Bella noverca LXV.kapitola

LXV.kapitola – V pasci

Odkedy sa Robynne s tetou nadobro uzmierila, prešlo veľa času. Dni sa menili na týždne, avšak táto doba Robynne ubehla ako voda. Takmer stále bola s tetou, ktorej navrhla, že zo svojich úspor zrekonštruujú ich dom v meste. Tá najprv nesúhlasila, no napokon uznala, že aj jej sestra by sa iste potešila zmene, keby pravdaže žila.
A tak sa pustili do práce. Nežiadali o pomoc nikoho. Najprv dlhé hodiny nakupovali, potom sa snažili urobiť z Robynninho rodného domu také útulné miesto, akým býval kedysi.
Práve mesiac odvtedy, čo začali, sa Robynne vracala späť na panstvo. Bola veľmi vyčerpaná, keďže v ten deň robili s tetou najťažšie veci. Presúvali nábytky a niektoré vymieňali za nové. Už dávnejšie zistila, že jej manuálna práca nerobí dobre. Keď zdvíhala ťažké veci, cítila v bruchu kŕče a niekedy sa jej dokonca tak zakrútila hlava, až sa musela zastaviť a chvíľu si oddýchnuť.
Našťastie, čoskoro sa to vždy zlepšilo a ona mohla pokojne pokračovať.
Bola veľmi šťastná, že niečo robí, pretože keď sa niečím nezamestnala a poriadne sa neunavila, často sa jej stávalo, že celý deň myslela na Wayna, dokonca aj v noci kvôli nemu nemohla zaspať! Občas sa pristihla pri pomyslení, čo by tak urobila, keby sa mu po ceste niečo stalo. Ihneď sa však spamätala a uistila sa, že niečo také je vylúčené. Už dávno prestala chápať, čo k nemu vlastne cíti. Raz ho nenávidela, až mala chuť si tú strašnú zlosť niekde vybiť, inokedy po ňom túžila tak veľmi, až ju to priam fyzicky bolelo. Jednoducho sa už v sebe nevyznala, odkedy odišiel.
V myšlienkach dorazila na panstvo, ani si to neuvedomila a posledný raz popchla Artexa, ktorý so spokojným erdžaním dobehol až ku stajniam. Zoskočila na zem a odviedla ho koniarom, ktorý sa oňho okamžite začali starať.
So širokým úsmevom zamierila dovnútra, keď tu jej cestu zastal akýsi obrovský kôň a na smrť ju vyľakal.
Prudko cúvla a zavadila tak o lem dlhých jazdeckých šiat. Ani sa nenazdala a ocitla sa na zemi, ležiac na chrbte.
„Au!“ zvolala, keď zacítila silnú bolesť, dôsledok škaredého pádu.
„Panebože, Robynne! Prepáč, to som naozaj nechcel!“ ozval sa nad ňou niečí prestrašený hlas a vzápätí sa už dotyčný skláňal nad ňou a odhŕňal jej vlasy z tváre.
Už pri prvých zistila, kto ju tak veľmi vystrašil a vzbúrila sa v nej vlna radosti a zároveň nevôle.
Nebol to totiž nik iný ako Wayne, lord McCalden, ktorý sa nepochybne dnes vrátil. Ten teraz kľačal pri nej a s ustarosteným výrazom sa jej díval do tváre.
„Robynne...“ prihovoril sa jej opäť.
„Čo je?!“ vyštekla Robynne nepríjemne, čo bol jasný znak toho, že zlosť v nej predsa len prerástla radosť z ich opätovného stretnutia.
Wayne sa okamžite odtiahol, no nepostavil sa, len na ňu prekvapene civel. „Ja len... chcel som vedieť, či si v poriadku. Ten pád vyzeral dosť nepekne.“
„Samozrejme, že som v poriadku!“ vyhlásila Robynne a dosť nešikovne sa postavila na nohy. Nasledoval ju, no k slovu sa nedostal, lebo rozčúlene pokračovala: „Ale vy zrejme nie ste, keď takto strašíte ľudí! Áno, spadla som naozaj nepekne, ale kvôli komu! Dúfam, že ste teraz so sebou spokojný, keďže sa vám znova podarilo strápniť ma! Mylord!!“
Keď skončila, hruď sa jej neprestajne dvíhala a zase klesala, čo tak rýchlo dýchala. Hnev jej celkom zahmlil jasné rozmýšľanie.
