Bella noverca LXVI.kapitola

LXVI.kapitola – Až do úsvitu

Mala pocit, že jej nohy vrástli do zeme, nemohla sa ani pohnúť. Túžila utiecť, prepadnúť sa preč, aby sa od neho ocitla čo najďalej, no akási zvláštna sila jej to nedovolila. Držala ju v miestnosti s nebezpečným mužom, ktorý sa k nej približoval tak ticho a pomaličky ako dravec, ktorý sa pokúša lapiť svoju obeť. A tou obeťou sa stala práve ona!
Keď sa dostal až k nej, ukradol jej aj posledný priestor a ďalším krokom ju úplne prikoval k toaletnému stolíku.
„Čo tu robíte?“ odvážila sa spýtať a aj to veľmi potichučky, akoby ho iba nepatrným zvýšením hlasu mohla podnietiť k ďalšej neželanej reakcii.
„Neviete?“ zasmial sa sebavedome.
„N-nie...“
„Naozaj nie?“ Vzal do ruky jeden zatúlaný prameň jej vlasov a s hlbokým nádychom k nemu privoňal.
„Mali... mali by ste odísť,“ zakvílila, pokúšajúc sa tak o posledný možný protest.
Uškrnul sa a vyzývavo sa jej zahľadel do očí. „A čo ak sa mi nechce?“
Vzápätí zdvihol ruku a jemne jej prstami prešiel po tvári.
Iba toto obyčajné pohladenie jej na chvíľu zahmlilo jasnú myseľ.
„Musíte...“ šepla, sťažka dýchajúc.
„Na čo sa tu hráme, Dalia? Dobre ste vedeli, že dnes v noci prídem.“
„Chcela som zamknúť...“
„Ale neurobili ste tak... ktovie prečo,“ usmial sa podmanivo.
Pohľadom skĺzol na jej ledva zahalené telo a neskrývane ju priam hltal očami. „Bože, ste ešte krajšia, ako som sa nazdával.“
Hľadel na jej vlasy, padajúce vo vlnách takmer pod zadok, na prsia, ktoré lákavo vykúkali z jemnej látky nočnej košele a nakoniec príťažlivo tvarované nohy, skoro volajúce po nežnom dotyku.
„Klamete,“ obvinila ho, červenajúc sa pod jeho nehanebným premeriavaním.
„Nikdy by som ti nebol schopný klamať do očí, Dalia,“ ubezpečil ju a už na nič nečakal.
Naklonil sa k nej a po toľkých týždňoch odlúčenia ju konečne pobozkal. Najprv sa jej dotýkal tak jemne, ako mierny letný vánok, potom jazykom láskal jej pery prahnúce po spojení a napokon začal skúmať vnútro jej úst, až sa chvela ako osika. Pritom siahol rukou dolu a nadvihol jej nohu tak, aby si ju omotala okolo jeho pása. Rukou začal skúmať pokožku od členka až ku kolenu, potom vzrušujúco pomaly prešiel až k stehnu a stisol ho.
Zacítil, ako mu vibruje hrdlo, keď hlasno zavzdychala. Vtedy sa ešte raz pokúsila ho odohnať.
Skoro zavyl od sklamania, keď sa od neho zrazu odtrhla a snažila sa ho odtisnúť čo najďalej.
„Prečo... to... robíš?“ dychčala a s očami ako uhlíky sa naňho zranene dívala. Chcela počuť odpoveď. Nemohla pokračovať, kým sa nedozvie, čo si o nej naozaj myslí. Ako by sa mu mohla bezvýhradne odovzdať, keby to s ňou nemyslel aspoň trochu vážne?
„Čo tým myslíš?“ nechápal a musel sa veľmi premáhať, aby sa na ňu znova nevrhol.
„Môžeš mať toľko žien, aj si ich už desiatky mal a predsa máš pocit, že musíš dostať aj mňa! Povedz, je v tom nejaká stávka? Preto predstieraš, že po mne túžiš? Nikdy totiž nepochopím... som iba stará dievka,“ dodala bezmocne pokrčiac plecami a v očiach sa jej zaleskli slzy, dokonca jedna stiekla až na líce.
„Srdiečko, čo to vravíš?“ zasmial sa, keď zistil, čoho sa tak obáva.
„To, čo počuješ.“
Opäť sa k nej priblížil a keď sa mu prekážkou zase stali jej vystreté ruky, jednoducho ich odstrčil. Pritisol sa k nej a zašepkal jej do ucha: „Tak veľmi ťa chcem, až ma to fyzicky bolí a ver mi, vôbec ma nezaujíma, že ťa hlúpa a bezcitná spoločnosť nazvala starou dievkou. Pre mňa si najkrajšia a najzmyselnejšia žena na svete.“
Dojato vzlykla a sama sa k nemu pritisla, aby ho mohla vďačne pobozkať. On však nechcel iba to.
