Domov bábik

Čo tu ja vôbec robím? Preháňalo sa mi hlavou pokým som sedela na stoličke a zízala som do prázdna. Že ja sa vždy dám nahovoriť! Bola síce sobota večer a celkom sa očakávalo, že sa mladý človek ako ja pôjde zabaviť na diskotéku. Ale ja som sa tam vôbec nebavila. Baša sa celý čas venovala Lacovi, o mňa nezavadila ani pohľadom. A ja som sa cítila ako piate kolo na voze.
Vrchol všetkého bolo, keď sa tam nečakane zjavil Tomáš, ktorý vyzeral, že by zaspal aj v stoji. Takmer sa netrafil na barovú stoličku a keď sa mu to predsa len podarilo, začal dolievať.
„Asi by nemal toľko piť.“ Komentovala tento výjav Baša a poslala Laca, aby mu išiel dohovoriť. Pozerali sme, ako sa o niečom rozprávajú a potom sa vrátil späť.
„Najlepšie bude nechať ho tak. Nie je schopný počúvať. Len dúfam, že si neprivodí otravu alkoholom.“ Zamračila som sa. To som už raz zažila. Nie síce na vlastnej koži, ale postihlo to môjho kamaráta. A teda, nič príjemné to nebolo.
Ale aj napriek všetkej tej nechutnosti to bolo veľmi poučné. Od tej doby mám na alkohol a jeho konzumáciu vlastný názor. Nie veľmi často a nie príliš veľa. No, ale nedodržujem to vždy.
„Musím si odskočiť...príroda volá.“ Odbehla som na wc a teda poviem vám, fuj! Také hnusné záchody som nevidela ani v Hosteli...a to už je čo povedať...medzi nami otrasný film.
Vrátila som sa späť, ale...aha...pri našom stole nikto nesedel. Prešla som po tanečnom parkete a to nielen pohľadom, ale tí dvaja sa akoby vyparili. No fajn, aspoň sa mohli unúvať oznámiť mi, že odchádzajú. A čo ja teraz?!
Hodnú chvíľu som sa rozhodovala, či ísť za Tomášom alebo rovno domov. Ale keďže mám na moju smolu pomerne empatickú povahu, nemohla som ho tam nechať bez toho, aby som vedela, či sa bude mať ako dostať domov.
„Nazdar.“ Pozdravila som a postavila som sa vedľa stoličky, na ktorej sedel. Pozrel na mňa kalným pohľadom a asi ešte minútu zaostroval, kým ma spoznal.
„No čau.“ Nejako prehnane nadšene to nevyznelo.
„Počuj, nepreháňaš to tak trochu?“
„Čo ako?“
„No pitie. Hm, si tu s niekým alebo sám?“ Vyzvedala som.
„Sám.“ No to by ma zaujímalo, ako sa sem sám dostal, keď bol opitý, už keď sem prišiel.
„Aha a máš to pitie zaplatené?“ Na tvári vyčaroval grimasu, ktorá mala byť asi niečo medzi prekvapeným pohľadom a zamračením. No, ale to si fakt iba myslím, lebo sa to nedalo dobre rozpoznať.
„Mám. Prečo sa pýtaš?“
„Lebo ideme domov.“ Aj napriek všetkým jeho protestom som ho nakoniec presvedčila, aby so mnou išiel. Pomohla som mu obliecť sa, potom som to isté urobila aj ja a vyrazili sme k východu. Kráčali sme vedľa seba, celkom dobre mu to išlo aj bez pomoci. Ale človek ho na sekundu nechal bez dozoru, len čo som sa ešte naposledy obzrela k nášmu stolu, a už sa išiel objímať s náprotivnou stenou. Na poslednú chvíľu som ho stihla schmatnúť za rukáv a zabrániť tak škaredej zrážke.
„Hej, dávaj pozor. Nejde o to, ísť hlavou proti múru, ale skôr o to, nájsť očami dvere.“ Zamrmlala som si popod nos.
„Hahaha to bolo dobré.“ Uškrnul sa.
„To bolo, povedal to Werner von Siemens.“ Nasmerovala som ho do dverí a vyšli sme na ulicu.
„Siemens? Má niečo spoločné so Siemensom?“ Trochu sa mu plietol jazyk, ale rozumela som mu.
„Ak máš na mysli miliardovú korporáciu, ktorá zlikvidovala malé podniky, tak je to dosť pravdepodobné.“ Kráčali sme mestom k Tomášovmu domu a po niekoľkých nebezpečných zakopnutiach a zabalansovaniach, som ho donútila oprieť sa o mňa, aby nedošlo k nejakej nehode.
Pomaly sme sa blížili k cieľu, už nám zostávalo iba vyšľapať schody na malý kopček, od ktorého bol ich dom iba na skok.
„Pozor schody!“ Povedala som pre istotu.
Po ľavej strane stál bývalý kaštieľ, z ktorého je teraz detský domov a napravo sa nachádzala cesta. Stúpali sme hore, už nám chýbalo iba pár schodov a práve na tom poslednom sa Tomáš potkol. Nanešťastie ma stiahol so sebou, čo by samo o sebe nebolo až také zlé, keby sa nezvalil na mňa. Prekvapenie a jeho váha mi vyrazili dych. A on sa nehýbal!
Zatriasla som ním. „Tomáš!“ Nič. Začalo sa mi o dosť horšie dýchať.
„Tomáš!!! Tak do riti vstávaj!“ Stále sa nič nedialo a ja som začínala byť zúfalá. Ležať na nechutne špinavom chodníku nebola žiadna slasť.
„Ak si zaspal, tak prisahám, že ťa osobne nakopem do...“ Pohol sa. Konečne!
„Veď hej.“ Zamrmlal a horko ťažko sa driapal na nohy. Tiež som sa postavila a začínala som toho mať plné zuby. A hlavne, mala som plné zuby jeho.
„Tak poď a švihni si.“ Zavrčala som na neho a už som sa k nemu ani len nepriblížila, keby si zmyslel znova padať. Vyrazila som, on sa šuchtal pár krokov za mnou, ale po chvíli som už jeho kroky nepočula. Znechutene som prevrátila očami mysliac si, že sa znova sklátil na zem a otočila som sa.
„Ježiši.“ Vykĺzlo mi a neveriacky som na neho zízala.