„Tak teda prepáčte, ale nemohol som vedieť, že sa tu budete potulovať takto po tme, mylady!“ odsekol a založil si ruky na prsiach v odmietavom postoji. „Rozhodne som čakal prívetivejšie privítanie.“
„Ó, naozaj?! Tak to ste mali radšej hneď pobežať za vašou snúbenicou, tá bude iste od radosti celá bez seba, že ste sa vrátili, ale ja teda nie!“
„Prečo mi to musíš stále pripomínať?!“ oboril sa na ňu a ani si neuvedomil, že skáče z jedného spôsobu reči do druhého. „Ešte som sa len vrátil a už to musím zase počúvať!“
„Tak v tom prípade vás toho môžem ušetriť!“ Robynne sa zvrtla na podpätku a nevšímajúc si svoje zašpinené šaty, hnala sa priamo po trávniku do domu.
„Zastav sa! Ešte sme spolu neskončili!“ volal za ňou nahnevane, pokúšajúc sa ju dobehnúť.
„Mýlite sa! My dvaja sme skončili už veľmi dávno!“ zakričala ponad plece a chcela ešte pridať do kroku, keď tu ju schmatol za lakeť a prinútil ju tak, aby sa zastavila.
„O tom som teraz nevravel! A ty to veľmi dobre vieš! Prečo stále musíš...“
„Au! To bolí!“ prerušila ho so skrivenou tvárou. Okamžite ju pustil, kým ona pokračovala: „Najprv sa tu zjavíte ako diabol zo samotných pekiel a takmer ma prizabijete so svojím koňom a potom sa ešte snažíte vykrútiť mi ruku! To na kráľovskom dvore vás naučili týmto grobianskym spôsobom?!“
„Za ten pád som sa ti už predsa ospravedlnil!“ vybuchol znova.
„Ale to vám vôbec nebránilo v tom, aby ste...“
„Robynne...“ vyslovil potichu jej meno a nečakane sa k nej priblížil.
Odrazu zabudla, čo chcela povedať a prekvapene sledovala jeho počínanie.
„Povedz mi, naozaj sa ani trochu netešíš, že sa po toľkom čase opäť vidíme?“ prihovoril sa jej priam šeptom a prikoval ju tak k miestu, na ktorom stála.
Odrazu jej bojovnosť a chuť všetko mu vykričať vyprchala a ona úplne podľahla jeho šarmu. Omámene hľadela do tých hypnotizujúcich modrých očí, ktoré sa neustále približovali k jej tvári a keď zacítila jeho mužnú vôňu, ktorá jej tak veľmi chýbala, porazenecky zvesila plecia a s očakávaním čakala, čo sa bude diať.
Záchrana prišla naozaj v poslednej chvíli. Tú predstavovali Isabella Langworthyová a Dalia McCaldenová, ktoré sa s jasotom rozbehli k nim, len čo zbadali, že sa Wayne vrátil. Ten od Robynne okamžite odskočil a vzápätí sa už nechal objímať vypočítavou snúbenicou a skutočne sa radujúcou sestrou.
Medzitým sa Robynne vytratila najnenápadnejšie ako sa len dalo a ponáhľala sa dovnútra. Keď rýchlo vystupovala po mramorových schodoch, čoraz viac si začínala uvedomovať desivú pravdu – Wayne McCalden nad ňou získal väčší vplyv, ako mal hocikedy predtým. Veď pred malou chvíľou ju prakticky umlčal iba obyčajným pohľadom! Bude sa musieť od neho držať čo najďalej.

„Ach, Wayne, som taká rada, že si sa vrátil živý a zdravý!“ zvolala Dalia úprimne a tak silno stískala brata, až ten vôbec nemohol lapiť dych.
„Prestaň, sestrička, lebo ma udusíš,“ smial sa.
„Dobre ti tak! Aspoň už nikdy neodídeš,“ pohrozila mu naoko.
„V tom prípade ma tu budeš musieť priviazať.“
„Uži si ho, Dalia,“ prerušil ich súrodenecké prekáranie Isabellin afektovaný hlas. „Keď sa totiž s tvojím bratom vezmeme, odídeme veľmi ďaleko, to mi ver. Však, drahý môj?“
Odstrčila Daliu a vrhla sa naňho, aby ho vybozkávala.
