Domov bábik

Rozhodla som sa, že ako odškodné na druhý deň ráno spravím raňajky. No, bolo síce jedenásť hodín, čo má do rána ďaleko, ale aj tak ešte väčšina spala. Zvolila som úplne nenáročné jedlo, ktoré by som mala zvládnuť dokonca aj ja – praženica s chlebom. Úplne jednoduché, však? To som si myslela tiež. Rozpálila som panvicu, porozbíjala som vajcia a hodila ich tam. Trochu soli a korenia, potom to stačilo už iba zamiešať. Medzi tým som krájala chlieb, keď sa zrazu objavila v kuchyni Baša a trochu sme sa zarozprávali. Jedlo mi úplne vyfučalo z hlavy a spomenula som si na neho až vtedy, keď sme začali cítiť niečo, čo sa nápadne podobalo spálenému jedlu. Vybehli sme z obývačky rovno do kuchyne, ktorá bola celá zamorená dymom a panvica bola v plameňoch. Duchaprítomne sme začali kričať a zostali sme zízať na sporák. Vzala som do ruky utierku a dosť vtipným spôsobom som sa snažila uhasiť požiar. Hej, v tom chaose ma nenapadlo vypnúť sporák, hodiť panvicu do drezu a pustiť vodu. Po chvíli našťastie pribehli chalani a pohroma bolo zažehnaná, no panvica a moja hrdosť boli nenapraviteľne zničené.
Deprimovaná som vliezla pod sprchu s pocitom, že by sa mi mali všetci vyhýbať, lebo očividne som pre všetkých vrátane seba nebezpečná.
Keď som sa umytá vrátila späť, už tam boli všetci a raňajkovali chleba so salámou. Moja praženica nebola požívateľná, keďže z nej zostal už iba popol.
„Á, kráľovná dymovej clony osobne. Prisadni sestra.“ Naozaj vtipne ma privítal Laco. Vedela som, že si nenechá ujsť príležitosť, aby si do mňa mohol rypnúť.
„Hahaha, váľam sa od smiechu.“ Nevrlo som mu odvrkla a na jedlo ma prešla chuť.
Celý deň sme sa len tak povaľovali a snažili sme sa z toho mála snehu postaviť obojpohlavného snehuliaka. S Alex sme sa navzájom vyhýbali a dosť som sa čudovala, že mi ešte neprišla povedať aká som neurotická chudera alebo niečo podobné. Ale táto jej tichá vojna mi po pravde vôbec nevyhovovala, lebo som nevedela, čo mám od nej čakať. Na druhej strane som zas bola rada, že ju nemusím riešiť a že mám od nej pokoj.
„Tak, čo si dáme? Sedmu, žolíka, šarády alebo meno-mesto-zviera-vec?“ Spýtala sa so žiarivým úsmevom Lenka a myslím, že potajomky popíjala z vodky, lebo tak nadšeného človeka z typicky rodinných hier, som ešte nevidela. Lenka je o rok staršia, tretiačka a chodí s Adamom Tomášovým a Lacovým spolužiakom. So všetkých dievčat čo tam boli, mi pripadala najsympatickejšia.
„A čo takto vyzliekací poker?“ Ozval sa páve Adam a Lenka ho za to počastovala prekvapeným a myslím, že trochu aj šokovaným pohľadom.
No, nie že by som bola nejako prehnane hanblivá, ale vyzliekať sa pred cudzími ľuďmi nezvyknem. Musela som zasiahnuť. „Ó bože! To je rovnako detinská hra ako fľaša.“
„Vážne? Práve som to chcel navrhnúť.“
„Nič iné by som ani nečakala.“ Zazubila som sa na Laca a vzala som si z pukancov, ktoré postavili veľmi strategicky – na stôl rovno predo mňa.
„Tak teda poker o peniaze.“ To už bola iná reč. Dlhé a nudné hodiny informatiky nútili človeka nejako sa realizovať a hrať poker proti počítaču, bolo niekedy celkom poučné. Teraz sa asi pýtate, prečo som teda nepristúpila na vyzliekací poker. Poviem iba jedno...risk nemusí byť vždy nutne iba zisk. A pod nátlakom sa sústredí naozaj veľmi ťažko.
„Óóó cítim vôňu kriminality. Ja som za.“ Nadchla som sa pre hru a po dôkladnom zvážení všetkých prítomných nás hralo päť. Ja, Baša, Laco (samozrejme), Tomáš a Adam. Ostatní buď iba posedávali a jedli, alebo zaliezli do izieb robiť prasačinky.