Opatrne ju vzal do náručia a preniesol až na posteľ, kam ju nežne položil. Zostal stáť a vyzliekol si košeľu a nohavice. Rozhorela sa jej tvár, keď uvidela jeho vzrušenie. On jej však na rozpaky nedal príležitosť.
Ihneď si k nej totiž ľahol a neuveriteľne pomaličky začal rozopínať gombíky na nočnej košeli, odhaľujúc tak jej telo v plnej kráse. V okamihu, ako ten posledný kus odevu odhodil, s obdivným povzdychom ju začal bozkávať najprv na pery, potom na krk. Vzápätí láskal jej prsia, kým rukami skúmal jej nohy.
Po čase sa aj ona odvážila dotknúť sa najprv jeho hrude, neskôr mu prstami skĺzla po chrbte až dolu. Odpoveďou jej bol hlasný ston, ktorý jej dodal sebavedomie a ona ho hladila čoraz odvážnejšie. Pôsobila mu tak rovnakú slasť, ako on jej.
Nemohla uveriť, že ešte pred malou chvíľou ho odstrkovala a dokonca mala z neho strach. Až teraz si v plnom rozsahu uvedomila, ako veľmi po ňom predtým túžila. Koľko nocí nespala iba preto, že si pripomínala jeho vášnivé a žiadostivé bozky, rovnako ako dotyky, ktorých sa jej dostalo priamo na chodbe pred jej komnatami, kedy bol dom plný ľudí!
Avšak vychutnávala si Finleyho láskanie iba dovtedy, kým sa nevzpriamil, prudko jej neroztiahol nohy a bez akéhokoľvek upozornenia do nej nevnikol, očividne očakávajúc kladnú reakciu z jej strany.
„N-nie... nie!“ vyhŕkla zdesene a opäť sa snažila dostať z jeho dosahu.
Myslel si, že ho iba provokuje, preto sa pokúsil pokračovať.
Ona však kričala nahlas ďalej a vystierala ruky, aby ho odtisla. „Nechcem... nechcem to! Nechaj ma!“
„Srdiečko...“ zarazil sa nechápavo a okamžite sa prestal pokúšať o dovŕšenie ich predohry.
„Nechaj ma...“ teraz už otvorene plakala. Pred očami mala vidinu niečoho dávneho, veľmi dávneho. Už to nebol Finley, ale...
„Dalia. Dalia! Počuješ ma? To som ja...,“ triasol ňou.
„Nie! Nie...“
„Som to ja, Dalia! Finley!“
„Finley?“ spamätala sa pri začutí jeho mena.
„Čo sa stalo? Prečo si...“
„Nič... iba som si spomenula...“ nedokončila.
Zlá spomienka sa vytratila tak rýchlo, ako prišla. Dokonca si v duchu vynadala, že sa opäť nechala uniesť minulosťou a prerušila tak tento krásny okamih, ktorý nemalo nič pokaziť.
Neprestal sa na ňu ustarostene dívať, navyše ju nežne začal bozkávať na čelo, viečka, líca a nakoniec na pery. „Ak chceš, aby som prestal, pochopím to.“
Stuhla a až vtedy si uvedomila, že je ešte stále v nej. Mala pritom zvláštny pocit, celkom ju naplnil a už sa nebála. Naopak, cítila sa s ním v bezpečí.
„Nechcem...“
„Čo nechceš?“ opýtal sa starostlivo.
„Nechcem, aby si prestal. Túžim po tom, aby sme sa túto noc spolu pomilovali.“
„Naozaj?“ zrejme ho ohromila tá neuveriteľná zmena. Nečudo, počas krátkej chvíle sa mu najprv vášnivo zmietala v náručí, potom ho so strachom odstrkovala a nakoniec naňho znovu hľadela s plameňom v očiach.
„Áno. Ukáž mi, aké to môže byť krásne... prosím,“ požiadala ho s chvejúcim sa hlasom.
Oči sa mu zaleskli rovnako ako jej pred chvíľou a hľadiac jej uprene do tváre, sa pohol. Okamžite ju zachvátila horúčava a vzrušenie. O chvíľu sa prispôsobila jeho pomalým, pravidelným pohybom a z úst sa jej drali hlasné stony, ktoré musel tlmiť vášnivými bozkami. Nebol však pripravený na svoje vlastné. A tak sa obaja úplne prestali kontrolovať. Či sa ich vzdychy niesli celým domom, netušili. Prestali vnímať okolitý svet, ich tempo sa zrýchľovalo.
Posledný kŕčovitý pohyb ich oboch vyniesol snáď až do neba. Dalia uvidela pred očami hviezdičky, kým zase nespadla k Finleymu na zem.
Našťastie, tam sa sladký okamih zblíženia nepominul. Pretrval aj vtedy, keď si Finley ľahol nabok a ju si čo najtesnejšie pritisol k sebe. Zaborila mu tvár do hrude a vdychovala jeho príťažlivú mužnú vôňu.
„Ľutuješ, čo sa dnes v noci stalo?“ opýtal sa znenazdajky, keď od nej dlhú chvíľu nepočul ani slova.
