Domov bábik

Na realizovanie môjho plánu na minutie vyhraných peňazí, som potrebovala niekoho, kto by ma hodil do mesta. Skoro ráno (o deviatej) som zobudila Laca a dokopala som ho k tomu, aby ma odviezol. V hypermarkete som nakúpila nejaké sladkosti a celofánové vrecká a každému som urobila malinký balíček. Potom na chate som ich postrkala do topánok. Cítila som sa ako Mikuláš. Myslím, že tento môj, mierne povedané, nezvyčajný nápad mal niečo spoločné so zúfalou ale márnou snahou vrátiť sa do detstva. Aspoň tak by to analyzoval psychológ. Ale čo iné som mohla kúpiť, aby z toho mal niečo každý? A dodávam, že alkoholu sme mali dosť.
Všetci boli z môjho malého prekvapenia nadšení. Okrem Laca lebo ten neustále frflal, že som ho zobudila tak skoro a teraz je nevyspaný.
Po obede, na ktorého príprave som sa radšej nezúčastnila, som sedela v obývačke pred krbom a so šálkou čaju som počúvala, ako sa Laco s Bašou hádajú...zase. Už mi tie ich večné hádky liezli na nervi. Prešla som k balkónovým dverám, otvorila som ich a dobre hlasno som na nich zarevala: „To si nemôžete dať aspoň na päť minút pauzu?! Myslíte si, že nás to baví počúvať?“ Naštvane som zabuchla dvere a sadla si späť do kresla. To sa mi iba zdá!
„Aj tak si myslím, že to iba hrajú.“ Pozrela som sa k dverám, kam sa práve postavil Tomáš a oprel sa o stenu.
„Iba hrajú? Laco a Baša? Si normálny?!“ On asi nemá všetkých päť pokope.
„Podľa mňa tú nenávisť iba predstierajú. Aspoň z Lacovej strany.“ Odlepil sa od steny a sadol si na vedľajšiu pohovku.
„No počkaj. O čom hovoríš? Vieš niečo, čo ja neviem?“ Zažmúrila som na neho.
„Nepovedal by som, že viem. Skôr si to myslím. Laco mi stále hovorí, že je to blbosť, ale podľa mňa je všetko inak, ako sa zdá.“ Už by mohol prestať hovoriť v hádankách. Nevedela som, kam tým mieri.
„Čo je inak, ako sa zdá?“
„No, myslím si, že v skutočnosti, sa Klaudia Lacovi páči.“ Pozerala som na neho, ako keby mu práve rástla druhá hlava a myslím, že som mala aj otvorené ústa.
„Aha. A z čírej lásky jej povedal, že je šľapka, že?!“
„Bol iba nahnevaný.“
„Nahnevaný?! Prečo? Čo mu urobila?“ Tomáš bol chvíľu ticho, pričom som ho hypnotizovala pohľadom. Hádam si len nemyslí, že teraz keď s tým začal, tak mi nepovie všetko. Povedala som si, že to z neho dostanem za akúkoľvek cenu.
„No, vieš, keď ho Klaudia pobozkala vtedy v parku, on...“ Urobil prestávku, počas ktorej som napäto čakala, čo z neho nakoniec vylezie. „Myslel si, že je to naozaj. Že to chcela urobiť. A Laco to tiež myslel vážne. Ale neviem to naisto. Iba si to myslím.“ Fajn, takže v skutočnosti je Laco beznádejne zamilovaný do Baši. Nie je to trochu pritiahnuté za vlasy? Na lásku v jeho prípade skutočne neverím.
„Prečo si ticho?“ Prerušil tok mojich myšlienok a zadíval sa na mňa.
„Nejako tomu nemôžem uveriť. A aj keby to tak bolo, veď som mu vysvetlila, že som ju na to nahovorila ja!“
„Ale o to ide. Jeho štve to, že to urobila iba kvôli tomu, že si ju donútila a nie preto, že to chcela.“ Nešlo mi to do hlavy. Bolo to...ja neviem, až príliš ideálne, aby to bola pravda.
„A preto je k nej stále taký hnusný?! Keby ju mal naozaj rád, zabudol by na to. Alebo by sa k nej aspoň správal normálne. Ale on jej stále robí naprieky a háda sa s ňou. Prečo jej teda ubližuje?“ Tomáš pokrčil plecami.
„Ako to mám vedieť? Hovorím len to, čo si myslím. Nevidím mu do hlavy.“
„No ale nie je to čudné? Tak by sa mal nejako pokúsiť zbaliť ju a nie vykopať vojnovú sekeru. To si vážne myslí, že ju týmto spôsobom presvedčí o tom, že ju ľúbi?“ To mala byť rečnícka otázka. Skôr som sa rozprávala sama so sebou ako s Tomášom. „Myslíš si, že sa mu iba páči alebo je to niečo viac?“ Spýtala som sa a Tomáš na mňa iba pozeral a bol ticho.
„Čo je?“ Náhle mi došlo, že o takýchto veciach sa obyčajne rozpráva dievča s dievčaťom a nie chlapcom. Mierne som sa začervenala.
„Nič.“ Odpovedal a zasmial sa....netuším na čom. Ale dúfam, že nie na mne. „Neviem, či sa mu iba páči. Ale môžem sa ho opýtať.“
„Aj tak by ti nič nepovedal.“ Namietla som. „Nechaj to tak.“

