Domov bábik

Tak za toto niekoho zabijem. Už dobrú pol hodinu som sa driapala do kopca a s baterkou v jednej ruke a mobilom v druhej som hľadala signál. Á...konečne. Stúpla som si na jeden odpílený peň stromu a vytočila som mamino číslo. Ubezpečila som ju, že som v dokonalom poriadku a že máme čo jesť. Potom, čo som sa s ňou rozlúčila a zložila som, začali mi dochádzať sms-ky od Miša. Bolo ich presne sedem. Neveriacky som si ich prečítala a v podstate bolo vo všetkých to isté. Pýtal sa prečo mu neodpisujem, či sa na neho hnevám a ako tu je.
Zhlboka som povzdychla a naťukala som mu krátku správu, že tu je fajn, ale že nemáme signál, takže nech sa mi nepokúša volať a poslala som mu to. Bez smajlíkov alebo nejakých sladkých prezývok typu macko a pod.. Zaklapla som mobil, zoskočila som z pňa a...ups. Kedy sa stihlo tak zotmieť? A z ktorej strany som sem vôbec prišla?
Myšlienka, že vôbec netuším, kde som a ako sa dostať späť na chatu ma dosť vydesila. No len si to skúste! Pozerala som sa dookola a snažila som sa rozpamätať sa, ale márne. Zapla som baterku a ďakovala svojej duchaprítomnosti...alebo skôr predvídavosti, že som ju vzala so sebou. Pomaly ma začala chytať panika. Srdce mi búšilo akoby bolo na olympiáde na tristo metrov cez prekážky a v ústach som mala Saharu.
„No tak, upokoj sa!“ Dohovárala som sama sebe a sadla som si na peň, na ktorom som pred chvíľou stála. „Jednoducho pôjdem dolu kopcom a niekam sa už dostanem.“ Povedala som si a vydala som sa na cestu. A poviem vám, nebolo to nič jednoduché. Neustále som sa potkýnala o korene stromov a šmýkala som sa na kameňoch, ktoré boli pokryté tenkou vrstvou námrazy. A to ešte nehovorím ani ako som sa strašne bála. Všade okolo čierno čierna tma, čudné zvuky, šušťanie stromov a navyše každú chvíľu tam na mňa mohlo zaútočiť nejaké zviera. A tým som nemyslela nejakú srnku, ani medveďa, čo by tam ten robil, keď v zime spia, že?! Skôr som mala na mysli diviaka. Určite poznáte tú reklamu na kofolu, keď otec píli strom v lese a za nimi je diviak. A verte mi, že som v tej chvíli nemala chuť povedať ´Nie, nie ja nemusím, ja už ho vidím.´.
Kráčala som už nejakú dobu, no stále som pred sebou nevidela nič okrem množstva stromov a tmy. Vážne som začínala byť zúfalá. Noc strávená v temnom lese určite nepatrila medzi desať vecí, ktoré by som chcela za život stihnúť. Na chvíľu som zastala a miesto pod nohy som zasvietila na stromy pred seba. Nevidela som nič známe, tak som pokračovala v ceste. A keď som tak kráčala a v duchu si nadávala do hlupáň, že som sem išla sama, tak ma niečo napadlo. Hovorí sa, že ak chcete zabrániť tomu, aby ste sa niekde stratili, mali by ste si po ceste určiť nejaké body, ktoré sa dajú ľahko zapamätať. No, to je síce pekné ale povedzte mi, ako si mám ,dopekla, určiť nejaký ľahko zapamätateľný bod v lese, kde sú iba samé stromy, ktoré sa podobajú ako vajce vajcu?! To som si mala na konáre stromov priväzovať kúsky oblečenia? Ale vlastne, keď tak nad tým premýšľam, radšej byť nahá, ako zabudnutá v nejakej pustatine.
Po ďalších piatich minútach chôdze som zastala a bezradne som si sadla na zem a oprela sa o strom. Maléry sú zjavne môj životný údel. Ak sa má niekto hneď v prvý deň stratiť v lese, nemôže to byť nik iný iba ja.
Môj panický strach z každého podozrivého zvuku naokolo začal prerastať do nových dimenzií. Pomaly sa u mňa prejavoval pocit úzkosti a ani neviem ako, zrazu som mala celú tvár mokrú od sĺz.
Vôbec som nevedela, čo robiť. Skúšať nájsť cestu späť, alebo tu počkať a dúfať, že ma niekto nájde? A ak nenájde, dokážem vydržať vonku celú noc bez toho, aby som nebola podchladená? A keby som to predsa len vydržala do rána, o čom som pochybovala, lebo by som do vtedy umrela strachom, vedela by som nájsť cestu za denného svetla? Medzi nami aj o tom som pochybovala, pretože ja sa môžem pýšiť najnižším zmyslom pre orientáciu v celom vesmíre. Aspoň už je vám jasné, prečo som zablúdila a prečo neviem nájsť cestu späť. Mne by totiž nepomohlo ani keby som mala kompas alebo buzolu....nie je kompas a buzola to isté? Netuším. A viete, že niektorí ľudia vedia nájsť svetové strany podľa hviezd? Keď si odmyslíme fakt, že som ich cez koruny stromov takmer nevidela, aj tak by mi to nepomohlo, pretože ja neviem nájsť ani malý voz.
Takže ak by som mala stručne zhodnotiť moju situáciu, tak som bola totálne v riti.

