikol a vzápätí sa zvalil vedľa nej na kožušinu.
Schúlila sa do klbka a túžobne očakávala, že si ju pritiahne k sebe a aspoň ju objíme. Všimla si však jeho zdesený pohľad, keď sa s ňou prestal milovať. Akoby spravil nejakú chybu. Zbadala v jeho očiach ľútosť nad tým, čo spravil, ale nie kvôli jej bolesti, lež z dôsledkov. A to ju rozľútostilo ešte väčšmi.
Keď sa k nej otočil chrbtom a potom zaspal, potichu sa rozplakala. Nohy si pritiahla k brade, aby sa tak aspoň trochu upokojila, no nedarilo sa jej to. Vo svojom tele ešte stále cítila bodavú bolesť, ktorá jej pripomínala jej obrovské poníženie. Cítila sa zneužitá...
********************************************************

Robynne bolestne zastonala a pomaly otvorila oči. Myslela si, že sa nejakým strašným nedopatrením dostala späť do minulosti. Spomínala si totiž na ten deň, akoby to bolo včera, poznala každú maličkosť.
Po chvíli si však uvedomila, že sa ocitla vo sne a teraz sa z neho prebudila. Sťažka sa posadila a okamžite sa chytila za hlavu, ktorá ju neznesiteľne bolela.
„Čo sa stalo?“ spýtala sa nahlas, akoby jej jedna zo štyroch ošarpaných stien mohla dať odpoveď.
Potom si však spomenula na to, ako stála pred krbom a z ničoho nič sa zrútila na zem. Musela teda na nejakú dobu stratiť vedomie, inak si to nevedela vysvetliť.
Ale keby ju aspoň tak nebolela hlava! Zakašľala, aby sa jej vrátil hlas a celá roztrasená sa postavila.
Urobila niekoľko krokov, no potom sa zachytila stoličky, aby zase nespadla. Bolo jej na vracanie a tak rýchlo vybehla von a vyvrátila všetko, čo v ten deň zjedla.
Zrejme šok a jej prítomnosť na tomto strašnom mieste jej urobili zle. Ani sa tomu nečudovala. Priam naozaj totiž cítila veľkú bolesť, ktorá jej v tú noc zužovala celé telo a nedala jej zaspať. Všetko sa jej v tomto okamihu vrátilo a ona klesla na kolená, aby si vzápätí bezmocne zaborila tvár do dlaní. Neplakala však. Iba sa snažila poriadne rozpomenúť na všetko, čo sa stalo. Napriek veľkej bolesti však so smútkom zistila, že Wayna neviní z toho, čo sa stalo. Nemal ani tušenia, že manželstvo jej a jeho otca sa nenaplnilo. Nemal dôvod si to myslieť, keďže mu o tom nikdy nepovedala.
V tú noc si ju neveľmi nežne vzal, no vynahradil jej to tisíckrát, keď sa spolu celé mesiace, noc čo noc, milovali. Nikdy na tie krásne okamihy nezabudne a možno aj to prekážalo tej veľkej nenávisti k nemu rásť. Mohla sa snažiť, ako chcela, nedokázala ho prestať milovať, čo ju vydesilo ešte väčšmi ako nečakaný závrat.
Prudko sa vzpriamila, nedbajúc pritom na neprestajné bodanie v hlave a rýchlym krokom sa pobrala k Artexovi.
Až keď naňho vysadla, s prekvapením zistila, že je už neskorý večer a slnko pomaly zapadáva. Na nič teda nečakala a popchla ho do cvalu.

Ďalšie dni prebiehali na panstve McCaldenovcov v relatívnom pokoji. Veľa sa toho nezmenilo, možno iba to, že Robynne konečne dovolila Damyanovi sa k nej priblížiť a stali sa aspoň spolovice takými dobrými priateľmi ako predtým. Videla na ňom, ako veľmi sa snaží, no napriek tomu ju neprestal znepokojovať občasný záblesk v jeho očiach, keď si myslel, že sa nedíva. Vtedy sa zvykla vyhovoriť na únavu a odišla z jeho dosahu. Mala dokonca také šťastie, že na Isabellu alebo Daliu narazila len niekoľko ráz a aj vtedy sa im úspešne vyhla s rýchlym pozdravom. Najmenej totiž túžila po hádkach, ktoré tie dve osoby priam privolávali.