Bez toho, aby vydala hláska, pokrútila hlavou.
„Tak nad čím premýšľaš?“ trval na odpovedi.
Opäť zavrtela hlavou a ešte viac sa k nemu pritúlila.
„Ak myslíš na... nerob si starosti, vedel som, že v tvojej minulosti sa muselo niečo stať, čo ťa tak veľmi ovplyvnilo.“
„O čom to hovoríš?“ konečne sa prekvapene ozvala, keď jej akosi nešli do hlavy jeho nečakané slová.
„Nemusíš zapierať, tušil som, že už nebudeš nedotknutá... po toľkých rokoch...“
„A čo tým chceš povedať?“ zarazene sa od neho odtiahla.
„Samozrejme, že nič. Len som nechcel, aby si sa preto trápila,“ ubezpečoval ju, mysliac si ako ocení jeho pochopenie.
„Ver mi, že to rozhodne nebolo to, na čo som myslela,“ odsekla pobúrene. „Nič o mojej minulosti nevieš, tak...“
„Psst,“ priložil jej prst na pery. „Nepokračuj, aby si to neskôr neľutovala.“
Dych sa jej pomaly začal vracať do normálu a ona si uvedomila, ako prehnane zareagovala na jeho starostlivosť. Snažil sa ju iba pochopiť, nemôže predsa vedieť, čo sa stalo pred vyše desiatimi rokmi.
„Prepáč,“ zamrmlala so sklonenou hlavou.
„Poď sem,“ natiahol ruku a stiahol ju na svoju hruď. „Nechcel som ťa nahnevať. Teraz rozhodne nemám chuť na hádky.“
„Ani ja, ale... nenúť ma, aby som hovorila o minulosti. Nemohla by som...“ hlas sa jej zlomil.
Nadvihol jej bradu a nežne ju pobozkal na pery, čo mala byť súhlasná odpoveď. Netrvalo však dlho a opäť sa pomilovali. Tento raz to bolo ešte krajšie ako predtým. Už medzi nimi nestálo nič, nemali zábrany či tajnosti. Jestvovali len oni dvaja a neuveriteľná slasť.
Po druhom raze Finley okamžite zaspal. Dalia sa však práve tomu bránila. Chcela si vychutnať každú možnú chvíľu, strávenú s ním. Kdesi hlboko vo svojom vnútri totiž cítila intenzívny strach. Strach z toho, že odíde a ona znovu zostane sama.
Avšak aj s touto skutočnosťou bola akosi zvláštne zmierená. Vedela veľmi dobre, že takému mužovi, akým je Finley, nestačí iba jedna žena. Istotne sa jej už nabažil a teraz pôjde hľadať rozkoš do náručia inej ženy.
Rozhodla sa však, že mu v tom nebude brániť. Finley Gallagher jej totiž dal najväčší z darov, aké kedy mohla dostať – ukázal jej, že aj ona je krásna a žiaduca. Zvykla sa totiž v spoločnosti sama podceňovať a vyzdvihovať svoje záporné vlastnosti, no on ju zastavil a zaviedol ju do iného sveta. Sveta lásky a porozumenia. Odrazu videla všetko celkom inak. Akoby staré hriechy úplne zmizli.
„Nespíš?“ ozval sa zrazu, približne po dvoch hodinách spánku. Vonku bola ešte tma, slnko sa ešte ani náhodou nechystalo vyjsť. Mohli byť tri hodiny po polnoci.
„Nie,“ povzdychla si. Ležala uvelebená na jeho hrudi a jemne skúmala prstami jeho pekné svaly. V tejto polohe, s navyše poprepletanými nohami, sa nemohli ani pohnúť. Ani jednému to však nevadilo.
„Nie si unavená?“ uškrnul sa veľavravne.
Líca jej zružoveli a ona sa rozpačito zasmiala. „Premýšľam!“ oznámila mu.
„A o čom?“ vyzvedal.
„O tebe.“
„O mne? Tak to dúfam, že len v dobrom,“ varoval ju s iskričkami v očiach.
„Neboj sa, len v tom najlepšom. Myslela som totiž na to, že už viem, prečo za tebou šalejú všetky ženy v okolí niekoľko desiatok míľ,“ žmurkla naňho s nezbedným úsmevom na perách. Stisk okolo jej pása zosilnel a on si ju ešte viac privinul k sebe.
„Vážne?“ narovnal sa ako pýšiaci sa páv. „No samozrejme, že som úžasný. Čakal som, kedy na to konečne prídeš.“
„Ty jeden!“ buchla ho päsťou do hrude. Potom sa vztýčila nad jeho rozosmiatym výrazom a nežne ho pobozkala na pery.
Nepovedal nič, iba sa usmieval a neskôr jej opätoval bozky, ktoré sa pomaličky menili na žiadostivé. Chcel ju, rovnako ako ona chcela jeho. Bolo to jediné, na čo dokázali v tej chvíli myslieť...