Napriek tomu, že ho chcela vyzývavým pohľadom a rovnako nemravnými šatami s hlbokým výstrihom vzrušiť, podarilo sa jej ho akurát tak znechutiť. Nechápal ju a v poslednom čase zisťoval, že ju ani pochopiť nechce.
„To nie je také isté...“
„Čo si tým chcel povedať?!“ oborila sa naňho ihneď.
„Ja...“
„Wayne! Myslím, že... tam niekto je!“ zvolala zrazu Dalia a vystrašene ukazovala na veľký tmavý tieň, ktorý sa blížil po trávniku k nim.
„Kde?“ okamžite sa obrátil a snažil sa niečo vidieť v tme, ktorá sa na krajinu zniesla tak rýchlo, že si to vôbec nevšimli.
„Tam!“ vykríkla Isabella s rovnakým úľakom a zakvačila sa do Wayna ako kliešť.
Odrazu sa Wayne pobavene rozosmial, lebo práve zistil, kto sa to k nim blíži. „Fin! Čo tu robíš, priateľu? Poriadne si nás vyľakal!“
Z tmy sa vynoril Finley Gallagher, so svojím žrebcom po boku. Zvláštne však bolo, že na tvári mu nehral povestný úškrn, lež svojím zamračeným výrazom jasne ukazoval, že sa niečo prihodilo.
„Čo sa deje?“ opadla veselosť aj z Wayna. „Myslel som si, že si už dávno na ceste domov.“
„Veď som aj bol!“ odsekol Finley podráždene. „Akurát teraz v tej najväčšej tme musí Amanda stratiť podkovu! Iste chápeš, že som sa musel vrátiť...“
„Samozrejme, že to chápem. Ale bude lepšie, ak ťa do stajní niekto odprevadí. Ja zatiaľ pôjdem vybaviť neskorú večeru, potom sa stretneme vo vnútri. Nebude ti vadiť, keď ťa tam odvedie Dalia?“
„A to už prečo?!“ okamžite sa vzbúrila dotyčná.
„Pretože som povedal, Dalia. Radšej sa teda rýchlo zbav toho svojho nadurdeného výrazu, lebo sa rozhodne nemienim hádať hneď v deň môjho návratu. Rozumela si?“ dokončil prísne.
Namiesto odpovede sa jeho sestra zvrtla na podpätku a vykročila k stajniam, nečakajúc ani na Finleyho. Ten sa teda s povzdychom vybral za ňou.
Nesnažil sa ju však dobehnúť, čo Dalii po čase začalo byť podozrivé. Nepatrne teda spomalila a tak sa o chvíľu ocitli bok po boku.
Ťaživé ticho medzi nimi sa stávalo viac než nepríjemným a tak bola nútená nakoniec ona sama podnietiť konverzáciu.
„Nuž, mylord... dlho sme sa nevideli...“ Ako to dopovedala, najradšej by sa hneď vyfackala. Uvedomila si, že mu tým pripomenula ich posledné stretnutie, kedy sa takmer stalo to, čo sa rozhodne stať nemohlo.
„Máte pravdu,“ poznamenal zamyslene, vôbec ju nevnímajúc.
„Mali ste sa na dvore dobre?“ odvážila sa spýtať znova a už ani nevytresla takú hlúposť.
„Mhm...“
„Iste ste sa s mojím bratom dobre zabávali,“ prehovorila opäť, ale to už dorazili k stajniam a Finley ju prestal vnímať, čo tak horlivo prikazoval sluhom, ako sa majú o jeho milovanú kobylu postarať.
Po dlhšom čase vykročili späť do veľkého domu. Z podlhovastých okien žiarilo svetlo a osvetľovalo im cestu, keďže práve vtedy mesiac zakrývali mraky. No ani teraz sa Finley akosi k slovu nemal.
„Neodpovedali ste mi,“ pripomenula mu Dalia.
„A na čo ste sa pýtali?“
„Či bola na dvore zábava,“ zopakovala, pomaličky strácajúc trpezlivosť.