„Baši?“ Zašepkala som do ticha našej izby. Bolo asi pol druhej, keď sme sa donútili ísť spať. „Si hore?“
„Už áno.“ Ozvalo sa na posteli vedľa mňa. „Čo je?“
„Ešte stále ľúbiš Laca?“ Počula som, ako do seba prudko vdýchla vzduch.
„Blázniš? Nenávidím ho! Nemôžem s ním ani byť v jednej miestnosti bez toho, aby ma nevytočil tak, že mám chuť poriadne ho nakopať do gulí.“ Asi sa znova nahnevala.
„Hm...“ Zamrmlala som a pozerala som do stropu.
„Prečo sa pýtaš?“ Otočila sa ku mne a cítila som, že mi hladí na profil.
„Čo by si robila, keby sa teraz dozvieš, že v skutočnosti cíti Laco k tebe to isté, čo ty k nemu?“
„Nie je pre mňa novinka, že ma neznáša...tak ako ja jeho. Ale on za to môže.“
„Dobre vieš, že toto som nemyslela.“ Počula som, ako si vzdychla a prikrývku si potiahla vyššie.
„To sa ale nikdy nestane.“ Prevrátila som očami.
„Tak si to predstav.“
„Asi by som mu neverila. Potom by som ho zbila a chcela by som vedieť, prečo sa tak správal. A potom... no, neviem. Kašli na to.“ Otočila sa ku mne chrbtom a o chvíľu na to zaspala. Dohadzovanie nikdy nebola moja parketa, ale v tomto prípade by som hádam mohla niečo skúsiť urobiť.

Kvap, kvap, kvap... Zo spánku ma prebralo vytrvalé, rytmické bubnovanie dažďa na medený odtok. S námahou som otvorila oči a pozrela sa na mobil. Boli tri hodiny ráno. Potichu som vstala z postele, aby som nezobudila Bašu. Vyšla som na chodbu a po schodoch som si to namierila dolu. Bola som strašne smädná.
Do kuchyne som musela ísť cez obývačku, kde som zastala a civela som na dve postavy rozvalené na rozkladacom gauči. Odvážila som sa ísť bližšie, aby som sa im prizrela. A na moje prekvapenie tam ležal Laco s Tomášom. Chvíľu som ich pozorovala, ale keď sa zrazu ako na povel obidvaja pohli, radšej som išla preč. A pri tom mojom únikovom manévri som nechtiac zakopla o kreslo.
„Do pr...“ Potichu som zanadávala a opustila som miestnosť. V kuchyni som si naliala plný pohár vody a na jeden dúšok som ho vypila.
„Ahoj.“ Ozval sa mi za chrbtom rozospatý hlas a ja som vydesene pustila pohár na zem. Ten sa roztrieštil na desiatky malých kúskov.
„Preboha, to sa mi musíš takto plížiť za chrbtom?! Skoro som vypustila dušu.“ Karhala som Tomáša ale nezdalo sa, že ho to nejako prehnane mrzí. Vlastne, smial sa mi.
„To som ti mal dávať svetelné signály, alebo čo?“
„Áno.“ Povedala som urazene. Prečo sa mi smeje?
Zohla som sa a začala som zbierať väčšie kúsky skla. Tomáš sa ku mne chcel pridať, ale zastavila som ho.
„Nechaj to tak, ja to upracem.“ Vzala som metlu, pozametala zvyšky a hodila som to do koša.
„Čo je? Prečo na mňa tak pozeráš?“ Spýtala som sa ho, pretože si sadol na stoličku a celý čas ma pozoroval.
„Len tak.“ Pokrčil plecami a hral sa s obrusom na stole.
„A prečo vlastne spíš tu? Nebodaj už v raji nastali nejaké problémy?“ Nešlo mi do hlavy, prečo nie je s Alex v ich izbe.
„Nie. A do toho ťa nič nie je.“ Odvrkol mi.
Vraj do toho ma nič nie je. Som jeho kamarátka alebo nie?! Mal ma počúvať a držať sa od Alex čo najďalej. Ale nechcela som povedať Ja som ti to vravela.
„A ty si tu prečo sama a nie s Mišom? Pohádali ste sa?“ Zásah do čierneho. Ale treba si priznať, že som si o to koledovala, keď som sa vypytovala.
„Nie nepohádali. A do toho nič nie je pre zmenu teba.“
Dala som metlu s lopatkou na miesto, keď do kuchyne prišiel aj Laco. Asi sme ho zobudili.
„Čo tu robíte? Viete koľko je hodín?“ Náhodou som vedela! Ale môžem ja za to, že ma Tomáš vyľakal a rozbila som pohár? Lebo pravdepodobne ho zobudilo práve toto.
Chcela som ísť hneď do postele, ale Tomáš si zmyslel, že sa ma pokúsi nabiť v pokri. Pche, samovražda. Hrali sme...vlastne neviem do kedy, len si pamätám, že sa mi únavou začali zatvárať oči a ani neviem kedy, zrazu som zaspala.