Noci ju však trápili čoraz viac. Niežeby sa jej vracali nepekné spomienky na onú noc, ale niečo neviditeľné a zároveň nepochopiteľné ju nútilo vrátiť sa späť do chalupy uprostred lesa. Akoby ju tam niečo ťahalo.
Niekedy poslúchla a opäť to tam navštívila. Zvláštne, ale začala cítiť akýsi nepochopiteľný pokoj, keď sa usadila na tvrdej drevenej stoličke a pobudla tam najmenej dve hodiny. Preto sa tam vracala častejšie, až sa jedného dňa pristihla, že je tam každý deň.
Rozhodla sa teda, že sa dnes vydá opačným smerom, pretože závislosť od toho miesta ju desila, akoby to bola nejaká droga, bez ktorej by bola v tomto veľkom svete stratená.
Preto s verným Artexom vyrazila do mesta a odtiaľ priamo do svojho rodného domu.
Avšak už prvý pohľad naň ju tak prekvapil, že prinútila Artexa okamžite zastať priamo uprostred cesty. Až hrkotajúci voz a hlasné nadávky obchodníka ju vrátili do prítomnosti. Zoskočila z koňa a s ešte stále vyvalenými očami ho priviedla k stromu, aby sa po vyčerpávajúcej ceste mohol popásť na tráve, ktorá rástla všade naokolo.
Ešte stále sa však nemohla donútiť prestať sa vyjavene obzerať okolo seba. Pamätala si totiž veľmi dobre na svoju predchádzajúcu návštevu, kedy ju okolie a aj vnútrajšok domu tak veľmi vydesil. Teraz však bola záhrada pekne upravená, burina síce ešte sem-tam vyrástla spod zeme, no bolo jasné, že o kvety a zeleninu sa niekto stará. Aj prístupová cestička bola pekne vyzametaná. Robynne poskočilo srdce a vrátila sa jej veselá nálada. Pohľad na rozkvitajúce rodné miesto ju totiž potešil viac, ako celý deň strávený v starej chalupe v lese, kde nikto nebol.
S pocitom veselosti sa pobrala dovnútra očakávajúc, že aj tam to bude pekné a čisté ako predtým. Teraz sa však trochu sklamala. V dome totiž nebol neporiadok, no bolo vidieť, že starý dom je starý dom. Omietka sa vyčistením neprestala odlupovať takisto ako sa starým obrazom nevrátila farba, ktorá dlhé roky predtým vybledla od slnka. V duchu si ihneď vynadala, ako si mohla namýšľať, že by niekto mohol urobiť také zmeny iba tým, že poupratuje.
Aj tak však neprestávala byť prekvapená, pretože netušila, kto mohol celý dom zvonka aj zvnútra vyriadiť.
Kým sa obzerala, vyrušil ju hlasný výkrik, ktorý sa niesol od schodiska: „Ach, môj bože! Ako som sa zľakla!“
Robynne sa obrátila a zbadala svoju tetu, ktorú však akosi nespoznávala. Nikdy ju totiž podobne oblečenú nevidela. Vždy mala na sebe elegantné odevy, ktoré si asi v mladosti aj sama ušila a rodinné šperky, čo zdedila po rodičoch. Teraz si však omotala okolo pása starú špinavú zásteru, v ruke držala metličku na prach, vlasy mala zopnuté a zakrývala ich šatka, aby si ich pri upratovaní nezašpinila.
„Teta Georgia??“ vydýchla vyjavene.
„Samozrejme! Čo sa tak tváriš? Akoby si videla ducha,“ odvetila Georgia rázne a po počiatočnom šoku už pokojná zostúpila zo schodov. Nešla však k Robynne, lež podišla k poličke s okrasným porcelánom a ten vzápätí začala čistiť.
„Čo to, preboha, robíš, teta?“ žasla Robynne, uprene ju pozorujúc.
Priblížila sa k starej panej, aby sa uistila, že sa jej nesníva.
„Ja som vedela, že už pridlho žiješ na tom prekliatom panstve! Ale myslela som si, že občas zahliadneš slúžky, ktoré to tam upratujú. Nepochybne ich tam máte tisíce,“ odfrkla si Georgia sarkasticky.
„Och, viem, že upratuješ, ale... prekvapilo ma to.“
„A to už prečo?!“ vyrútila sa na ňu teta.