„Hej, dávaj pozor!“ Chytila som Bašu za ruku a tým som zabránila škaredému pádu zo stoličky.
„Už by si nemala piť. Potom že prehrávaš.“ Poučoval ju Adam, ale keď som sa pozrela na jeho skutočne skromnú kôpku, tak jemu by alkohol určite bodol.
„Akoby si ty mal o veľa viac než ja.“ Odvrkla mu kamarátka a ja som sa v duchu usmiala. Mala som nutkanie urobiť niečo trestuhodné.
„Daj aj mne, nebuď škrob.“ Skôr než sa Baša spamätala, vytrhla som jej z ruky fľašu a asi štvrťku som do seba stiahla na jeden dych. Vyslúžila som si za to nadšený potlesk chalanov. Hm...každú babu poteší vlastný fanklub obdivovateľov. Ale teraz som tak trochu podvádzala.
„Chceš skončiť pod stolom?“ Snažil sa ma brzdiť Laco.
„To mi vážne nehrozí.“ Zdvihla som fľašu na úroveň hlavy. „Neperlivá minerálka. Vo fľaši od vodky...žiaden alkohol. Iba to predstierala.“ Zízali na mňa akoby mi neverili. No, neviem čím to bolo.
„Naša Klaudia nevie ani abecedu keď pije. Chcela vás oblbnúť, aby ste si mysleli, že je na mol. Ale skutočnosť je iná.“
„Ja ťa zabijem.“ Zasyčala Baša ale nebola skutočne nahnevaná...myslím. A aj tak by jej to nepomohlo, pretože som s veľkým, skutočne veľkým náskokom vyhrávala ja. Aspoň v niečom som dobrá...aj keď to je hazardná hra.
„Takže, ja končím vážení. Poriadne som vás ošklbala, tak sa s tým choďte zmieriť niekam do kúta s fľašou vodky.“ Dosť na mňa zazerali...aspoň to mužské osadenstvo.
„Ách...cítim sa nádherne skazená.“ Zdôverila som sa Baši a rátala som peniaze, čo som vyhrala.
„Si hlavne šibnutá. Neviem, prečo si to na mňa bonzla.“
„Hou, hou hádam si len nemyslíš, že by ti to bolo niečo platné. V pokri som macher. Zmier sa s tým, drahá.“ Takú dobrú náladu som nemala už dávno a poriadne som si to užívala. Ale nemyslite si, že som si chcela tie peniaze nechať pre seba. Použila som ich na niečo iné.

Sedieť pri stole a z trojmetrovej vzdialenosti sledovať Alex ako sa siape po Tomášovi, bolo dosť rozčuľujúce. Ešte že ma moja priateľka ,aj napriek tomu malinkému podrazu, neopustila a mala som s kým ohovárať tú peroxidovú nádheru.
„Vidíš to? Je do neho zavesená akoby bola eskort servis.“ Rozčuľovala som sa s mysľou trochu zatemnenou vinou alkoholu.
„Že by to bolo preto, že spolu chodia?“ Spýtala sa Baša tónom, ktorý síce neviem opísať, ale bol čudný.
„No a? Existuje hranica medzi milým maznaním a nemravným číslom nadržanej prostitútky. Síce tenká...ale existuje.“
„Ty žiarliš!“ Baša sa zjavne cítila, akoby vyriešila záhadu Bermudského trojuholníka. Alebo aspoň tak vyzerala. Ale ja som vedela, že je to absolútna blbosť.
„Nežiarlim! Ja nenávidím...ju.“ Kývla som smerom k TEJ osobe, ktorá si práve obkročmo sadla na Tomáša a našťastie som dobre nevidela, čo robia.
„Áno, nenávidíš ju, lebo žiarliš.“
„Neznášala som ju ešte pred tým, než som spoznala Tomáša. To dobre vieš.“ Naliala som si ďalší pohár tequily a vzala som do ruky soľničku.
„Vieš čo?“ Spýtala som sa, keď som vyprázdnila pohár. Trošku sa mi plietol jazyk, ale ešte som o sebe vedela. „S tequilou je život krajší.“ Odvrátila som pohľad od maznajúceho sa páru na pohovke a zasmiala som sa. Ani neviem prečo...asi od alkoholu.