Domov bábik

Ráno som sa zobudila s čudným pocitom, že sa na mňa niekto díva. Otvorila som oči a bola som trochu zmätená, keď som zistila, že sa nachádzam v obývačke na gauči. Otočila som sa na druhú stranu a dosť ma šokovalo, že vedľa mňa leží Tomáš. Pozeral na mňa a slabo sa usmieval.
„Dobré ráno.“
„Dobré. Hm...čo tu robím?“ Neisto som sa spýtala a pohľadom som pátrala po Lacovi. Len som dúfala, že keď som mu obsadila miesto, tak si neľahol k Baši, lebo tá by dostala infarkt, keby ho našla u seba v posteli. Našťastie som ho zbadala vyvaleného na vedľajšej pohovke.
„Včera si tu zaspala a už som ťa nechcel budiť, tak som ťa tu nechal.“
Zmohla som sa len na úbohé: „Aha.“ Sťažka som preglgla a sadla som si. Mala by som sa čo najrýchlejšie odpratať, lebo keby ma tu našla Alex, tak by...
„Tomáš?! Čo to má znamenať?“ Ops! Ako je možné, že ako náhle na niečo zlé pomyslím, tak sa to stane?
Snažila som sa jej to vysvetliť, naozaj! Povedala som jej, že sme len kamaráti, že to nič neznamenalo a že si nemá domýšľať veci, ktoré sa nestali. Ale nepočúvala ma a nakoniec ma Tomáš poslal preč, vraj s ňou chce hovoriť osamote. A poviem vám, že jej krik sme počuli až hore.

Po pár minútach som sa odvážila zísť dole. Všetci už boli v obývačke, asi sa domnievali, že keď nepočujú hádky, tak je vzduch čistý. Hľadala som Tomáša, ale nikde som nevidela ani jeho ani Alex. Napokon som ho zbadala, ako sedí sám na terase. Vzala som si bundu a vyšla som za ním.
Sadla som si vedľa neho na stoličku a chvíľu sme boli len tak potichu.
„Asi je stále nahnevaná, že?“ Nevedela som, čo mám povedať. A tu mi vyvstáva otázka, prečo som sem vôbec liezla, keď som ani len netušila, čo mu poviem.
„Asi áno.“ Sucho mi odvetil a pozeral sa kamsi do diaľky. Celkovo pôsobil tak...ja neviem...zničene?, zmätene?, smutne??? Neviem to popísať, ale rozhodne nebol vo svojej koži.
„Ja....vieš, čo? Porozprávam sa s ňou. Bolo to obyčajné nedorozumenie, musí to predsa pochopiť!“ Snažila som sa mu aspoň trochu zdvihnúť náladu. A viete, čo je na tom zvrátené?! Že som kvôli nemu bola fakt ochotná ísť za Alex, aby som to dala všetko do poriadku. A to aj napriek tomu, že jediné čo som si zo srdca želala bolo, aby sa rozišli.
„Nie, nechaj to tak Lucia.“ Lucia?! Tak už nie som Lucka? Asi ho to vážne zobralo.
„Ale veď je to maličkosť. Rada to urobím.“ No dobre, nie zas až tak rada...
„Nie! Nestaraj sa do toho.“ Takmer na mňa zakričal. Nevedela som, čo mu je, ale keď nechce moju pomoc, ja sa vnucovať rozhodne nebudem. No mohol to povedať milšie.
„Fajn! Ako chceš. Nechápem, na čo som sem vôbec chodila.“ Naštvane som sa zdvihla zo stoličky a vošla som do chaty.