„Pretože som ťa nikdy predtým nevidela ani ustlať si posteľ, nie to ešte utierať prach,“ krútila Robynne hlavou.
Georgia si ju chvíľu uprene premeriavala, potom sa od nej odvrátila a zamrmlala: „Nemusela si sem teda chodiť, keď si ma nechcela takto vidieť. Je snáď niečo zlé na tom, že nechcem žiť v prachu a špine?!“
„Pravdaže nie! Prepáč... nechcela som ťa uraziť. Bola som iba prekvapená...“
„To už si povedala!“ skočila jej teta do reči. „Takže keď si si ma už tak dobre poobzerala, môžeš sa zase pekne krásne vrátiť do toho paláca, v ktorom bývaš, a nechať sa tam znova obskakovať!“
Georgia už nepovedala ani slovo. S vervou sa pustila do utierania storočnej špiny, pričom sa tvárila, že je v miestnosti sama. Naopak Robynne sa na pery vkradol potešený úsmev a pocítila dojatie. Bolo očividné, že teta sa po jej poslednej návšteve už nemohla pozerať na ten strašný neporiadok. A Robynne bola v tomto okamihu ochotná jej pomôcť viac, než kedykoľvek predtým.
„Pomôžem ti. Čo môžem urobiť?“ ozvala sa do ticha.
Videla, že jej teta stuhla a nedôverčivo sa na ňu zahľadela kútikom oka. „Nemusíš sa namáhať, ty už žiješ v lepšom.“
„Prestaň stále opakovať to isté!“ okríkla ju neter rozhodne. „Pokiaľ viem, kým som žila s tebou, robila som všetko iba ja sama.“
„To áno, ale odkedy si odišla, iste si nemusela nič robiť. Je úplne zbytočné, aby si si zase zvykala...“
„Teta!“
Georgia sa narovnala a zahľadela sa neteri do očí. Keď v nich zbadala jasnú ochotu pomôcť, jej istota odmietnuť ju trochu ochabla.
„Nechcem ťa zaťažovať...“
„Ak si myslíš, že sa ponížiš, ak prijmeš moju pomoc, tak sa mýliš. Sme predsa rodina, teta. Už si na to zabudla?“ prehovorila Robynne potichu.
Georgia si zahryzla do pery a malú chvíľu premýšľala. Potom prižmúrila oči a nečakane neteri hodila do rúk utierku na prach.
„Môžeš začať s týmto porcelánom, ja sa idem pozrieť na jedlo. Nechcem, aby sa náš obed pripálil,“ oznámila jej a pobrala sa do kúpeľne.
Robynne sa radostne usmiala a hneď sa pustila do práce. V ten deň toho stihli až neuveriteľne veľa na to, že boli len dve. Pozametali všetky dlážky, ktoré vzápätí aj vyumývali, poutierali všade prach, sošky a cenné predmety poputovali na svoje miesto, poriadne vydrhli obe kúpeľne v dome a nakoniec ešte umyli okná na celom dolnom poschodí.
„Uf, do tých horných sa pustíme zajtra, dobre? Dnes som priveľmi vyčerpaná.“ Robynne sa hodila na stoličku v kuchyni a sťažka oddychovala.
Georgia sa k nej otočila od sporáka so zvrašteným obočím. „Máš v pláne prísť aj zajtra?“
„Samozrejme! Vonku v záhrade je ešte veľa práce,“ odvetila okamžite.
„Nemusíš sem chodiť. Zvládnem to aj sama.“
Robynnino nadšenie sa ihneď vytratilo a ona sa prudko vzpriamila, akoby do nej udrel blesk. „Prečo to robíš, teta?!“
„Čo?“ zažmurkala Georgia prekvapene.
„Stále ma odháňaš! Akoby si nechcela, aby sme sa zblížili. Sme predsa príbuzné. Je úplne normálne, že sa spolu rozprávame a možno by bolo ešte lepšie, keby si ma mala aj rada!“
Georgia sa s povzdychom posadila na stoličku.
„Povieš mi to, teta? Prezradíš mi, prečo ma nemáš a nikdy si ma nemala rada?“ spýtala sa Robynne potichu.
„Veľmi si sa zmenila... Vôbec ťa nespoznávam,“ dostala zo seba Georgia.
„A to ti tak veľmi prekáža?“
„Nie! Len neviem, čo si mám o tom... myslieť. Vlastne viem. Veľmi dobre to viem.“
„Povedz mi to.“
Georgia si vyčerpane povzdychla a rozhodla sa konečne svojej neteri povedať pravdu.