Kým rozmýšľal nad odpoveďou, potajomky si ho obzerala a s bolestným pichnutím si všimla, že od jeho odchodu ešte viac opeknel. Mal na sebe šaty podľa najnovšej módy a vlasy si asi nestihol ostrihať, lebo mu padali do čela a často si ich odhŕňal. Zahryzla si do pery, aby potlačila túžbu vrhnúť sa mu okolo krku, zaboriť si prsty do tých neskutočných vlasov a prosiť ho o sladké bozky, až kým nezvolí.
„Pravdaže. Bolo tam neskutočne veľa dvorných dám a viete, že keď ženy začnú rozprávať a smiať sa, je nemožné sa nudiť,“ odvetil Finley ľahkomyseľne.
V okamihu stuhla a do tváre sa jej nahrnula prudká červeň. V duchu žasla nad tým, ako sa opovažuje s ňou o takých veciach hovoriť. Práve s ňou, s ktorou sa pred vyše mesiacom takmer pomiloval hlboko v lese, pričom jej šepkal do ucha falošné reči o tom, aká je úžasná a krásna.
„Aha! Samozrejme, mohlo ma napadnúť, že vy sa v dámskej spoločnosti jednoducho nedokážete nudiť!“ vyštekla a viditeľne zrýchlila krok.
Takže on tam celý mesiac striedal ženy, zrejme si na každú noc vybral inú, kým ona celé noci prebdela, čo stále musela myslieť iba naňho.
„Dalia?“ zvolal prekvapene, keď za ňou poriadne zaostal.
„Pre vás slečna McCaldenová!“ odsekla nepríjemne.
Očividne sa už spamätal a jediný dôvod jeho predošlej nevšímavosti bola starosť o svoju kobylu. Teraz však jasne vnímal, že povedal niečo, čo nemal.
„Veď počkajte!“ volal za ňou, lež ona sa rýchlo hnala do domu.
„Hovorím vám, aby ste sa konečne zastavili!“
Dobehol ju a zdrapil ju okolo pása, aby si ju vzápätí mohol pritiahnuť k sebe.
„Čo to robíte?! Okamžite ma pusťte!“ bila ho päsťami do hrude, no narážala iba na tvrdú horu svalstva.
„Nepustím, kým mi nepoviete, čo vás tak rozhnevalo.“
„Ak to neviete sám, tak ja vám to rozhodne vysvetľovať nebudem!“
„A poviete mi to, lebo...“
„Lebo čo?! Pôjdete sa vyžalovať môjmu bratovi alebo čo?! Radšej choďte za nejakou vašou fiflenou z dvora! Tá sa iste poteší vašej ďalšej návšteve!“ vykričala mu všetko do tváre.
Odrazu Finley pochopil a hlasno sa rozosmial.
„Nemáte žiadne spôsoby! Hovorím vám, aby ste ma pustili!“
„Takže tak je to... vy žiarlite, slečna McCaldenová,“ už zase sa uškŕňal a ona si v tej chvíli nevedela vybrať, čo ju vytáča viac. Či jeho poburujúco pravdivé slová alebo ten neznesiteľný úškrn.
„Č-čo to vravíte?! T-to si vyprosím, aby...“
Pritiahol si ju ešte bližšie, takže mali teraz tváre iba na niekoľko centimetrov od seba.
„Nepopierajte, že práve v tejto chvíli žiarlite ako blázon,“ šepkal s podmanivo privretými očami. „Ubezpečujem vás však, že na to nemáte dôvod. Odkedy sme sa totiž prvý raz pobozkali, ani som sa k inej žene nepriblížil.“
„Nezaujíma ma to...“ hlesla, avšak uvedomila si, aký veľký kameň jej spadol zo srdca. Jeho slová totiž znamenali, že ju stále chce. Zjavne sa nevzdal myšlienky, že bude len jeho, čo ju trochu vydesilo, keď na to pomyslela.
Strach jej dodal sily a podarilo sa jej vykĺznuť z jeho tesného zovretia. „N-nechajte ma... už sa ku mne nepribližujte...“ jachtala nepresvedčivo a hneď potom sa rozbehla dovnútra, na nič nečakajúc.
Finley sa ju však už nepokúšal dobehnúť. S takmer bolestným pnutím v nohaviciach si zaumienil, že dnešnú noc nepremrhá. Rovnako ako ani tie nasledujúce...