A sakra! Čo to bolo? Vyskočila som na nohy a hľadala som pôvodcu podozrivých zvukov, ale nikto tam nebol. Rozhodla som sa predsa len pokračovať v ceste.
Po chvíli sa začal les zázračne prerieďovať, ale nerobila som si priveľké nádeje. Nevedela som totiž, či je to skutočnosť alebo výplod mojej fantázie. A po ďalších pár minútach som mala chuť niekoho objať, pretože som uvidela svetlá a keď som pristúpila bližšie, pred očami sa mi zjavila naša chata. Tak veľmi sa mi uľavilo, že som mala nutkanie rozbehnúť sa tam. Ale najprv som si musela utrieť tvár od sĺz.

„Lucia!“ Zakričal Laco a s Bašou a Tomášom utekali cez lúku ku mne. Baša sa na mňa okamžite vrhla a takmer ma rozpučila.
„Kde si tak dlho bola? Mysleli sme si, že si sa stratila.“ Pýtal sa Laco a odstrkoval odo mňa Bašu, aby ma mohol objať.
„No, vlastne je to tak trochu pravda.“ Začervenala som sa ako čili paprička.
„Ale našťastie už si tu.“ Tomáš si ma k sebe pritiahol a zatiaľ čo som spočívala v jeho náručí, uvidela som vzadu pri chate stáť Alex, ako na nás zazerá.
„Ostatní ťa išli hľadať. My sme tu zostali, keby si sa náhodou vrátila, ale už sme sa tiež pomaly chystali do lesa.“ Vysvetľovala mi Baša kým ma ťahala dovnútra. Cítila som sa dosť previnilo a hlavne hlúpo, že kvôli mne teraz všetci pobehujú po lese.
Vnútri ma zabalili do deky a uvarili mi čaj. Bolo mi dosť zima a prsty som mala úplne skrehnuté od toho ako som kŕčovito držala baterku. Tomáš mi hovoril, že sa dohodli, že po hodine hľadania sa tu všetci znova stretnú, keď nemôžu zavolať, aby vedeli, či som sa už náhodou nenašla. Trochu som sa obávala chvíle, keď sa vrátia späť. Úprimne, čakala som pohŕdavé pohľady a posmešné poznámky, ale prekvapili ma, pretože naozaj vyzerali, že sa im uľavilo, keď som sa vrátila. Všetci pozaliezali do svojich izieb a v obývačke som zostali sedieť iba ja a Tomáš. Chvíľu sme sedeli a popíjali čaj a potom sa k nám pripojila aj Baša. Pustila som pesničku a vytiahla som ich tancovať.
„Čo robíš? Si ako opitá!“ Smiala sa mi Baša, ale ja som bola taká šťastná, že som sa potrebovala vyblázniť.
„Áno, opitá životom.“ Upresnila som. Hudba pritiahla dolu aj Laca, no len čo otvoril dvere a Baša ho zaregistrovala, prevrátila oči.
„No, aby som už šla. Začína to tu nejako smrdieť.“ Pri tom sa pozrela na Laca a cez plece ešte prehodila, že ide do sprchy.

Keď sme prestali tancovať a stíšili sme hudbu, chcela som sa s Lacom vážne porozprávať o jeho vzťahu s Bašou. Nič mi ale nechcel povedať. Keď už sa aj mne zdalo, že začínam byť príliš dotieravá, dal sa takticky na ústup, vytiahol si s cestovnej tašky (pretože on mal spať dole na pohovke) uterák a vyšiel na chodbu.
„Nie je v sprche ešte Baša?“ Nečakala som, že mi Tomáš odpovie, len som to tak nadhodila. A asi sekundu po tom, čo som to povedala, sa z kúpeľne ozval dievčenský krik hodný hororovej scény.
„Ty hovädo! Vypadni odtiaľto!“ Ešte sme počuli ďalšie nadávky, ktoré by som sem nerada písala, ale asi si to dokážete predstaviť.
„Asi je.“ Logicky skonštatoval Tomáš, keď sa Laco celý prestrašený objavil vo dverách. Čakala by som, že sa bude rehotať ako o život, ale jemu líca horeli od rozpakov. Hm...zaujímavé.
„Mali by ste vedieť, že som to neurobil naschvál.“ Obraňoval sa a musím povedať, že som si nebola istá, či mu to mám veriť alebo nie. Za normálnych okolností by som povedala, že klame ale teraz neviem.
„A aspoň si niečo videl?“ Chlípne sa spýtal Tomáš, za čo si odo mňa vyslúžil pohlavok.
„Všetko.“ Hlesol úplne vyvedený z miery a sadol si ku mne na sedačku. „Ak sa naši zoberú a budete bývať s nami, sľúb mi, že sa budeš v kúpeľni zamykať.“
„Tak to si píš, že budem.“ Zasmiala som sa a čakala som, kým sem vtrhne Baša a začne sa druhé kolo slovnej potýčky...a možno nezostane len pri tom.