„Keď tvoji rodičia zomreli, bolo všetkým úplne jasné, že by som sa o teba mala postarať ja. Vieš prečo? Nikdy som ti to nepovedala, ale... tvoja matka mi bola sestrou. Nechcela som, aby si to vedela, lebo som ani najmenej netúžila po tom, aby si sa na mňa ešte viac naviazala. Nemala som rada deti, o to viac, keď mi smrť tvojich rodičov a zverenie teba do opatery pokazilo všetky šance na dobrý sobáš. Nikto ma už nechcel. Cítila som sa, akoby som mala nemanželské dieťa a všetci si to aj mysleli, aj keď to bola, samozrejme, hlúposť.
Preto som voči tebe pociťovala hnev a priznajme si to, urobila som z teba úplnú chuderu. Teraz s odstupom to veľmi ľutujem, no vtedy som bola mladá a plná nádejí, ktoré si ty zničila.
Odsťahovala som sa z internátu, kde som chodila do školy, sem a tu som ťa nejako vychovala, aj keď som s tým nemala žiadne skúsenosti. Každým dňom si sa však viac podobala na moju sestru, ktorej som závidela snáď všetko. Krásu, zručnosť, dobrého manžela, pekný rodinný život... jednoducho som ju prestala mať rada. A všetku zlosť som si vylievala na tebe, lebo si bola ako ona!
Až neskôr som zistila, aký ťažký život mala. Ja som naopak vždy túžila po majetkoch, preto som sa rozhodla, že ťa dobre vydám a... budem si pohodlne nažívať až do smrti. Môžeš mi pokojne všetko vyčítať, máš na to právo, pretože ja som v tej chvíli nemyslela na nikoho iného len na seba. Zámerne som podporovala McCaldena, aby bol často v tvojej blízkosti a už aj sama vieš, že som ťa donútila do zväzku s ním.
Netušila som však, že môj plán nevyjde tak, ako som si predstavovala a ja tu zostanem sama. Veru tak, sama so všetkými tými strašnými spomienkami na skutky, na ktoré rozhodne nie som hrdá. Príliš dlho som nad všetkým premýšľala, aby som v sebe ešte mohla živiť nenávisť voči druhým. A teraz... nenávidím jedine samu seba,“ na konci sa Georgia bezmocne rozplakala a zaborila si tvár do dlaní. „Môžeš pokojne odísť, ak ti je zo mňa zle, no dovoľ mi, aby som ti povedala, prečo som sa zmenila.“
Hovorila trasľavým, ale istým hlasom. „Keď si sem prišla taká uplakaná, uvidela som sa v tebe. Presne tak som vyzerala, keď som tu zostala sama s malým dieťaťom v náručí. Vtedy ma však nemal kto utešiť a pomôcť mi. Preto som bola taká slabá. Myslela som si, že si ako moja sestra, ale máš zo mňa viac, ako si myslíš...
Tak... a teraz môžeš ísť. Pochopím, ak sa už nikdy neuvidíme.“
Georgia sa postavila a odvrátila sa od neteri, aby sa nemusela pozerať na to, ako so znechutením odchádza.
Aké však bolo jej prekvapenie, keď vzápätí pocítila na pleci jej ruku.
„Ako si vôbec môžeš myslieť, že by som teraz odišla? Mala si odvahu všetko mi povedať a už len to dokazuje, že nie si slabá. Neviním ťa z ničoho. Bola som tu až do mojich osemnástich narodenín zatvorená a nevedela som nič o tomto svete. Vďaka tebe som odhalila svoju naivitu a dokázala jej čeliť. Nemôžem ti síce poďakovať, lebo na tom panstve som zažila priveľa zlých vecí, ale chcem, aby sme boli skutočná rodina. Teda ak budeš súhlasiť,“ Robynne sa trochu odtiahla s otázkou v očiach.
„Myslíš to vážne?“ obrátila sa k nej Georgia s neveriacim výrazom na tvári.
„Nikdy nehovorím do vetra,“ zasmiala sa Robynne veselo.
Potom sa vrhla tete okolo krku. Tá bola síce najprv prekvapená, lebo na podobné prejavy nebola zvyknutá, ale potom sa dojato usmiala a opätovala neteri váhavé objatie.