Neskorá večera prebehla v nezvyčajnom tichu. Wayne bol taký hladný, že sa od jedla ani neodtrhol, Dalia sa neúspešne snažila vyhnúť Finleyho horúcim pohľadom, kým Isabella všetko pozorovala s prižmúrenými očami. Pomaly jej začali dochádzať súvislosti, ktoré jej snúbencovi akosi unikali. A Robynne nebola prítomná, lebo po predchádzajúcom incidente nemala chuť na jedlo.
„Fin...“ zamumlal Wayne odrazu s plnými ústami. „Dúfam, že ti je jasné, že tu musíš na noc zostať.“
„To myslíš vážne?“ snažil sa ten neprejaviť radosť a okamžite vrhol žiadostivý pohľad na Daliu.
„Čože?? Lord Gallagher tu zostane na noc?“ smrteľne zbledla Dalia.
„Pravdaže. Hádam si nemyslíš, že ho o takomto čase pustím do lesov, kde sa to teraz len tak hmýri zbojníkmi.“
„Počul som, že sa opäť ukázali, ale nevedel som, že je to až také zlé,“ zamračil sa Finley.
„Teraz, po lete, chcú využiť posledné teplé dni, aby ešte niečo nahonobili. Majú však smolu, lebo ľudia sa radšej v tomto období skrývajú na svojich panstvách, akoby mali prísť o svoj majetok niekde na opustených cestách.“
Dalia prestala počúvať rozhovor a vo vnútri zvádzala ťažký boj. Pokúsi sa radšej nejako skryť pred lordom alebo bude ďalej naliehať na jeho odchode? Nakoniec sa rozhodla pre prvú možnosť. Predsa len by sa mu mohlo tam vonku niečo stať a... Nemohla na takú možnosť ani pomyslieť. Nie, nie, strpí jeho prítomnosť, keď to bude znamenať, že bude v poriadku.
Keď všetci dojedli, Wayne sa postavil so slovami, že ukáže Finleymu jeho dočasné komnaty. Isabella sa tiež zdvihla a zamierila k Dalii, aby jej rovno začala klásť zvedavé otázky, no tá sa vyhovorila na únavu a opustila miestnosť, zanechajúc tam svoju priateľku, s ktorou sa každým dňom viac a viac odcudzovali. Netušila prečo, no pomaly zisťovala, že sa jej nepáčia niektoré Isabelline spôsoby ako si udržať jej brata. Robila všetko preto, aby sa k macoche ani nepriblížil a tej zase nadávala, kedykoľvek sa stretli. Dalia netušila, kedy prišla tá zmena, no dokonca aj macochu začala vnímať inak. Nevidela v nej už nepriateľku, lebo bolo očividné, že sa vôbec neuchádza o Waynovu priazeň, iba jej brat jej stále nechce dať pokoj.
„Ach, panebože. Čo sa to so mnou deje?“ povzdychla si Dalia zmätene, keď už bola vo svojich komnatách a chystala sa na spánok.
Obliekla si nočnú košeľu a teraz stála pred toaletným stolíkom a zamyslene si česala vlasy. V duchu si však neprestávala opakovať, aby len nezabudla zamknúť, pretože vlastný dom už pre ňu v túto noc nie je bezpečný. Najmä nie v týchto okamihoch, kedy sa v ňom nachádza ON.
Trochu trasľavo sa nadýchla a snažila sa upokojiť, no vlastné telo ju neposlúchalo. Pocítila akúsi nezvyčajnú triašku a dýchalo sa jej čoraz namáhavejšie.
Preto keď začula podozrivý zvuk od dverí, zmeravela a len s námahou sa pozrela do zrkadla pred sebou. A zbadala v ňom práve toho, koho sa tak strašne bála. Lord Gallagher vkĺzol do izby tak ticho ako sa len dalo a okamžite za sebou zatvoril dvere. Pri pohľade na kľúčik mu to nedalo a nezabudol aj zamknúť. A práve to bol ten zvuk, ktorý začula Dalia.
Tá nemohla odtrhnúť zrak od zrkadla. Ešte nikdy totiž nevidela takého príťažlivého muža, navyše tak sporo oblečeného. Mal na sebe iba tmavomodré nohavice a rozopnutú bielu košeľu, pod ktorou sa rysovali neuveriteľné svaly.
Vyľakane sa obrátila. Hrebeň jej vypadol z rúk pri pohľade do jeho planúcich očí. Krok za krokom sa k nej začal pomaly približovať.