Celý deň som bola bez nálady. Vyhýbala som sa Tomášovi a väčšinu času som strávila v izbe. Ja viem, možno som sa správala detinsky, ale naozaj som sa s ním netúžila stretnúť.
Za to Baša dobrou náladou prekypovala. Nechápem, čo ju tak rozveselilo, ale keď vtrhla do našej izby, bola vysmiata ako slniečko na hnoji. „Lucuš, tak poď, oheň už horí a čaká na špekačky.“
No hej, neviem koho nápad bol opekať si v takejto zime a ešte k tomu v noci pršalo. Ale bola som hladná a tak mi nezostávalo nič iné, iba ísť za ostatnými. Väčšina už sedela na lavičkách okolo ohňa a ostatní dobrovoľníci nosili jedlo a pitie von. V kuchyni, kam som išla pre poháre, som našla Laca s Bašou, ako si zase skáču do vlasov. No nádhera, tá jej dobrá nálada nevydržala dlho. Vyťahovala som zo skrinky jedenásť pohárov a ukladala som ich na tácku, pričom som počúvala ich hádku.
„Ty si do mňa vrazil! Ja sa ti nebudem ospravedlňovať.“
„Tak prepáč! Asi by z našej princeznej ubudlo, keby si raz priznala vlastnú chybu.“ Zavrčal na Bašu Laco a ona na neho očami metala blesky.
„To nebola moja chyba ale tvoja. Lenže ty to ako vždy zvalíš na druhého.“
„Len sa mi tu nerozplač!“ Už som si myslela, že mu Baša za tú posmešnú poznámku strelí zaucho.
„Idiot!“ Precedila pomedzi zuby a škaredo na neho pozerala.
Ale Laco jej nezostal nič dlžný. „Krava!“
„Mohli by ste už prestať!“ Zahriakla som ich možno ostrejším tónom, než som mala pôvodne v pláne, ale fungovalo to. Obaja zmĺkli a nemo na mňa hľadeli.
„Fajn, ďakujem. A mohli by ste nám všetkým urobiť láskavosť a konečne si priznať, že tá vaša nenávisť je v skutočnosti niečo celkom iné?! Ja by som to určite ocenila!“ Chytila som podnos a vyšla som von. No dobre, asi som trochu stratila nervy a kričať som naozaj nemusela. Ale chápete, mala som zlú náladu a to ich hašterenie mi tiež nepridalo. V každom prípade som ale bola zvedavá, ako to dopadne, lebo som tak trochu strieľala na slepo.

Vonku už hrala hudba, oheň horel a chalani začali pomaly popíjať. Vzala som si špekačku a radšej som si sadla na opačnú stranu, ako bol Tomáš. Až neskôr som si uvedomila, že to bola chyba. Bolo vysilujúce byť stále v strehu a vyhýbať sa jeho pohľadu, pričom on robil to isté. Bezradne som sa obzerala okolo seba. Teraz by som potrebovala Bašinu pomoc, aby ma rozptýlila. Ale ona ako naschvál nikde nebola. Asi až o štvrť hodinu som ju uvidela vychádzať z chaty s Lacom a (zažmurkala som) ten ju držal okolo pásu. Sadli si vedľa mňa a vzápätí išiel Laco po pitie.
„Čo to bolo?“ Baša mala na tvári úsmev, že by z toho mohla mať trvalé následky a Laco sa na ňu pozeral, ako mačka na obedňajšiu maškrtu...alebo skôr kocúr.
„Veď TY si povedala, že to iba hráme. A keď si to vyslovila nahlas, uvedomila som si, že máš vlastne pravdu. No...a....slovo dalo slovo a....už to bolo.“ Nie, že by ma to netešilo, ale... Laco a Baša spolu v škole, na diskotéke, v kaviarni, v pizzérii, tu... A čo ja? Do teraz nikdy nechodila s chalanom, ktorý by bol mojím kamarátom. To veci komplikuje...alebo nie? Možno som sebecká. Nie, určite som sebecká. Som otrasná.
Najprv som chcela, aby na neho Baša zabudla, lebo bol všade známym sukničkárom. Potom som ich chcela dať dokopy a teraz zase nie. Je normálne meniť tak často názory? Veď sa hovorí, že chlap má stáť za svojimi názormi, za tým čo povie. Ja síce nie som chlap, ale chápete, ako to myslím. Ide tu o princíp.
„Možno som nemala pravdu.“ No čo, za pokus to stálo.
„Ale mala. Teraz to už viem. Za všetko môžem ja a to nedorozumenie v parku.“
„Nepripomína ti to štokholmský syndróm?“ Ten pohľad, čo na mňa vrhla, sa naozaj nedá zaradiť do priehradky prívetivé.
„Sklapni!“ Ako chce! Ja tu nemusím byť. Vlastne, keď som sa tak pozerala, okolo mňa boli všade cukrujúce sa páriky a naozaj som začínala mať pocit, že tu nemám čo robiť. A ešte aj Baša zradila. Jedinou výnimkou bol Tomáš s Alex, pretože tí sa od rána nerozprávali a ani som nevedela, či sa náhodou nerozišli alebo čo.
Laco sa vrátil k Baši aj s kolou, ona sa k nemu pritúlila a ja som si (v duchu) povzdychla. Tak som len tak sedela, nasiaknutá okolitou romantickou atmosférou, ktorá ma stále viac a viac vťahovala do bezodnej priepasti totálnej depresie.
Na tri hlty som zjedla špekačku a frustrovaná som ušla do izby, kde som po chvíli zaspala.